Rozhovor s priaznivcom hádok na internete: Prečo sa niekto chodí hádať do virtuálneho priestoru?

(Zdroj: static.pexels.com)
Rozhovor s priaznivcom hádok na internete: Prečo sa niekto chodí hádať do virtuálneho priestoru?

Existujú ľudia, ktorí sa dokážu hádať aj hodiny o náboženstve, o tom, či je niekto motorkár alebo skútrista, alebo fakticky o ničom.

Stačí jeden jediný príspevok a už sa to nabaľuje ako lavína. Niekedy si to možno ani veľmi neuvedomujeme, ale za internetovými hádkami sa schovávajú ľudia z mäsa a kostí s rodinami a vlastným životom.

Prečo niekto chce byť dobrovoľne súčasťou hádok na internete a čo z toho má? Možno vám odpovie Pavol76, človek, ktorý sa skrýva pod modifikovanou prezývkou a rád navštevuje diskusné fóra. Porozprávali sme sa s ním o tomto virtuálnom "očistci", aby sme zistili, čo takýto ľudí motivuje a ako sa so záľubou v internetových hádkach žije.

Ako by ste sa predstavili internetu?

Samozrejme, používam nick. Pre všetky diskusné fóra jeden. To preto, aby som si nemusel pamätať, že som raz Štefan, raz Juraj, raz Michal. Do charakteristiky si píšem starý, tučný, dýchavičný. Netreba mi popísať počet detí, ženatý/ rozvedený, majetok, daňové priznanie. Nie, vôbec. Proste je to nezaujímavé. Aspoň pre mňa. Mne je úplne jedno, či máš 28 alebo 64 rokov. Všetko vyplynie z debaty.

Ako ste sa k diskusným fóram dostali a prečo sa do nich zapájate?

Z nudy. Ja som z práce totálne fyzicky vyčerpaný, deti a manželka sú preč. Išiel som na „uja Googla“, napísal doň „diskusné fóra“ . Otvoril som nejaký odkaz, kde sa bičovali do krvi. To nie. Ďalší bol o homosexuáloch. To tiež nie. Nakoniec som našiel diskusné fórum, ktoré sa mi páčilo, tak som šiel tam. Prezrel som si to a prihlásil som sa, aby som mohol z diskusií vidieť viac.

Zo začiatku som nereagoval a hádali sa len o náboženstve. Citovali si úryvky z Biblie. Nerozumiem tomu, tak som tam nadhodil tému o tom, ako sa zmenilo postavenie vysokoškolských titulov oproti minulosti. Zapojili sa asi šiesti používatelia a začali sme sa „hádať“. Nenazval by som to hádaním, ale svojím názorom.

Sú témy, kde si vulgárne nadávajú. Do takých sa nezapájam. Nikdy som nikomu nenadával. Hrubé slovo z mojich úst nevyšlo. Nikomu sa ani nevyhrážam. Odo mňa sú to také odpovede, ktoré majú oponenta vytočiť do nepríčetna. Keby ma videl v skutočnosti, tak ma zbije. Ale nie je to hrubé a vulgárne. Je to podchytenie jeho slabiny.

Ja prídem, podpichnem a už sa len bavím. Nenapíšem nič prvoplánové. Je to spontánne. Je to neškodná zábava. Existujú ľudia, ktorí si ťa dokážu nájsť za štyri kliky a prísť ti rozbiť nos. Ja taký nie som. Nech mi povedia čokoľvek, aj priamo do očí. Len by mi stvrdol pohľad, rozžiaril by sa mi úsmev a chlapec by pochopil, že prestrelil. Avšak neudriem. Ak udriem a vráti mi to, nebudem môcť pracovať a splácať hypotéku. Ak ho dobijem ja, zavrú ma do väzenia a zaplatím pokutu, čím som skončil takisto.

Vyvolávate hádky?

Jednoznačne vyvoláš hádku už len tým, keď pridáš vlastný príspevok. Na východe je najprimitívnejšie začatie hádky fráza „Co čumíš?“. Takto to funguje aj na fóre. Stačí, že niečo napíšeš a niekto sa ozve, že už len ty si mu tam chýbal. A už to ide.

Baví vás, keď môžete človeka vytočiť?

Nie, vôbec nie. Nie som sadistický úchyl, ktorý sa začne vyžívať v tom, keď niekto nevie napočítať do päťdesiat a chcem sa s ním baviť o šesťdesiat a viac. V otázkach viery nezačínam. Len nadhodím laickú otázku a hneď mi odpíšu, aby som sa do toho nestaral. Len tak trošku zavŕtam, žeby „krv zovrela“ (smiech).

Aký je dôvod diskusií? Robíte to rekreačne alebo chcete presviedčať ostatných o svojej pravde?

Nikoho nepresviedčam. Každému hovorím svoj názor. Netvrdím, že je jediný správny a najmúdrejší. Ja som čalúnnik, šachista a skútrista. Stokrát som vysvetľoval, že skúter nie je motorka. Nepochopili. Ako ja som nepochopil, že oni sú v spoločenstve Milosť a nie sú Svedkovia Jehovovi.

Tak, ako ja som pre nich jedna banda, aj oni sú pre mňa jedna banda. Keď nerozlišujú oni, nebudem ani ja. Keď ma nerešpektujú oni, nebudem ani ja ich.

Čo vás zatiaľ najviac rozčúlilo?

Mňa? Nič, ja sa tam bytostne bavím (smiech).

Čo vás teda najviac pobavilo?

Asi keď som zadal tému a oni sa tam začali hádať. Ja som odišiel a hádali sa bezo mňa. Vtedy som sa na nich veľmi dobre bavil.

Alebo keď zadali tému o mne. „Pavol79 je Milkyway“ (ďalší účastník fóra, pozn. redaktorky). Vraj ja som motorkár, aj on je motorkár. Ja nadávam a aj on nadáva, pričom ja som nikdy hrubo nenadával. Aj keď píšeme si také veci, ktoré keď by ti povedali na ulici, už ho biješ.

My sme tu s vedomím, že sa nám nikdy nič nestane. Nikdy by sme si do očí niečo také nepovedali. Tu sa hráme na múdrych, pekných, silných, spravodlivých a skutočnosť je trošku inakšia. Sme hlúpi, škaredí, slabí a zbabelí. Ja tiež.

Dá sa povedať, že vy diskutujete na úrovni?

Čo je to úroveň? Aj dno urážok je istá úroveň. Niektorí si len vymieňajú vulgarizmy.

Užívateľov už poznáte po prezývkach. Dá sa povedať, že ste komunita, ktorá sa už dobre pozná?

Ale áno, navzájom sa už poznáme. Aj keď ja som tam štyri mesiace a niekto už desať rokov. Veľakrát mi aj píšu, aby som sa do toho nemontoval, pretože som tu krátko.

Je to umelá realita. Niekto napíše 2+2=4. Ja odpíšem 4+1=5. Dáme si súhlas, ale hádame sa ako v škôlke. Ty si mi rozkopal koláčik, ja ti nacikám do vedierka. V jednej téme spolu súhlasíme, v inej zase nie. Dnes sa hráme a zajtra sa budeme ťahať za vlasy za úplné maličkosti.

Vie o vašej záľube rodina?

Nie je to záľuba, ale áno, vedia. Nie som tam od rána do večera a nestriehnem, kto čo napíše. Ja nechodím do krčmy, idem na diskusné fóra. Popri tom mám otvorené maily, na ktoré odpovedám, a sem-tam sa pozriem aj na fórum.

Aký názor na to majú?

Neviem, aký názor na to majú oni. Musíš sa spýtať ich. Mňa sa pýtaj na môj názor. Myslím si, že im to prekáža, že ma nenávidia? Nie, nemyslím si. Proste neškodná zábava starnúceho chlapa.

Prenášajú sa vaše online nezhody aj do reálneho života?

Absolútne nie. Nikdy neriešim, čo mi kto povedal vo fóre. V rozhovoroch s rodinou to vôbec nespomínam. Nemám problém uprostred diskusie vstať a robiť niečo iné. Prípadne len poviem, že dopíšem, dám enter a idem preč. Rodina je mi viac ako neznámi ľudia na internete, na ktorých by som sa možno ani nepozrel a ich názory nepovažoval za relevantné.

Ste na fóre, nechceli ste sa presunúť aj na Facebook?

Nie, nikdy. Nikdy v živote. Kto nie je na Facebooku, neexistuje a ja nechcem existovať.

Ale máte založený facebookový účet.

Áno.

Takže existujete.

Nie. Je to založené, ale mŕtve. Založil som si účet, keď sme mali mať stretávku zo školy, aby sme sa vedeli stretnúť. Syn mi to nastavil, ale nič tam nemám. Začali si si ma do priateľov pridávať známi a členovia rodiny, ale od začiatku sa tam nič nezmenilo. Nie je tam o mne nič, kde som, moje pohyby, moje príspevky, moje odpovede. Čakal som len na oznámenie o stretávke.

Každý človek by mal mať okolo seba trošku tajomna a súkromia. Prečo máme žalúzie? Prečo máme závesy? Toto je pre mňa Facebook. Žiadne žalúzie, závesy, súkromie. Každý nech sa príde pozrieť, čo, kde a ako mám.

Ako prebieha vaša „psychohygiena“ po uhádaných diskusiách?

Diskusie sú mojou psychohygienou. Relatívne veľa fyzicky a málo psychicky pracujem. Nepracujem monotónne za pásom, pri svojej práci musím myslieť na to, čo robím. Nemôžem myslieť na to, kto sa s kým hádal, pretože odstrihnem aj to, čo som nemal. Musím byť sústredený.

Na fóra si chodím oddýchnuť a nepotrebujem sa z toho nijako dostávať. Som tam pätnásť minút, popri tom mám otvorené šachy a prepínam. Môže to vyzerať, že sa hádam tri hodiny, ale celkovo sa tomu intenzívne venujem tak tridsať minút. Je koniec dňa a ja som spokojný.

Ako by ste sa zachovali, ak by ste zistili, že sa na fóre hádate s jedným zo svojich detí?

Po prvé, ak by mi to nikto nepovedal, nikdy by som to nezistil. Po druhé, je to veľmi hypotetická otázka, na ktorú budeš hľadať odpoveď až v momente, keď sa ti to stane. Sú aj dôležitejšie otázky.

Ale dalo by sa to v podstate zistiť zo spôsobu, akým sa vyjadrujú. Sú to maličkosti. Buď o sebe nič nenapíšeš, alebo áno. Niekto má slovnú zásobu štyristo slov, ktoré opakuje stále dookola, a nikdy o sebe nič nepovedal. Nepoužíva cudzie, zložité slová, zvraty, nič. Vieš, že je to jednoduchý človek.

Ak by som sa bavil so synom, veľmi rýchlo by sa prezradil buď on, alebo ja. Ak by mi napísal: „Ty slepý, čo nosí okuliare,“ tak viem, že ma pozná, pretože nikdy som nenapísal, že nosím okuliare. Možno by som odpísal: „Nie ja, tvoj otec nosí okuliare.“ Hádzal by som udičky a na niečo by sa chytil.

Každý na seba niečo prezradí. Buď na to prídeš veľmi rýchlo, alebo nikdy v živote.

Čo vraví o hádkach psychológia?

Prečo sa vlastne hádame? Je to jednoducho v ľudskej povahe a ani príchod internetu situáciu nezmenil, ako si niektorí ľudia mysleli. S príchodom možnosti otvorenejšieho sveta sa začali ľudia hádať, ako by niekto už mohol tušiť, s celým svetom.

Internet totiž ponúka niečo, čo skutočná realita nie - anonymitu. Schovávame sa za falošné mená a obrázky a nerobí nám problém písať niekedy nepekné veci. Internetoví trollovia, ktorí sa v hádkach vyžívajú, majú sklony k narcizmu a sadizmu.

Treba si však uvedomiť, že aj človek, ktorý môže vyznieť ako troll, môže len používať vlastnú formu humoru, ktorému rozumie len on sám, a ostatným sa to môže zdať ako začiatok nepeknej hádky.

A čo človek počas internetových hádok pociťuje? Prevažne je to hnev, ale aj stres, strach, nešťastie, frustrácia, no i šťastie alebo dokonca pýcha.

Ak niekto vraví, že sa chodí pomocou hádok "vyvetrať", môže hovoriť pravdu, aj keď pocity z hádok sú prevažne negatívne. Pre niekoho, kto je nešťastný alebo má problém so psychikou, sú hádky nešťastným riešením. Môžu dokonca viesť až k sebapoškodzovaniu.

Sú však aj prípady ľudí, ktorým sa po hádke zvýši sebavedomie po dobre postavenom argumente. Až 77,5 % ľudí sa priznalo k tomu, že sa po internetovej hádke aspoň raz v živote cítili šťastní.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Vypadali mu vlasy, tak sa stal skinheadom. Bizarnosť filmu Svet podľa Daliborka rozosmieva i mrazí