Slováci radi protestujú, ak ich nie je vidno. Ako mladí ľudia demonštrovali v rokoch 1989 a 2017?

Slováci radi protestujú, ak ich nie je vidno. Ako mladí ľudia demonštrovali v rokoch 1989 a 2017?

''Kŕmili nás tým, že je kontrarevolúcia, imperialisti chcú zničiť naše socialistické zriadenie a armáda musí stáť po boku ľudu – preto to musíme ísť potlačiť.

Mali sme ísť do Bratislavy potlačiť demonštrácie, ale my (vojaci) sme odmietli. Vyhrážali sa nám, že nás pozatvárajú do basy," spomína na november 1989 Ján Bodnár, ktorý si vtedy ako 20-ročný chlapec "odkrúcal" povinnú vojenskú službu v kasárňach v Senici.

Na demonštráciách v Bratislave vtedy bola aj jeho budúca manželka Martina, ktorá študovala 3. ročník potravinárskej chémie na Slovenskej technickej univerzite. Ján to však nemohol vedieť s istotou. „Vtedy neboli mobily, žeby sme vedeli spolu komunikovať, čo sa deje," hovorí Martina o neprehľadnej situácii, keď ešte aj listy, ktoré mu posielala, boli cenzurované a kontrolované.

Martina a Ján sú moji rodičia. Dnes mám 25 rokov a moja generácia socializmus nikdy nezažila.

Protesty v osemdesiatom deviatom sú pre nás história, učivo dejepisu, ktoré sa z rýchlika preletí v štvrtom ročníku na strednej. Niektorých z nás to zaujíma viac, iných menej. Vieme, ako sa to asi odohralo, čo bola VPN, že to zmenilo systém, ktorý bol naskrz prehnitý. November '89 nám pripadá ako čosi vznešené, samozrejmé a vzdialené, dnes nedosiahnuteľné.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Všetci o nás hovoria, málokto nám rozumie. Aká je generácia mladých, ktorí si už nepamätajú socík?

No to, že výhodou mladosti je odvaha a ideály, sa doteraz nezmenilo. Ako vtedy, aj dnes sú študenti hnacím motorom demonštrácií, ktoré vedia dostať ľudí do ulíc, veď na posledných protikorupčných pochodoch sa zúčastnili tisíce ľudí vo viacerých slovenských mestách.

Dajú sa však tieto protesty porovnávať s tými v minulosti?

Keď veľký obraz rozbijete na maličké kúsky a pozriete sa na príbehy ľudí, z ktorých sa skladajú davy na námestiach - ako je ten mojich rodičov - zrazu sa na veci pozeráte inou optikou. Porozprávala som sa teda s ľuďmi, ktorí november 1989 zažili ako mladí študenti, a s tými, ktorí v podobnom veku chodievajú na protesty teraz, aby som zistila, čo ich do tých ulíc vôbec dostalo a v čom sa obe situácie môžu líšiť či podobať.

Dnes môžeme mať pocit, že v roku 1989 sa všetci oduševnene hrnuli do protestovania.

V tej dobe sa však o verejných problémoch nehovorilo ani v médiách, ani len tak v spoločnosti. Martina Bodnárová si spomína, ako všetci šli demonštrovať, aj keď tak celkom nevedeli, za čo: "Človek ani nemal veľa informácií. Šli sme všetci na námestie, na škole bol generálny štrajk, rozdávali letáky. Až tak sme sa dozvedeli, za čo vlastne ideme bojovať."

Podobne si na to spomína aj vtedy 22-ročný študent Stavebnej fakulty STU, editor Ctibor Brezák: "Ja som nebol žiadny politik. Ani telefóny neboli také, že sme sa vedeli medzi sebou nejako dohodnúť. Ale keď som prišiel v pondelok do školy, takí tí aktívnejší, čo bývali na internátoch, vyhlásili štrajk. Týkalo sa to hlavne študentov z VŠMU a tých, ktorí boli na intrákoch." On ako Bratislavčan, ktorý býval doma, a zároveň študent techniky, sa o tom dozvedel od kamarátov a z rádia Slobodná Európa, keď sa už veci dali do pohybu.

Súdruhom však už vtedy nebolo všetko jedno. "Ešte sme nevedeli, čo sa deje, a už armáda – politruci – likvidovali dokumenty. V štábe sa pristavila oplechovaná V3Ska, otvorili sa dvere, vojaci tam zo štábu nosili dokumenty. Stáli tam vojaci z povolania, aby nikto žiadny dokument nezobral. Nanosilo sa to dnu, zapečatilo sa," rozpráva Ján Bodnár o tom, čo sa dialo v tom čase v kasárňach, a pokračuje: "Pred aj za V3Skou šli autá s vojakmi, ktoré ju strážili. Prišlo sa do fabriky pri Trenčíne, kde sa spracovával starý papier. Tam sme všetko vykladali na pás, po ktorom to šlo do mlynčeka a všetko zomleli. Ja som bol vodič tej V3Sky."

Ľudia ani netušili, ako to vtedy mohlo dopadnúť: "Aj my sme vtedy videli, že sa rúca socializmus, a tiež sme už boli smelí. Vedeli sme, že všetkých nás nemôžu zatknúť, také veľké väznice nemali. Ale lampasáci (vojaci z povolania) boli nervózni, lebo im šlo o krk. Nevedelo sa, či sa nebude aj vešať, k vzbure nebolo ďaleko. Zbrojný sklad mal jednu kladku, ktorú keby vojaci rozbili, dostali by sa k samopalom," spomína na situáciu na hrane.

Situácia bola spočiatku pre bežných ľudí neprehľadná: "Až postupne sa začali debaty v televízii a rodičia doma tomu tiež fandili, lebo vedeli, že to zriadenie nie je dobré. Mama chcela skončiť s učiteľstvom, aby mohla ísť do kostola. Vedela, čo sú komunisti zač, čo dokážu. Ale nikto nevedel, ako to skončí," hovorí Martina.

O takmer 30 rokov neskôr sme v úplne inej situácii.

Informácie dokážeme masovo šíriť rýchlosťou blesku. O protestoch sa dozvedáme na Facebooku, aj keď veľa z náš skončí pri označení, že o udalosť "máme záujem."

Stále sa však nájdu tí, ktorí do ulíc naozaj vyjdú. Na Protikorupčnom pochode sa zúčastnila aj 22-ročná Simona Dulajová, ktorá študuje molekulárnu biológiu v škótskom Aberdeene: "Páčila sa mi iniciatíva mladých ľudí, študentov, ku ktorým sa radím aj ja, a tak mi celá myšlienka bola veľmi blízka. Navyše ma súčasná situácia na Slovensku „vyhnala“ do zahraničia. Priala by som si zmenu, preto som išla vyjadriť účasťou svoj názor," hovorí.

Na všetkých študentských študentských protikorupčných pochodoch aj učiteľských štrajkoch bol tiež 24-ročný študent medicíny Michal Mišanko: "Jednak som mal pocit občianskej povinnosti, hovoril som si, že tu naozaj je problém s korupciou, vidím ho aj ja a tiež sa mi nepáči. A rovnako, ako sa hovorí, že generácia našich rodičov je frustrovaná, tak mám pocit, že som sa často dostal do toho bodu, že som iba 'pindal'," vysvetľuje Michal.

Michal by však pri pochodoch privítal viac racionality a lepšiu organizáciu: "Tie pochody sú také živelné, od srdca. Napríklad na tom poslednom mi to pripadalo viac ako koncert One Direction. Ale boli tam ľudia, ktorí mali aj rozumné argumenty, a ich reči sa mi páčili."

Práve emócie však boli hnacou silou protestov v roku 1989.

V tom sa stotožňujú všetci oslovení pamätníci. "Bolo tam veľmi veľa emócií. Keď sme prišli na námestie, bola zima - v novembri - a s kľúčmi sa tam zišlo toľko národa," opisuje Martina.

No nielen v Bratislave sa protestovalo, duch zmeny rezonoval na celom Slovensku. Silne to prežíval aj novinár Ján Krempaský, vtedy 16-ročný tretiak na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi: "Keď sa tá lavína spustila a už sa vedelo, že to je dobré, to bola eufória v spoločnosti, ktorú som nikdy predtým ani potom nezažil. Takých pozitívne naladených neznámych ľudí na ulici, žičlivosť, prajnosť, ohľaduplnosť…" spomína.

Pozitívne emócie spôsobili aj veci, ktoré si dnes snáď ani nevieme predstaviť. Medzi Zvolenom a Banskou Bystricou je len 20-kilometrová vzdialenosť. Tradične rivalské stredoslovenské spája mestá diaľnica. "Zvolenčania a Bystričania sa na tej diaľnici stretli a vytvorili živú reťaz medzi týmito doma mestami," rozpráva Ján Krempaský a dodáva: "Aj keby som už nič nezažil, kým zomriem, tak to, že som zažil 17. november a tú eufóriu v spoločnosti, za to stálo."

Medzi najvýraznejšie emócie však okrem eufórie patril aj strach.

Ovzduším strachu si koniec koncov komunisti dovtedy udržiavali moc. Ján Krempaský si spomína na učiteľku, ktorá za žiakmi pravidelne chodila s nepríjemnými otázkami, napríklad, či chodia do kostola. Inak to nebolo ani v roku 1989. "V tom roku bola aj veľmi masívna Levočšká púť, čo bol tiež taký ostrov protestu proti socializmu. Ja som na nej bol a pamätám si, aké bolo nepríjemné priznať to triednej profesorke. Povedal som to, ale mal som z toho stres," hovorí novinár.

Keď sa na gymnáziu chystali protestovať, riaditeľ im pohrozil, že kto sa na proteste zúčastní, na druhý deň už nemusí chodiť do školy. "Pre nás to bolo vtedy dosť nepríjemné. Možno sa to teraz ťažko vníma ľudom, ktorí to nezažili, ale byť vyhodený zo školy, keď bol človek na gymnáziu - zháčili sme sa. Nebolo to hurá, 17. november, ideme do toho."

Strach cítil a Ctibor Brezák: "Keď sme šli z Gottwaldovho námestia (dnes Námestie Slobody, pozn. red.), pomerne veľa ľudí nás kamerovalo. Možno to boli len kameramani napríklad z rakúskej televízie, ale skôr som mal pocit, že časť z tých ľudí mohla byť pokojne aj ŠtB. Od svojich rodičov som vedel, že po šesťdesiatom ôsmom mali spolužiaci mojich rodičov problémy, že sa ocitli na fotografiách, a podľa toho ich vyhadzovali zo školy. Rodičia ma teda upozorňovali, že toto je isté riziko. Keď som videl, že tí ľudia kamerujú, nebolo mi úplne všetko jedno, ale zas som si hovoril, že je nás dosť veľa."

Podľa jeho odhadov mohlo byť v pochodujúcej mase okolo 5-tisíc ľudí, a tak sa nechali strhnúť davovým syndrómom. Veľkosť davu dodala odvahu aj Martine Bodnárovej: „Bola to riadna neistota, keď sme šli na zhromaždenia. Ale bolo to davové – všetci šli, tak si išiel aj ty. Strach, že ma zatknú, som už nemala, lebo tam šlo množstvo ľudí."

Študenti, ktorí sa zúčastnili na novodobých protestoch, sa zhodujú, že takýto strach vôbec nepocítili. Ani polícia im nepripadala ako ohrozenie: "Mal som pocit, že sú tam na to, aby ma práve chránili, a nie naopak," hovorí Michal, no dodáva, že v roku 1989 by to bolo určite inak: "Teraz som nepociťoval žiadny strach, ale vtedy to bolo naozaj nebezpečné. Tam by som sa určite bál. Teraz, keď sedím v kaviarni, by som odpovedal, že samozrejme, určite by som tam šiel štrngať kľúčmi, a myslím si, že z povahy, ktorú mám, by som tam nakoniec aj išiel, ale nebolo by to také, ako teraz. Bol by som tam pos**tý."

Napriek strach sa všetci opýtaní bez zaváhania zhodli, že ak by sa rok 1989 opakoval, šli by do toho znova.

Aj keď niektoré ich očakávania revolúcia nenaplnila „Nedúfal som, že vlastne komunisti prezlečú kabáty a budú naspäť pri moci,“ hovorí Ján Bodnár a jeho manželka Martina dodáva: „To sa ukázalo až neskôr. Každý veril, že sa dosiahne to, o čo sa bojovalo, čo sa žiadalo v tých manifestoch a spoločných vyhláseniach.“

Ctibor Bezák to síce tiež nevidí cez ružové okuliare, ale predsa len vývoj berie pozitívne: "Viem, že strašne veľa zlého sa deje aj teraz. Ale tá možnosť výberu je lepšia ako to, čo tu bolo vtedy."

Podľa Jána Krempaského by sme si aj napriek výhradám, ako situácia po revolúcii dopadla, mali pripomínať, čo sme prežili: "Je to ako v manželstve, že po tých rokoch možno vzťahy nie sú najideálnejšie, ale je dôležité si pripomínať tie prvopočiatky."

Podľa neho vždy záleží na očakávaniach: "Myslím si, že základnú myšlienku protestov sa podarilo naplniť, hoci to dnes ľudia znevažujú. Ale v tých protestoch šlo hlavne o osobnú slobodu človeka, a to sa podarilo."

V roku 2017 nám taká veľká zmena, aká sa udiala v roku 1989, nepripadá reálne.

A tomu sme prispôsobili aj svoje očakávania. "Samozrejme, že by som si priala, aby to malo radikálnejší dopad, no tak veci nefungujú. Neočakávala som veľa a s doterajšími výsledkami som spokojná," hovorí študentka Simona, ktorá stále verí, že tieto pochody majú zmysel: "Všímam si, že sa mení povedomie občanov o politickej situácii."

Nič veľké nečakal ani Michal Mišanko: "Ale to, čo som očakával - že to bude mať nejakú organizáciu, že tí ľudia sa postavia a študenti budú cítiť, že celé ich hnutie má podporu, tak to sa splnilo. A to je podľa mňa dôležité, že dokážeme ukázať podporu takejto iniciatíve a nápadu." Podľa neho sa však efekt ukázal aj v posledných župných voľbách.

Ak by sa konal ďalší protest, Simona aj Michal by sa ho chceli zúčastniť. "Je len dobré, keď ľudia takýmto spôsobom vyjadrujú svoje názory, nezostávajú len doma machrovať na sociálnych sieťach," hovorí Simona.

No Michal má aj obavy, ako to môžu vnímať ostatní ľudia: "Mám pocit, že čím viac je týchto pochodov, tým viac ľudí si povie, že už tam boli a ten problém aj tak nie je vyriešený." On sám však nemá pocit, že je to zbytočné: "Nejde o to, že sa stretneme na námestí a niečo tam aktívne urobíme, ide o to, pocítiť podporu. Keď to tí študenti zorganizujú, tak najmenej, čo môžem urobiť, je ísť sa tam postaviť."

Aj ľudia, ktorí zažili Nežnú revolúciu, veria vo význam demonštrácií v aktuálnej dobe.

„(Súčasné protesty) sú určite potrebné, lebo keď ľudia budú ticho, tak tí hore si budú robiť, čo chcú, a budú si myslieť, že všetci sú spokojní. Určite treba vyjadriť názor. Ani teraz nie je všetko v poriadku, len sa bojuje o niečo iné,“ myslí si Martina Bodnárová.

Študentské pochody podporuje aj Ctibor Brezák: "Kto iný, ako mladí ľudia, by do toho mal ísť? Je veľké šťastie, že dnes ľudia môžu protestovať. Smutné je to, že ten systém nie je taký rýchly, aby sa dal zmeniť jedným protestom."

Podľa Jána Krempaského je dobré, že sa protesty robia, hoci sa môže zdať, že sú málo početné. "Mal som spolužiaka z Nigérie, ktorý mi povedal: 'Jano, vás je 5 miliónov? Tak to sa musíte všetci poznať.' Myslím si, že to je trochu pravda. Že radi protestujeme, ale tak, aby bola ovca celá, aj vlk sýty, lebo nejaký Smerák je rodina s niekým, koho poznáme, a nechceme si pokaziť vzťahy, tak robíme veci potajme."

Ale napriek tomu vidí nádej: "Aj tieto župné voľby ukázali, že protesty s tým, na čo poukazovali, mali zmysel, lebo ľudia dospeli do fázy, keď im to začína liezť na nervy, kam sa táto spoločnosť uberá. Možno je to o mentalite nášho národa, že dokážeme meniť veci, keď nás veľmi nie je vidno. A to je vo voľbách ideálne, lebo nikto nevie, koho sme volili." A slobodné voľby sú veľké privilégium: "Stačí jedna noc, a strana môže radikálne stratiť moc. A to by za socializmu nebolo možné," hovorí Ján Krempaský a pridáva malú pripomienku Slovákom: "Keby sme menej frflali a viac sa vložili do vecí, tak by to pomohlo nám všetkým."

Skúste sa aj vy porozprávať rodičmi či známymi, ktorí Nežnú revolúciu zažili na vlastnej koži - kým stále máte možnosť dozvedieť sa to od priamych účastníkov.

Všeobecne známe informácie sú jedna vec, ale osobné príbehy vám ukážu ľudskejšiu a možno doteraz nepoznanú tvár histórie.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Otestujte si, či zvládnete odpovedať aj na detailnejšie otázky o Nežnej revolúcii