Fičí logo Fičí
Piatok, 20. september, 2019 | Meniny má Ľuboslav(a)

Rozporuplné osobnosti Pražskej jari, ktoré by ste mali poznať

Čo robili pred, počas a po Pražskej jari?

V stredu 21. augusta uplynie presne 51 rokov od okupácie vtedajšej Československej socialistickej republiky vojskami Varšavskej zmluvy. Vojská ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR mali za cieľ potlačiť reformný proces zvaný Pražská jar.

Krycí názov tejto akcie bol Operácia Dunaj. Jej cieľom bola čiastočná liberalizácia komunistického režimu. Na Fičí sme vám už priniesli niekoľko článkov o Pražskej jari:

Dnes sa pozrieme na to, ktoré kľúčové osobnosti z tohto obdobia by ste mali poznať.

1. Alexander Dubček - hrdina s ľudskou tvárou, ktorý sa narodil v rovnakom dome ako Ľudovít Štúr.

Vari najdôležitejšou osobnosťou Pražskej jari bol tento rodák z Uhrovca.

Článok pokračuje pod video reklamou

Čo robil pred Pražskou jarou?

Alexander už ako mladý odišiel do ZSSR, kde s rodičmi pomáhal budovať družstvo Interhelpo - v meste Pišpek (dnešné Kirgizsko). Do komunistickej strany vstúpil v roku 1939. Počas druhej svetovej vojny bojoval v SNP.

Proreformné názory si pravdepodobne osvojil v 60. rokoch. V tej dobe pôsobil v rehabilitačnej komisii – tá mala očistiť členov strany, ktorí boli v 50. rokoch zatknutí a prešli brutálnym mučením.

Čo robil počas Pražskej jari?

Okolo roku 1968 vystupňoval kritiku Antonína Novotného, prezidenta republiky a prvého tajomníka UV KSČ. Paradoxné je to, že k jeho spojencom vtedy patril aj Vasiľ Biľak – ten sa neskôr prejavil ako tvrdý komunista a podpísal tzv. pozývací list.

Antonín Novotný nakoniec rezignoval, Alexander Dubček sa 5. januára stal prvým tajomníkom UV KSČ. Prezidentom republiky sa stal Ludvík Svoboda, hrdina z druhej svetovej vojny.

V tej dobe sa začalo pracovať na Akčnom programe. Jeho súčasťou bolo:

  • zrušenie cenzúry
  • sloboda cestovania do tzv. kapitalistických štátov
  • hospodárska reforma
  • vznik Klubu angažovaných nestraníkov (združenie ľudí so záujmom politicky sa angažovať, ale bez politickej príslušnosti)
  • republika sa mala zmeniť na federatívny štát, čo sa aj podarilo. Federácia však fungovala len formálne.

Komunistický režim mal však ostať zachovaný, strana mala mať vedúcu funkciu v spoločnosti a mala ostať aj dôsledná orientácia na ZSSR. Sám Dubček to vnímal tak, že iba vylepšuje sovietsky systém. Hovorilo sa tomu socializmus s ľudskou tvárou.

Ostatné komunistické štáty vývoj v ČSSR sledovali s veľkou nevôľou. Najväčšie výhrady mal hlavne Sovietsky zväz. Došlo k niekoľkým stretnutiam medzi vedúcimi predstaviteľmi Československa a ZSSR. Niektorí odborníci vyčítajú A. Dubčekovi, že už vtedy Sovieti (aj keď diplomatickým jazykom) hrozili vojenskou inváziou a on na to vlastne prikývol.

K invázii došlo nakoniec v noci z 20. na 21. augusta 1968. Vedúci predstavitelia krajiny boli zajatí a odvlečení do ZSSR. Prezident a pár ďalších ľudí k ním pricestovali dodatočne. Tam im pod nátlakom dali podpísať tzv. Moskovský protokol – v ňom mali vyjadriť súhlas s tým, že situácia v ČSSR bola zlá a bolo ju nutné "normalizovať".

Sám Dubček a jeho ľudia to najskôr nechceli podpísať, G. Husák a L. Svoboda na nich tlačili. Sám Svoboda povedal: "Zase jen žvaníte. Už jste se prožvanili k tomu, že máte obsazenou zem!". Dubček nakoniec protokol podpísal.

Čo sa s ním dialo po Pražskej jari?

Po návrate do republiky zo začiatku mnohí z "reformistov" počítali s tým, že niečo z reforiem zachránia. No v apríli 1969 už bol Alexander Dubček odvolaný z najvyššej straníckej funkcie. Stal sa predsedom Federálneho zhromaždenia. Vtedy urobil jednu z najväčších chýb. Podpísal tzv. obuškový zákon - na jeho základe vtedajšie poriadkové sily brutálne potláčali demonštrácie proti režimu.

Čo o Alexandrovi Dubčekovi možno neviete?

  • Narodil sa v rovnakom dome ako Ľudovít Štúr.
  • V politických otázkach ho ovplyvnil hlavne jeho otec. Ten paradoxne ku komunistickým myšlienkam prišiel v USA, kde odišiel za prácou.
  • Po udalostiach spojených s Pražskou jarou pôsobil ako veľvyslanec v Turecku, no v roku 1970 bol zo strany vylúčený a sledovala ho vtedajšia ŠTB. Pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch.
  • Do politiky sa krátko vrátil po roku 1989. Zo začiatku sa hovorilo, že by mohol byť prezidentom. Nakoniec sa však stal len predsedom federálneho zhromaždenia. Najprv bol členom VPN, neskôr prestúpil do Sociálno Demokratickej strany Slovenska.
  • V roku 1992 mal autonehodu a krátko po tom zomrel. Dodnes nie je jasné, či nešlo o atentát.

2. Milovaný aj nenávidený Gustáv Husák

Gustáv Husák pochádzal z Dúbravky, ku komunizmu pričuchol už počas stredoškolských štúdii. V Bratislave vyštudoval najprv gymnázium, neskôr na Univerzite Komenského študoval právo.

Čo robil pred Pražskou jarou?

Aj on sa zapojil do odboja. Bol podpredsedom Slovenskej národnej rady – politického orgánu riadiaceho SNP. Po voľbách v roku 1946 tvrdo pracoval na odstavení Demokratickej strany od moci. Predsedal slovenskej vláde – Zboru povereníkov.

Keď došlo k demisii ministrov nekomunistických strán v pražskej vláde, Husák odstavil nekomunistických ministrov aj v Zbore povereníkov. Neskôr pripúšťal, že podľa ústavy na to nemal právo, ale podľa jeho slov si situácia vyžadovala politické, nie ústavné riešenie.

Zlomovým rokom v jeho prípade bol rok 1951 – bol zatknutý za buržoázny nacionalizmus spolu s Vladimírom Clementisom a Lacom Novomeským. Prepustenia sa dočkal v roku 1960, rehabilitovaný bol až po troch rokoch.

Čo robil počas Pražskej jari?

Počas Pražskej jari tvrdo kritizoval A. Novotného a podporoval reformný proces. Zasadzoval sa za právo ľudí hovoriť rôzne názory, aj nesprávne.

Dokonca kritizoval aj to, že Devín je obohnaný ostnatým drôtom. Stále bol však zarytý komunista – v prejavoch zdôrazňoval aj to, že s liberalizáciou sa to nemá preháňať.

Z okupácie bol veľmi šokovaný. Keď videl sovietske tanky v Bratislave, povedal: "Ja tento národ zachránim, aj keby by mi mali všetci napľuť do očí". Na ÚV KSS hlasoval proti vyhláseniu, ktoré schvaľovalo vstup vojsk.

Čo sa s ním dialo po Pražskej jari?

Po odvolaní Dubčeka sa dostal na čelo strany. V tej dobe veľmi pritvrdil rétoriku. V roku 1968 povedal napríklad: "Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické". V prejavoch často útočil aj na samotného A. Dubčeka a niektorí Husákovi bývalí spolupracovníci skončili vo väzení.

Nenávidel radikálnych komunistov typu Vasila Biľaka, v súkromí sa však vyjadroval, že by rád pokračoval v reformách, no má malý priestor. A po pár rokoch vo funkcii sa správal rezignovane.

Po odstúpení Ludvíka Svobodu sa v roku 1975 stal aj prezidentom - spravil to, čo kritizoval u Novotného - prvý muž strany (predseda ÚV KSČ) bol zároveň aj prezidentom.

Podľa slov jeho blízkych trpel depresiami, veľmi si však zakladal na tom, že nepripustil popravy ako v 50. rokoch. Brežneva počas osobných stretnutí vždy žiadal o stiahnutie vojsk varšavskej zmluvy z ČSSR.

Dokonca veril, že vylučovanie Dubčekových ľudí zo strany je len dočasné opatrenie a potom vybaví, aby sa mohli vrátiť. Presadil zákon o československej federácii, tá však fungovala viac na papieri ako reálne.

Vedenie štátu si však nevedelo poradiť s hospodárskou situáciou - na poradách ÚV si uvedomovali, že oproti dobe spred vojny je lepšia, no oproti kapitalistickým štátom Československo strašne zaostáva.

Husák podporoval zásahy proti chartistom a aj proti demonštrantom v 80. rokoch. Podľa záznamov v roku 1987, keď ho vo funkcii prvého tajomníka vystriedal Miloš Jakeš, povedal: "Nemusíme sa milovať ako buzeranti, ale spolupracovať ako súdruhovia by sme mohli."

Počas Nežnej revolúcie nerobil problémy nastupujúcim politikom. Podľa jeho slov sa však zrútilo všetko, čomu veril. Zomrel v roku 1991 v Bratislave.

3. František Kriegel - búrlivák, ktorý sa vzoprel Sovietom

František Kriegel mal zrejme najbúrlivejší osud zo všetkých účastníkov Pražskej jari. Narodil sa v meste Ivano-Frankivsk (dnešná Ukrajina) a pochádzal z chudobnej židovskej rodiny. Poznáte ho ako jediného človeka, ktorý nepodpísal Moskovský protokol. Poďme ale poporiadku.

Čo robil pred Pražskou jarou?

Neskôr išiel do Prahy študovať medicínu na nemeckú univerzitu. Od matky dostal 6 bielych košieľ a 500 korún. Tam začal uznávať komunistické učenie – chcel sa vymedziť voči študentom s nacistickými názormi.

V roku 1936 sa zúčastnil Španielskej občianskej vojny a potom sa dostal až do Číny, do tamojšej Červenej armády. Do Československa sa vrátil až v roku 1945. Aj keď bol komunista, v roku 1948 Gottwaldovi povedal: "Nemůžete se k lidem chovat jako k prasatům!"

V tom období však pôsobil aj ako zástupca veliteľa Ľudových milícii – ozbrojenej organizácie KSČ. V roku 1949 bol námestníkom ministra zdravotníctva. Aj jeho postihli politické procesy, no skončil relatívne dobre. Stratil politické funkcie a bol iba závodným doktorom v podniku Tatra Smíchov.

Rehabilitovali ho v roku 1957, v 60. rokoch sa na pozvanie Che Guevaru dostal v na Kubu, kde pôsobil ako poradca pre zdravotníctvo.

In memoriam František Kriegel, Škrétova 44/6, Praha.In memoriam František Kriegel, Škrétova 44/6, Praha. (zdroj: CC BY-SA 4.0, Ben Skála, Benfoto, Wikimedia)

Čo robil počas Pražskej jari?

Do predsedníctva ÚV KSČ sa dostal v roku 1968. Podporoval Alexandra Dubčeka, no po invázii bol oddelený od ostatných zajatých.

Nebol pri ich rokovaniach so sovietskymi predstaviteľmi v Moskve, priviezli ho tam len dodatočne k podpisu Moskovského protokolu. Ako jediný človek ho nepodpísal.

Čo sa s ním dialo po Pražskej jari?

Po návrate nehlasoval ani za ratifikáciu zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na našom území. Gustáva Husáka nazýval zradcom, nikdy však neopustil komunistické presvedčenie. Aj o spomínanom Moskovskom protokole sa vyjadril, že takýto spôsob jednania nebol komunistický.

Neskôr, po zbavení politických funkcií a členstva v strane, bol jedným z dôležitých signatárov Charty 77. Zomrel 3. decembra 1979 v Prahe na následky infarktu.

4. Reformátor a zároveň tvrdý komunista Josef Smrkovský

Josef Smrkovský je krásnou ukážkou paradoxov doby. Obľúbený medzi ľuďmi, reformátor, no zároveň tvrdý komunista.

Narodil sa v dedine Velenka. Jeho rodina sa zaoberala roľníctvom a on sám sa vyučil za pekára. Politicky sa začal angažovať od roku 1929 – vstúpil do Komsomolu (Komunistického zväzu mládeže). Potom pôsobil v Červených odboroch v Prahe a od roku 1933 bol členom KSČ.

Počas vojny sa zapojil do odboja. V posledných rokoch bol podpredsedom Českej národnej rady, odbojového orgánu, ktorý združoval odbojové organizácie. Počas Pražského povstania sa aktívne zasadzoval za to, aby v roku 1945 nevstúpila americká armáda do Prahy.

V roku 1948 sa objavoval na tribúnach po boku Klementa Gottwalda. Krátko nato pôsobil ako námestník ministra poľnohospodárstva, no už v roku 1951 bol zatknutý v súvislosti s politickým procesom voči Rudolfovi Slánskemu. Napriek tvrdému mučeniu sa k ničomu nepriznal. Odsúdili ho na 15 rokov.

Prepustili ho v roku 1955 a o 12 rokov neskôr sa stal ministrom lesného a vodného hospodárstva, neskôr bol predsedom vtedajšieho parlamentu. Reformný proces síce podporoval, ale vždy ostával verný komunistickej ideológii. Napríklad 6. mája 1968 sa zúčastnil aktívu ŠTB.

O spochybňovačoch februárového prevratu v roku 1948 povedal, že "je proti nim třeba užít všechny prostředky, jaké uznáme za vhodné, a že je nutno provést úder proti všemu, proti všem, kteří by chtěli zvrátit náš společenský řád".

Aj on bol po invázii medzi politikmi, ktorých zavliekli do Moskvy. Postupne stratil politické funkcie a v roku 1970 ho vylúčili zo strany. Zomrel 15. januára 1974 v Prahe na rakovinu.

5. Leonid Iljič Brežnev a jeho doktrína

Tento sovietsky politik pochádzal z mesta Kamenskoje (dnešná Ukrajina). Vyštudoval vysokú technickú školu, potom pracoval v metalurgickom závode v Kurskej oblasti, no neskôr sa dostal do Červenej armády. Tam pôsobil ako politický komisár.

V 50. rokoch sa vyšvihol až do Sekretariátu Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR. Po Stalinovej smrti sa snažil dostať na jeho miesto, no vyfúkol mu ho Chruščov. No po jeho zosadení ho nahradil.

Je často označovaný za neostalinistu, keďže opustil Chruščovove snahy o reformy. Napriek studenej vojne mal Sovietsky zväz za jeho éry celkom dobré vzťahy s USA. Podpísali sa napríklad zmluvy o obmedzení zbrojenia – Salt.

Medzi komunistickými štátmi sa však začala uplatňovať tzv. Brežnevova doktrína. Pri rokovaní politických predstaviteľov Sovietskeho zväzu, Maďarska, Poľska, NDR, Bulharska a Československa v Bratislave (3. augusta 1968) vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa hovorilo: "Podpora, ochrana a upevnenie socializmu sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín".

S inváziou do ČSSR dlho váhal (viac uprednostňoval nátlak), nakoniec však na to pristúpil. Ďalším jeho "vojenským dobrodružstvom" bola invázia do Afganistanu v roku 1979.

Západne štáty síce kritizovali zásah v ČSSR, ale to bolo všetko. Podľa amerického prezidenta Lyndona Johnsona to bola iba "nehoda na ceste k uvoľňovaniu napätia". Brežnev zomrel 10. novembra 1982 v Moskve.

Zdroje citátov:Michal Macháček - Gustáv Husák, iDnes.cz, Pohledy na starý Nymburk a okolí

Viac článkov o okupácii 1968 nájdete tu.

Súvisiaci článokVýročie okupácie inšpirovalo vtipy o politikoch a konšpirátoroch Čítajte 

Téma: Okupácia 1968


Hlavné správy zo Sme.sk

Černák sa na súde ospravedlnil Volzovej, že prijal objednávku na jej vraždu

Volzová prišla na pojednávanie prvý raz. Vypovedala o objednávke svojej vraždy.

Mikuláš Černák.
Cynická obluda

Útecha pravého Slováka

Len si príďte, klimatické zmeny, s tak mentálne nastaveným národom, ako sú Slováci, nevybabrete!

Momentka zo zápasu ŠK Slovan Bratislava - Besiktas Istanbul.