Arizátori aj antisemiti. Slovenskí spisovatelia majú kontroverznú minulosť

Niektorí poslúžili nacistickej ideológii.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Počas obdobia vojnového Slovenského štátu mnohí ľudia prejavili osobnú statočnosť a hrdinstvo, no mnohí morálne zlyhali. Podobne to bolo aj u kultúrnej elity národa – spisovateľov. Doba síce nebola jednoduchá (a nie každý je hrdina), niektorí z nich sa však dopustili činov, ktorých sa dopustiť nemuseli.

Ľudo Ondrejov (1901-1962)

Ľudo Ondrejov sa narodil v dedine Slanje (vtedy Rakúsko-Uhorsko, dnešné Chorvátsko). Vystriedal viacero povolaní.

Je známy ako autor diel Martin Nociar Jakubovie, Bez návratu, Šibeničné pole a kníh o Jergušovi Lapinovi (trilógia Zbojnícka Mladosť, Jerguš Lapin, Na zemi sú tvoje hviezdy).

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jeho pôsobenie počas Slovenského štátu už také slávne nebolo. V roku 1942 arizoval známy bratislavský antikvariát Steiner a neskôr aj veľkoobchod so strižným tovarom a s galantériou.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Potom sa nasťahoval do bytu majiteľov a štátnym orgánom poslal list, že žiadnych zamestnancov nepotrebuje. Uviedol:

"Vyhlasujem, že vo svojom kníhkupectve na Ventúrskej ulici 22 v Bratislave nepotrebujem týchto Židov - Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turčianskeho Svätého Martina.“

Na základe toho boli majiteľ a jeho žena deportovaní. Zachránila sa iba ich dcéra - Lýdia Piovarcsyová. V relácii Dobrých novín - Križovatky povedala: "Môj otec bol maličký, drobný človiečik, a musel ísť roztĺkať kamene na Račiansku ulicu, ktorú vtedy budovali. On roztĺkal kamene, kým Ľudo Ondrejov sa rozťahoval v antikvariáte Steiner.“

Milo Urban (1904-1982)

Jeden z najtalentovanejších slovenských spisovateľov Milo Urban pochádzal z dediny Rabčice. Jeho otec bol lesník, rodina žila v skromných pomeroch. Pre nedostatok finančných prostriedkov nedokončil ani strednú školu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Písať začal pomerne skoro, už v osemnástich rokoch vydal novelu Jašek Kutliak spod Bučinky. Prvý diel svojho najznámejšieho románu Živý bič napísal už ako 23-ročný. Okrem toho sa venoval aj novinárskej činnosti.

Začal písať pre denník Slovák, potom pre časopis Slovenský národ a v roku 1940 sa stal šéfredaktorom denníka Gardista. Taktiež patril k autorom, ktorí v roku 1940 podpísali tzv. Lomnický manifest, kde sa prihlásili k národnému socializmu.

Nedá sa povedať, že by sa naplno stotožňoval s nacistickou alebo ľudáckou filozofiou. V niektorých novinárskych textoch prejavoval sympatie s ľavicovými myšlienkami. Navyše, po vojne v jeho prospech svedčilo aj niekoľko Židov.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Milo Urban si však neodpustil antisemitské prejavy. Podpísanie manifestu odsudzujúceho streľbu českých četníkov na demonštrácii v Kútoch (ktorý podpísal aj A. Mach) v roku 1931 obhajoval takto: "Nepodpísali sme ho preto, lebo išlo o boľševickú akciu, ale preto, lebo nám bolo ľúto slovenskej krvi, vyliatej pre záujmy židovských enkrobarónov."

Kritizoval aj rasovo a národnostne zmiešané rodiny, ktoré podľa neho mali sklon k protištátnej činnosti. V úvodníku Otvorené rany pre týždenník Gardista napísal: "Išlo o hromadné zjavy, podporované neraz zhora so zrejmým úmyslom odvádzať našu krv od cudzích korýt." Tieto zväzky nazval ,,otvorenými ranami na našom národnom tele, ktorými uniká drahocenná energia, ale vniká k nám nákaza“.

Po vojne sa pokúsil utiecť do Rakúska, tam bol zadržaný a vydaný československým orgánom. V roku 1948 bol súdený národným súdom, nakoniec skončil pomerne dobre. Dostal iba verejné pokarhanie.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Tido Jozef Gašpar (1893-1972)

Rodnou obcou Tida Jozefa Gašpara boli Rakovo-Stariny (dnešné Rakovo). Študoval na obchodnej akadémii v Martine, štúdium však nedokončil.

Písať začal v roku 1920. Vtedy mu vyšla zbierka noviel Hana a iné novely.

Neskôr vydal aj ďalšie diela ako Pri Kráľovej studni, Červený koráb či Námorníci. Civilným zamestnaním bol úradník, pracoval na rôznych miestach.

Počas Slovenského štátu sa začal politicky angažovať. V roku 1940 pôsobil ako diplomat vo Švajčiarsku, o rok nato sa stal šéfom Úradu propagandy. Taktiež patril k signatárom Lomnického manifestu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Od začiatku vyhlásenia Slovenského štátu prejavoval pronemecké postoje. Dňa 29. novembra 1939 povedal: "... O tom hovorí práve vládne vyhlásenie, keď konštatuje, že slovenská vláda bude pokračovať na ceste osvedčeného priateľstva s Veľkonemeckou ríšou, lebo spolupráca národa slovenského s nemeckým osvedčila sa pri organizovaní našej štátnej existencie, ktorá nám bola až do marca toho roku z najrozličnejších sebeckých záujmov iných národov popieraná. Tu teda slovenské priateľstvo s Veľkonemeckou ríšou, skutočne odôvodnené je takou osvedčenou pomocou, ktorá nám v spleti medzinárodných machinácii a protislovenských zámerov dopomohla k najvyšším hodnotám a formám samostatného života slovenského.“

Odporcom vtedajšieho režimu adresoval aj tieto slová: "My musíme byť dnes všetci štátotvorní! No ak sa nájdu živly, ktoré by ešte i dnes zamýšľali hatiť víťaznú a jednotne usmernenú celoslovenskú prácu, ktoré by svojím bezohľadným sebectvom rušili vospolné dobro a vospolné záujmy národa, nuž samé zavinia, že slovenská vláda bude nútená brániť štát proti nim a proti ich záškodníckej práci so všetkou prísnosťou... Ideálny stav bude závisieť nielen od vlády, ale najmä od nás samých. Ak ho nebudeme vedieť utvoriť, nuž rozhodne bude vláda nútená zakročovať s najväčšou prísnosťou proti všetkým, čo by zjavne, či tajne zamýšľali škodiť záujmom slovenského štátu a dobru národa."

SNP považoval za dielo ruských parašutistov, Čechov a Židov. Pri jeho začiatku uviedol: "Celých päť rokov tu teda pripravovali obnovenie českého panstva nad nami. Tu sa organizovali. Tu štvali, tu šírili neprestajne náladu proti predstaviteľom slovenskej štátnosti a nenávisť proti Nemcom. Tu osnúvali plán zákerného prepadnutia slovenskej slobody. Niet toho pekelného výmyslu, ktorý by neboli použili na podkopávanie slovenského štátu. ... Česi, Židia a ich mamonou zapredaní slovenskí spoloční stretli sa v lúpežnom úmysle olúpiť slovenský národ o jeho štátnu samostatnosť...“

Za svoju činnosť bol po vojne odsúdený a prepustili ho až v roku 1958.

Ján Smrek (1898-1982)

Vlastným menom sa volal Ján Čietek a pochádzal zo Zemianského Lieskového.

SkryťVypnúť reklamu

Po učiteľskom ústave v Modre začal študovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Štúdium však nedokončil, pretože sa začal venovať novinárčine.

Písal pre Národné noviny a neskôr aj pre časopisy ako Živena, Slovenský týždenník, Zlatá Praha. Okrem toho založil týždenník Elán.

Počas prvej svetovej vojny sa dostal na Blízky východ. Dlhý čas pôsobil v Čechách, po vyhlásení protektorátu sa presunul do Bratislavy.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V rámci literárnej činnosti písal hlavne poéziu, v ktorej sa často zameriaval na ženu ako symbol mladosti a krásy. Medzi jeho najznámejšie básnické zbierky patria Odsúdený k večitej žízni, Iba oči, Básnik a žena.

Viackrát zmienený Lomnický manifest podpísal aj on, neskôr však svoje postoje zmenil. Jeho časopis Elán bol v roku 1944 z politických dôvodov zakázaný.

Po nástupe komunistov mal zákaz písania, venoval sa hlavne prekladateľskej činnosti. V roku 1966 však dostal titul národný umelec a v roku 1978 Rád práce. Napriek tomu napísal aj niekoľko protikomunistických básní. Tie vyšli až po jeho smrti.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Zdroje citátov:

Diplomová práca: Eva Šmeringaiová: Milo Urban – kontroverzná osobnosť slovenskej publicistiky
Diplomová práca: Dominika Tomášová: Tido J. Gašpar ako politik

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu