Rumunské čarodejnice si hľadajú klientov aj na Facebooku. Lucia a Ivana o nich vydávajú knihu

Rumunské čarodejnice si hľadajú klientov aj na Facebooku. Lucia a Ivana o nich vydávajú knihu

Čarodejnice a veštice sú súčasťou rumunskej spoločnosti aj v 21. storočí.

Paradoxne im v rozmachu ich "remesla" pomohol pád totalitného režimu a priblíženie Rumunska k rozvinutejším európskym krajinám. Takzvané "vrăjitoare" prestali byť zakázané, spoločnosť ich biznis toleruje a môžu zháňať klientov, medzi ktorých vraj patria aj rumunskí politici.

Fotografku Luciu Sekerkovú rumunské veštice začali fascinovať pred niekoľkými rokmi a rozhodla sa ísť nafotiť ich ako svoju bakalársku prácu. V roku 2014 o svojich zážitkoch napísala v reportáži pre Fičí.

Prečítajte si tiež:Vydávala som sa za fotografku SME, aby som mohla nafotiť rumunské veštice

Bakalárkou to však neskončilo a Lucia sa spojila s etnologičkou Ivanou Šusterovou, kamarátkou z detstva, ktorá sa vybrala spoznávať veštice spolu s ňou. Ivana sa na Slovensku venovala téme olašských Rómov, preto ju priťahovala aj cesta za olašskými ženami v Rumunsku, ktoré sa venujú vešteniu a magickým praktikám Z ich spoločného úsilia vznikla kniha Ženy predávajúce nádej, na vydanie ktorej zbierajú prostriedky.

Článok pokračuje pod video reklamou

Ich cieľom bolo vytvoriť knižku, ktorá prepojí vedu s umením. Konkrétne etnológiu a fotografiu, dva odbory, ktorým sa mladé ženy venujú. Kniha má priblížiť tento fenomén aj nezainteresovanému divákovi tak, aby boli fotografie podporené odbornými poznatkami z výskumu v podobe zrozumiteľného textu. Významne im s dielom pomohli aj Tomáš Pospěch ako editor a vydavateľ a knižný grafik Ondřej Kramer z Artbureau.

Koľkokrát ste navštívili rumunské čarodejnice?

Ivana: Spoločne v roku 2017 sme v Bukurešti a jej okolí dohromady strávili 37 dní. Rozdelili sme si to do štyroch ciest, aj na základe termínov, kedy sa konajú zaujímavé rituály. Navštívili sme 24 domácností, kde sme sa stretli s ďalšími ženami, ktoré sa venujú tejto činnosti a od ktorých sme získali zaujímavé informácie. S tridsiatimi z nich sme vykonali komplexnejšie rozhovory, k niektorým sme sa vrátili viackrát a opakovane sa s nimi porozprávali. Išlo o ženy viacerých generácií, najmladšia mala 18 rokov a najstaršia 69 rokov.

Loading

...

Lucia o svojich zážitkoch porozprávala v článku pre Fičí, ktorý čítalo takmer 20-tisíc ľudí. Aká bola vtedy odozva?

Lucia: Väčšinou bola pozitívna, čo sa týka fotografií, ale boli aj také, ktorým sa napríklad nepáčilo, že som sa vydávala za fotografku denníka SME. Áno, priznávam, dalo by sa polemizovať o akejsi etike práce, ale v tej dobe to bol pre mňa viac dobrodružný výlet plný bizarných situácii a senzácií, než seriózny projekt. Účelom bolo cestovať a nafotografovať bakalársku prácu a samozrejme, zaujímal ma aj charakter jednotlivých veštieb.

Odporúčali mi to aj moji rumunskí kamaráti, podľa ktorých nebolo možné sa medzi ženy-veštkyne dostať iným spôsobom, než ako klient, ktorý platí, alebo ako reportér, ktorý im istým spôsobom robí reklamu. Bolo to náročné a neznáme prostredie, tak som s touto taktikou nemala problém. Až neskôr som sa rozhodla, že by som tento fenomén chcela spracovať viac do hĺbky, a presne preto je v projekte Ivana Šusterová.

Ivana: Pri spoločných cestách sme sa snažili vysvetľovať naše zámery od začiatku, podľa určitých vopred stanovených pravidiel. Ženy vedeli o tom, že nie sme reportérky, že nemáme dosah napríklad na televíziu na Slovensku, že im nevieme pomôcť s reklamou u nás a podobne. Poznali náš zámer - vytvorenie knihy o rumunských rómskych veštkyniach/čarodejniciach.

Ženám sme sa chceli odvďačiť, ale rozhodli sme sa nekompenzovať ženám ich čas peniazmi, keďže na tieto účely neboli v grante ani vyhradené peniaze. Aj počas našich spoločných návštev sme sa zopárkrát stretli s pýtaním peňazí, ale v oveľa menšej miere, ako sa to dialo zo začiatku Lucke. Aj tak sa nám nepodarilo urobiť rozhovor napríklad s Rodicou, dcérou slávnej, už zosnulej čarodejnice, ktorá je známa pod menom Mama Omida. Rodica chcela 330 dolárov za rozhovor a bez toho sa s nami odmietla baviť. Nemôžeme jej to však zazlievať a môžeme byť spokojné, že takýchto prípadov bolo naozaj iba minimum.

Bolo pre vás časom jednoduchšie dostať sa do ich komunity?

Lucia: Áno, určite. Jednak sme mali viac skúseností ako na začiatku, a aj tým, že sa do projektu zapojila Ivanka, ktorá má s komunitou olašských Rómov skúsenosti zo slovenského prostredia. Myslím, že sme mali na začiatku aj trochu šťastie, pretože sme spoznali Elenu Minodoru, veľmi príjemnú ženu, ku ktorej sme mali možnosť sa vracať počas celého projektu.

Elena nás odporučila aj ďalším ženám zo svojej rodiny. Jej sestra Bratara zo začiatku tiež pýtala peniaze. Najprv nám poskytla len veľmi krátky rozhovor a zakončila ho slovami, pozerajúc sa na Ivanku: „Povedala som desať minút. Aj tak som vám venovala viac. A to len preto, že ona je Cigánka!“ Neskôr sme mali možnosť zúčastniť sa aj rómskych zásnub, kde sme sa videli s Bratarou po tretíkrát, myslím, že tam sme na ňu urobili dojem. Neskôr už peniaze za rozhovor nepýtala.

Ivana: Dostať sa do komunity v pravom slova zmysle by určite vyžadovalo oveľa viac času stráveného s týmito rodinami a aj tak by sme pravdepodobne boli stále niekto zvonku. Naša práca mala viacero limitov, ktorých sme si vedomé, a ktoré v knižke popisujeme. Napríklad už len jazyková bariéra a komunikovanie cez tlmočníčku.

Takto pred rokom som sa prvýkrát balila do Rumunska a vôbec som nevedela, ako budú na mňa ženy reagovať, ako budú prebiehať rozhovory a čo sa nám podarí zistiť. S komunitou nitrianskych olašských Rómov mám vybudované pekné vzťahy a aj svojím výzorom viem medzi nich zapadnúť. Trvalo to však istú dobu, a preto som bola pozitívne zaskočená, keď si niektoré z rómskych žien v Rumunsku mysleli, že som Rómka, a vznikali milé debaty ohľadom dlhých sukní, ktoré sme mali s Luckou na sebe. Výskum bol náročný, zažili sme rôzne situácie, ale potvrdilo sa mi, že keď o danej komunite aspoň niečo máličko viete a dokážete sa trošku prispôsobiť, je tam cítiť vaše srdce a úprimný záujem, tak to ide o niečo ľahšie.

Loading

...

Lucia: Počas projektu sme sa mali možnosť rozprávať s etnológom Eugenom Tepesom Stroiom, ktorý pôsobí v Muzeul National al Satului Dimitrie Gusti v Bukurešti a venuje sa magickým predstavám, rituálom a výskumu čarodejníctva medzi majoritným obyvateľstvom v Rumunsku. Zaujímalo nás, prečo sa nezaoberal aj rómskou mágiou. Odpovedal, že to zvažoval, ale nepodarilo sa mu do tejto komunity preniknúť, rovnako ako my narazil na prekážku pýtania peňazí. Možno sme mali len šťastie, možno sa nám to podarilo práve preto, že sme ženy.

Určite pomohla aj Ivankina čiastočná znalosť olašského dialektu či nosenie dlhých sukní, podobne, ako podľa tradície nosia olašské ženy na Slovensku. Pre mňa to bola veľmi dobrodružná skúsenosť fotografovať v dlhej sukni hlavne v noci v prírode, keď prebiehali demonštrácie jednotlivých rituálov a bolo potrebné pohotovo reagovať. Neraz sa mi stalo, že som sa zamotala o svoje vlastné nohy.

No v niečom to bolo aj komplikovanejšie, keďže som tentokrát neuzavrela výhradnú spoluprácu len s jednou rodinou, ako prvýkrát s Mariou Campinou. Medzi jednotlivými skupinami žien je cítiť určitú konkurenciu, preto sme si museli dávať oveľa väčší pozor na to, čo sľubujeme. Často sa nás ženy pýtali, kto bude na titulke knihy. Pravdivo sme odpovedali, že žiadna z nich tam nebude a titulka zostane neutrálna. Za to sme si neraz vyslúžili pozitívnu reakciu z ich strany.

Napriek tomu, že samotné ženy nás často žiadali, aby sme fotografie uverejňovali na sociálnej sieti Facebook a tak sme im kompenzovali ich čas, často nás upozorňovali, ak sme náhodou zazdieľali viac fotografií od inej ženy. Stretli sme sa aj s požiadavkou, či by sme nechceli vystúpiť v rumunskej televízií Canal D a verejne povedať, že ženy z danej rodiny sú najautentickejšie čarodejnice v Rumunsku. Požiadavku sme zdvorilo odmietli.

Zmenila sa nejako ich situácia či postavenie v spoločnosti za ten čas, čo ich dokumentujete?

Ivana: Premenou ich práce sa čiastočne zaoberáme aj v knihe. Situácia sa zmenila hlavne po roku 1989, teda po páde komunistického režimu, počas ktorého bola ich činnosť zakázaná. Po tomto roku výrazne narástol počet žien, ktoré sa začali venovať tejto činnosti. Situácia sa uvoľnila natoľko, že ženy mohli verejne vystupovať v televízii, kde prezentovali svoje služby.

V roku 2003 sa miestne čarodejnice prezentovali aj v rámci Medzinárodného veľtrhu spotrebného tovaru (TIBCO), udalosť oznamovali pútače s názvom Salón bielej mágie. Neskôr sa tieto ženy začali objavovať aj na titulných stranách bulvárnych novín a časopisov, kde boli súčasťou škandálu a obvinené z podvodu napríklad rumunskou celebritou Oanou Zavoranu. Situácia sa opäť otočila a ženy sú znova terčom rôznych reštrikcií zo strany vlády - pokus o zavedenie platenia daní, obmedzenie vystupovania v televízii… Navyše isté zmeny cítila aj Lucka a týkali sa teda posledných piatich rokov.

Lucia: V uliciach Bukurešti som v roku 2013 mohla nájsť rôzne podomácky vyrobené reklamné tabule či plagáty. Dnes už ich takmer neuvidíte, maximálne na bránach ich domov. Samotné ženy nám potvrdili, že reklama, ktorá nebola priamo vnútri ich pozemku, bola často zničená. Na začiatku som sa k ženám dostala prevažne vďaka inzercii v novinách, dnes stačí zadať do Google slovo "vrajitoare" a vyskočí vám obrovské množstvo internetovej reklamy. Taktiež skoro každá má svoj čarodejnícky profil aj na Facebooku, kde pravidelne prispievajú, uverejňujú tam fotografie a videá z rituálov.

Na začiatku som bola mierne sklamaná priebehom týchto rituálov, pretože z videí a dokumentov na internete som nadobudla iný pocit, ženy sa tam prezentujú dôstojne s dôrazom na akúsi tradíciu a samotný rituál pôsobí veľkolepým dojmom. Tentokrát sme pravdivo ženám povedali, že nepatríme pod žiadne veľké médiá ani televíziu, nemali sme teda žiaden punc exkluzivity. Ženy nám predvádzali len takzvané demonštrácie rituálov, často si to samy natáčali na mobilné telefóny alebo tablety a neskôr to pridávali na sociálne siete.

Atmosféra týchto rituálov bola zrazu narušovaná mobilnými telefónmi - mladé dievčatá si fotografovali selfie na ich Instagram a vôbec to nezodpovedalo tomu, čo sme videli na iných videách. Neskôr sme sa zhodli na tom, že práve táto časť ich sebaprezentácie a marketingu je pre nás veľmi zaujímavá a rozhodli sme sa aj veľkú časť našej práce zamerať práve na modernizáciu tohto fenoménu.

Čo vás na čarodejniciach za tie roky najviac prekvapilo?

Lucia: Každý deň nás niečo prekvapovalo, nikdy sme dopredu nevedeli, aký bude plán na ďalší deň. Plánovať nebolo možné, pretože často sme sa ocitli na inom mieste, než sme mali naplánované. Stretnutia sa často rušili, presúvali.

Raz som mala veľkú krízu, kedy som si hovorila, že prečo sa vlastne namáham. Vonku boli veľké horúčavy cez 40 stupňov, v neklimatizovaných autobusoch ešte viac. Od rána som sa necítila dobre, pravdepodobne nejaká brušná viróza, v tele som neudržala nič okrem tabletiek. Napriek tomu som sa rozhodla, že nebudem plytvať časom v posteli a dohodli sme si stretnutie s čarodejnicou, ktorá nás sama kontaktovala prostredníctvom Facebooku. Bývala úplne na okraji Bukurešti. Cesta trvala asi dve hodiny autobusom. Zastali sme na mieste, kde ani nebola autobusová zastávka, uprostred obchvatu blízko benzínovej pumpy, kde nás podľa dohody mala vyzdvihnúť čarodejnica. Zavolali sme jej a ona nám oznámila, že bude meškať asi štyri hodiny, aby sme počkali. Nečakali sme. Nikto nevedel, kedy a či pôjde ďalší autobus, museli sme stáť pri ceste a autobus si doslova stopnúť.

Medzitým sme zavolali čarodejnici Vanesse, ktorá nás pozvala na rituál. Väčšinu času nás Vanessa natáčala na jej mobil a robila si live video na Facebook bez toho, aby vôbec odpovedala na naše otázky. Zodpovedala ich len zopár a stretnutie ukončila. Na konci tohto dňa som sa musela veľmi premáhať, aby som zbytok pobytu nezakončila proste dovolenkou.

Našťastie sme zažili aj veľa milých a pozitívnych chvíľ s inými ženami, ku ktorým sme sa pravidelne a radi vracali na každej ceste. Najkrajšia chvíľa bola pre mňa práca s Elenou Minodorou. Po predvedení rituálu za starým domom sme stáli so ženami vo dvore a rozprávali sme sa len tak neformálne o živote. Zrazu z ničoho nič Elena začala spievať, ale neskutočne krásne. Mali sme zimomriavky a do očí sa nám začali tlačiť slzy, napriek tomu, že sme slovám nerozumeli, bola to veľmi silná chvíľa. Cítila som sa, akoby som sa zrazu ocitla vo filme Gadjo dilo.

Loading

...

Ivana: Ja som mala možnosť spoznávať tieto ženy iba posledný rok. Ale prekvapenia boli naozaj na dennom poriadku. Dostal ma už spomenutý marketing žien, využívanie sociálnych sietí na vlastnú propagáciu, ale i množstvo článkov, reportáží a káuz preberaných v miestnych médiách, kde sa spomína práca čarodejníc v kontexte s vysokou politikou, a napríklad i s národným futbalovým tímom. Je to téma diskutovaná a živá.

Čo sa týka „praktickej stránky“, ako bolo rušenie či presúvanie stretnutí, to ma ani tak neprekvapovalo (stretávam sa s tým), ako ma to skôr hnevalo. Keďže sme vedeli, že čas na tento projekt je obmedzený a chceli sme ho využiť naplno, plánovanie bolo potrebné. Momenty prekvapenia nastali, keď Natalia vytiahla z mrazničky srdce z vola alebo Mihaela kuracie nožičky len kvôli tomu, aby nám predviedli s nimi rituál.

Pred rokom som tiež nerátala s tým, že ako etnologička budem robiť rozhovory vo viacposchodových domoch na zlatej sedačke. Pocity únavy a niekedy sklamania striedali emotívne pozitívne chvíle. Medzi tie najkrajšie aj u mňa patrí spontánny spev Eleny.

Boli aj momenty, keď ste sa báli?

Lucia: Počas prvej cesty do Rumunska som mala prirodzene zmiešané pocity hlavne počas prvého veštenia od Bratary. Hneď ako začal kamarát prekladať, upokojila som sa. Bratara povedala len to, čo by každá žena chcela počuť. Sľubovala mi lásku a svadbu a deti ešte v ten rok. Na svadbu síce prišlo, ale až o niekoľko rokov neskôr. Je predsa pravdepodobné, že sa mladá a pekná žena raz vydá, nemyslíte? Rozhodne to neprisudzujem veštkyni, ale môjmu partnerovi, ktorý urobil celkom slobodné rozhodnutie.

Musím však priznať, že veľa týchto žien, hlavne tie, ktoré majú bohaté dlhoročné skúsenosti, vedia veľmi efektívne pôsobiť na vašu myseľ a emócie. Rituál sa väčšinou odohráva v tmavej miestnosti bez prísunu čerstvého vzduchu, cítite rôzne veľmi výrazné vône, často máte zahalenú tvár, počas toho čarodejnica hlasno kričí zariekaciu formulku, rozbíja veci v miestnosti. Často sme boli priamymi aktérkami takýchto rituálov, ktoré boli síce len demonštrácie pre pochopenie priebehu rituálu a správný opis v knihe, ale napríklad našej prekladateľke Dianke prišlo raz nevoľno a museli sme rituál prerušiť a odísť von na vzduch.

Inak môžem povedať, že nikdy sme sa necítili vyslovene v nebezpečí. Situácie, ktoré sme zažívali, boli síce bizarné ale nie nebezpečné, nemali sme pocit, že sa je čoho báť. Viac sme sa báli počas jazdy v rumunskom taxíku.

Splnila sa vám niektorá z veštieb?

Lucia: Charakter jednotlivých veštieb bol dosť všeobecný, takže by sa dalo povedať, že áno. Na druhú stranu, tá istá veštba by sedela na veľkú časť populácie rovnako, ako aj na mňa.

Máte v pláne ukázať knihu aj veštkyniam, o ktorých v nej píšete?

Ivana: So ženami sme stále v kontakte prostredníctvom sociálnych sietí a vidia novinky o vzniku knihy, aj celkovo o projekte. Knihu im plánujeme doručiť tak, ako sme im to aj sľúbili.

Vydanie knihy môžete podporiť na HitHite, kde ju zároveň aj môžete získať.

Prečítajte si tiež:Darya Hvizdalova: Naše mozgy majú obmedzenú rýchlosť, umelá inteligencia je spoľahlivejšia

Čítajte ďalej

Bratislavčanky tam chodili hľadať manželov. Ako sa zmenil internát Mladá Garda

Pozrite si porovnania historických fotiek s tými súčasnými.

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop