Jakub a Lukáš sa stopom vybrali do Barcelony, aby mohli byť v porote marketingovej súťaže

Jedli pritom hlavne jednu potravinu.

Marketingoví kreatívci sa neváhajú zapojiť do nezvyčajných výziev, stačí, že sa za nimi skrýva lákavá odmena. Grafického dizajnéra Jakuba Oleša (23) a copywritera Lukáša Lukoniča (22) zviedla možnosť stať sa súčasťou poroty prestížneho marketingového festivalu v rámci The Greatness Challenge, ktorú spolu s festivalom organizuje Art Directors Club of Europe (ADCE). Nebolo to však zadarmo, museli vymyslieť spôsob, ako budú financovať svoju cestu do Barcelony.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Spolu s nimi výzvu prijalo a úspešne dokončilo ďalších 5 tímov z Ukrajiny, Švajčiarska, Rumunska, Spojeného Kráľovstva a Portugalska. Napríklad portugalský tím navrhol svoj vlastný font, ktorý sa im podarilo predávať a tak vyzbierať prostriedky.

SkryťVypnúť reklamu
Načítavam video...

Slovenskí chalani si ako dopravný prostriedok zvolili autostop a na ubytovanie a stravu našli sponzora - výrobcu mliečnych výrobkov. Malo to však jednu podmienku, celú cestu sa mali živiť cottage cheesom, ktorí im nabalili.

Čo bolo pre vás na ceste najťažšie?

Jakub: Keďže som prvýkrát stopoval, tak isté obavy z toho, čo sa môže stať, koho môžeme stretnúť a aký nakoniec budú ľudia, ktorí nám zastavia, som určite mal. Aj z toho, či to zvládneme odstopovať do Barcelony. A nakoniec, ťahať sa s 20-kilovým batohom na chrbte, toho som sa bál veľmi.

Lukáš: Najťažšie? Ruksak. Mal asi 15 kíl. (smiech) Inak bolo ťažké samotné stopovanie, keďže sme boli dvaja chalani.

Aký bol vás najkrajší cestovateľský zážitok v rámci toho, čo ste zažili a videli po ceste?

Jakub: Každé mesto, ktoré sme navštívili, bolo úžasné. Každú krajinu, ktorou sme prechádzali, som videl prvýkrát. Čiže prvý top bola samotná cestá naprieč Európu. Osobne ma najviac zasiahla demonštrácia/pochod v Barcelone, ktorého som sa na chvíľu zúčastnil. Je veľmi inšpiratívne sledovať, ako sa ľudia mierovou cestou usilujú vydobyť si to, čo cítia, že im náleží. Keďže som nezažil Nežnú revolúciu, teraz aspoň z časti viem, akú silu to môže mať. A potvrdil mi to aj kolega, ktorý v '89 bol pri revolúcii. Neskutočný dav, mentalita a oddanosť svojej veci. Obrovská inšpirácia.

SkryťVypnúť reklamu

Lukáš: Zaujímavé bolo stretnutie s veľmi alternatívnym dievčaťom v Miláne. Ponúklo nám miesto na sedenie vedľa nej, povedala nám o tom, ako už 2 roky cestuje po Európe a spoznáva nové veci. Ak si ju chcete predstaviť, bola to taká hippie osôbka, z ktorej sršala pozitívna energia. Proste opak konzumného vnímania sveta, s ktorým sa väčšinou stretávame. Mala so sebou gitaru, tak sme pri večeri zaspievali "thank you for the food".

Bolo pre vás ťažké jesť celý čas len cottage cheese?

Lukáš: Ja som ich dokopy zjedol asi 15 a úprimne, bolo to v pohodičke. Mne to chutí, som na to zvyknutý aj z domu, takže žiaden veľký šok pre moje telo sa nekonal.

Jakub: V konečnom dôsledku sme spapali polovicu darovaných cottage cheesov a ostatné viac menej rozdali. Druhá vec je, že ja, na rozdiel od Lukáša, nie som oddaný cottage cheesom ani žiadnym podobným druhom zdravej stravy. Keby som to tvrdil, pri pohľade na mňa by bolo jasné, že to tak asi nie je. (smiech) No nechcem tým povedať, že si ho raz za čas nedám. Na tejto ceste som dosiahol svoje maximum (úsmev)

SkryťVypnúť reklamu

Čo na vašu cestu hovorili tí, ktorí vás ako stopárov vzali?

Lukáš: Že sme blázni. (smiech)

Jakub: Keď nás brali ešte z Bratislavy Slováci, tak boli z toho celkom zaskočení. Boli dvaja, jeden bol skôr optimistický, že jasné, chalani, to ste v Barcelone v pondelok, pohoda (vyrážali sme v sobotu). Druhý si to veľmi predstaviť nevedel. Potom bolo zaujímave, keď nás viezol Nemec, ktorý bol ale pravdepodobne rodený Maďar. Absolútne sme sa nechápali, len sme vedeli, že nás chce zobrať. Mali sme šťastie, že na odpočívadle bola pekná prehľadná mapa. Myslím si, že aj naše rodiny a priatelia si hovorili, že toto je riadne premrštený nápad. Ale na konci dňa sa každému ten nápad páčil a cítil som podporu z každej strany.

Kde ste spali počas cesty? Nechýbala vám energia?

Lukáš: Spali sme v hosteloch a v buse. Každý deň sme prešli 10-15 kilometrov s batohmi. Bolo to celkom náročné, ale dalo sa to zvládnuť.

SkryťVypnúť reklamu

Jakub: U mňa bola energia vždy na dne, keď sme sa niekam presúvali, ale len čo sme došli do ďalšieho mesta, bolo to tak vzrušujúce, že sa to úplne vytratilo... a potom sme to vyspali. Ja to vyspávam ešte dnes. (smiech) Boli sme pripravení na všetko, čo sa spania pod holým nebom týka, ale nakoniec nám pomáhali online ubytko služby, autobusy alebo aj autá, ktoré sme stopli.

Zopakovali by ste si to?

Jakub: O takejto ceste som uvažoval už dlhšie. Určite by som si to zopakoval, ale tentoraz s voľnosťou. Myslím to tak, že keď je niečo nalinkované, že niekde musíte byť v určitom čase a ísť určitou najkratšou trasou, je to demotivujúce, keď to tak nejde. Bolo veľa možností zobrať stop, ktorý by nás však asi viac vzdialil od cieľu, ako pomohol. A mohol by som teraz už využiť aj nejaké nadobudnuté skúsenosti. Pripadá mi veľmi vzácne a možno aj nemožné v dnešnom svete len tak si povedať, idem, nechám na chvíľu veci za sebou, odosobním sa od môjho vlastného sveta a od problémov, na chvíľu zabudnem a len si idem užívať to, čo milujem. Dajte mi pokoj, cestujem.

SkryťVypnúť reklamu

Lukáš: Ak by som si to zopakoval, chcel by som za parťáčku babu. Nie preto, že by mi s Kubom bolo zle, ale čisto z pragmatických dôvodov. Babe šoféri zastavia oveľa skôr ako dvom chalanom. (úsmev)

Prečítajte si tiež: Nebojte sa stopovania. Tipy a triky, pravdy a mýty o tomto spôsobe cestovania Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu