Cesta do Patagónie #1: Ako sme sa vybrali na dvojmesačnú cestu na druhý koniec sveta

Milagros sme nestretli.

(Zdroj: Lucia Záčiková)

Pred približne polrokom sme sa s kamoškou Borkou vybrali "prebackpackovať" Peru, Bolíviu a Chile. Ľudia, príroda aj jazyk nás očarili natoľko, že sme sa rozhodli ešte tento rok vrátiť. Ja som dala výpoveď, Borka si dohodla neplatené voľno, prihlásili sme sa na kurz španielčiny a kúpili letenky.

Náš trip sme si naplánovali na približne dva mesiace.

Tak sme pre dobro našich financií hneď na začiatku pristupovali pragmaticky už ku kúpe leteniek. Pokiaľ vieme dobre ušetriť, dĺžka letov ani počet prestupov nás nevedia odradiť, a tak sme si za 550 eur kúpili letenky Viedeň-Istanbul-Panama-Buenos Aires.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Až kým sme neprišli v deň odletu do Viedne na letisko som si však myslela, že na letenkách máme preklep. Podľa nich mal totiž jeden let trvať 16 hodín, čo sa mi v tom momente zdalo ako nepredstaviteľná doba na strávenie v dopravnom prostriedku. Borka ma však veľmi rýchlo vyviedla z omylu, a naozaj sme v lietadle strávili skoro jeden celý deň.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Po pozretí troch dielov Harryho Pottera, zjedení štyroch jedál a osemhodinovom spánku ešte stále ostávali tri hodiny do príletu, nehovoriac o tom, že po tomto zážitku sme ešte stále boli len v Paname, odkiaľ nás ešte čakal jeden sedemhodinový let priamo do Buenos Aires. Zhodnotili sme, že sme vlastne leteli na východ, aby sme sa dostali na západ, a potom na sever, aj keď náš cieľ bol na juhu.

Keďže náš prvý let z Viedne do Istanbulu mal skoro dvojhodinové meškanie, trávili sme ho klasickými aktivitami, ako je sledovanie spolucestujúcich a listovanie vlastného pasu. Vtedy som zistila, že síce som si sebavedomo skontrolovala pred odchodom jeho platnosť, vôbec mi však nenapadlo pozrieť sa aj na voľné strany. Ostali mi už iba dve čisté, a tak si asi prvýkrát v živote priala, aby mi na tomto tripe nikde nedávali žiadne pečiatky navyše.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Prvé tri dni sme strávili v Airbnb v tichej časti Buenos Aires.

Náš domáci bol bývalý učiteľ umenia na univerzite, všade mal povešané rôzne obrazy a kresby a z celého bytu šiel taký ten správny umelecký pocit.

To, že je vlastne celkom známy argentínsky ilustrátor, sme zistili až deň pred odchodom, keď nás poprosil, aby sme mu urobili nejaké fotky, ako pracuje, na jeho sociálne siete. Vtedy sme zbadali jeho polmiliónovú fanúšikovskú základňu a pochopili, že sa mu v Argentíne asi celkom darí.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Mesto na nás pôsobilo presne ako tento byt. Stretli sme tancujúcich dôchodcov v parku, rôznych pouličných umelcov a milých psíčkarov, a celkovo nás v dobrom prekvapila atmosféra, ktorú sme sa snažili čo najviac nasať počas nášho celodenného zbierania krokov.

Mnohokrát sme zhodnotili, že jarné Buenos Aires pôsobí ako jesenný New York. Jediná zlá skúsenosť bola s holubom, ktorý sa rozhodol označiť svoje teritórium na Borkinom svetri - to zamrzí, najmä pokiaľ vám (pri štýle nášho balenia) ostane už len jeden.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Už hneď na začiatku sme si všimli, že Argentínčania sú veľmi milí a príjemní ľudia.

Dojaté sme boli najmä vtedy, keď sme po večeroch videli pekne oblečené staršie manželské páry, ako si kráčajú ruka v ruke na vínko a večeru.

Najviac sa nám však páčil fakt, že s nami viedli rozhovory, ako keby úroveň našej španielčiny nedosahovala iba absolútne minimum základov bežnej komunikácie. Nikdy sa našim vetným skladbám nesmiali a uz po pár dňoch sme sebavedomo zvládli aj rozhovor o pôrode a rozvodoch s našou couchsurferkou.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Predtým, ako sme odleteli na juh do patagónskej prírody, sme sa rozhodli urobiť si ešte zastávku v Montevideu.

Vždy som si myslela, ze slepú mapu ovládam celkom solídne - až do momentu, keď som začala cestovať mimo Európy a všetky vzdialenosti zrazu akosi nabrali na diaľke. Centimeter na mape bola v skutočnosti cesta trajektom a autobusom, ktorá dokopy trvala viac ako štyri hodiny.

Náš trajekt odchádzal skoro ráno z prístavu v centre mesta, ktorý bol pomerne ďaleko od nášho bytu, a tak sme si skúsili zavolať uber. Vodič jazdu potvrdil a všetko nasvedčovalo tomu, že už je pár ulíc od nás. S týmto optimistickým presvedčením sme sa odpojili z wifi, rozlúčili sa s naším domácim a vyšli na ulicu.

SkryťVypnúť reklamu

Pôvodný optimizmus nás trochu prešiel, keď sme ostali bez internetu a náš vodič už 15 minút neprichádzal. Všetko sa však na dobré obrátilo a my sme zrazu zbadali, ako pri nás parkuje biely chevrolet, presne ako sľubovaný podľa našej objednávky. Vydýchli sme si, sebavedomo otvorili kufor a naložili ruksaky. Vodič len s úsmevom vystúpil, zapálil si cigaretku a usmieval sa na nás.

Trvalo to iba dve minúty vzájomného ošemetného usmievania sa na seba, kým sme zistili, že je to len sused odvedľa, a s taxíkom nemá nič spoločné. V panike z časového sklzu som začala stopovať autá, v snahe nájsť nám čo najrýchlejšie odvoz do prístavu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Prvé auto mi zastavilo pomerne rýchlo a ja som začala v mojej letmej španielčine srdcervúco vysvetlovať našu zúfalú situáciu a prosiť o odvoz. Ujo za volantom bol taký zlatý, že ma nechal dokončiť celý emotívny trojminútový prejav, kým mi povedal, že to vlastne on je náš meškajúci taxikár.

Montevideo na nás nezapôsobilo až tak, ako Buenos Aires.

Highlightom bola reklama s Nataliou Oreiro, ktorú sme sa spolu s Facundom snažili od začiatku nájsť, a výborný couchsurfing v odľahlej časti mesta, kde sme mali možnosť predviesť svoje kuchárske schopnosti výmenou za možnosť oprať si v reálnej práčke namiesto umývadla.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Na náš vkus bolo centrum mesta až príliš zaplavené obchodmi. Ak sa už aj kde-tu objavila nejaká pekná pamiatka alebo múzeum, hneď vedľa bol spravidla fastfood alebo obchod s kabelkami.

Posledný deň sme však pri túlaní našli múzeum súčasného umenia, ktoré síce miestami obsahovalo až príliš súčasné kúsky, ktoré asi pochopia len veľmi umelecké duše, ale pozitívom pre nás bolo, ze celý priestor bola vlastne prerobená väznica, a tak sme sa po poprechádzaní v celách a areáli cítili ako Morgan Freeman v Shawshanku.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Po dvoch hlavných mestách nám už ale civilizácie stačilo, a tak sme leteli z najmenšieho letiska v Buenos Aires na juh - do mesta San Carlos de Bariloche - kde sme začali našu cestu po Patagónii.

Prečítajte si tiež: Cesta do Patagónie #2: Ako sme zažili argentínske Švajčiarsko aj prázdny národný park Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu