Roadtrip po Gruzínsku: Ako sa z pánskej jazdy na Formane stal úžasný trip s frajerkou

Takýto výlet je zážitok na celý život.

"Gruzínsko? A to je kde?“

Bohužiaľ, takáto občas býva reakcia, ak sa chcete s niekým porozprávať o tejto krajine. Aj keď sa Gruzínsko nachádza napravo od Turecka, je stále súčasťou Európy a vďaka lacným letenkám sa do neho viete dostať asi za tri hodiny. Takto však pôvodný plán návštevy nevyzeral.

Po poslednej ceste Formanom som dlho rozmýšľal, akým smerom sa vybrať najbližšie. Keďže druhý člen našej posádky mal pracovné a rodičovské povinnosti, v hlave mi skrsla myšlienka kúpiť na Slovensku nový Forman, prejsť cez Turecko do Gruzínska, predať ho tam, kúpiť letenku a ísť domov.

Článok pokračuje pod video reklamou
Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Formanom po Európe: Ako sme sa na väčšom bratovi Škody Favorit vybrali cestovať po Balkáne

Aké bolo moje prekvapenie, keď mi moja polovička oznámila, že by sa na takúto cestu rada vydala so mnou. Kaukaz nám už dávno učaroval vďaka rôznym cestovateľským prednáškam, a to, že by jej nevadilo stráviť dva týždne v 30-ročnom aute, bol pre mňa ďalší neklamný znak lásky (a miernej šibnutosti).

Počas príprav vyzerá všetko jednoducho, no ako obvykle sa začali vynárať rôzne problémy. Predať auto v Gruzínsku nie je úplne jednoduchý (aj) administratívny zákrok, cestovať späť tou istou trasou je nuda, človek ide päť dní tam a päť dní späť a cestu cez Donbas a Krym som nechcel riskovať.

Plán striedal plán a nakoniec som sa rozhodol, že na to, aby sme si Gruzínsko naozaj užili, poletíme tam, požičiame si auto a poletíme späť. Trochu menej vzrušujúci spôsob, no nakoniec sme vôbec neľutovali. Kúpili sme letenky Budapešť - Kutaisi, Kutaisi – Katowice, dokopy pre dvoch asi za 200 eur aj s priplatenou batožinou, zarezervovali sme si auto na šesť dní a pre istotu vybavili cez internet aj víza do Azerbajdžanu asi za 20 eur.

Bum - a zrazu sme boli pripravení.

Prvý deň

Naša cesta začala v piatok 20. apríla a jediné, čo sme za celý deň potrebovali spraviť, bolo dostať sa na budapeštianske letisko a odletieť. Zákon schválnosti však káže, že čím jednoduchšie niečo vyzerá, tým viac sa to vie pokaziť.

V Dúbravke sa nám za prvou zákrutou pokazil bus, tak sme rýchlo hľadali nejakú alternatívu. Na Nivy sme prišli len tak-tak, no náš bus sa rozhodol, že práve v ten deň bude mať takmer hodinové meškanie.

Do toho prišli kolóny na maďarskej diaľnici, a tak sa šofér rozhodol vybehnúť do väčšej kolóny mimo diaľnice. Metro v Budapešti je po desiatej zavreté a nenapadlo mi, že spoj M, ktorý chodí na letisko, sa potom mení na bus. Na autobusovej stanici tak nastala malá panika a stres.

Pôvodne sme mali všetko vypočítané tak, že v pohodičke a pokoji prídeme na letisko tak tri hodiny pred odletom, takto sme tam prišli asi 30 minút pred tým, než mali zatvoriť gate. Šedivé vlasy rýchlo a jednoducho.

Druhý deň

V Kutaisi sme pristáli okolo štvrtej ráno a hneď po vystúpení z lietadla nás privítal najväčší lejak sveta. Keďže sme boli asi 300 kilometrov od Araratu, začal som veriť, že biblická potopa tu mohla byť veľmi reálna. O tomto čase sme nechceli hľadať spoje do mesta, a tak sme využili super chill-out zónu na letisku a dali sme si šlofíka. Ráno sme si hneď na letisku kúpili SIM kartu na dáta, keďže 10 GB tu stojí asi 4 eurá. O signál sa netreba báť, aj v zapadnutých lazoch v horách tu človek dokáže uploadnúť fotky na Instagram.

Na letisku sme objavili asi najväčší problém v Gruzínsku – super otravných taxikárov. Tí vás tu budú doslova prenasledovať na každom rušnejšom mieste. Maršrutka, ktorou sme mali ísť do mesta, išla až o hodinu, tak som podľahol jednému z taxikárov a po tom, čo mi povedal, že nás zoberie do mesta za 40, som si povedal, že tých pár eur stojí za to, aby sme už nemuseli čakať. Kurz bol takmer presne 1:3, takže 40 lari malo byť približne 13 eur. Na začiatku nám milý taxikár zobral kufre a kráčali sme k autu, ktoré mal zaparkované vedľa cesty asi 400 metrov od letiska. Moja slovná zásoba ruských slovíčok bola asi "da", "ne" a "spasiba", no aj napriek tomu sme dokázali viesť počas asi 12-kilometrovej cesty do mesta aký-taký rozhovor.

Po tom, ako nás doviezol k vlakovej stanici, som mu podal 40 lari, na čo po nás začal kričať, že on chce 40 eur, inak nás nepustí z auta. Inštinktívne som mal všetky zmenené peniaze mimo peňaženky a po tom, čo som sa mu rukami nohami snažil vysvetliť, či je normálny a že nemám viac peňazí, si zobral ešte 2 eurá v drobákoch, pustil nás a odpálil preč.

Naše auto malo byť pripravené asi o hodinku o pár ulíc ďalej, tak sme ešte zablúdili do mekáču, kde sme si užili meníčko za 3 eurá, čo nám trochu vylepšilo náladu. Auto sme si požičali z Cars 4 rent, ktoré mali na Googli super recenzie, a ani sme sa nečudovali. Za necelých 300 eur bez žiadnych depozitov sme dostali terénne SUV Ford Explorer, ktoré malo zvládnuť cesty aj necesty s neobmedzenými kilometrami a spotrebou pod 7 litrov. Pri viac než polovičných cenách benzínu super parametre.

Pred cestou som čítal veľké varovania ohľadom gruzínskych ciest a šoférov, preto sme si išli dať menšiu zoznamovaciu jazdu poza mesto. To, ako sa skutočne jazdí v Gruzínsku, mi však cesty ukázali až neskôr.

Staršia generácia tu hovorí hlavne po gruzínsky a rusky, a keďže učiť sa gruzínske písmo by bolo nadlho, naučil som sa len „dobrý deň“ a všetko ostatné dorozumievanie som nechal na mix rusko-slovensko-záhoráckej poľštiny s prvkami hovorovej východoslovenčiny s ruským prízvukom. Čuduj sa svete, takto som sa dokázal dohovoriť počas zvyšku celej cesty, aj keď je pravda, že mladá generácia v Gruzínsku nemá žiadne problémy s angličtinou.

Naše prvé ubytovanie sme mali vybavené kúsok nad centrom v rodinnom dome asi za osem eur na noc pre dvoch, a hneď sme zistili, čo znamená pohostinnosť. Pani domáca nám chcela vybaviť aj nemožné, poukazovala nám dom a hneď nám dala odporúčania, kam by sme mohli vyraziť. Naša prvá destinácia však bola posteľ, lebo sme trpeli vážnym spánkovým deficitom.

Asi o štvrtej poobede sme sa vybrali pozrieť krásnu katedrálu Bargati kúsok od nás, kde sa práve fotila prvá z mnohých svadieb, ktoré sme neskôr videli.

Odtiaľ sme sa vybrali do centra, kde som si nebol pri parkovacej značke úplne istý, čo je tam vlastne napísané, no vyriešil to náhodný týpek, ktorý išiel okolo. Videl, že tápem, a tak mi povedal: „Parking – dva lari.“

Po tom, čo mi nedal žiadny blok a odišiel do prvého baru, mi napadlo, že to asi nebol žiadny oficiálny dozorca. To mi hneď potvrdila partička mladých ľudí, ktorí zaparkovali kúsok odo mňa a povedali mi, že „parking je free“. No nič, človek sa stále učí na vlastných chybách.

Na večeru sme ešte vybehli skúsiť prvú miestnu kuchyňu do reštaurácie Palaty, ktorá mala mega dobré hodnotenie na Trip advisore. Zistili sme, že porcie sú veľké, jedlo je mimoriadne chutné a spokojní sme šli spať.

Tretí deň

Po výdatných raňajkách sme šli pozrieť na kláštor Motsameta za mestom, ktorý je starý viac než 900 rokov a je pamiatkou UNESCO. Mali sme šťastie a videli sme rovno aj krásnu pravoslávnu omšu, kde nám miestny pán povedal všetky informácie o kostole lepšie ako nejaký sprievodca.

Po omši sme vyrazili smer hlavné mesto Tbilisi. Stačilo pár kilometrov, aby som pochopil, že to bude veľmi „zábavná“ cesta, pretože v Gruzínsku sú cestné zákony asi takéto:

  • na dvojprúdovú cestu sa aktívne vedľa seba zmestia tri (v prípade potreby štyri) autá,
  • rýchlostný limit sa zásadne dodržiava len v blízkosti radarov, ktoré majú vlastnú značku,
  • policajné autá majú majáky zapnuté nonstop, preto to v človeku vyvoláva počiatočnú zmätenosť,
  • trúbenie je kamarát - podobne ako napríklad na Balkáne, aj tu sa trúbením dáva najavo všetko od obiehania, až po zdravenie suseda,
  • diaľnice nie sú spoplatnené, ale momentálne sa stavajú a nie je ich veľa, o čom bohužiaľ často Google mapy nevedia, a tak je lepšie ísť občas podľa značiek,
  • policajtov je na ceste veeeeeeeľa, priemerne sme videli hliadku možno každých päť kilometrov a aktívne zastavovali, tipujem, že tých najrýchlejších,
  • autá sú väčšinou z dovozu (kradnuté??? Nuž…), a tak je bežné, že volant je na pravej aj ľavej strane - pomer je asi 60:40 pre ľavú stranu; takisto sú autá dosť často búrané alebo majú rovno odmontované nárazníky.

Aj napriek tomuto všetkému som si pripadal paradoxne bezpečne. V takýchto situáciach sa totiž človek musí plne venovať šoférovaniu, predvídať, takže takmer nikto tu nepozerá do telefónu a ľudia tu vedia na seba rýchlo reagovať, čo, bohužiaľ, na Slovensku nehrozí.

Po ceste sme sa zastavili na prvé "khachapuri", čo je asi najpopulárnejšie miestne jedlo. Ide vlastne o akýsi slaný koláč, ktorý občas môže vyzerať aj ako pizza. Na ňom je v strede vrstva úžasného syra a podľa regiónu napríklad aj vajíčko. Jednoduché, ale neskutočne dobré a návykové.

Naša medzizastávka bola v meste Gori, ktoré je neslávne známe tým, že sa tu narodil asi najznámejší Gruzínec - Stalin. Aj napriek všetkému je v Gruzínsku, a predovšetkým v Gori, stále vnímaný ako celebrita. V Stalinovom parku blízko Stalinovho múzea a jeho rodného domu je plno turistov, ale hlavne domácich, ktorí majú pri jeho rodnom dome alebo nadživotnej soche dokonca svadobné fotenia. Je to rovnako divné, ako keby v Braunau am Inn v Rakúsku postavili sochu Hitlerovi a davy turistov by sa s úsmevom fotili pri jeho rodnom dome.

Pred Tbilisi sme navštívili aj kostolík Mtskheta. Ten je súčasťou jedného z najstarších miest v Gruzínsku, ktoré bolo kedysi hlavným mestom. Napriek titulu vyslovene „must see“ pamiatky tu bolo len zopár áut a ďalšia svadba.

Šoférovanie po hlavnom meste bola chvíľu nočná mora, no človek si zvykne do niekoľkých minút aj na tento extrém.

Ubytovanie nad mestom nás opäť vyšlo do 10 eur, a tak sme išli ešte pozrieť večerné centrum. Bývali sme len pár ulíc od katedrály sv. Trojice, čo je ikonická stavba hlavného mesta a tretia najvyššia ortodoxná katedrála na svete. To aj napriek tomu, že samotná katedrála má len niečo okolo 20 rokov, takže vlastne ide o modernú stavbu.

Cesta do centra viedla cez mnoho schodov a podchodov, ktoré zdobil vkusný street art. Vybrali sme sa až k lanovke, ktorá vedie ku krásnemu výhľadu nad mesto. Asi 10-kilometrová prechádzka skončila fiaskom, keďže podľa internetu mala byť lanovka aktívna až do rána, no už o nejakej pol jedenástej nás nechceli zobrať hore.

V celom Gruzínsku je hrozne veľa túlavých psov, no na rozdiel od napríklad rumunských, títo sú veľmi priateľskí. To, že nás vždy sprevádzala nejaká psia svorka, sme považovali skôr za výhodu, lebo so psom sa cítite v prázdnych nočných uliciach akosi bezpečnejšie.

Štvrtý deň

Hneď ráno sme sa vybrali autom opäť navštíviť lanovku, tentokrát nás už vyviezla a my sme si tak užili prechádzku zábavným parkom nad mestom s nádherným výhľadom. Park bol síce ešte zavretý, ale v lete by sa tu určite dalo stráviť aj celý deň. Ikonické ruské kolo bolo taktiež rozmontované, o jeho aktuálnej situácii nemám správu.

Z Tbilisi sme vyrazili smerom na juhozápad k prvým veľkým jazerám a horám. Po prvých stúpaniach prišli nádherné výhľady a krajina sa postupne menila z jarného života späť do zimy a prichádzal sneh a neskutočný vietor. Aj napriek tomu, že cesta nebola občas tip-top, tak stále sme išli na 98 percent po asfalte, no v dedinkách tu bolo už len sem-tam zopár domčekov.

Kúsok od arménskych hraníc sme v malom mestečku vybehli do prvého fast foodu na asi polkilovú šavarmu, kde sme domácim spravili takú radosť z toho, že sme zo Slovenska, že si s nami chceli spraviť fotku. Ako sme odchádzali, schválne som si zapamätal názov a hovorím Mirke, že by bolo super, keby si to dali na Facebook. Dali.

Jednou z vecí, ktoré vás budú na gruzínskych cestách stále sprevádzať, sú kravy. Neskutočné množstvo kráv, ktoré často treba obchádzať a slúžia vlastne ako takí prirodzení dopraváci.

Kúsok pred naším cieľom – skalnatým mestom Vardzia sme našli ešte nádherný hrad Khertvisi, ktorý aj z cesty vyzeral pri zelených horách nádherne.

Vardzia však bola ešte viac neskutočná. Opäť ide o pamiatku UNESCO a je to vlastne historické mesto vytesané do skál, ku ktorému sa ľahko dostanete autom alebo maršrutkou. Z jednej strany máte krásny výhľad na toto mesto, a keď ste v ňom, tak vás čaká nádherná prechádzka jeho útrobami a výhľad na protiľahlé kopce, z ktorých ste prišli.

Človek sa v Gruzínsku nemusí báť o ubytovanie, pri každej pamiatke vás budú domáci odchytávať, aby ste spali u nich, a všade, naozaj všade je nejaký guest house, kde sa môžete ubytovať za naozaj symbolické ceny. Príďte, opýtajte sa, koľko chcú za noc, a ak sa vám to zdá veľa, tak odíďte. Je možné, že vám takto cenu zrazia aj na polovicu.

Keďže sa stmievalo, prešli sme asi do hodinu vzdialeného mesta Akhaltsikhe. Cez Booking sme si našli ubytovanie trochu na risk, pretože hotel mal iba jedno hodnotenie. Pri jeho hľadaní som narazil na partiu Čechov, ktorí tu pracovali, a tí sa mi pokúsili vysvetliť, kde je, pretože adresa na GPS nejako nesedela.

Keď sme na mieste zastavili, nápisy boli len po gruzínsky, a tak sme chvíľu blúdili po ulici. Zrazu sme zistili, že cesta pred nami je zablokovaná, ľudia sa ponáhľajú smerom k nám a pred nami je asi 200 ľudí s fakľami, v kuklách, ktorí pochodovali hore našim smerom. So strachom som sa odparkoval asi o tri ulice ďalej a váhal som, či tu vôbec zostať. Pri aute ma však náhodou zastavil Gruzínec, ktorý bol majiteľom hotela, v ktorom sme mali bývať. Ubezpečil nás, že ide len o pochod, pretože Arméni išli takto len vzdať pamiatku k miestnemu pamätníku kvôli masakerom v krajine.

Hotel, v ktorom sme bývali, bol otvorený asi dva týždne. Majiteľ nám dal najluxusnejší apartmán za naozaj smiešnu cenu a poskytol nám úžasné pohostenie len preto, aby sme mu dali dobrú recenziu. Večer nás dokonca odprevadil k svojmu švagrovi, ktorý má reštauráciu, kde sme si dali neskutočnú večeru a pivo. Ako pozornosť podniku nám priniesli miestnu špecialitu - pirohy Chinkali. Gruzínska pohostinnosť nepozná hraníc. Dobre, že sme počkali a zostali.

Piaty deň

Keďže naše autorádio zvládalo len miestne rádiá, ktoré navyše často nemali signál, šli sme si ráno kúpiť audiokábel. V tento deň nás čakala cesta južnou hornatou cestou do prímorského mesta Batumi. V meste sme ešte navštívili hrad.

Jediný raz som bol rád, že som natankoval viac, ako som pôvodne chcel. Pumpy sú totiž v Gruzínsku doslova na každom rohu, no práve na tejto ceste ich bol nedostatok. Cesta na Batumi mala mať asi 150 kilometrov, ale mapy nechceli vypočítať trasu a aj napriek značkám nás ťahali na sever okľukou dlhšou o asi 200 kilometrov.

Keď nám po desiatich kilometroch zmizol asfalt, pochopili sme, prečo táto cesta nie je s navigáciou kamarát. Aj keď tu cesta v podstate neexistovala, stále nás sprevádzali tabule, ktoré ukazovali, že Batumi je naozaj naším smerom. Keď som videl arménske BMW, ktoré išlo pred nami, hovoril som si, že asi nebudeme jediní blázni. Naša priemerná rýchlosť síce klesla asi na 10 kilometrov za hodinu, ale aspoň sme stúpali do neznámych výšok.

Na druhej strane, ak by sme nešli touto cestou, nikdy by sme si okrem adrenalínu neužili tie nádherné výhľady a hory, ktoré tu boli. Kúsok od mestečka Khulo sa zrazu zjavilo trochu viac snehu. Konkrétne asi 3 - 4 metre, cez ktoré viedla odhrnutá cesta. Takýmto koridorom sme išli zopár kilometrov. Zaujalo nás, že tu boli napríklad novovybudované lyžiarske strediská, ku ktorým však človek musel ísť aj autom doslova krokom. Aj napriek tomu, aké tu bolo stúpanie a zmena teploty, videli sme aj zopár šialencov na bicykloch.

Sneh sa po čase zmenil opäť na zelené kopce a prišlo teplo, čo bolo neklamným znamením, že sa blížime k moru. Zastavili sme pri malom bezvýznamnom moste a zrazu sa pri nás ocitlo vyslovene expedičné vozidlo ovešané ŠPZ-kami. Asi 60-roční manželia sa sem vybrali z Austrálie a smerovali do Arménska. Zrazu sme si pripadali veľmi amatérski, ale s priateľkou sme hneď pochopili, čo chceme robiť aj na staré kolená.

Batumi nás privítalo ako moderné mesto plné hotelov a výškových budov, s nádhernou promenádou popri pláži. Keby bolo teplejšie, hneď by sme išli do vody, takto sme si však len požičali bicykle a prešli sa promenádou. Ak človek chce vidieť Batumi, v podstate 70 percent všetkých pamiatok uvidí priamo tu. Na pláži sme stretli ďalších Čechov, s ktorými sme s úžasom sledovali novovzniknutý obrovský požiar v jednej z budov, a vrátili sme sa po auto.

Spať sme išli do menšieho mesta Poti, kde ubytovanie vychádzalo asi o polovicu lacnejšie ako v Batumi, a po ceste sme dokázali spraviť ešte jeden menší gastro omyl. S pocitom veľkého hladu sme si v jednej reštaurácii objednali šalát, dve polievky, chlieb a dve hlavné jedlá. Na stôl nám priniesli asi 8-10 tanierov plných úžasného jedla, ktoré sme naozaj nevládali dojesť, lebo to boli porcie pre ďalších aspoň dvoch ľudí. Darmo, na veľkosti porcie tu rozhodne nešetria.

O ďalších krásach Gruzínska, o tom, akú veľkú opicu môže človek mať po domácej čáči, a aj o tom, ako mať stres z toho, že sa nedostanete domov, si môžete prečítať v pokračovaní nabudúce.

Téma: Cestovanie


Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Robili radikálne reformy. Nemali inú možnosť

Krajiny, ktoré s trhovými reformami otáľali, sú dnes na tom horšie ako Poľsko, tvrdí Leszek Balcerowicz, autor radikálnych reforiem zo začiatku 90. rokov.

Píše Miroslav Kocúr

Pozvať Kuffu na festival Lumen je problém

Miera nekontrolovanej nenávisti dosahuje stále nové maximá.

PÍŠE PETR ŠABATA

Prečo je také mrzuté, že sa Kiska rozhodol pre odchádzanie

Kiskovo nasadenie v straníckej politike bude skôr symbolické a nedostatočné.

Neprehliadnite tiež

Mémcyklopédia #10: Konšpirátor Tibor Eliot Rostás

Ak nemáte čas gúgliť, Tibor a Zem a Vek to urobia za vás.

Internet baví fotka Chmelára so Schusterom a Gašparovičom

Tieňová správa o stave republiky dá človeku zabrať.