Zakladateľka prírodného cintorína: Nemusíme byť záťažou pre životné prostredie ešte aj po smrti

Rozlúčka by mala byť oslavou života.

(Zdroj: Andrea Uherková)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Keď sa pred nás koncom septembra na konferencii TedxTrenčín postavila rečníčka Andrea Uherková s akousi nádobou v rukách, nečakali sme, že ide práve o urnu, v ktorej chce byť pochovaná.

Počas prednášky sme pochopili jej názor, že tradičné pohreby v domoch smútku nie sú najideálnejšia rozlúčka so svetom. Na ilustráciu nám uviedla príklad pohrebu svojej starej mamy, ktorý sa jej zdal neosobný.

Odohrával sa v chladnej kaplnke a smútočnú reč čítal človek, ktorý ju nikdy nestretol. Začala si preto predstavovať, aké by to bolo, keby v lese hrala živá hudba, a rozlúčka so starou mamou by bola oslavou jej života.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Od minulého roka sprostredkúva Andrea Uherková svoje predstavy aspoň iným ľuďom, a to prostredníctvom projektu Záhrada spomienok. Ide o prírodný cintorín, kde sa zosnulí stávajú znova súčasťou zeme bez akýchkoľvek nadbytočných umelých materiálov z iných krajín.

Kedy ste začali premýšľať nad smrťou?

Myslím, že nad smrťou sa človek začína zamýšľať už ako dieťa, keď vidí zomierať príbuzných alebo zvieratká okolo seba. Čiže asi vtedy. Ako deti sme dokonca založili na chate v lesíku zvierací cintorín, kde sme pochovávali mŕtvych ježkov či krtkov, ktorých sme našli. Možno tam sa začala moja kariéra. (smiech)

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlbšie som začala nad smrťou premýšľať až v posledných rokoch, keď je pre mňa jednou z najdôležitejších tém v živote. Profesijnom aj osobnom.

Ako prebiehalo založenie prírodného cintorínu vo Zvolene? Ktorými krajinami ste sa inšpirovali?

Záhradu spomienok sme zakladali v októbri minulého roka ako organizácia Živica spolu so združením Ku koreňom, ktoré zakladalo prírodný cintorín Les spomienok v Prahe. Inšpirovali sme sa teda najmä v susedných Čechách, ale tiež príkladmi z krajín ako Veľká Británia či Nemecko, kde takéto cintoríny fungujú už vyše dvadsať rokov.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Cintorín ste otvorili 10. 10. o desiatej hodine dopoludnia. Malo to nejakú symboliku?

Tak to proste vyšlo (smiech). Chceli sme to stihnúť ešte na jeseň a tento dátum sa nám zdal celkom zaujímavý. A tak sme sa v dátume a čase vyhrali s jednotkami, ktoré symbolizujú začiatok niečoho nového.

Ako prebieha prírodný pohreb?

Prebieha rôzne, lebo aj ľudia a ich priania sú rôzne. Pohreby, ktoré u nás prebehli, väčšinou zahŕňali obradné uloženie popola do kvetinových záhonov a vôkol stromov, a to buď vsypom, alebo v rozložiteľných urnách. Konali sa buď v tichosti, alebo si pri nich pozostalí rozprávali príhody s blízkym zosnulým, čítali prejav či maľovali urnu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Následne sa presunuli pod koruny stromov, kde zapálili sviečky na vodnej hladine umeleckého diela, ktoré slúži tiež pre posledné rozlúčky. Tie môže viesť kňaz, obradník alebo niekto z rodiny. Väčšie obrady poslednej rozlúčky však u nás zatiaľ neprebehli. Väčšina ľudí totiž nevie, že si môžu zvoliť kremáciu bez obradu a obrad mať inde, napríklad u nás.

Taktiež zvykneme písať papieriky s odkazmi a vešať ich na špagátik pomedzi stromy, najmä počas dušičkových spomienkových slávností. Ľudia na ne môžu napísať odkazy „do neba“ pre svojich blízkych, ktoré na záver v miske obradne spálime.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Na okraji cintorína sa nachádza informačná tabuľa. Čo sa na nej píše?

Je na nej orientačná mapka miesta a základné informácie o cintoríne. Tiež na nej upozorňujeme ľudí na základné pravidlá fungovania prírodného cintorína. Píšeme tam aj to, že k nám sa nenosia umelé vence či kahance, ani iné ozdoby. Upozorňujeme návštevníkov na včelí úľ, ktorý je súčasťou cintorína, a na miesto v lesíku, kde sa môžu v umeleckom diele zapaľovať plávajúce sviečky.

Prečo by na cintorínoch nemali byť umelé materiály?

Ja sa skôr pýtam – a prečo by mali byť? Nemusíme byť záťažou pre životné prostredie ešte aj po smrti. Dosť dávame Zemi zabrať už počas života. Cintoríny sú plné umelých a ťažko rozložiteľných materiálov, či už ide o urny alebo lakované rakvy s umelými výstelkami, umelé vence a kvety, kahance a sviečky vyrobené z parafínu (ropy). Všetko, čo prinášame na cintorín, sa časom mení na odpad, ktorý skončí na skládke alebo v spaľovni.

SkryťVypnúť reklamu

Na TEDx Trenčín ste priniesli už aj svoju urnu. Kto ju vyrobil? Z akých je materiálov?

Urnu vyrobila výtvarníčka Barbora Šúrová ako svoju semestrálnu prácu pre VŠVU v Bratislave, a zároveň pre náš prírodný cintorín. Okrem nej vytvorila ešte ďalšie dizajnové rozložiteľné urny z prírodných materiálov. Všetky sú z nepálenej hliny, vody, slamy, múky či piva. V ponuke máme aj urny z recyklovaného papiera s prímesou sušených byliniek.

Spomínali ste vtedy aj pohreb svojej starej mamy. Čo ste si počas neho uvedomili?

Uvedomila som si, že by sme mali venovať viac času príprave a tvorbe posledných rozlúčok, aby boli citlivé a dávali nám zmysel. Že sa oplatí o tom s blízkymi rozprávať, aby sme vedeli, aké sú ich priania a predstavy. A že smrť člena rodiny preveruje rodinné vzťahy a väzby.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: Slovenská lekárka skúma v Oxforde, ako poraziť Alzheimerovu chorobu Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu