Cesta do Patagónie: Ako sme zažili argentínske Švajčiarsko

Po mestách konečne príroda a hory.

(Zdroj: Lucia Záčiková)
Prečítajte si tiež:Cesta do Patagónie #1: Ako sme sa vybrali na dvojmesačnú cestu na druhý koniec sveta

Našou prvou zastávkou na ceste na juh bolo mesto San Carlos de Bariloche. Leteli sme doň z najmenšieho letiska v Buenos Aires, ktoré malo iba dve miestnosti. Keďže ešte v tomto čase nezačala hlavná sezóna, v lete boli iba domáci.

Ak sa tam aj objavil nejaký turista, štatisticky bol z španielsky hovoriacej krajiny, a preto, keď sa letuška na začiatku letu spýtala, či treba inštrukcie prekladať do angličtiny, bola som jediná z celého lietadla, kto sa prihlásil. Následne som si tri hodiny letu užívala individuálny prístup, keďže každú informáciu prekladali špeciálne mne - v jednotnom čísle.

Prileteli sme v neskorých hodinách a na vonkajšej teplote sme pocítili posun na juh.

Keďže autobusy tu nemajú žiadny konkrétny čas odchodu, odviezli sme sa taxíkom na adresu našej couchsurferky.

Trúfam si povedať, že limit nášho komfortu je nastavený pomerne nízko, no pri vstupe do jej domu prišiel menší šok. Jedna izba, v ktorej bolo všetko a pri našom príchode už dokopy štyria ľudia.

Najbližšiu hodinu sme si neboli isté, či budeme spať pod sporákom alebo pri práčke (veď nebolo by to vlastne prvýkrát), no nakoniec všetko dobre dopadlo a dostali sme vlastný matrac. Tak sme sa päť dní delili o izbu so slobodnou, znovu tehotnou mamičkou, jej dvomi deťmi a brazílskym cyklistom.

Bol to zaujímavý pohľad do života jednoduchej argentínskej rodiny, v ktorej sa podelia aj o to málo, čo majú, deti majú farbičky a jednu hračku a sú s tým absolútne šťastné a spokojné.

Našu pozornosť zaujal aj sused, ktorý niekoľkokrát denne odchádzal na motorke na pár minút preč. Po niekoľkých dňoch sme sa spýtali našej domácej, či vôbec chodí do práce. Z rýchlej španielčiny sme zachytili iba slovo "drogas", a tak sa Borka s úsmevom spýtala, či je jeho drogou motorka. Couchsurferka chvíľu nechápavo pozerala, a potom nám vysvetlila, že tým myslela skôr marihuanu a kokaín.

Do Bariloche sme prišli v noci, a tak sme okrem hviezd nemali možnosť vidieť ani kúsok mesta.

Ráno, keď sme vyšli na ulicu a zbadali okolité hory, ostali sme len nemo stáť. Zasnežené hory všade, kam sme sa pozreli - náš prvý kontakt s Patagóniou bol krajší, ako sme čakali.

Hneď na ďalší deň sme si prešli 27-kilometrový okruh cez les, okolo jazier a hôr a bez zaváhania sme zhodnotili, že celý deň chodenia je fyzicky aj psychicky neporovnateľný s osemhodinovým sedením za počítačom.

Bariloche častokrát prirovnávajú k Švajčiarsku - vyrába sa tu výborná čokoláda, centrum tvoria príjemné uličky a spolu s výhľadom na hory tak mesto dostáva magickú atmosféru. Vzhľadom na zvyšky snehu bola pre nás priam vianočná.

Ďalšou zastávkou na našej ceste bolo mesto El Calafate, vzdialené približne 1500 kilometrov. Po niekoľkých márnych pokusoch o kúpu leteniek sme sa rozhodli ísť autobusom - cesta trvala 25,5 hodiny cez prázdnu púšť, na jedenie sme mali iba jogurt a banán (s mylným pocitom, že nebudeme hladné, keď sa nebudeme hýbať).

Ako už býva zvykom, všetko sme zjedli približne počas prvých desiatich minút. Vodič nám našťastie cestou daroval zopár keksíkov, podpásovkou od neho však bolo, keď pustil pár minút z Pulp Fiction a to akurát po pasáž, kedy Samuel L. Jackson odhryzne z burgru - už vtedy sme vedeli, že ten burger bude jediné, na čo budeme môcť najbližšie hodiny myslieť.

Po viac ako dni sme prišli do El Calafate, malého mestečka na úpätí Ánd.

Okrem návštevy miestnej rezervácie a prechádzok po okolí bola hlavným cieľom návšteva neďalekého ľadovca Perito Moreno. Ten je veľký ako polovica Slovenska, pohľad naňho bol neskutočný a na tomto mieste sme sa prvýkrát naplno vcítili do ľudí na Titanicu.

Po dĺžke ľadovca je dostupných niekoľko chodníkov tak, aby sa dalo prechádzať všetkými smermi. Ak ste čaptaví ako ja, môže sa vám stať, že niektoré schody budú klzkejšie ako iné a o týždeň neskôr sa budete čudovať veľkej modrine na pravom boku.

O Patagóniu sa s Argentínou delí aj Chile.

Tam sme si naplánovali trek v národnom parku Torres del Paine a návštevu mesta Punta Arenas. Napriek mínusovým nočným teplotám sme chvíľu zvažovali kemping, no nakoniec sme bývali v neďalekom meste Puerto Natales, ktoré je hlavným bodom pre turistov cestujúcich do parku.

Naše ubytovanie bolo blízko centra aj autobusovej stanice, čo bolo veľkou výhodou pri kráčaní s ruksakmi, aj pri rannom vstávaní na trek. Okrem toho, že nás skoro zožral pes našich domácich a syn majiteľky musel do domu vliezť oknom, lebo nemal kľúče, bolo všetko v poriadku.

Na ďalší deň skoro ráno sme vyrazili na náš prvý trek na jedno z jazier - Lago Sarmiento. Odviezli sme sa autobusom na začiatok vybratej trasy, zaplatili vstupné a zapísali naše mená do registračnej knihy, ktorú sme mali prísť podpísať aj po prežití a úspešnom absolvovaní trasy.

To, že prežijeme, sme najprv považovali za samozrejmosť, až do momentu, kým nám milá slečna z národného parku nezačala rozprávať o pumách. Tešila sa pritom o kúsok viac ako my, a ukázala nám ilustračný obrázok, podľa ktorého máme v prípade stretnutia s pumami len pokojne ostať stáť a kývať rukami nad hlavou. Podľa výstražných tabúľ bolo treba začať utekať až v prípade útoku - do tohto štádia by sme sa pravdepodobne už nedostali, ale dostali infarkt už iba pri prvom kontakte so zvieraťom.

Pravdepodobne to nemohlo byť také nebezpečné, ako sa nám zdalo, ale pri predstave, že nás deň predtým skoro zožral obyčajný domáci pes, nám už veru všetko jedno nebolo.

S bobkami v gatiach sme začali pomaly kráčať a cestou videli zopár kostí mŕtvych zvierat. To bolo našťastie jediné, čo nám pripomínalo pumy, a my sme si tak mohli užiť celý výlet bez ohrozenia života.

Na trek sme išli na konci septembra, keď ešte nie je v parku hlavná sezóna, a tak sme mali celú okolitú prírodu len pre seba. Mohli sme si užívať výhľady, absolútne ticho a výhodou bola aj možnosť kedykoľvek sa slobodne poškrabať. Cestou sme stretávali len lamy, ktoré sa nerušene a najmä veľmi fotogenicky pásli alebo spali.

Vstupné nám platilo na dva dni, a tak sme druhé ráno vyrazili ďalším smerom - k jazeru Nordernskjöld. Cesta popri vodopáde s výhľadom na vysoké zasnežené hory nám len potvrdila, že Torres del Paine je jeden z najkrajších parkov, aké sme navštívili. Na rozdiel od prvého dňa s nami sme sa o túto cestu delili s viacerými turistami, no zážitok nám to rozhodne nepokazilo a priezračne modré jazero bolo výborným zakončením druhého dňa.

Hory striedajú mestá a my sme sa z Puerto Natales presunuli pár kilometrov na juh do Punta Arenas.

Znovu sme využili couchsurfing a po zopár minútach chôdze z autobusovej stanice sme prišli na určenú adresu, na ktorej sme našli hostel. Po prvotnej neistote, či bol couchsurfing správne pochopený, sme stretli majiteľa, a všetko zrazu dalo zmysel.

Štyridsaťročný Španiel Juan má v Južnej Amerike už dva hostely a postupne otvára ďalšie. V minulosti precestoval svet aj vďaka couchsurfingu, a tak sa týmto spôsobom snaží láskavosť vrátiť. Štyri dni sme tak bývali v samostatnej izbe s vlastnou kúpeľňou, čo bolo viac, ako sme si kedy mohli priať.

Mesto nám pre zmenu ponúklo iný typ zábavy ako príroda - v miestnych múzeách sme si doplnili vedomosti z biológie a histórie, a zároveň sme navštívili miestny cintorín, ktorý je vraj jedným z najkrajších na svete.

Tam sme stretli hrobára Chorcheho, ktorý nás zasvätil do tajomstiev pochovávania, správy cintorínov a zvukov, ktoré tu v noci zvykne počuť. Okrem vydesenia si z tohto zážitku odnášame aj poznatok, že finančne sa viac oplatí umrieť v Chile.

S touto vedomosťou ukončujeme ďalšiu pasáž nášho tripu, balíme ruksaky a pokračujeme ďalej na juh.

Prečítajte si tiež:Cesta do Patagónie #1: Ako sme sa vybrali na dvojmesačnú cestu na druhý koniec sveta

Téma: Cestovanie


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.

Neprehliadnite tiež