Fičí logo Fičí
Sobota, 14. december, 2019 | Meniny má Branislava, Bronislava

Utrpenie mladého stopára: Z Bratislavy až na rakúsko-slovinskú hranicu

Tri dni, 320 kilometrov a mínus 42 eur.

Ak ste už niekedy cestovali stopom, viete, že za naozaj minimum peňazí sa dokážete dostať všade, kam si len zaumienite. My sme za 11 dní vďaka stopovaniu prešli Rakúsko, Slovinsko, Taliansko a Poľsko.

Na cestách sme stretávali stopárov a vymieňali s nimi rady a triky, ktoré sme vám priblížili v predošlom článku.

Súvisiaci článok Foťte si značky áut. 9 rád, ktoré by ste mali dodržať pri stopovaní Čítajte 

Ako vyzeralo naše stopovanie v Rakúsku a cesta z Bratislavy do mestečka Spielfeld na hraniciach so Slovinskom?

Za tri dni sme prešli okolo 320 kilometrov a minuli len 41,71 eur.

Článok pokračuje pod video reklamou

Stopovať sme začali pod bratislavským Mostom SNP, keďže nám však nikto nezastavoval, pomaly sme išli smerom k hraniciam po vlastných.

Dočkali sme sa až na hraničnom priechode Kittsee, kde nás (dvoch chalanov) do auta pozval starší pán. Nevyzeral úplne kompletne, bol obviazaný obväzmi ako Tutanchamón, ale nakoniec sa z neho vykľul cestovateľ, ktorý precestoval celý svet a tiež si neraz vyskúšal stopovanie. Spomínal, ako raz prišiel na jeden stop zo Slovenska až do Grécka.

My sme to šťastie nemali - vysadil nás na okraji Viedne a tak sme sa pobrali na metro, ktorým sme sa dostali na hlavné námestie Stephanplatz. Keď sme už mali mesta a pamiatok plné zuby, vybrali sme sa za Viedeň, kde sme dúfali, že sa nám niečo podarí stopnúť skôr ako na ceste zo Slovenska.

Schovávačky pred políciou

Za Viedňou sme stopovali vyše troch hodín a zdalo sa nám, že si budeme musieť hľadať miesto na rozloženie stanu. Keď nám nikto nezastavoval, presunuli sme sa na iné miesto, to však zrejme nebol najšťastnejší nápad.

Keď po pár minútach zastavilo auto na druhej strane cesty, mladý Rakúšan za nami doslova utekal a prvé, čo nám napadlo, bolo, že nám ide vynadať. Zaujal som garde ako na thajskom boxe, on však na mňa pozrel ako na idiota a povedal: "Chlapci, vybrali ste si najhoršie miesto na stop." Až potom sme si uvedomili, že je to nájazd na diaľnicu a autá tam zrýchľovali.

Zobral nás na odpočívadlo smerom na Graz. Tam sme ešte skúšali stopovať po tme, ale prešlo okolo nás len minimum áut a tak sme sa rozhodli prespať v stane na odpočívadle.

Medzitým chodila rakúska policajná patrola kontrolovať kamionistov, či majú všetky doklady a či neprevážajú utečencov. Našťastie si našli svoju obeť a tak sme sa potichu odplazili preč. Zložili sme sa o pár minút neskôr a v dvojmiestnom stane s plnými batohmi to bola menšia tlačenica, no nakoniec sme si zvykli.

Pravdupovediac, prvé noci som zaspával s pripraveným nožom v ruke, ktorý som však nikdy nemusel použiť. Rána v stane boli najhoršie, budili sme sa celí mokrí a dolámaní.

Porno časopisy aj kresťanské ružence

Na druhý deň sme stopovali ďalej smerom na Graz. Zastavil nám slovinský kamionista, ktorý zhodou náhod cestoval až do Ľubľany. To by pre nás bolo ideálne, ak by sme sa ešte predtým nerozhodli vidieť druhé najväčšie mesto Rakúska - Graz.

Prvýkrát v živote som sa viezol kamiónom a zistil som, že stereotypy o kamionistoch sú naozaj pravdivé - tento mal kabínu upravenú tak, akoby sme sedeli uňho v obývačke. Mal tam všetko, od porno časopisov až po kresťanské ružence.

Ľahol som si do postele, ktorú mal vodič v kabíne, a instantne som zaspal. Vodič nás vykopol okolo 15 kilometrov pred Grazom na odpočívadle. Tam nám po nie viac ako desiatich minútach zastavil vodič osobného auta (v podstate nudný úradník) a vzal nás priamo do mesta.

Potulky po malej Viedni

Obzreli sme si prekrásne centrum mesta, ktoré si svoju prezývku "malá Viedeň" naozaj zaslúži. Malé pivo tu síce stálo 4,80 eur, čo je pre low-costového cestovateľa drahá položka, ale neodolali sme.

Ako to vyzeralo v uličkách Grazu? Mesto nás očarilo svojou architektúrou a pouliční umelci nás prostredníctvom hudby vtiahli do minulého storočia.

Prekvapilo nás, že v uliciach sme videli najmä seniorov. Domáci sa radi prepravujú bicyklami, o čom svedčia aj nimi zapratané ulice Grazu. Vyzdobené fasády historických budov nám brali dych, nechýbali na nich ornamenty či náročné barokové fresky.

Všetky mestá však majú aj svoje negatíva a inak to nebolo ani v tomto prípade. Hoci bezdomovcov bolo v centre minimum, tí, čo tam boli, nerešpektovali žiadne spoločenské či morálne pravidlá. Rozkrikovali sa a ťahali za sebou vozíky s úlovkami z kontajnerov.

Francúz, ktorý tam asi smrdí dodnes

Napokon sme sa zhodli, že sme videli a počuli dosť.

Keď sme sa snažili dostať na koniec mesta hromadnou dopravou, prekvapilo nás, že cena jednosmerného lístka v Grazi je vyššia ako vo Viedni. Dve eurá a 50 centov sa však stále nerovnali takmer piatim eurám za pivo, takže sme to zobrali.

Na kraji mesta sme stretli stopára, ktorý páchol horšie ako údený sleď. Francúz sa nám zdôveril, že je už druhý mesiac na ceste z Turecka, vo vrecku má 20 eur a vybitý telefón. My sme na tom boli o poznanie lepšie, preto sme mu ponúkli, čo sme mali, a ukázali mapu. On sa s nami podelil o tipy a triky pre naše budúce cesty a smrdel ďalej.

Bosnianske ľudovky a slovenský rap

Po 15 minútach čakania nám zastavili dve mladé Bosnianky, ktoré len tak jazdili po meste. Opýtali sme sa, či idú smerom k slovinským hraniciam, na čo odpovedali, že vôbec, ale odvezú nás čo najďalej, kam budeme chcieť.

Prekvapení sme nasadli do auta. Po ceste sme si vymenili pár viet, povtipkovali a potom jedna z nich zabila konverzáciu hudbou. Púšťali nám ich ľudovky a my sme sa pochválili tými našimi, ktorým na naše prekvapenie vraj aj rozumeli. Najviac sa im však páčil slovenský rap.

Rakúska pohostinnosť? Zachránil to mladík v kríze

Slnko zapadlo a tak sme sa pre istotu zviditeľnili reflexnými pásikmi, ktoré by nemali chýbať v inventári stopára. Nami vyrobené tabule so smerom na Slovinsko sme podsvietili čelovými baterkami.

Nakoniec sa nad nami zmilovala stará pani z Rakúska, ktorá nás odviezla päť kilometrov pred rakúsko - slovinské hranice. Vôbec sme jej nerozumeli, lebo nemčina nám nebola veľmi pochuti, ale nikto starší nám dovtedy nezastal, takže sme si vážili každú maličnosť.

Z počutia a skúseností iných lowcost cestovateľov a stopárov sme neskromne čakali, že nás aj prichýli k sebe domov. Viacerým cestovateľom sa stalo, že takto neskoro večer ich ľudia bežne pozvali k sebe domov a dali im najesť a prespať.

Toto však nebol ten prípad a my sme začali seriózne uvažovať nad tým, či sa už začíname podobať nášmu francúzskemu sleďovému kamarátovi.

Rakúsku pohostinnosť v našich očiach zachránil mladík, ktorý nás vzal k motorestu na slovinskú stranu. Pozval nás na pivo, ponúkol nás cigaretami a my sme usúdili, že zrejme prechádza krízou. Hovoril nám totiž, že keby ho doma neviazala rodina a práca, pridal by sa k nám a vymenil dennú rutinu za dobrodružstvo.

Všimol som si, že keď mu párkrát volala manželka, nereagoval, bavil sa ďalej s nami. Dopili sme pivo, upratali sme po sebe a za vodu sme starej čašníčke na hraniciach pomohli popratať priestory. Takto už začínala druhá krajina v poradí, ktorú vám rozpíšeme v ďalšom článku o našej ceste stopom cez Slovinsko.

A koľko nás celé stopovanie stálo?

V Rakúsku som za tri dni minul dokopy 41,71 eur. Najviac som míňal na obedy a pivá v reštauráciách a v supermarketoch, kde som nakupoval vodu a mliečne výrobky. Tretia najdrahšia položka bola mestská hromadná doprava a metro.

Stopom sme od mostu SNP v Bratislave až po rakúsko – slovinské hranice prešli okolo 320 kilometrov za tri dni. V stane sme u našich západných susedov strávili dve noci. Najviac (12 eur) sme zaplatili za klasický polmetrový schnitzel.

Súvisiaci článok Mestá, ktoré zaspali dobu. Strávili sme tri dni na západe Ukrajiny Čítajte 

Téma: Cestovanie