Ako sme stopovali najväčšieho dravca žijúceho na Slovensku

Reportáž z povinnej jazdy pre všetkých ornitológov.

(Zdroj: Ivan Belko)

Zimné slnko príjemne hrialo do tváre. Po prvýkrát nám bolo teplo vo všetkých štyroch vrstvách oblečenia. Vánok od Dunaja stiahol pocitovú teplotu opäť do mínusových hodnôt. Tenké rukavice poľahky prefúklo a skrehnuté prsty, kŕčovito zvierajúce fofoaparát, dostali opäť zabrať.

V lužnom lese pri Bodíkoch bolo upokojujúce ticho, ktoré občas preťal ďateľ ďobaním dier do kmeňov. Naša skupinka troch kamarátov necekla ani slovo, nerobila zbytočne prudké pohyby. Nemé pohľady boli upreté na pár dravcov sediacich v korune stromu asi 200 metrov od nás. Tak blízko sme sa k orliakovi morskému ešte nedostali. Snažil som sa opatrne priblížiť, aby som získal lepší záber. Fotoaparát som držal pri oku, s ukazovákom pripraveným na spúšti, periférne som kontroloval, kam kráčam.

Jeden z orliakov nám venoval krátky pohľad a vzlietol, okamžite ho nasledoval aj druhý. Majestátne dravce párkrát zamávali mohutnými krídlami a zaleteli za stromy. Podunajské ticho preťalo rýchle cvakanie uzávierky.

Mimo civilizácie

Lužné lesy pri Bratislave sú výnimočnou oblasťou. Už dlhodobo sa špekuluje, že Chránená krajinná oblasť Dunajské luhy by sa mohla stať desiatym národným parkom. Aj keď ochrana prírody v tomto výnimočnom biotope pokrivkáva, stále tu môžete naraziť na relatívne “divoké” miesta.

Prechodným domovom nám bola chatka v správe Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia, ktoré sa stará o ochranu povodia Dunaja. Chatka poskytovala všetko potrebné na prežitie, no nebola v nej elektrina, čo predstavovalo veľký problém pre batérie mobilov i fotoaparátov, ktoré poľahky vymrzli a percentá v nich rýchlo klesali. Bez možnosti dobitia bolo treba veľmi rozvážne šetriť energiu, a to aj s pomocou plne nabitej power banky.

Dunajské schladenie

Ako hlavný cieľ výpravy sme si stanovili vystopovať hniezdo orliaka morského, ktorý pri Bodíkoch zimuje. Jeden pár dravcov žije na Ostrove orliaka morského (tak sa skutočne volá tento vnútrozemský ostrov) celoročne a predpokladalo sa, že by už v čase našej návštevy mohol mať mladé schopné letu.

Druhým, nemenej dôležitým cieľom, bolo vyfotiť orliaka spolu s ostatným vtáctvom žijúcim v lužných lesoch, a rovnako tak zachytiť aj prírodnú krásu tohto územia.

Výprava sa začala testom odhodlanosti. Už po piatich minútach od chatky bolo treba prekonať brod cez jedno z dunajských ramien, cez ktoré pokojne pretekala ľadová voda povyše členkov. Vyzuli sme si topánky, vopchali do nich ponožky a vydali sa do studenej vody, ktorá mala len niekoľko stupňov nad nulou. Klzký povrch vybetónovanej hrádzky si vyslovene pýtal pošmyknutie, ktoré by ukončilo celú výpravu ratovaním premrznutého človeka.

Brod sme prekonali bez ujmy a posilnení otužileckou vložkou sme pokračovali vyjazdenou cestou pomedzi lesné škôlky, v ktorých sa pestujú topole na hospodárske využitie.

Ani nie pol hodinu od začiatku výpravy sme natrafili na orliaka, ktorý si nás obzeral nízkym preletom ponad naše hlavy. Objektív okamžite nasmerovaný hore, bleskové prestavenie fotoaparátu a snaha čo najlepšie zaostriť na dravca. Ukazovák stlačil spúšť v niekoľkých dávkach.

O pár kilometrov ďalej nás čakal ďalší, dlhší brod. Opatrne sme prekročili ďalšie rameno a na druhom brehu sme sa zahriali kávou a čajom. Ďalšie hodiny sme kráčali lesnou cestou, chvíľami z nej zišli a predierali sa zablatenými korytami mŕtvych ramien. Tu a tam sme natrafili na drobné spevavce či volavky. Za celý ten čas sme nestretli žiadneho človeka, no pohodené plechovky a plastové fľaše boli nesporným dôkazom, že tu niekto pred nami bol.

Zastavili sme sa pri pôvodnom koryte Dunaja a premýšľali, kadiaľ ďalej. Odrazu sme sa ocitli uprostred skupinky malých spevavcov, ktorí skúmavo poletovali okolo a sadali na blízke stromy. Hýle, brhlíky a mlynárky sa vystavovali na obdiv a ochotne zapózovali pred objektívmi. Ďatle nás nedôverčivo pozorovali z diaľky. Orliak sa pred nami schovával napokon po zvyšok dňa.

Slnko začalo pomaly zapadať a bol čas sa vrátiť do chatky. S ustupujúcimi slnečnými lúčmi sa začal ochladzovať aj vzduch, ktorý, posilnený vánkom od Dunaja, nachádzal každú škáru v našom oblečení. S lúčiacim sa slnkom sme prekonali posledný brod a prišli späť do chatky.

Keď vás bolia oči od zimy

Len čo sme za sebou zavreli dvere a zapálili petrolejky, okamžite sme zakúrili v kachliach a pustili sa do varenia. Po sparťanskej večeri a šálke čaju s rumom nastalo v chatke ticho, unavení po celodennom chodení a brodení sme nemali síl sa ešte rozprávať. Kachle nám neposkytovali takmer žiadne teplo a ako sme medzičasom zistili, kvôli zle upevnenému komínu sa aj navyše nedostatočne odvetrával dym.

Otvorili sme dvere a vychýlili sklápateľné okienko. Okamžite sme prišli o tú trošku tepla, čo sme v chatke mali, a priestor vyplnil mrazivý vzduch. Rozložili sme si karimatky a ľahké spacáky. Zhodili sme zo seba bundy a potajomky dúfali, že ich nebudeme v noci potrebovať.

Mýlili sme sa. Po celú noc, keď teplomer klesol pod desať stupňov pod nulou, sme museli mať pootvorené okienko kvôli vetraniu zo stále tlejúcich kachlí. Postupne sme na seba naťahovali ďalšie kusy oblečenia a čoraz dôkladnejšie sa zakutrávali do spacákov. Čapice sme si museli stiahnuť na oči, od toľkej zimy nás začali bolieť.

Po prebdenej noci pretkanej mikrospánkami sme sa prebrali spolu s prvým svetlom. Okamžite sme sa zahriali rumom, neskôr aj čajom a polievkou. Zbalili sme si potrebnú výbavu, tentoraz si pribalili aj gumáky, ktoré sme našli v útrobách chatky. Brodenie sa tak stalo menej bolestivým, no ostalo rovnako nebezpečným.

Kráľovská rodinka

Trvalo nám asi dve hodiny, kým sme opätovne natrafili na orliakov. Po celý deň sme sa ich snažili “tlačiť” pred nami - zakaždým, keď odleteli, sme stopovali ich pohyb. O niekoľko hodín neskôr sa nám pri dravom a hlbokom brode, cez ktorý sme sa už neodvážili prejsť, naskytol nevídaný pohľad - ponad druhý breh krúžila rodinka orliakov.

Podľa posledných záznamov, ktoré sme našli v chatke, sa hniezdo malo nachádzať na našej strane ramena. Zišli sme z lesnej cesty a vstúpili do hustého lesa. Hniezdo sme našli do pol hodiny, misia splnená. Rozložili sme sa obďaleč a dúfali, že prelietavajúce orliaky aspoň na chvíľku zosadnú a zapózujú pred objektívom. Nespolupracovali. No čas nás tlačil a bolo nutné sa vydať na cestu späť, aby sme sa na chatku dostali ešte za svetla.

Na spiatočnej ceste nás sprevádzali spevavce a ďatle, občas nad nami zámavala krídlami volavka. Orliaky nám dali posledné zbohom preletom ponad čistinu a zmizli za hustým topoľovým hájom.

Rovnako sme sa aj my rozlúčili s poslednými zvyškami divokej prírody na slovenskej strane Dunaja. Lužné lesy sú výnimočným ekosystémom a pýchou Slovenska rovnako ako Tatry, Slovenský raj, Vihorlatský prales a mnohé iné oblasti, ktoré svojou krásou a biodiverzitou si vyžadujú maximálnu ochranu, v ktorej však štát zlyháva, respektíve koná priamy opak. Bola by nesmierna škoda prísť o tieto posledné zvyšky divokej prírody, ktoré nie sú vzácnosťou iba na Slovensku, ale v celej Európe.

Prečítajte si tiež:Najkrajšie fotky slovenských hôr: Spravte si chuť navštíviť Tatry a iné pohoria

Téma: Fotky, Fotografie a fotogalérie


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lubyová dáva ruky preč od lukratívneho hotela, ktorý zhorel

Intenda sa sporí o Hotel Junior v Jasnej.

Stĺpček šéfredaktorky

Robert Fico je v rozklade

Ako do Ficovej mafiánskej scény zapadajú policajné orgány?

Neprehliadnite tiež