Ako sa žilo gejom a lesbám v Československu? Pravdu odhaľujú denníky Imricha Matyáša

Homosexualita bola v Československu považovaná za trestný čin až do roku 1961.

(Zdroj: matyas.sk)

Odsudzovanie, ponižovanie, nadávky, vyhrážky zažívali nielen homosexuáli, ale aj obrancovia ich práv na dennom poriadku. Dokazujú to novinové články a denníky Bratislavčana Imricha Matyáša (1896 - 1974), ktoré sa dostali do rúk Jany Jablonickej Zezulovej len pred piatimi rokmi. Obsah dokumentov zaujal členku Iniciatívy Inakosť natoľko, že pokračovala vo výskume. Vysvitlo, že Matyáš sa celých 40 rokov pokúšal navrátiť homosexuálnym ľuďom ich dôstojnosť.

Tento mesiac spustila Iniciatíva Inakosť o Imrichovi Matyášovi online výstavu.

V úvode, deviatich kapitolách a epilógu sa dozvedáme viac o jeho živote, spolupracovníkoch a tiež ľuďoch, ktorých sa doktori pokúšali z homosexuality "vyliečiť". Rovnako ako Matyášove články, aj výstava je určená nielen LGBTI komunite, ale tiež heterosexuálom. Kým prví získajú podrobnejšiu predstavu o tom, ako by sa im žilo v predchádzajúcom storočí, druhí majú príležitosť lepšie pochopiť, že láska nevzniká len medzi rôznymi pohlaviami.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Homosexuáli boli ľahkou obeťou vydieračov

Matyáš sa začal angažovať v snahách o odtrestnenie homosexuality po skončení prvej svetovej vojny, keď mal 22 rokov. Vo svojich denníkoch jasne neuvádza, čo bolo jeho motiváciou. Nikdy o sebe nehovoril ani nepísal ako o gejovi, no predpokladá sa, že ním bol.

Dôvod svojej práce bližšie objasňuje jedine v jednom liste z roku 1956. Píše v ňom o rumunskom dôstojníkovi, ktorý mu počas vojny zachránil život. "Z vďačnosti k nemu som podrobil homosexualitu kritickému štúdiu, a tak som získal vedecké poznatky o tejto otázke.“

Nepáčilo sa mu, že homosexuáli sa často ukrývajú pred spoločnosťou a svoj boj nechávajú na iných. Chcel, aby sa aktívnejšie podieľali na dosiahnutí svojej emancipácie a práv.

Na druhej strane dokázal ich strach pochopiť. "Nikto sa o mojej orientácii nesmie dozvedieť" bola myšlienka, ktorá mnohým gejom a lesbám nedovoľovala v noci zaspať. Pravidelne boli obeťami zločincov. Aj preto právnici navrhovali, aby bola trestnosť homosexuality zrušená. Očakávali, že po tomto kroku by miera vydierania v krajine rázne klesla.

SkryťVypnúť reklamu

Paragraf 241 viedol ľudí k depresiám aj samovražde

Ešte väčším postrachom, pre ktorý sa Matyáš natoľko angažoval v odtrestnení homosexuality, bol paragraf číslo 241. Ten v praxi znamenal, že každého prichyteného pri styku s rovnakým pohlavím čakal rok väzenia. Obavy z prenasledovania a odsúdenia priviedli mnohých k depresiám a samovražde. Tento postoj zo strany štátu bol navyše jasným signálom pre spoločnosť, že je v poriadku považovať homosexuálov za "menejcenných".

Nie náhodou vytvoril Matyáš zoznam homosexuálnych a bisexuálnych ľudí, ktorí vynikali v rôznych oblastiach vedy a kultúry. Chcel tým zdôrazniť nielen ich "ľudskosť“ a "normálnosť“, ale aj akúsi pridanú hodnotu, vďaka ktorej si zaslúžia úctu a dôstojnosť. Pochopiteľne, teraz by sme rovnako v prospech niečích práv neargumentovali, vtedy to bol však rozumný spôsob, ako priblížiť homosexuálnych ľudí verejnosti a zbaviť ich nálepky "úchylovia“.

SkryťVypnúť reklamu

"Vyliečený" homosexuál skončil v Osvienčime

Matyáš sa v bratislavských kaviarňach stretol s viacerými ľuďmi, ktorí mu opísali "liečbu" svojej homosexuality. Istý R.I. sa na matkino naliehanie zveril do rúk viedenského doktora. Procedúra prebiehala dvakrát týždenne a vraj to bolo "hrozne trápne". Napriek tomu pacient vytrval trištvrte roka.

Výsledok? Naďalej žiadna túžba po ženách, no zároveň už ani žiadne peniaze na účte. R.I. sa preto rozhodol vyhlásiť, že "liečba" zabrala. Matka bola šťastná a viedenské noviny nezabudli o tomto "úspechu" informovať verejnosť. Pacient nakoniec zahynul v Osvienčime.

Ďalší príbeh sa týka Pavla S. Susedia prezradili matke, že jej syn je "lovcom mužov" a "teplým bratom". Pavel sa Matyášovi priznal, že mal problémy s paragrafom, no vyviazol len s finančnou pokutou. Na matkino naliehanie následne podstúpil psychoanalytickú terapiu u viedenského profesora. Výsledok však opäť nesplnil očakávania. Pavlovi sa dokonca zdalo, že "liečba" mala opačný účinok a chlapci sa mu páčili ešte viac. Keď sa jeho výdavky vyšplhali na 12 000 korún, tiež sa rozhodol zaklamať a domov odchádzal v stave "vyliečený".

SkryťVypnúť reklamu

Metódy ako sugescia či hypnóza patrili v danej dobe ešte k tým "lepším". Niektorých pacientov donútili podstúpiť oveľa drastickejšie terapie, či už išlo o užívanie chemických látok, kastráciu alebo mučenie.

Výsluchy a vyhrážky priviedli Matyáša až k rakovine

Počas komunizmu sa ani Matyáš nevyhol výsluchom. V 50. rokoch pravidelne čelil návštevám polície. "Bolo to 16. X. 1954, keď mňa istý člen 'NB', bol to asi agent menom Lešťanský, v byte vyhľadal. Spočiatku láskavými slovami, keď tie neviedli k ničomu, vyhrážkami mňa vyzval, aby som udal najmenej 50 osôb, ktorí sú homosexuálni a že potom sa mne nič nestane."

Matyáš však nikdy žiadne meno neprezradil. Z jeho denníkov vyplýva, že Národná bezpečnosť chcela informácie hlavne o známych a politicky aktívnych homosexuáloch z Komunistickej strany, ktoré by mohli byť použité na ich diskreditáciu.

SkryťVypnúť reklamu

Matyáš si všetky výsluchy podrobne zaznamenával a nechýbali poznámky ani o tom, ako veľmi ho vyčerpávajú a ničia mu zdravie. Vyhrážky, že ak nebude spolupracovať, deportujú ho a príde o značnú časť penzie, počúval pravidelne. Zrejme aj následkom toho dostal rakovinu žalúdka a musel podstúpiť operáciu, z ktorej sa zotavoval len veľmi ťažko.

Nepríjemné výsluchy pokračovali až do polovice 60. rokov, dokonca aj po zrušení trestnosti homosexuality. Matyáš je v denníku hrdý na to, že nikoho nezradil, no zároveň sa nevie dočkať, kedy mu už konečne dajú pokoj.

Manželstvo s opačným pohlavím nie je riešenie

Nedôstojné zaobchádzanie a neprestajné výsluchy by mohli človeka doviesť k zatrpknutosti a uzatvoreniu sa pred svetom. Matyáš však nebol tento prípad. Často spisoval obhajobu pre svojich priateľov, známych, ale aj celkom neznámych ľudí, ktorých obvinili z porušenia obávaného paragrafu. Radil im aj osobne, ako majú postupovať, keď ich predvolajú na políciu alebo na súdne pojednávanie.

SkryťVypnúť reklamu

Zároveň prispieval do časopisu Hlas sexuální menšiny, neskôr Nový hlas. Vo svojom najstaršom článku písal o sexuológovi Magnusovi Hirschfeldovi. "Je to on, ktorý napriek všetkým pochybnostiam dokázal, že homosexualita je prirodzená vnútorná konštitúcia, nezavinená nikým, ktorá nikomu na svete žiadne zlo nespôsobuje a nie je vôbec chorobou...“

Verejne rozoberal aj vzťah Vatikánu a cirkvi k homosexualite. V jednom článku citoval pápeža Leva IX. a jeho zmierlivý postoj k "rovnopohlavným stykom“, v ďalšom opisoval život homosexuálneho pápeža Júlia II. Chcel tým dokázať, že viacerí katolíci mali inú orientáciu, ako je bežné, no cirkvi nijako neškodili, naopak, boli pre ňu užitoční.

Niektorí homosexuáli sa v tej dobe snažili "vyliečiť" manželstvom či návštevou už spomínaných doktorov. Matyáš ich upozorňoval, že si tým ublížia ešte viac. "Voľky-nevoľky musia homosexuálni ísť tou cestou, akú im matka príroda určila. Keď si teda uvedomia svoj nezmeniteľný stav, nastane u niektorých akési vyrovnanie sa so sebou a spriatelenie sa s nezmeniteľným osudom.“ Dnes o tejto sebaakceptácii hovoríme ako o prvom kroku, ktorý je nevyhnutný v procese "coming outu“.

SkryťVypnúť reklamu

Zmena zákona prišla aj vďaka vedeckým výskumom

Podľa historika Jana Seidla mala najväčší význam na zrušenie trestnosti homosexuality štúdia dvoch českých sexuológov - Kurta Freunda a Karla Nedomu. Na začiatku 50. rokov uskutočnil Freund na psychiatrickej klinike v Prahe pokus na 67 homosexuálnych mužoch, ktorí dobrovoľne podstúpili takzvanú reparatívnu "liečbu“. Princíp spočíval v tom, že počas premietania sporo odetých alebo nahých mužov na plátne užívali emetín a ďalšie látky, ktoré vyvolávajú zvracanie.

Aj keď zo začiatku bol Freund presvedčený o miernom úspechu tejto "liečby“, v roku 1957 skonštatoval, že "výsledky terapie nie sú také, aby oprávňovali požadovať od kohokoľvek, aby sa jej podrobil“. Pokračovanie výskumu ho navyše presvedčilo, že trestnosť dobrovoľných homosexuálnych stykov medzi dospelými je zbytočná.

SkryťVypnúť reklamu

Ženy sa v jeho výskumnej vzorke nenachádzali. Oslovené lesby totiž nemali o zmenu svojej orientácie záujem.

Imrichovi Matyášovi, ktorý 40 rokov bojoval za práva homosexuálov, sa nakoniec splnil sen 29. novembra 1961. Od tohto dátumu sa za trestný čin považoval iba pohlavný styk s maloletou osobou.

Matyáš svoj život skončil sám, jeho odkaz žije dodnes

Lekár mu diagnostikoval vážne očné ochorenie a predpovedal stratu zraku. Matyáš ho vysmial, že to sa určite nestane. S najväčšou pravdepodobnosťou mal už vtedy vo svojich plánoch jasno a nečakaná správa jeho rozhodnutie len urýchlila. V byte na Hontianskej ulici v Bratislave spáchal 18. októbra 1974 samovraždu. Podľa slov svojich blízkych si neprial byť pochovaný, preto jeho popol rozptýlili na lúke bratislavského krematória.

SkryťVypnúť reklamu

"Matyáš bol človek na svoju dobu odvážny a moderný. Aj keď sa preto musel často cítiť osamotený a nepochopený, nevzdával sa. Skutočný vzor občianskej angažovanosti. Od čias Matyáša sa veľa vecí zmenilo, ľudia sú otvorenejší a mnohí sa neboja prihlásiť k svojej homosexualite. Nakoniec k tomu vyzýval celý život a platí to dodnes. Pretože podľa neho život v pravde je život šťastný," píše v epilógu autorka výstavy Jana Jablonická Zezulová.

"Pevne dúfam, že tak, ako Matyáš bol nakoniec svedkom a v podstate aj strojcom odtrestnenia homosexuality v Československu, aj my sa staneme svedkami toho, ako páry rovnakého pohlavia dosiahnu stav, ktorý im umožní žiť lepšie a dôstojnejšie," dodáva.

Prečítajte si tiež: LGBTI menšina na plátne: 25 čarovných teplých filmov na chladné zimné večery Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu