Nič nie je také čierne, ako to na začiatku vyzerá. Vyspatí a plní optimizmu sa vrháme do nového dňa, ktorý nám Filip vylepší geniálnymi raňajkami.
Albánsky denník: O začiatku našej nevšednej cesty po Albánsku s bábätkom Čítajte Tu by sa hodilo povedať pár slov o tom, akí sú Albánci ako ľudia.
Aj keď neviem, prečo to spomínam v súvislosti s Filipom - ten je totiž Grék.
Hanbliví - to je prvé slovo, čo mi po pár zážitkoch s nimi napadne. Na prvý pohľad vyzerajú ako mafiánski vymáhači výpalného, čo sedia v jednej tlupe ako roztlieskavačky na obede v americkej strednej škole. V skutočnosti však len tŕpnu, koho z nich oslovíme s dákou požiadavkou a či pochopia, čo od nich chceme. Angličtina tu je asi až štvrtým bežným jazykom po albánčine, taliančine a gréčtine.
Navonok teda pôsobia odmerane, ale to je obrovský omyl. Stačí ich za niečo pochváliť alebo sa usmievať, a hneď si ich získate.
Najľahšie to má Vladko. Albánci bez rozdielu veku a pohlavia evidentne zbožňujú deti, lebo s Vladkom sa chce kamošiť každý. On to ale tak ružovo nevidí, a často mi končí ustráchane na rukách. Lebo tu na neho všetci vybehnú ako na strateného vnuka/syna/synovca.
Je vidieť, že svoju krajinu chcú pozdvihnúť, len akosi nevedia ako. Neveria si a podceňujú sa. Trošku mi to pripomína jeden holubičí národ spod Tatier...
(zdroj: Family Vano)Pláže však majú ukážkové.
Ozajstné perly na Jadrane. Na jednu z nich - Gjipe - sa rozhodneme ísť, lebo ju každý odporúča. Vedie k nej síce len pešia trasa na približne 20 minút, ale to predsa pre nás nemôže byť prekážka. Sme predsa dáki turisti!
Teda, ja a Peter sme. Babka a dedo sa po prvých 20 minútach, čo doslova zlaňujú brutálny strmák, nadšene netvária. Začínam mať obavy, že svokra zruší našu septembrovú svadbu.
Keď po vyše polhodine horko-ťažko zlezú dole a obaja majú jemný odtieň purpurovej v tvári, je mi jasné, že nazad po vlastných nevyjdú. Od miestneho týpka vybavím, že hore nás vyvezie na zásobovacom aute po inej trase - no problem - toto som už tuším počula. Táto formulka je už dnes hymnou výletu a ja šípim, že no problem to nebude.
Po krásnom dni na pláži (keď budete v Albánsku, určite tam choďte, také malé európske Maledivy) nastane čas odchodu hore. Šofér, starší pán na štýl stroskotanca, nám cez tlmočníka povie, že cena cesty bude za polovicu, lebo tak či tak ide hore s dákymi vecami. Potešíme sa a naskočíme do Toyotky.
(zdroj: Family Vano)Tešenie sa zmení na smiech, keď zistíme, že naši spolujazdci sú mechy s odpadom.
Tú arómu by nezachránil ani Old Spice. Nuž ale veď je to za polovicu! Tú chvíľu cestou hore predsa vydržíme.
Chvíľa sa zmení na statočných 20 minút, lebo na "ceste" stretneme v protismere idúcich Švajčiarov na safari aute. Náš čávo je nekompromisný, vycúvať musí Švajčiar.
Keď sa konečne vyhnú a my zacítime okrem odpadkov aj vôňu slobody, zbadáme, po akej ceste to vlastne ideme. Šli ste už niekedy z Trangošky na Ďumbier? No tak tak to vyzerá aj tu. Obrovské šutre, kam oko dovidí, cesta vhodná skôr pre pastierov kôz ako pre autá, a brutálne výhľady, čo stoja zato.
Vzadu by nás hádzalo ako na lodi v búrke, keby sme tam neboli nasáčkovaní ako Indovia vo vlaku. Nie je kam uhnúť, pot jedného sa zlieva s potom druhého a do toho všetkého Vladko začne otvárať vrecia s odpadkami a plieskať nám ich o hlavu.
Smejeme sa, až plačeme, lebo nás k tomu všetkému ešte aj peší chodci obiehajú. Groteska, ktorú zaklincuje svokor vetou: "Ciboha, ta na toto nikdá nezapomnu". Veru tak, výlety s nami majú inú šťavu ako tie s cestovkou.
Text pochádza z blogu Family Vano, kde nájdete okrem zážitkov z cesty-necesty Albánskom aj ďalšie tipy a príbehy.
Albánsky denník: O začiatku našej nevšednej cesty po Albánsku s bábätkom Čítajte
