Fičí logo Fičí
Sobota, 14. december, 2019 | Meniny má Branislava, Bronislava

Utrpenie mladého stopára: Ako sme prešli Taliansko a spali pri cintoríne

Nebolo nám všetko jedno.

Ak ste už niekedy cestovali stopom, viete, že za naozaj minimum peňazí sa dokážete dostať všade, kam si len zaumienite. My sme za 11 dní vďaka stopovaniu prešli Rakúsko, Slovinsko, Taliansko a Poľsko.

Na cestách sme stretávali stopárov a vymieňali s nimi rady a triky, ktoré sme vám priblížili v predošlom článku.

Súvisiaci článokFoťte si značky áut. 9 rád, ktoré by ste mali dodržať pri stopovaní Čítajte 

Naposledy sme vám ukázali, ako vyzeralo naše putovanie Slovinskom:

Súvisiaci článokUtrpenie mladého stopára: Ako nás po Slovinsku vozil vodič so šiestimi pivami v krvi Čítajte 

Ako vyzeralo stopovanie v Taliansku?

Do Ríma sme prišli za štyri dni, prešli sme 840 kilometrov a minuli 143,21 eur.

Článok pokračuje pod video reklamou

Hranicu Slovinsko – Taliansko sme prekročili o druhej ráno. O Talianoch sme počuli, že väčšinou stopárov do svojich áut v žiadnom prípade neberú a sú z nich vydesení. To sme si overili na vlastnej koži - aj keď k nám boli milí, bolo vidieť, že im nie je všetko jedno. Ale poďme poporiadku.

Bez pokuty sa dýcha ľahšie

Mali sme to tak na tri hodiny chôdze od hraníc až do prvého talianskeho mesta Trieste. Nepodarilo sa nám stopnúť žiadne auto, tak sme boli nútení kempovať neďaleko miestnej komunikácie. Ráno, keď som sa po krátkom spánku naťahoval, pozrel som sa na druhú stranu cesty a videl som, ako tam zastavilo vozidlo s majákmi.

Karabinieri vystúpili z auta a začali na mňa niečo "spievať". Rozpažil som ruky, aby pochopili, že nerozumiem, o čom točia. Policajt chvíľu rozmýšľal a nakoniec ukázal gesto, ktorým mi naznačil, aby som ostal na mieste.

Aby ste v tom mali jasno - karabinieri sú najvyššia policajná zložka Talianska a ja som vydesený budil Pavla a povedal mu, nech sa rýchlo zbalíme. Poskladali sme stan, naložili veci do ruksakov a hoci nám hlavami preletela myšlienka na útek, počkali sme na policajtov.

Tí sa pri nás pristavili a spustili monológ po taliansky. Keď som im vysvetlil, že ovládame len angličtinu, rukami-nohami nám vysvetlili, že stanovať na takýchto miestach je zakázané a nemáme tu čo hľadať. Vysvetlil som mu, že to sme síce vedeli, no po štvrtej ráno sme nemali na výber. Chválabohu nás pochopili a s úsmevom od nás odišli. Prežili sme bez pokuty, ktorá by určite nebola nízka.

Pre stopára je jedinou sprchou more

Hneď po odchode hliadky sme sa vydali na turistiku až do Trieste. Ako z jasného neba pri nás pristavilo auto travel blogerky, s ktorou sme si mali čo povedať a bol to prvý anglicky hovoriaci človek, ktorého sme na Apeninskom polostrove stretli. Ako sme sa dozvedeli, to, že nás vzala, robila hlavne pre svoje publikum na Instagrame, no aj tak sme boli vďační. Vzala nás až do Trieste, vymenili sme si kontakty a rozlúčili sa.

Keď sme videli pláž, hneď sme sa vyzliekli do plaviek a skočili do mora. Pravdupovediac to bola tak trochu plánovaná sprcha, na ktorú sme sa obaja po strastiplnom stopovaní a noci v stane nedočkavo čakali. Ako sme vyzerali nej? Rozmočená pokožka, úsmev na tvári a 15-kilogramový batoh.

Diskotéka aj pravá talianska pizza

V meste sme našli nocľah za 38 eur na noc, čo bola bezkonkurenčná cena vzhľadom na to, že to bolo takmer v centre mesta. A ako to tam vyzeralo? Ako novší internát pre študentov - päť izieb sa delilo o dve kúpeľne so záchodom. Vedľa nás bývali dve mladé Maďarky, s ktorými sme si vymenili pár slov a preprali si veci.

Večer sme sa vybrali na prechádzku po Trieste. Stihli sme si pozrieť natáčanie filmu neďaleko prístavu, dať si taliansku pizzu pri známom Canal Grande a zažili sme aj miestnu diskotéku.

V tichosti je krása

Ráno sme sa vybrali do Benátok, na ktoré sme mali takmer celý deň. A odporúčame jediné - nechoďte len po hlavných uličkách a väčších kanáloch, ale vyberajte si tichšie zákutia mesta.

Uvidíte, ako sa tam naozaj žije, nájdete domáce pekárne, vychutnáte si pravú tvár tohto unikátneho mesta a možno spoznáte aj niekoho domáceho. Všetko to sme našli a zažili len vďaka tomu, že sme po meste kráčali krížom-krážom. Sklamaní sme boli jedine z toho, že gondola bola nad rámec našich finančných možností.

Domáci, ktorého sme spoznali, nám poradil skvelú reštauráciu v tichšej uličke. Za jednu pizzu sme zaplatili 9 eur a bolo takmer povinnosťou dať si k nej lokálne víno. Nadýchaní atmosféry nádherných Benátok sme sa vrátili späť do reality a stopovali smerom do Florencie.

Rozprávkové Toskánsko

Zviezlo nás mnoho vodičiek a vodičov - neboli ničím špecifickí, vôbec sa s nimi nedalo rozprávať, pretože nevedeli po anglicky. Vymenili sme si len pár fráz, ktoré sme sa naučili a ako chorí sme sa na seba usmievali. Toskánsko vyzeralo aj spoza okna ako z filmu - vinohrady, krásne kopce a vrchy s hustými lesmi.

Nečudujeme sa, že fotky tohto regiónu ľuďom pripomínajú ikonické pozadie Windowsu XP.

Súvisiaci článokMáte pocit, že ste túto fotku už niekde videli? Fotograf našiel dvojičku slávneho pozadia Windowsu Čítajte 

Nakoniec nás z menšieho mestečka uprostred ničoho zobrali dvaja mladíci, ktorí cestovali na koncert speváka Mikea Pattona do mesta Prato. Jeden z nich sa nevysloviteľne podobal na El profesora (Álvaro Morte) zo seriálu Money Heist. Keď som mu to povedal, dozvedel som sa, že som nebol prvý a zrejme ani posledný, kto si všimol podobu. Nakoniec sa nás obaja snažili vybozkávať, vysvetlili sme si to tým, že Taliani to majú zaužívané a radšej na to zabudli.

Prato bolo od Florencie vzdialené 17 kilometrov, čiže zhruba 20 minút jazdy vlakom. Rozhodli sme sa nasledovať slobodnú vlnu osudu a strávili sme deň v Prate, ktoré by sme pokojne mohli nazvať "malou Florenciou". Bolo to očarujúce mesto s veľa deťmi, ktoré bez problémov hrali futbal v uliciach historického centra. Mesto doslova žiarilo radosťou, smiechom a dobrou náladou. Večer zvuky utíchli a nahradil ich dokonalý pokoj.

Spánok pri cintoríne

Na ráno sme si pozreli vlak, ktorý išiel priamo do mesta Assassinov. Aj nám bolo ľúto, že ideme vlakom, no brali sme to ako mestskú hromadnú dopravu, cena lístka sa jej podobala tiež.

Našli sme si "ubytovanie" kúsok nad cintorínom v kopcoch. Výhľad na okolie sme mali naozaj krásny, ale ten pocit, že sme nad cintorínom, nebol taký ako po dezerte zadarmo v tureckej reštaurácii. Pavol bol veľmi zmorený a lusknutím prsta zachrápal ako prvý, nakoniec sa nejakým zázrakom podarilo zaspať aj mne. Skoro ráno sme vstávali a pobrali sa na centrálnu stanicu. Lístok na vlak stál 2,60 eur.

V meste Assassin's Creed

O 6:45 ráno sme už vystupovali vo Florencii. Ihneď som pohľadom hľadal chrám Santa Maria del Fiore, katedrálu preslávenú aj vďaka kultovej hre Assassin's Creed. Cítil som sa naozaj ako v inom svete - ulice boli prázdne, holuby si pokojne bez detského kriku lietali ulicami. Socha Leonarda da Vinciho bola v rannom svetle bez ľudí o to viac záhadnejšia a krásny obývaný most Ponte Vecchio na pretekajúcej rieke Arno nás ohromil.

Legendárny sendvič s názvom Lampredotto vo Florencii jednoducho musíte ochutnať. Stojí niečo okolo štyroch eur, samozrejme záleží od miesta, kde ho zoženiete. Všetci domáci nám ho vrelo odporúčali. Najlepšie Lampredotto nájdete na ulici Piazza Santo Spirito.

V meste sme si ešte dali namaľovať našu karikatúru. Pôvodne nás mala stáť 15 eur za osobu, napokon sa nám podarilo cenu zjednať na polovicu a tak sme zaplatili za dvoch v cene jedného.

Noc s nožom v ruke

Do horského mestečka Perugia nás viezol mladý Brazílčan, na ktorého sme natrafili pár dediniek za Florenciou. Bol veľmi ochotný, dokonca nám veril natoľko, že nás nechal v aute oboch a odskočil si.

Po dlhom dni vo Florencii sme boli úplne vyčerpaní a na nálade nám nepridalo ani to, že na ulici po nás z auta vykríkol mladý Talian nejakú nadávku.

Stan sme si len rozprestreli na zem a rozhodli sme sa prespať na ňom v spacích vakoch. Ruksakmi sme si podložili hlavy a ani nevieme ako, zaspali sme pod holým nebom. Samozrejme, človek nikdy nevie, tak sme pre istotu pripravili okolo seba pár pascí, aby narobili hluk, a zaspávali sme so švajčiarskym nožom v ruke.

Vstali sme niečo po deviatej a raňajky sme vybavili v reštaurácii Piazza Italia, ktorú nájdete hneď za Perugijskou univerzitou. Vedúci nám pripravil pravé talianske panini so špičkovou kávou a navrhol, aby sme si u neho odložili ťažké batohy s tým, že sa po ne vrátime, keď budeme z mesta odchádzať.

Súhlasili sme a uličkami Perugie sme behali odľahčení. Prezreli sme si malebné výhľady, ktoré ponúklo okolie historického mesta a najviac nás zaujalo mini metro, ktoré prepája ulice Perugie.

Tam, kde začína bordel, spoznáte, že prichádzate do hlavného mesta

Vybrali sme sa do Ríma a za necelé tri hodiny sme sa dostali na jeho okraj. Samozrejme, pomohli nám traja vodiči, s ktorými sme sa znovu nemohli rozprávať, len sa priblblo usmievať.

Privítala nás špina v uliciach, stanice boli plne kontrolované ozbrojenými zložkami a vojenské džípy boli takmer na každom rohu, obzvlášť pred Námestím svätého Petra. Cena celodenného lístku na metro a autobusy bola 7 eur. Batožinu sme chceli nechať v nejakej úschovni, ale všetky boli časovo obmedzené a my sme potrebovali z Ríma odísť pred šiestou ráno na letisko Ciampino. Rozhodli sme sa teda chodiť po Ríme aj s vakmi a šli do centra mesta.

Pamiatky v plnej kráse

Prvá zastávka v centre bolo Koloseum. To sme mali šťastie vidieť v plnej kráse, keďže sme väčšiu búrku sprevádzanú intenzívnym dažďom dlho nezažili. Klenby starej gladiátorskej arény osvecovali blesky a hromy sa tiahli celým antickým Rímom. Ostal som v pršiplášti, vyzutý úplne naboso a s vyrazeným dychom v nemom úžase. Voda mi neprekážala, dážď sme zažili vlastne len na začiatku našej cesty v Bratislave a nakoniec v cieľovej destinácii: Rím.

V tichosti po svätej pôde ako v knihách Dana Browna

Druhou zastávkou bol Vatikán, v ktorého diaľke sa pretekali blesky nad Bazilikou svätého Petra a spolu so stovkami sôch sme sa na túto nádheru nevedeli vynadívať.

Kresťanskí fanatici si pod stĺpmi bubnovali a spolu s bleskami chválili Pána. My sme si atmosféru vychutnávali s tuniakom a syrom v ruke a lepšie raňajky sme si nevedeli ani len predstaviť. Naším ďalším cieľom bola najznámejšia rímska fontána.

Ešte aj o druhej ráno nájdete pri Fontáne Di Trevi davy ľudí a zaľúbené páry. Legenda hovorí, že mincu pre šťastie musíte hodiť cez ľavé rameno, niečo si želať a vaše prianie sa splní. Denne sa do fontány nahádže v priemere 3000 eur.

Blúdenie ulicami nás priviedlo k Anjelskému hradu (Castel Sant'Angelo), ktorý stráži mesto nad riekou Tiber. Hneď pred touto stavbou pretína rieku Tiber Anjelský most (Ponte Sant'Angelo). Sochy anjelov, večerná atmosféra a odchádzajúca búrka nás dokonale vtiahli do sveta Dana Browna.

A koľko nás celé stopovanie stálo?

Na ceste po Taliansku som minul 143,21 eur. Najviac som zaplatil za letenku naslepo do Varšavy, pretože sme sa nechceli vracať po tej istej ceste Apeninského polostrova.

Druhá najdrahšia položka bola pizza v rôznych reštauráciách. Po Taliansku sme prešli celkovo 840 kilometrov za štyri dni. Jednu noc sme strávili v stane, ďalšiu pod holým nebom len v spacákoch a v hosteli sme nocovali raz.

Súvisiaci článokUtrpenie mladého stopára: Z Bratislavy až na rakúsko-slovinskú hranicu Čítajte 

Téma: Cestovanie


Hlavné správy zo Sme.sk

Jan Kraus: Nie je chybou slovenčiny, ak jej Čech nerozumie. Nerozumie jej, lebo je debilný

Český moderátor má radšej prostých ľudí ako intelektuálov.

Jan Kraus.
Autorská strana Michala Havrana

Mandát ťa neoprávňuje písať jazykom stoky (píše Michal Havran)

Náš Ľuboš, ako sa on vyzná!

Šéf Smeru Robert Fico vedľa poslanca Ľuboša Blahu.

Pellegrini: Drucker veľmi túžil po mojej demisii

Druckerovi mal Pellegrini sľúbiť, že podá demisiu spolu s ním.

Predseda strany Dobrá voľba Tomáš Drucker.
Búracia súprava firmy Cannoneer Group.