Roadtrip po Gruzínsku, 2. časť: Prečo za touto krajinou budete po návšteve smútiť

Ako prežiť opicu po čáči a stať sa závislým na čurčcheli.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V minulej časti sme sa pozreli na to, čo taká cesta do Gruzínska obnáša za prípravy, ako sa tam dostať a na čo dávať pozor hneď po príchode. Teraz si povieme, prečo človek bude za Gruzínskom tak veľmi smútiť.

Prečítajte si tiež: Roadtrip po Gruzínsku: Ako sa z pánskej jazdy na Formane stal úžasný trip s frajerkou Čítajte 

Šiesty deň

Alebo inak deň, keď sa nám vlastne takmer nič nepodarilo tak, ako sme si to vysnívali, ale aj tak sme neboli sklamaní.

V toto ráno som mal len dva sny. Spať konečne v aute alebo využiť hamak, ktorý som so sebou ťahal v batohu, a vidieť priehradu Enguri spolu s horami na severe krajiny.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z Poti sme preto šli rovno na sever. Ešte som si vravel, že taká obrovská priehrada a trochu menej známe, ale stále "must see place", musí mať predsa po ceste smerové tabuľky. Tak som po príjazde na jedinú možnú cestu vypol navigáciu, nech mi zbytočne nežerie baterku a nech sa telefón zvláda aj nabíjať. Priehrada mala byť od tohto momentu asi hodinu cesty a na obed som už chcel aspoň z diaľky vidieť okolie ruských hraníc.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

To, že sa pred nami objavila rieka po pravej strane, potom rieka po ľavej strane, som bral ako dobré znamenie. Blížili sme sa do hôr a ja som sa ešte stále tešil z každej možnosti zastaviť a fotiť si prírodu. Dedinka, menšia dedinka, tunel, tunel, most, a tak stále dokola. Priehrady však stále nikde a po takmer hodine a pol mi napadlo ešte raz skontrolovať navigáciu, aj keď ako naschvál som práve nemal takmer žiadny signál.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Výborne. Priehrada bola kúsok za prvým mestečkom, asi 40 kilometrov naspäť. Proste som prešvihol tabuľku a zadal blbú destináciu. Na cikpauze z nervozity smerom späť k nám zrazu raketovým tempom priletel šialený pes, ktorý štekal, vrtel sa, hádzal o zem - a to všetko súčasne. Dali sme mu teda na upokojenie trochu z našej včerajšej večere, a o tomto luxusnom obede šteká asi doteraz.

Pri mojej rýchlosti sme priehradu takmer minuli aj druhýkrát, no až teraz som si všimol, že cez ostnaté drôty, vrátnicu a zákazy vstupu sa ňu asi tak ľahko nepozrieme. Trochu nervózny som zavelil „s*ať celú blbú priehradu“ a pridal som zopár vulgarizmov o vlastnej sprostosti, že si neviem dopredu zistiť taký detail, či je tam vôbec povolený vstup.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Vybrali sme sa teda teda smerom späť na Kutaisi, kde sme si požičiavali auto, pretože na druhý deň som ho mal vrátiť. Asi na polceste som našiel malú turistickú tabuľu, podľa ktorej mala byť asi 10 kilometrov od nás malá dedinka Squri, kde by mal byť kostolík z desiateho storočia. Podľa netu mal prejsť pred tromi rokmi rekonštrukciou, a tak sme vyrazili ešte na malú zachádzku.

Dedinka nebola už klasicky spojená asfaltkou, ale lesnou cestou, na ktorej by hociktoré auto zažilo test svojich tlmičov. Táto dedinka mala dokopy asi štyri domy, no na naše prekvapenie tu hneď na začiatku stál celkom luxusne vyzarajúci hotel a niečo, čo vyzeralo ako stará škola. Pri nej sme objavili turistický rázcestník, z ktorého smerovali trasy snáď cez celé Gruzínsko, od malých hodinových, až po takmer dvojdenné túry.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sklamanie však priniesol kostolík. Rekonštrukcia v tomto prípade znamenala, že z pôvodného kostolíka na obrázku nezostalo absolútne nič a namiesto toho tu bola novopostavená kaplnka. Dostala nás však čistinka s chatkou a skalnatým vodopádom, kde tiekla krásna tyrkysová voda, a prekvapil nás miestny chlapec, ktorý keď videl, že si natáčam okolie, využil situáciu a začal skákať do potoka z asi štvrometrovej skaly.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Prišiel na nás hlad a keďže v Gruzínsku nie je jedlo nikdy viac než 5 minút cesty od vás, zastavili sme sa v Khoni, kde sme už v rámci večere začali uvažovať o tom, že na pôvodný plán ísť ešte vlakom do Azerbajdžanu sa asi vykašleme, a namiesto toho si ešte na jeden deň požičiame auto a potom pôjdeme vlakom ešte raz pozrieť do Tbilisi, nech nemusíme byť v strese z toho, že by sme, nedajbože, nestihli lietadlo. Zo spania v lese takisto zišlo, pretože sme si povedali, že by sme dnes mohli v Kutaisi niečo popiť. Skôr to však bolo o mojej lenivosti a tomu, že ubytko za 10 eur je luxus, ktorý nie je problém si dovoliť.

SkryťVypnúť reklamu

Siedmy deň

Umyť auto po cestovaní gruzínskym offroadom by nemal byť problém, kedže tu má umyváreň každý tretí človek. Pýtal som sa teda majiteľa, či si môžem umyť auto a za koľko. Povedal mi, že za približne 3 eurá. Čo mi nepovedal, bolo, že tu nie je zvykom, aby si človeka umýval auto tlakovou pištoľou sám a snažil sa mi vysvetliť, že na to má človeka. Ten asi vedel, ako sa tu musí umývať auto, pretože pol hodinu po tom, čo som odišiel z umyvárne, bolo auto takmer rovnako špinavé ako predtým.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

S požičaním auta ešte na jeden deň nebol problém, tak sme vyrazili do Prométeovej jaskyne, ktorá patrí medzi najkrajšie v celom Kaukaze. Pri vstupe si môžete vybrať klasickú trasu, alebo predĺženú trasu, kde sa ešte plavíte na lodičke. To sme nevedeli, a tak sme boli o lodičku ukrátení. Ako sme však počuli vonku, o veľa sme neprišli, pretože tie najkrajšie veci sú na kratšej trase. Či krásne alebo nie, je u mňa trochu otázne, Gruzínci totiž celú jaskyňu nasvietili farebnými svetlami a miestami vyzerá ako v striptízovom klube.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Podľa mapky sme mali stíhať pozrieť ešte dva kaňony, ktoré boli kúsok od nás - Martvili a Okatse. Po ceste do Martvili som si všimol dvoch stopárov, ktorí na miestne pomery vyzerali očividne ako turisti a preto som si povedal, že im zastavím. Dobrou angličtinou mi povedali, že aj oni idú do Martvili. Keď som frajerke povedal, že idú naším smerom, tak sa samozrejme ozvalo "No to neeee, to jsou Slováci".

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Chalan s frajerkou takto chodia po Gruzínsku s ruksakmi na chrbte. Povedali nám, že v tejto krajine nie je najmenší problém so stopovaním. Na to, že im tu zastaví auto, čakajú väčšinou do piatich minút. Opäť sme dostali možnosť povoziť sa v kaňone po rieke loďkou, ale tiež je to dosť zbytočné, ak ste ochotní prejsť tú istú trasu peši popri rieke. Inak, obehnúť celý kaňon je záležitosťou asi na hodinku.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Rozlúčili sme sa s Čechmi a pokračovali sme do Okatse, kde si nás pri vstupe hneď odchytilo asi 20 miestnych, ktorí nám hovorili dve veci: že cesta až ku kaňonu trvá peši dve hodiny (čo bola pravda tak na 70 %) a keďže infocentrum o dve hodiny zatvára, musíme ísť s nimi na terénnom aute za 40 eur. A že vodopád, ktorý bol podľa mapy asi o 5 kilometrov ďalej po asfaltke, je zatvorený, takže tam nemáme chodiť.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Povedal som si, že keď už sme tu, tak na vodopád pozrieť pôjdeme. Nevedel som si úplne predstaviť, ako sa dá "zavrieť" vodopád. Zatvorené však znamenalo len toľko, že asi 20 metrov od vodopádu bol plot a za ním chodník, na ktorý sa nedalo dostať. Vodopád sa okrem toho dal prezerať z každého uhla a to, že sa v ňom nedalo kúpať, nám teda až tak neprekážalo.

Po návrate do mesta sme si našli najhoršie ubytovanie tejto cesty, keďže sme sa ubytovali na adrese, ktorá takmer neexistovala a namiesto domácej sme tam našli len dedka, ktorý asi ani nevedel, kto sme, a bláznivú Češku, ktorá hovorila, že ju domáca poverila. Dali sme jej teda peniaze a dodnes nevieme, či sa peniaze dostali až k majiteľke. Bez sieťok na oknách mala naša izba len režimy sauny alebo ubytovne komárov a inej lietajúcej hávede. Nuž čo, nemôže byť každé ubytovanie za cenu gastráča dokonalé.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ôsmy deň

Za tých pár dní nám Ford prirástol k srdcu, no nakoniec sme teda "Harrisona", ako sme ho nazvali, museli vrátiť. Za to, čo zvládol, by si zaslúžil odmenu. Aj keď je pravda, že mimo asfaltiek som väčšinou išiel naschvál a hlavné miesta v krajine sú dobre prejazdné. Zobrali sme do ruky kufre a vybrali sme sa na vlakovú stanicu, odkiaľ nás mala čakať takmer päťhodinová cesta do Tbilisi.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Odchod vlaku sme mali naplánovaný, ale až po ceste na stanicu som zistil, že tie sú v Kutaisi dve a nie vždy idú tým istým smerom. Dali sme to teda na náhodu a správne sme si tipli tú hlavnú. Tety za okienkom boli naozaj nápomocné, asi päťkrát zopakovali koľaj, vozeň a čas odchodu a jedna nás dokonca šla odprevadiť. To však nebolo až tak nutné, keďže vlak, ktorý tu premáva, má jeden vozeň a je široko - ďaleko jediný, ktorý tu stojí.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Na celú túto cestu som veľmi neinteligentne kúpil dva koláčiky a jednu fľašu vody, lebo nejako som predpokladal, že po vzore Balkánu tu bude po vlaku chodiť nejaký miestny predajca. Inak lístok na túto trasu stojí asi 8 eur, čo je o trochu drahšie a pomalšie ako s maršrutkou, ale zase sa nemusíte tlačiť v dodávke, máte po ruke aj wécko a kupéčkový vagón je na úrovni toho slovenského z roku 2005. Po ceste ma opäť prekvapilo, že aj v zapadnutých končinách som stále chytal dobrý signál na to, aby som si mohol robiť instastories.

V Tbilisi na vlakovej stanici bol okolo piatej neskutočný ruch, ktorý umocňovalo ešte to, že hneď pri stanici je obrovský market. Musím sa priznať, že som tu mal trochu strach o peňaženku a telefón, ale bola to asi len trochu zbytočná paranoja. Keďže sme v hlavnom meste chceli stráviť celý víkend, boli sme radi, že prvýkrát za našu cestu môžeme byť ubytovaní na jednom mieste dve noci. Hostelík v centre za asi 20 eur pre dvoch bola skvelá voľba, tak sme hľadali, ako sa k nemu dostaneme.

Na moje prekvapenie mi Google mapy hneď ukázali čísla MHD, ktoré idú zo stanice do centra, a po menšom blúdení a zisťovaní od domácich, na ktorej strane máme stáť, sme sa zviezli. V MHD tu majú takmer všetci nejakú čipovú kartu, ktorú priložia a majú lístok, ja som sa bál, že budeme musieť cestovať načierno. V autobusoch tu však majú sprievodcu/revízora, ktorý mi poradil, kam mám vhodiť peniaze a ako si vypýtať dva lístky. Cestovné tu je asi 10 centov za lístok, Bratislava by si mala brať príklad.

Ubytovali sme sa už za šera, tak sme ešte rýchlo išli pozrieť do mesta. V centre sme pochodovali už predtým, takže sme niektoré miesta už poznali. Mirka mala za úlohu nájsť na Tripadvisore nejaký dobrý podnik, kde by sa ideálne nalievala chacha, čo je miestny alkohol, ktorý má rôzne varianty - od "vínovice" až po likér typu Jägermeister. Naše kroky teda smerovali do "Polskeho" baru, ktorý spĺňal všetky požiadavky, no po ceste sme sa zastavili v podniku, odkiaľ znela dobrá rocková hudba.

Pri bare sme si všimli, že chacha tu stojí asi 50 centov za poldecák, ktorý je naplnený kopcom. Po treťom kole sme už tancovali a spievali na parkete, a to sme ešte len začínali. Na izbu sme dorazili nevedno kedy a poľský bar sme vlastne už ani nehľadali.

Deviaty deň

Opička, opica. Naše poobedné vstávanie sme začali vodou a sprchou a ďakovali sme, že sme sa dnes ráno nemuseli nikam baliť. Po domácej však nebolela hlava, ani nám nebolo nejak extra zle, takže sme boli radi, že nemusíme preležať celý deň a zvládame ísť pozrieť to, čo nám zostáva.

Takmer každý, kto príde do Tbilisi, ide pozrieť sírové kúpele, ktorých je tu v centre viac. Jedna dôležitá vec je však to, že jeden druh je v podstate dosť drahý - vstup je od 50 - 200 eur - a treba mať rezerváciu viac dní dopredu. Potom sú tu "verejné" kúpele, kde sa síce dá ísť lacnejšie, ale ide sa "naostro" spolu s ostatnými návštevníkmi, poväčšine alfa Gruzíncami. To sa Mirke veľmi nepozdávalo, a tak sme išli pozrieť legendárny blší trh.

Toto je miesto, ktoré odporúčam asi každému. Na jednej strane krásne obrazy, miestne šperky, no to, čo bol raj pre mňa, boli poklady, ktoré predávali domáci na dekách. Človek tu kúpi všetko od fotoaparátu, cez okuliare (o ich pôvode by sa dalo polemizovať), až po staré vojenské odznaky, bankovky. A čo je hlavné - platne. Tu v Gruzínsku sú platne bežné, takže za originály ako Metallica, ACDC, Mozart, Jackson a mnoho iných dáte v prepočte asi jedno euro. Ak by sem človek išiel s prázdnym kufrom, nakúpil asi 20 - 30 platní, a potom ich na slovenských hipsterských burzách platní predával, tak by zarobil na letenky, ubytko a menšie auto. Ako suvenír som nakúpil staré gruzínske a ruské bankovky a išli sme na obed.

Ak budete v Tbilisi, kúsok od blšáku je reštaurácia Just Tiflisi, ktorá bola absolútne to najlepšie, čo sme v Gruzínsku ochutnali. Kačapuri, ostri, pirohy - všetko chutilo neskutočne a za cenu meníčka na Myjave.

Popri rieke Kura sme pozreli architektonické zaujímavosti ako umelecké centrum a most slobody, ktorý domáci volajú Always, kvôli jeho tvaru. V mestskom parku boli opäť asi štyri svadby naraz. Bohužiaľ, lanovka na pevnosť Narikala funguje celoročne okrem jedného jediného dňa, keď robia technický servis. Hádajte, v ktorý deň sme tam boli my.

Ako povinnú záležitosť sme išli nakúpiť posledné suveníry a konečne sme nakúpili aj najznámejšiu gruzínsku sladkosť čurčchelu, čo sú vlastne zaliate orechy alebo hrozná na cverne. Chutí famózne. Pod bábkovým divadlom, ktoré patrí medzi veľmi abstraktné budovy, sme podporili hudobníkov z Poľska a keďže sme mali v tento deň výročie, večer sme strávili v super luxusnej reštaurácii pri preslávenom a výbornom gruzínskom víne, keď už sme si povedali, že si v tento deň doprajeme. Šťastie je, že superluxus si tu môže dovoliť aj priemerne zarábajúci Slovák.

Desiaty deň

"A kde vytlačíme letenky?" Túto otázku sme riešili posledné dni, kedže cez Wizzair teraz musí človek riešiť online check-in štyri dni pred odletom a na letisku v Kutaisi treba mať boarding pass vytlačený. Ráno sme to už nechali tak, vlak späť do Kutaisi nám odchádzal o deviatej a nechceli sme ho zmeškať. Úplne prázdna stanica bola oproti nášmu príchodu príjemné prekvapenie a cestu vlakom späť sme v podstate celú prespali.

Ubytovali sme sa kúsok od stanice, pretože som čítal, že odtiaľto sa bude dať ráno stopnúť nejaký odvoz na letisko. V meste sme teda išli hľadať nejaký copy servis, ale keďže bola nedeľa, mali sme trochu strach, či bude vôbec niečo otvorené. Postupne si nás prehadzovali asi v troch obchodoch, až kým sme nenašli malú predajňu, kde tlačili fotky, a milé tety nám na prehistorickom počítači vytlačili naše letenky. Dokonca sa nás pýtali, či ich chceme farebne.

Keďže nám čáča veľmi zachutila, zastavili sme sa ešte v miestnom alko obchode, kde sme nakúpili menšie zásoby, a po ceste sme dali na oslavu nášho tripu ešte dve kolá v bare blízko hotela.

Potom však prišla situácia, ktorú sme dosť podcenili. Do Gruzínska sme leteli z Budapešti, ale späť sme leteli do poľských Katowíc. Odtiaľ mal ísť vlak až do Břeclavi, kde sme mali pohodovo prestúpiť na vlak do Bratislavy. "VYPREDANÉ" - prečítala na nete Mirka a mňa oblial studený pot. Takmer všetky spoje boli vypredané, a tak nám ostávalo jediné. Z katowického letiska sa nejak dostať na vlakovú alebo autobusovú stanicu, potom nejako do Ostravy a odtiaľ by sme sa možno dostaneli do Žiliny a Rajca, kde by sme mohli prespať u Mirkiných rodičov. To, čo sme ušetrili na letenke, by sme niekoľkonásobne preplatili na ceste domov. Plní nervozity sme išli spať a hlavou sa nám hnalo len to, aby sme sa nejako dostali domov.

Posledný deň

Pani domáca nás ráno postískala a keď sme sa jej pýtali, ako sa dostaneme zo stanice na letisko, len povedala, nech neblbneme, že ona nám zavolá taxík. Po zlých skúsenostiach z prvého dňa sme sa báli, tak sme sa rovno opýtali na cenu. Vraj 20 lari (asi 6 eur). To nás potešilo. Taxikárom bol jej kamarát na Daewoo Matiz, do ktorého napratal nás aj batožinu a trielil na letisko. Bol asi veľmi štastný, keďže za tých 20 lari mohol dotankovať takmer plnú nádrž.

Na letisku sme si sadli do baru, a to sa ukázalo ako najlepší nápad výletu. Vedľa nás si totiž sadli dve Češky (ako inak) a dali sme sa do reči, pretože tiež leteli domov. Veľmi nenápadne a nenásilne som sa spýtal, kam idú z Katowíc. Dve prekvapenia za sebou boli, že idú do Ostravy a idú autom. Ani netrebalo prosiť na kolenách a dohodli sme sa, že do Ostravy nás môžu bez problémov zobrať, ak sa pomestíme na zadné sedadlá. Namiesto stresu sme tak stihli prísť do Ostravy, kde sme hneď chytili spoj do Žiliny, kde sme sa už len tešili z toho, že sme po všetkých tých dňoch bezpečne späť na Slovensku. Darmo, niekedy má človek neskutočné šťastie

Gruzínsko je krajina, po ktorej sme smútili takmer hneď po návrate, a aj keď je to už viac než mesiac, chýba nám stále. Zhodli sme sa, že Gruzínsko môže krásou smelo konkurovať napríklad Islandu, ale po všetkých stránkach sa stalo asi najúžasnejšou krajinou, v akej sme boli. A to sme stále nevideli v tejto krajine ani zďaleka všetko.

Na Gruzínsko sa môžete skúsiť pozrieť našimi očami v tomto videu, ktoré som dal dokopy po návrate:

Načítavam video...
Prečítajte si tiež: Ako si užiť pohodový low budget víkendíček do 200 eur... v Černobyli Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu