Navštevuje opustené budovy aj napriek vlastnému strachu. Chce, aby ju prichytili policajti

Cez deň moderuje a hrá v divadle.

(Zdroj: Nikol)

Hneď ako si Nikol ku mne prisadne v kaviarni, spýta sa, dokedy bude rozhovor trvať. „O dve hodiny mi ide vlak, chcem ešte stihnúť jeden urbex,“ vysvetľuje mi svojím jemným hláskom. Na pohľad vyzerá krehko a nevinne, v kabelke pritom skrýva paralyzér.

Keď si pred rokom prvýkrát počula slovo urbex, googlila si, čo to znamená. Teraz už vieš vysvetliť jeho význam?

Keď preskočím komplikované definície, urbex označuje vkrádanie sa do opustených budov, prípadne lietadiel, podzemných krytov alebo vagónov. Ide o objekty, v ktorých predtým život bol, no teraz len chátrajú.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Osobne vstupujem iba tam, kde už nejaká cesta je, či už rozbité okno alebo vykopnuté dvere. Nič počas urbexu neničím, lebo je to proti samotným pravidlám explorerov. Jediné, čo si môžeme odniesť, sú fotky, a jediné, čo zanechať, sú stopy v prachu.

Napriek tomu som raz odložila na povale vojenskej nemocnice menší darček pre explorera z Košíc. Ešte nikdy sme sa nestretli, ale láska k týmto miestam nás spája. Išlo o prívesok, ktorý sa dal rozdeliť na dve polovice. Jednu mám ja a tú druhú si tam vyzdvihol on. Nápis I love U chápeme ako I love Urbex.

Je urbex legálny?

Keďže už definícia hovorí, že ide o vkrádanie sa, odpoveď je jasná. Často mám problém zistiť, komu objekt patrí. Keby sa dalo, dohodnem sa s majiteľom na prehliadke. Vstup je teda na vlastné riziko, a tým rizikom je aj to, že sa vám vnútri môže niečo stať.

SkryťVypnúť reklamu

Nepríjemný zážitok mám napríklad z opustenej nemocnice. Všade bolo ticho. Zbadala som krásnu miestnosť, ktorú som chcela hneď odfotiť. Už som zaostrovala, keď mi zrazu priamo pred foťák spadol kus stropu. Okamžite som sa radšej otočila a odišla preč.

Pri Trenčíne som zas navštívila podzemný kryt. Keď som otvorila dvere, ovalil ma strašný chlad. Až po pár minútach som sa odvážila vstúpiť dovnútra, a hoci som sa pozerala do tmy s baterkou, stále som nevedela rozoznať žiadne tvary. Tie dvere boli ťažké, keby ich prievan zatvoril, bez signálu by som sa nedostala von a zrejme by som zamrzla.

Kedy si sa bála najviac?

Bojím sa vždy, ale ten strach potrebujem. Snažím sa prekonávať, v lete som napríklad vyliezla na priemyselný komín, ktorý má sto metrov. Kedysi som vôbec neverila, že to dokážem.

SkryťVypnúť reklamu

Strach mi v istom zmysle spôsobuje aj radosť, preto sa snažím na opustené miesta chodiť aj v noci. Vtedy je to úplne iný zážitok ako počas dňa. Najlepšie je, keď sme maximálne dvaja, lebo pri väčšom počte ľudí sa atmosféra rozkladá alebo predo mnou uteká, neviem.

Najviac som sa bála večer v psychiatrickej liečebni. Na konci chodby sa ozýval strašný vrzgot a buchot. Povedala som si fajn, určite som len zle zatvorila dvere. Nebola som si však istá, tak som prebehla všetky chodby a až vonku si vydýchla. Chalani sa báli ešte viac ako ja. Postavila som sa pred nich a opakovala: „Nebojte sa chalani, to je prievan, to je prievan.“

Často podnikáš svoje dobrodružstvá s niekým?

V noci nechcem nikdy chodiť sama, to už by som vážne pôsobila ako psychopat. Volať so sebou chalanov sa mi však v mnohých prípadoch neosvedčilo.

SkryťVypnúť reklamu

Raz som v psychiatrickej liečebni zatvárala všetky okenice a kamarátom som zo srandy povedala, že to preto, aby mohli pacienti spať. Jeden chalan vzal do ruky kameň a bol pripravený ho do mňa hodiť, ak by som povedala ešte niečo rovnako „posadnuté“. Nepochopili. Som divadelníčka, chcela som len vystupňovať atmosféru.

Ďalší zážitok mám z toho, ako som cestovala s dvomi alebo tromi chalanmi autom. Keď sme konečne zastavili pred zámkom, išla som celá nabudená vystúpiť, no dvere sa zrazu zvnútra zamkli. Pýtam sa ich, čo sa deje. Oni vraj nikam nejdú, lebo sa boja. Dokonca sa toho miesta zľakli až tak, že vodič začal cúvať a bolo po urbexe.

Odvtedy sa snažím na ľudí nespoliehať a chodím zväčša sama. Cez deň takmer vždy, večer je to problém, lebo potrebujem šoféra s autom. Aj preto je mojich nočných výletov čoraz menej.

SkryťVypnúť reklamu

Dokonca dostávam od chalanov rady, že svojim nápadníkom nemám o urbexe vôbec hovoriť, lebo ich vystraším a utečú mi.

Prichytili ťa už počas urbexu policajti?

Mám šťastie, že na policajtov som ešte poriadne nenatrafila, hoci po tom túžim. Ostatní exploreri mi opisovali, ako im vtedy vždy stúpne adrenalín, a práve to chcem zažiť.

Prichytili ma iba raz, keď som vychádzala z nemocnice na okraji lesa. Pozrela som sa na nich, oni na mňa, ale nič mi nepovedali. Zrejme som v ich očiach pôsobila iba ako nevinné dievčatko s ruksačikom. Škoda. V hlave som si už prehrávala, čo im poviem.

Na ďalšom mieste som sa policajtom tiež akosi vyhla, čo mi prišlo čudné, keďže exploreri, ktorí tam boli predo mnou aj po mne, museli pred nimi utekať. Pokiaľ viem, tak chytení vždy dostali iba nejakú pokutu alebo upozornenie.

SkryťVypnúť reklamu

Niekedy dúfam, že prídu policajti, aj z iného dôvodu. V mnohých budovách žijú bezdomovci, od ktorých neviem, čo mám čakať. A to vo mne vyvoláva ešte väčší strach.

Viackrát sa stalo, že som ich počula, napríklad v jednom sanatóriu na treťom poschodí. Zvyšné poschodia som prešla po špičkách, skoro som nedýchala. Potom som mala aj svalovicu, no vyhla som sa im. Opatrnosť je veľmi dôležitá aj preto, aby explorer náhodou nestúpil na klince alebo rozbité sklo.

Čo si zvykneš brať so sebou, keď ideš do opustenej budovy?

Keď som začínala, prečítala som si zoznam, čo má nosiť správny explorer. Aj tak ho nedodržiavam, lebo nechodím na také miesta, kde by som potrebovala prilbu alebo prezlečenie. Zvyčajne si beriem so sebou lekárničku, fotoaparát, čelovku a baterku, ktorú mám spojenú s paralyzérom. To je vlastne moja jediná ochrana pred bezdomovcami.

SkryťVypnúť reklamu

Obliekať sa snažím čo najtmavšie, nech som nenápadná. Mobil je samozrejmosť. Dokonca, už len keď cestujem a vidím z vlaku alebo auta opustené budovy, rýchlo zapínam GPS a značím si polohy daných miest. Občas si prechádzam aj satelitné mapy.

Najmä v okolí Bratislavy je veľa opustených budov, tie sa však časom zvyknú zbúrať a prestavať. Ozajstným rajom pre explorerov je východ a myslím si, že tam nastal aj zrod slovenského urbexu. Ja som zatiaľ prešla najmä sever a tento rok sa chystám aj za hranice našej krajiny. Chcem konečne navštíviť „strop“ všetkých explorerov – Černobyľ a Pripiať.

Exploreri by boli najradšej, keby lokality zostali v tajnosti a šírili sa len v rámci našej komunity. Urbexu sa totiž venuje v poslednom čase viac pozornosti. Dúfam, že sa tým opustené miesta nezničia.

SkryťVypnúť reklamu

Odkedy sa urbexu venuješ?

V porovnaní s explorermi, ktorých poznám, sa mu venujem len krátko, teraz sú to štyri mesiace. Už keď som bola malá, rodičia si o mne mysleli, že som divná, pretože na dovolenke v Chorvátsku som od nich často utekala a sedela stále pred jedným domom. Bola to stará budova s holými stenami. Dívala som sa na ňu a bola som šťastná.

Nikdy som nevedela ten pocit opísať, netušila som, o čo mi ide. Spýtala som sa kamaráta, či je to normálne. Vysvetlil mi, že takých ľudí je viac a volá sa to urbex. Hneď mi bolo jasné, že na to slovo budem myslieť už každý deň.

Je jedno, či som v danej budove prvýkrát, alebo stýkrát, vášeň zo mňa stále neopadá. Aj preto si dovolím o urbexe hovoriť, hoci nie som dlhoročná explorerka. Predtým som milovala nočný život a zábavy, ale ak by som si teraz mala vybrať medzi Kapitánom Morganom a urbex výletom, Morgana vylejem a bežím do opustenej budovy.

SkryťVypnúť reklamu

Na Instagrame máš ako jedna z mála žien urbexový účet. Prečo si zvolila práve názov UrbexLov(E)?

Ešte predtým, než som ho založila, zaujalo ma, čo napísala jedna explorerka pod svoju fotku. S týmito budovami ma veľa spája, pretože sú opustené ako ja. To vo mne vyvolalo pocit, ktorý ma priviedol až k myšlienke tieto miesta potrebujú lásku.

Keď vojdem dnu, cítim radosť, ale potom príde smútok. Každá budova má príbeh, no čas sa v nich zastavil. Niekde dokonca stále ležia staré dokumenty a spisy pacientov. Nerozumiem tomu. Ako je možné, že zdravotné záznamy ľudí zostali v starých nemocniciach?

V názve som oddelila slovo lov od písmenka E, pretože každý explorer túži mať miesta, z ktorých si iní ešte fotky neodniesli. Aj ja mám také a som na ne najviac hrdá. V istom zmysle ide teda o lov a predbiehanie.

SkryťVypnúť reklamu

Fotky však pre mňa nie sú prvoradé, tie zbieram, nech sa mám o čo podeliť so svojimi sledovateľmi. Urbex je natoľko čarovný, že sa už necítim sama. Vďaka explorerom, ktorých ani osobne nepoznám, mám konečne pocit, že k niekomu patrím. Rozumieme si, lebo nás spája to isté.

Čo najradšej fotíš?

Budovy na Slovensku sú zväčša rozkradnuté, nemám si veľmi z čoho vyberať. Vždy, keď v nich nájdem nejaký farebný objekt, fotím ihneď ten. Milujem veľké okná a dvere, tie vyzerajú podľa mňa spolu so schodiskami na záberoch naozaj skvele. V zahraničí sa dajú nájsť budovy, zámky a kaštiele ešte s pôvodným nábytkom. Fotky odtiaľ by boli úplne iné.

Na niektoré miesta sa vraciam aj viackrát. Neberiem ich totiž ako trofeje, len si jednoducho užívam pocit, ktorý sa ma v nich zmocňuje. Je to, ako keď sa ťa niekto spýta, prečo miluješ človeka, s ktorým žiješ. Nevieš odpovedať, lebo si nevypisuješ jeho pozitíva a negatíva. Jednoducho ho miluješ a nedokážeš vysvetliť prečo. Tak je to aj so mnou a urbexom.

SkryťVypnúť reklamu

Viac fotiek od Nikol nájdete na jej Instagrame.

Prečítajte si tiež: Formanom po Európe: Ako sme sa starým autom vybrali do krajín Pobaltia Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu