Všetko, čo poviete, môže byť použité v knihe. Spisovateľka prezradila, ako vzniká literatúra pre deti

Všetko, čo poviete, môže byť použité v knihe. Spisovateľka prezradila, ako vzniká literatúra pre deti

V posledných rokoch sa na policiach kníhkupectiev objavuje čoraz viac kvalitnej slovenskej literatúry pre deti a mládež.

Zuzana Štelbaská je televízna dramaturgička a autorka kníh pre deti a mládež. Vydala zatiaľ sedem kníh, vrátane poviedkových kníh pre tínedžerov Trinásťroční a 14-roční, posledná kniha zo série s názvom 15-roční vyjde vo februári tohto roku. Krátko na to však môžete čakať aj ďalšiu tínedžerskú novinku (Takmer) dospelé poviedky. Postavy mladých ľudí na stránkach jej kníh ožívajú a každý tínedžer si v nich nájde niekoho, s kým sa dokáže stotožniť.

Porozprávali sme sa ňou o tom, aké je písať knihy pre mládež.

Ako ste sa dostali k písaniu?

Zvyčajne sa na besedách pýtam detí, ktoré z nich je v pohode s tým, keď majú napísať sloh. Väčšinou sa zdvihne veľmi veľa rúk a tak nejako sa to začalo aj u mňa.

Článok pokračuje pod video reklamou

Tiež som s tým nemala problém a keďže som dieťa analógového sveta, nemali sme žiadne mobilné ani iné zariadenia, ale v tínedžerskom veku mala som kvantá zápisníkov, kam som si zapisovala básničky alebo iné malé útvary. Nikto by nechápal o čo ide, boli to odkazy odo mňa pre mňa. Po nejakom čase to nabralo na dôležitosti a boli to zároveň prvé impulzy k tomu, aby som napísala niečo dlhšie.

Samotné písanie prišlo, až keď som bola dospelá a začala som pracovať v televízii, kde bolo treba písať scenáre. Keď som nastúpila ako dramaturgička na oddelenie programu pre deti, začala som sa detskej tvorbe venovať naplno.

Na podnet kolegyne Halky Marčekovej som sa pustila aj do písania scenárov detských programov Fidlibum a Fidlibumove rozprávky. Najprv som ani nechcela veriť, že by som bola vôbec schopná písať pre deti, ale Halka trvala na tom, že ma to bude baviť a mala pravdu. Neuveriteľne ma to oslovilo. Bol to strkanec od správneho človeka, ktorý veril, že to tam niekde vo mne je a som jej za to nekonečne vďačná.

Prečo ste si vybrali práve literatúru pre deti a mládež?

Vyšlo mi doteraz sedem kníh, tri sú pre menšie deti, tri sú pre väčšie a jedna pre dospelých - keďže pracujem ako šéfdramaturgička relácie Reflex v televízii Markíza, bola nám ponúknutá možnosť ponúknuť divákom náš magazín spracovaný do knižnej podoby. Ide o príbehy z Reflexu spracované do poviedkovej a reportážno-literárnej formy.

Pokiaľ mám nápad, tak sa ho držím, ak si myslím, že je dobrý. Ak v tom nápade figuruje malé dieťa, tak píšem pre malé deti, ak v ňom figuruje staršie, tak píšem príbehy pre starších, ale nijako sa v tom neobmedzujem, nechávam tomu voľný priebeh.

Ako u vás vyzerá proces písania knihy?

Keďže mám malé deti a prácu na plný úväzok, drvivá väčšina času, ktorú trávim nad príbehom, je fiktívna. Všetko sa najprv odohráva v mojej hlave, nechávam sa tým úplne pohltiť, všelijako to premieľam, sprava, zľava, v každej jednej voľnej chvíli. Ak ma téma či príbeh chytí, vôbec nie som schopná sa ho vzdať a neustále nad tým premýšľam, mením verzie, kým sa neobjaví najsilnejšia, ktorá bude základom nového textu. V skutočnosti svoje príbehy prežijem mnohokrát pred tým, než ich napíšem a to je to, čo ma na písaní najviac baví.

Ale občas, keď mám čas, si sadám k počítaču s prázdnou hlavou, len s náznakmi hlavnej postavy a nechávam ju konať intuitívne. Jedno aj druhé, ona samotná tvorba je tým najšťavnatejším, čo mi písanie dáva, absolútne ma to napĺňa, som schopná sa tomu venovať dlho a intenzívne.

Ako tvoríte postavy?

Hovorí sa, že ak sa v akejkoľvek náhodne skupine ľudí vyskytne spisovateľ, čokoľvek, čo poviete, môže byť použité v knihe. Je to presne tak, neviem to vyjadriť nejakým percentuálnym pomerom, ale veľmi veľa je tam vecí z reálneho života a veľmi veľa vecí, o ktorých mi niekto povedal, že sa mu stali.

Úplne stačí, že mi povie jednu vetu, ktorá ma tak zaujme, že z nej viem vyťažiť celý príbeh, ktorý si vyfabulujem v hlave. Vôbec sa nebránim ani tomu, keď vidím nie ľudí, ale napríklad nejakú vec, a len mi napadne, kto ju asi mohol vlastniť, ako asi vyzeral, čo urobil predtým a čo urobil potom, než ju tam nechal. A už je z toho príbeh.

Koľko vám v priemere trvá napísať knihu?

Nedá sa to vôbec takto povedať, niekedy to ''vypľujete'' za pár dní a niekedy sa zaseknete. Pri písaní 15-ročných sa mi napríklad stalo, že som sa zasekla v jednom príbehu a za ten svet som ho nevedela dokončiť. Viackrát som si k nemu sadala, že ho už určite idem dopísať, ale nešlo to. Potrebovala som si od neho dať pár týždňov pauzu.

Niekedy vám postavy doslova ožijú pod rukami, lebo aj keď máte príbeh vymyslený, stále je to tvorivý proces. Zrazu im dáte do úst nejaké repliky, lenže oni začnú robiť niečo úplne iné, než to, čo ste chceli, aby robili a všetko zrazu naberá celkom nečakaný smer, s ktorým sa treba vysporiadať.

Takže kým 15-roční vznikali približne rok, napríklad Zornička, ktorá je určená predškolákom a deťom na prvom stupni ZŠ, bola napísaná extrémne rýchlo. Námet som mala rovno pred očami a všetko bolo hotové ani nie za dva mesiace. Keby som zhrnula len ten čas, čo som venovala písaniu, tak naozaj nepreháňam, že to trvalo dva týždne. Je to rôzne. Mám rozpísaných aj kopec iných námetov, z ktorých kniha nikdy nevznikne.

Nemáte problém vžiť sa do svojich postáv, ktoré sú od vás mladšie?

Ja sa viem brutálne vžiť do tých postáv. Hoci už som dávno prekročila vekovú teenage hranicu a v očiach tínedžerov som archeologická vykopávka, mám pocit, že v hlave sa vám toho až tak veľa nezmení. Človek sa formuje v puberte, začínate si sami seba omnoho viac uvedomovať, naberáte tam názory. Jasné, že ich zmeníte ešte tristotisíckrát, ale svoj emočný svet v sebe nechávate, živíte ho, vraciate sa k tomu, čo sa vám niekedy stalo, ku kľúčovým momentom, ktoré vás tvarovali ako človeka.

Tým, že ja som sama sebe nechávala odkazy v zápisníčkoch, ktoré som vám spomínala, akonáhle si prečítam nejakú drobnú poznámku, okamžite som tam. Hneď viem, čo sa vtedy stalo, ako som bola oblečená, kde som sa nachádzala, kto tam bol prítomný, kto mi čo povedal. Všetko ovládam, všetko si pamätám len vďaka tým zápiskom, keďže kvantum vecí mi už vyšumelo z hlavy. Nechcem sa tam vrátiť, ale som nesmierne rada, že som to zažila, a že si živo spomínam, ako sa čo stalo.

Nemám s tým problém a ani sa nebojím s deckami rozprávať, keď prídu na diskusiu. A tínedžeri sú peklo, oni sa nechcú s vami baviť, ale nakoniec sa vždy pochopíme. Ja sa na nič nehrám a veľmi rýchlo nabehneme na nejakú vlnu. Poviem im, ako som sa cítila v ich veku, poviem im to na rovinu, a zvyčajne to zaberie. Povedia, že to vidia rovnako a cítia sa rovnako. Pubertou si každý prejde, je to náročné obdobie.

Ako viete, čím žijú tínedžeri a o čom chcú čítať?

Mojím najobľúbenejším žánrom je poviedka, aj preto som napísala takú sériu. Pre mnohých tínedžerov sú moje knihy prvými poviedkovými knihami, ktoré držia v rukách, nikdy predtým sa k nim nedostali.

V poviedkových knihách, akými sú aj Trinásťroční, 14-roční a 15-roční, máte možnosť osloviť pomerne veľké množstvo ľudí, keďže v nich nie je len jedna ústredná postava s jedným príbehom. Sú tam chlapci aj dievčatá, príbehy z minulosti, z budúcnosti aj zo súčasnosti a tým aj vyššia šanca, že sa niekto v niekom nájde.

Máme predčítačov, pokusných čitateľov, ktorí si knihy prečítali ešte predtým, ako vyšli a ich dojmy si môžete prečítať na zadných obálkach kníh. Ich názory sú tak extrémne odlišné, že sa nedá povedať, že teenageri čítajú iba to alebo ono. Je to obrovská všehochuť. Výhrady mali úplne ku všetkému a zároveň sa im všetko páčilo - ale nie všetkým všetko. Jeden z nich mal svoje obľúbené poviedky, ktoré vychválil a zase to, čo sa páčilo jemu, mi niekto iný vytkol, že načo to tam vôbec je.

Nakoľko podľa vás zaváži dizajn knihy?

Dizajn je veľmi dôležitý, súčasný čitateľ je náročný, čo je dobre, a som rada, že sa aj o práci ilustrátorov dnes hovorí viac. Na Slovensku aj v Čechách je mnoho skvelých, talentovaných, ilustrátorov, s ktorými sa dobre pracuje.

Moju tínedžerskú poviedkovú sériu ilustrovala česká ilustrátorka Dana Ledl a jej ilustrácie sa úplne zžili s knihami. Mám pocit, že dokonale odrážajú obsah, tiež obálky sú skvelé, myslím, že sa to podarilo.

Cítite zodpovednosť za to, že pri knihách pre mládež môžete ovplyvniť aj ich názory?

Myslím aj na to hlavne pri knižkách pre malé deti, kde je zodpovednosť veľmi veľká, nemôžete tam tresnúť hocijakú blbosť. Veď nakoniec, keby som to urobila, vydavateľstvo to ani nezoberie.

Najmä na Zorničku a Filipka, čo sú knižky pre mladšie deti, mám veľmi dobrú spätnú väzbu aj od učiteľov, keďže obsahujú rôzne fakty o prírode, hmyze, fungovaní ekosystému, vedia s tým pracovať napríklad v rámci prírodovedy, knihy fungujú ako veselý doplnok k vyučovaniu, čo je super.

V knihách pre starších tínedžerov sú už hlavne vzťahy a ak sa to dá tak s nadhľadom nazvať, tak aj náznaky tínedžerských prasačiniek, ale to patrí k veku. Myslím, že čitatelia - tínedžeri už sami vedia rozoznať, aké správanie je v pohode a čo je už za čiarou, už im netreba vysvetľovať, ktorá postava je dobrá a ktorá zlá. Nemôžem byť neviem aký veľký mentor, lebo by ma poslali niekam do teplých krajín.

Čo ste vy čítali v takom veku?

Keď som bola na základnej, rada som čítala prvý diel Anny zo Zeleného domu (asi 10x), Tajný denník Adriana Mola (asi 15x), séria Mýty a legendy o drakoch, vlkoch a bájnych zvieratách / Egypt, Grécko a Galia / Americký kontinent (asi 15x), Na hraniciach Zeme, najmä časť o pretekoch o Južný pól (asi 15x), Dášenka od Karla Čapka (asi 10x).

Neskôr som čítala kvantá kadečoho, u nás bolo vždy veľa kníh a veľmi skoro som nabehla na dospelácku literatúru.

Rada som mala napríklad Maupassantove poviedky, aj keď niektoré boli smutné, ale čítala som ozaj všeličo, jednu knihu za druhou, čo bolo doma, to som prečítala.

Mali ste nejaký spisovateľský vzor?

Nemala som. Tým, že som prečítala tak strašne veľa kníh a dodnes ich čítam obrovské množstvo, som skôr v pozícii obdivovateľa. Rada by som si zachovala svoj vlastný štýl. Hlboko sa skláňam pred autormi, ktorí vedia písať tak, že pri čítaní nevnímate realitu, to je veľké umenie, česť tým, ktorí to dokážu.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Kniha Hlava 20 má motivovať mladých ľudí. Po slovenskom úspechu ju Juraj a Andrej vydávajú aj v USA

Čítajte ďalej

Poznáte bratislavské mosty? Otestujte sa v kvíze o ich histórii

Nie vždy mali také názvy ako dnes a jeden dokonca inšpiroval zahraničie.

Mémcyklopédia #6: Bonviván Peter Stašák

Pijem, fajčím, na svet nenadávam.

Ako dobre sa vyznáte v cyklistike? Otestujte svoje znalosti zo sveta bicyklov

Nedajte sa zmiasť jednoduchým začiatkom. Na ktorej otázke dostanete defekt?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop