Anorexia ju takmer dostala, no Vavi Sedileková má chuť žiť. Stredoškoláčka už vydala fantasy knihu

Boj s poruchami príjmu potravy sú beh na dlhú trať, no Valentína sa snaží pomáhať aj iným.

(Zdroj: Caroline Caerulus Photography)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

O poruchách príjmu potravy nehovoríte, aby ste boli zaujímaví, ale skrývate ich. Aj preto je anorexia dlhoročný, no väčšinou skrytý proces, a problém vypláva na povrch, až keď sa vyhrotí.

Takto to bolo aj u dnes 18-ročnej Valentíny Sedilekovej, ktorej všetci hovoria Vavi. Mladučkej spisovateľke sa už ako 15-ročnej podarilo vydať prvú fantasy knihu Pokrvní a mala našliapnuté na úspešnú atletickú kariéru. No pre túto často podceňovanú, ale nebezpečnú diagnózu sa už ako tínedžerka stihla dotknúť dna svojich síl.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Anorektičkou je už od ôsmich rokov.

Aj keď vtedy to nevedel nikto, ani ona sama. Už vtedy si pripadala tučná a myslela si, že má tučné bruško. Preto si na nohaviciach zaťahovala opasok tak silno, až mala modriny a odreniny.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Postupne sa objavili ďalšie príznaky, napríklad keď si dovolila dať si u kamarátky čipsy, prišla domov a v panike v izbe začala cvičiť. Jej rodičia o tom ani netušili.

Choroba sa naplno prejavila, keď sa jej začali kopiť problémy. Nečakane jej zomrel dedko a taktiež vtedy nemala veľmi dobrý vzťah s rodičmi. Navyše si našla priateľa, ktorý jej veľmi nepridával sebavedomie, a nastúpila do novej školy.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ako atlétka v tom období ašpirovala na titul majsterky Slovenska. Niekoľkokrát však ochorela a bola takmer celú sezónu mimo. Paradoxne však bola vybratá do širšieho výberu na majstrovstvá Európy v Šamoríne, a na sústredeniach robili dievčatám testy a merania.

Testy po chorobách absolvovať nemohla, ale vážili ju a merali. Vavi z toho mala veľký strach a nepomohlo jej ani to, že šla posledná a vypočula si dobré výsledky ostatných dievčat. Keď jej povedali, že by na sebe mohla ešte trochu popracovať, bola to posledná kvapka. Šport bol pre ňu život, takže si zaumienila, že musí zmeniť stravu, aby ostatných dobehla a dostala sa na majstrovstvá.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Začala žiť jedlom a receptami, vytvárala si jedálničky, učila sa naspamäť kalorické hodnoty potravín, ktoré zo seba na počkanie vysype aj dnes. Jej cieľom bolo síce znížiť percento tuku v tele, ale choroba ju začala ovládať a začala strácať aj svalstvo.

Málo jedla a intenzívna záťaž na tréningoch ju vysilili a namiesto toho, aby sa v športe zlepšovala, sa naopak zhoršovala. Telo jej to vrátilo tak, že ochorela na mononukleózu, čo znamenalo aspoň tri mesiace bez športu. To ju zlomilo a svoj kalorický príjem si ešte zredukovala, keďže sa jej znížil výdaj energie. Jedla iba niekoľko druhov potravín ako brokolica, karfiol či cottage cheese.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Rodičia si všimli, že sa niečo deje, no až jej teta z Berlína rozoznala Vavinu diagnózu.

Tá si sama prešla bulímiou, a volala rodičom, že sa Vavi musí ísť liečiť. Valentína to najprv nechcela. Horšie ako fyzicky však na tom bola psychicky. Mala depresie, stavy úzkosti, okolitý svet pre ňu stratil zmysel. Uzavrela sa do seba, prišla o priateľov a ničilo to celú rodinu, ktorá nevedela, čo s ňou robiť.

Zlom prišiel, keď jej zavolal bývalý atletický tréner, že mu chýba a ako by ju chcel opäť vidieť na dráhe. Vtedy si uvedomila, čo všetko stratila a rozhodla sa, že chce byť zdravá. Nebolo to však jednoduché, lebo liečba anorexie je ako na hojdačke. A nie je to len o vykŕmení, je to hlavne v hlave.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Dnes má váhu už v poriadku a spravila veľké pokroky, no anorexie sa nedá len tak zbaviť. Teraz musí bojovať napríklad aj so záchvatovým prejedaním a musí sa kontrolovať. Napriek tomu sa snaží pomáhať aj ďalším a pripravuje kampaň Chuť žiť. V rámci nej chce oslovovať mladých ľudí, napríklad aj v športe, a šíriť osvetu o poruchách príjmu potravy prostredníctvom prednášok a diskusií po celom Slovensku.

Popri tom však Valentína Sedileková už na základnej škole napísala prvú knihu Pokrvní, z ktorej vznikol prvý diel pripravovanej trilógie Pokrvní s názvom Venile.

V prvej knihe Venile zoznámila čitateľov s 15-ročnou Kathrin, ktorá žije s adoptívnymi rodičmi. Zrazu však zistí, že má neuveriteľné schopnosti, a že pochádza z rodu vládcov mesta vo Venile, svete za Prechodom. Musí sa veľmi rýchlo naučiť vládnuť, lebo vojna sa blíži.

SkryťVypnúť reklamu

O jej knihách a o tom, aké je to byť takouto mladou spisovateľkou, sme sa s Valentínou porozprávali.

Premietol sa tvoj boj s anorexiou aj do tvojej knihy? Myslíš si, že si tam niečo zakomponovala aspoň podvedome?

Nie, lebo keď som mala to ťažké obdobie, nemohla som písať. Stratila som zmysel, prečo písať, prestala som snívať, vymýšľať si. Aj preto je v knižke venovanie pre všetkých, ktorí pri mne stáli aj v najťažších časoch, pretože keby nebolo ich, tú knižku nikdy nenapíšem.

Na druhej strane vďaka tomu dokážem do knižky preniesť aj tie ťažké pocity, keďže som trpela depresiami a stavmi úzkosti, bola som fyziky aj psychicky slabá. Bolo to skutočné dno môjho života, až som rozmýšľala nad dvoma možnosťami, že buď zabojujem, čo mi pripadalo strašne ťažké a nezvládnuteľné, alebo to ukončím. Mala som vtedy 16 rokov.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Snažím sa však chorobu nedávať do tej knihy, lebo tam nepatrí.

Ako sa ti podarilo napísať knihu, keď si bola ešte dieťa?

Odjakživa som mala sen stať sa spisovateľkou a napísať knihu. Bavili ma príbehy, bavilo ma vymýšľať si, bavilo ma snívať.

Som dieťa, ktoré vyrástlo na Harrym Potterovi, podľa mňa sú to stále najúžasnejšie knihy, aké som kedy čítala. Veľmi ma inšpirovala aj Rowlingová.

Ako sa ti ju podarilo vydať?

Stalo sa to dva razy. Prvýkrát to bolo tak, že som mala napísaný rukopis.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ako bývalá atlétka som sa zúčastnila súťaže, odkiaľ ma nemal kto zobrať domov, lebo so mnou vtedy neboli rodičia. Tak ma nalodili do auta ženy, ktorej syn tam tiež pretekal, a mala cestu smerom do Banskej Bystrice.

Na úplnom konci niekoľkohodinovej cesty som sa zmienila, že rada píšem a že mám napísanú knižku. Ona mi na to, možno aj zo žartu, povedala, nech jej ju pošlem a uvidíme, čo sa s tým dá robiť.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Do ďalšieho dňa mi napísala, že sa jej to veľmi páči a že spraví všetko pre to, aby sa tá kniha vydala.

To bol pre mňa zázrak, ale na druhej strane som nevedela, či sa to naozaj podarí, keď mi to povedala takmer neznáma žena. Mimochodom, volá sa Dáška Mellová.

Ale vďaka jej entuzuiazmu, snahe a nekonečnému elánu sme získali grant, sponzorov, zoznámili sme sa so skupinou básnikov, ktorí majú vlastné vydavateľstvo. Dali sme im knižku, nech sa na ňu pozrú. Páčila sa im a oslovil ich aj môj príbeh, tak povedali, že ju vydajú. Mala som 15 rokov.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Kniha Pokrvní aj druhýkrát, keď si mala 17 rokov, už pod názvom Venile ako prvá kniha pripravovanej trilógie. Ako sa to podarilo?

Rukopis som posielala do veľkých vydavateľstiev, no odtiaľ som dostávala samé zamietavé, prípadne žiadne odpovede. Bolo to veľmi demotivujúce. Moja bývalá mentorka mi poradila, že sa mám sústrediť na malé vydavateľstvá, že tam sa mi na ten rukopis aspoň pozrú. Tak sme prišli k Artis Omnis.

Pozreli sa naň a napriek všetkým mínusom - ako že nie som dospelá, nie som vypísaná autorka, je to môj debut, posielala som im nedokončený rukopis – teda rukopis prvej knihy s tým, že chcem napísať úplne novú knihu, a že nechcem napísať len jednu knihu, ale tri - napriek tomu všetkému mi dali šancu, a som za to neuveriteľne vďačná.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Aký je rozdiel medzi tými dvoma verziami príbehu?

Dosť zásadný. Zo všeobecného hľadiska má ten príbeh nejaké základné medzníky, a to ostalo zachované. Veľký rozdiel je v tom, že situácie, ktoré tam nastanú, sú iné, charaktery postáv sú úplne iné, príbeh je logickejší.

Verím, že som s tou knižkou vyrástla aj ja, a preto je ten príbeh realistickejší, má väčšiu hĺbku, väčšie odkazy.

Tým, že sa zaujímam o politiku a históriu, som Venilom chcela priblížiť politiku aj mladým ľuďom, a zakomponovať tam odkazy, ktoré považujem za dôležité. Je tam aj veľa prepojení na súčasný svet a na históriu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Knihu ti ilustrovala sestra. Ako to vzniklo?

Najprv som si vymýšľala a kreslila mapy sama. A vyzeralo to hrozne a nedalo sa v tom zorientovať.

Moja staršia sestra však úžasne kreslí. Mala odjakživa talent. Keď mala vyjsť knižka, so sestrou sme sa dohodli, že jej poviem, ako by to malo vyzerať, a ona to nakreslí. Tak sme vytvorili mapu, vtedy mala asi 17-18 rokov.

Pri vydávaní Venilu sme hľadali, kto by mohol ilustrovať obálku, a napadla mi aj sestra. Teraz študuje ilustráciu a animáciu na vysokej v Anglicku. Tak sme sa dohodli.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

A je to super, lebo práve sestra dokáže perfektne nakresliť veci podľa mojich predstáv.

Museli sme sa však dohodnúť na niečom, čo by sa páčilo aj sestre, aj vydavateľstvu, aj mne. Nie každý návrh teda prešiel a aktuálna obálka je tretí návrh. Originálny obraz mi dala na Vianoce.

Okrem inšpirácie z reálneho sveta, ako vymýšľaš všetky tie názvy, mená postáv či vlastný jazyk?

Ono to proste zo mňa ide. Najväčším „liekom“ je, že čítam rôzne knižky, nielen fantasy, aj keď som na tom žánri vyrastala. Keď čítam knihu, akoby sa mi rozprúdila fantázia.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Mnohé mená vznikli, keď som bola menšie dieťa. Mnohí sa ma pýtajú, ako vznikol názov Venile. A ja neviem, proste som si povedala, že to bude Venile, tak to bol Venile. (smiech)

Stíhaš písať aj popri škole?

Píšem druhý diel a idem písať aj ďalšie knižky, na čo sa veľmi teším. Je to časovo náročné, a hlavne teraz, keď mám deadline, mám už kontrolku v hlave, že musím písať.

Ale na druhej strane je to niečo, čo milujem, čo ma napĺňa, čo ma veľmi teší. Takže to neberiem ako povinnosť, ale radosť.

Kedy by mali vyjsť ďalšie diely trilógie?

Druhá kniha by mala vyjsť v septembri, ak všetko dobre pôjde. Ktovie, či z tretieho dielu nevznikne fantasy pre dospelých, lebo ako to píšem, je to, verím, postupne dospelejšie a dospelejšie.

Prečítajte si tiež: Má sedemnásť, píše knihy a bojuje s anorexiou: Brodím sa z bahna, ale chcem pomáhať Čítajte 

Ale zatiaľ je to určené hlavne pre mladšiu cieľovú skupinu, nie?

Čo z toho robí „young adult“, je hlavne to, že hrdinkou je 15-ročné dievča.

Mnohí recenzenti mi vyčítali, že hlavná hrdinka vo Venile veľa plače.

Ale ja viem, prečo som to tak napísala. Pretože je to 15-ročné dievča, ktorého sebavedomie nie je veľmi vysoké a ktoré postavili do úlohy, že má niekomu vládnuť, pričom sama nič nevie.

Nevie, kde sa ocitla, nevie, prečo je to tak, bojí sa. Tlak okolia a toho, čo sa okolo nej deje, je veľký. Ja by som na jej mieste plakala aj častejšie.

Stotožňuješ sa nejako s hlavnou hrdinkou? Dala si do nej nejaké kúsky zo seba?

Ľudia, ktorí ma poznajú, hovoria, že si Kathrin predstavujú ako mňa, ale Kathrin nie je môj obraz. Má mnohé vlastnosti, ktoré len obdivujem a ktoré by som chcela mať – napríklad, že je odvážna.

Na druhej strane spravila veci, ktoré by som ja nikdy nespravila – či už by som na ne nemala odvahu, alebo by šli proti mojej vôli.

Chcela by si vyštudovať politológiu, medzinárodné vzťahy a diplomaciu a popri tom veľa písať, láka ťa aj novinárčina či vstup do politiky. Čo ťa k tomu vedie?

Ja som veľký utopista. Mám veľa snov a jeden taký veľký, že chcem zmeniť svet k lepšiemu. Chcem pomáhať druhým, chcem veci meniť a zlepšovať. Myslím si, že politici a novinári sú tí, ktorí môžu určité veci meniť.

Prečítajte si tiež: Spisovateľka Elisabeth Asbrink: Fašizmu sa darí, keď si ľudia neveria Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu