Ázijské historky, časť šestnásta: Osud slonov v Ázii nie je ružový

Thajsko, Laos či Kambodža sú krajiny, kde slony ešte stále hrajú dôležitú úlohu v poľnohospodárstve a turizme. Za akú cenu?

Prečítajte si tiež: Ázijské historky, časť pätnásta: Už pri vstupe do Kambodže vás čakajú podvodníci Čítajte 

Počas tých niekoľkých mesiacov strávených v Ázii sme si viackrát všimli cestovné agentúry, ktoré mali na dverách obrovský nápis: U nás jazdu na slonoch neponúkame!

Dôvod je jednoduchý. Čoraz menej turistov má o túto aktivitu záujem. Mnohí vedia, čo všetko vedie k tomu, aby vám slony dovolili vysadnúť im na chrbát.

Z mesta Kratie v Kambodži sa skoro ráno presúvame autobusom do oblasti Mondulkiri, ktorá sa nachádza blízko hraníc s Vietnamom.

Nastúpime do autobusu, na ktorom už z diaľky vidno, že už má čo-to odžité. Oficiálne by mal vyraziť o deviatej, ale aj dvadsať minút po deviatej stojíme na stanici a do autobusu nastupujú, ale zároveň vystupujú ľudia. Nie je nám jasné, ktorí sú naši spolucestujúci a ktorí len prišli niekoho pozdraviť, pokúsiť sa niečo predať alebo si krátia dlhú chvíľu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Autobus štartuje s asi polhodinovým meškaním, ale zato takmer všetky sedadlá sú obsadené. Vydýchneme si, lebo v autobuse už začínalo byť príšerne horúco a o klíme sa nám môže akurát tak snívať. Takto môžeme aspoň otvoriť okná, aj keď zadky sa nám na odporných koženkových sedadlách potia aj naďalej.

Ledva vyjdeme z mesta, keď zrazu autobus zabočí do poľa. Niekoľko kilometrov prejde po prašnej ceste, a potom zastaví pred nejakou drevenou chatrčou. Pred chatrčou už stojí asi desať chlapov, ktorí v momente, ako autobus zaparkuje, začnú vynášať z chatrče obrovské vrecia.

Takmer všetci vystúpia a chlapi začnú vrecia nakladať do autobusu. Priamo do uličky medzi sedadlá. Vodičovi autobusu, ktorý má z neznámych príčin na hlave kovbojský klobúk, sa zrejme zdá, že nosičov nie je dosť. Mužovi, ktorý sedí v autobuse s batoľatom na rukách, naznačí, aby išiel pomáhať s nakladaním. Čo sa medzitým stane s dieťaťom, sa nedozvieme.

SkryťVypnúť reklamu

Keď už je autobus taký naložený, že cez uličku sa dá prejsť jedine lezením po vreciach, všetci miestni nastúpia. Sme však naivní, ak si myslíme, že sa pôjde ďalej v pôvodnom obsadení. Do autobusu nastúpia ďalší asi dvanásti ľudia a pousádzajú sa všade, kde je aspoň minimum miesta. Jeden z nich sedí polkou zadku na mojom sedadle. A v takýchto podmienkach vyrazíme na asi trojhodinovú jazdu do mestečka Sen Monorom v Mondulkiri.

Do Mondulkiri sa vyberieme, aby sme strávili deň s nádhernými a majestátnymi sloními krásavcami.

Ich osud v ázijských krajinách ako Thajsko či Kambodža je často smutný. Domáci zvieratá chytia v džungli a vycvičia ich na prácu a prenášanie ťažkých nákladov v odľahlých oblastiach, kam sa žiadne iné zviera či dopravný prostriedok nedostane. Na skrotenie nezriedka používajú týranie a bitie.

SkryťVypnúť reklamu

S príchodom más turistov zase domáci začali s jazdou na slonoch. Pre turistov exotická zábavka, pre slony týranie, zastrašovanie a ťažká fyzická práca. Len úplný hlupák nepochopí, že slon je divé zviera a za normálnych okolností by človeku nikdy nedovolil vyliezť mu na chrbát.

Mnohé organizácie na ochranu zvierat začali proti tejto turistickej atrakcii bojovať a ich snaha už priniesla prvé ovocie. Jazda na slonoch sa stáva čoraz zriedkavejšou, mnohé agentúry lákajú turistov práve tak, že ju vyslovene odmietajú. Začali vznikať centrá a rezervácie, ktoré odkupujú slony využívané na turistické účely. Umožňujú im voľný pohyb a slušné podmienky na život.

Rezervácia v Mondulkiri, kde strávime deň, má trochu iný charakter. Žijú tu štyri slony, ktoré predtým pracovali pre miestnych. Jeden slon mal nie jedného, ale rovno tridsať či štyridsať majiteľov. Jeho práca živila celé dediny.

SkryťVypnúť reklamu

Rezervácia si tieto slony prevzala pod jednou, ale dosť podstatnou podmienkou. Slony síce budú žiť voľne v rezervácii, ale rodiny musia z niečoho žiť aj naďalej. Do rezervácie teda každý deň príde skupina turistov, aby so slonmi strávila deň. Peniaze zo vstupného musia pokryť náklady na slony, ale aj uživiť sloních majiteľov. Ak rezervácia nebude mať dosť peňazí, slony sa vrátia naspäť do práce. Nevieme sa úplne stotožniť s takýmto zriadením, ale stále lepšie, ako slony naďalej trápiť fyzickou drinou.

Všetky tieto informácie sa hneď na úvod dozvieme od nášho sprievodcu. Nesnaží sa realitu nijako prikrášľovať. Otvorene nám povie, že na viac ako štyri slony momentálne peniaze nemajú a takmer všetci pracovníci rezervácie sú dobrovoľníci.

Netreba zabúdať ani na fakt, že slony nie sú domáce zvieratá a pokojne by mohli človeka zabiť. Do rezervácie preto chodia menšie skupinky turistov, aby slony neboli vystresované z veľkého množstva ľudí. Nablízku je vždy aspoň jeden mahout, teda človek, ktorý sa o slony stará a dbá o bezpečnosť návštevníkov.

SkryťVypnúť reklamu

Po asi polhodine kráčania cez rezerváciu sa k nám ležérnym tempom priblíži prvý slon a chobotom hľadá dobroty. Vie totiž, že turisti vždy prinesú cukrovú trstinu, ktorú slony milujú. Keď ho nakŕmime, stratí o nás všetok záujem a vráti sa tam, odkiaľ prišiel.

O pol kilometra ďalej sa objavia ďalšie dva slony. Sprievodca nám vysvetlí, že sú to dve slonie dámy, ktoré chodia všade spolu. Sprevádzajú nás až k chatrčiam, kde žijú dobrovoľníci a pracovníci rezervácie. Po obede sa všetci niekam vyparia alebo si ľahnú do hojdacích sietí rozvešaných po okolí. Jeden zo slonov využije príležitosť a namieri si to rovno do prístrešku s kuchyňou. Chobotom si otvára hrnce a kontroluje ich obsah. Až privolanému mahoutovi sa podarí vylákať ho von.

Poobede nasleduje časť dňa, na ktorú sa najviac tešíme.

Slony sa totiž idú kúpať do neďalekého potoka. Ráno trochu spŕchlo, takže je všade kopec blata. Je nám jasné, že jediný, kto bude po kúpaní čistý, sú slony. Voda je ľadová a prúd silný, napriek tomu si nepamätám, kedy sme sa tak naposledy nasmiali.

SkryťVypnúť reklamu

Slonom sa kúpanie páči, ponárajú sa a vzápätí nás spokojne striekajú vodou. Nikomu sa z vody nechce ísť von. Bonusom je, že sa slony začnú váľať po zablatenej zemi a obtierať o konáre stromov v momente, ako vyjdú z vody. Sú teda ešte špinavšie ako pred kúpaním.

Z rezervácie odchádzame spokojní a dúfame, že slony si vychutnajú starobu v rezervácii a nepoputujú naspäť k majiteľom. Po Mondulkiri nás čaká Phnom Penh, hlavné mesto Kambodže.

Prečítajte si tiež: Ázijské historky, časť tretia: Do Himalájí a ešte ďalej Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu