Ázijské historky, časť sedemnásta: Len nedávno v Kambodži vyčíňala genocída

Po mestečku Kratie a zelenom Mondulkiri je ďalším miestom na našom itinerári Phnom Penh.

(Zdroj: www.travelhysteria.com)
Prečítajte si tiež: Ázijské historky, časť šestnásta: Osud slonov v Ázii nie je ružový Čítajte 

Hlavné mesto Kambodže sa začína nebezpečne podobať na svojich vyspelých susedov Bangkok či Hočiminovo mesto, hoci v ňom len pred pár desiatkami rokov vládol strach a teror.

Príchod do betónovej džungle mesta Phnom Penh je pre nás dosť veľký šok.

Už niekoľko týždňov sa pohybujeme prevažne po vidieckych oblastiach a tento mestský ruch nie je ničím príjemným. Do hostela sa zo stanice vezieme tuk-tukom a prvýkrát počas mesiacov strávených v Ázii si na tvár nasadíme zdravotné rúška, ktoré sme si kúpili ešte v Nepále. Smog a prach vo vzduchu sú úplne neznesiteľné.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Náš hostel sa nachádza v rušnej turistickej štvrti s mnohými barmi, z ktorých reve hlasná hudba. Lákajú okoloidúcich na pivné akcie, happy hour či double burger za cenu štandardného.

Na Phnom Penh krásne vidno turistickú dekadenciu. Starí páprdovia sedia v baroch v sprievode zmaľovaných miestnych krásavíc a nalievajú ich alkoholom. Hneď v prvý večer zažijeme postaršieho Brita, ktorý sa v lekárni dohaduje na cene. Odmieta zaplatiť 21,43 dolárov za lieky a lekárničke sa pokúša nanútiť dvadsaťdolárovku. Tá sa mu snaží pokojným hlasom vysvetliť, že v lekárni sú ceny vopred stanovené a o nevyjednáva sa. Muž jej na to otráveným hlasom povie: Oh, don't be so cheap. Vyhlási, že viac ako dvacku nezaplatí. Lekárnička mu s úsmevom odstrihne štyri tabletky z balenia a vloží si ich do pokladne. Chlap bez slova schmatne zvyšné lieky a odíde, čím ukončí divadelné predstavenie s názvom "Som arogantný vôl bez akéhokoľvek rešpektu k domácim".

SkryťVypnúť reklamu

Ďalšia vec, ktorá nás mierne zarazí, je, ako rýchlo sa mesto dokázalo vylízať z rán minulosti a obrátiť ju na biznis. Všade, kam sa pohnete, narazíte na parkujúcich tuk-tukárov ponúkajúcich odvoz na miesta, kde sa kedysi odohrávali nepredstaviteľné hrôzy. Ľudia v strednom veku a tí starší to predsa musia mať ešte v živej pamäti. Po prehliadke miest činu už vôbec nechápeme, ako je možné a či je vôbec možné niečo také vymazať z pamäti.

Ak meno Pol Pot vidíte prvýkrát v živote a názov Červení Kméri vám tiež nič nehovorí, šup-šup si doštudovať dejiny.

Prípadne si pozrite nejaký dokumentárny film na Youtube. Pre extrémne lenivých zhrniem fakty tu. Tento pánko nebol žiadny plebs. Pochádzal z pomerne zámožnej rodiny a dokonca mu bolo umožnené študovať v Paríži. Tam sa zopsul a stal sa komunistom. Keď sa v roku 1953 vrátil do Kambodže, akurát vystihol moment, keď sa domáci búrili proti francúzskej kolonizácii. O rok nato bola v Kambodži vyhlásená nezávislosť. Pol Pot sa pridal k hnutiu Červení Kméri a vypracoval sa až na ich lídra.

SkryťVypnúť reklamu

V roku 1968 zorganizoval národné povstanie a zmocnil sa moci v niektorých severných oblastiach krajiny. V roku 1970 generál Lon Nol urobil vojenský prevrat počas neprítomnosti princa Norodoma Sihanouka, čím spustil občiansku vojnu. To, čo sa nasledujúce roky v Kambodži dialo, pripomína zlý sen. Spomeniem aspoň to, že americká armáda na krajinu zhodila viac bômb ako na Japonsko počas druhej svetovej vojny. Napriek silnému súperovi občiansku vojnu nakoniec vyhrali Pol Potovi Červení Kméri. Týmto sa oficiálne začala genocída v Kambodži.

Prvé, čo Pol Pot spravil bolo, že evakuoval hlavné mesto Phnom Penh. V hlave mal úplne šialený plán: chcel z Kambodže urobiť čisto poľnohospodársku krajinu. Lekári, právnici či úradníci museli zo dňa na deň opustiť svoje príbytky a ísť drieť na pole. Dostávali len minimum jedla a o nejakej výplate nemohla byť ani reč.

SkryťVypnúť reklamu

Za každý prečin sa kruto trestalo. V lepšom prípade ste dostali bitku, v horšom vás týrali strašným spôsobom a neraz aj bez milosti zabili. Milióny ľudí zomreli v hrozných podmienkach, ďaleko od svojich rodín. Matky boli oddelené od svojich detí, muži od svojich žien. Táto situácia trvala až do roku 1979, kedy vietnamské vojsko zatlačilo Pol Pota a jeho prívržencov do džungle.

"Najkrajšie" na tom je, že Pol Pot nebol za svoju krutovládu nikdy potrestaný a svoj život si spokojne dožil do staroby. A pridám ešte čerešničku na torte: jeho režim bol podporovaný aj západnými krajinami ako napríklad Švédsko, ktoré bolo presvedčené o blahobyte v krajine.

Jedna vec je však napozerať si dokumentárne filmy či prečítať si knihy o tom, čo sa dialo, a druhá vec je tie miesta reálne navštíviť.

Keď si kupujeme lístky do Cheoung Ek alebo takzvaných Polí smrti, netušíme, aký to bude mať na nás drvivý dopad. Na vrátnici dostanete prehrávač so slúchadlami a mapku komplexu. Jednotlivé stanovištia sú označené číslom, ktoré si potom vyhľadáte v prehrávači.

SkryťVypnúť reklamu

Pôsobí to celé až pohrebným dojmom. Slnko svieti a všade naokolo je zeleň a spievajú vtáky. Vy však počúvate o tom, ako na miestach, kde stojíte, krutým spôsobom mučili a zabíjali. Hlas v prehrávači opisuje hrôzy a rozpráva príbehy ľudí, ktorí prežili.

Jednoznačne najhorší moment príde, keď sa zastavíme pri strome ovešanom rôznymi náramkami od turistov. Dozvieme sa, že presne o ten strom zabíjali deti a bábätká a ich mŕtvoly hádzali do neďalekého masového hrobu.

Zo zeme vyčnievajú kosti a zdrapy šiat ľudí, čo na mieste zomreli. Správcovia nechali väčšinu z nich tam, kde ich našli. Tak slúžia ako smutný výkričník minulosti, ktorá sa nemá opakovať.

V strede stojí pamätník venovaný všetkým obetiam. Vnútri nájdete stovky lebiek, ktoré sa našli na okolitom území. Je to strašný pohľad a intenzívne rozmýšľame, či to na dnešok nezabalíme. Napokon sa odhodláme ešte na návštevu neslávne známeho väzenia S-21. Zajtra by sme si to mohli rozmyslieť.

SkryťVypnúť reklamu

Väzenie S-21 bolo kedysi škola. Triedy plné smejúcich sa detí sa počas Pol Potovho režimu premenili na cely strachu a bolesti. Štatistiky sú zničujúce. Zo štrnásťtisíc väzňov prežilo len sedem. Presne tak, sedem.

V jednej z budov sú rozvešané tisícky fotografií: mladí, starí, ženy, muži. Zomreli tu dokonca aj niekoľkí cudzinci. V ďalšej budove zase prebieha fotografická expozícia, v ktorej švédska fotografka ponúkla svoj pohľad na genocídu a väzenie. Predstavujem si, že takto nejako sa človek cíti, keď navštívi nejaký nacistický koncentračný tábor alebo sovietsky gulag.

Po Phnom Penh zamierime na juh Kambodže. Po mnohých týždňoch strávených vo vnútrozemí nám totiž začalo chýbať more.

Prečítajte si tiež: Ázijské historky, časť štvrtá: Voľby v Nepále a výlet do džungle Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu