Ázijské historky, časť jedenásta: V Laose sa na oslavách pije skoro ako u nás na východe

(Zdroj: www.travelhysteria.com)
Ázijské historky, časť jedenásta: V Laose sa na oslavách pije skoro ako u nás na východe

Pred dvoma rokmi sme leteli do Vietnamu. Chvíľu pred pristátím v meste Hanoj som sa pozrela z výšky na zem.

Pod nami sa rozprestierala nekonečná zeleň. Obrazovka v lietadle hlásila, že letíme nad Laosom. Pamätám si, ako som si vtedy sľúbila, že tú zelenú krajinu raz navštívim.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Ázijské historky, časť desiata: Aj skúsení cestovatelia sa občas nechajú hlúpo nachytať

Vtedy som netušila, že ma delí naozaj krátky čas od momentu, keď pešo a s cestovným vakom na chrbte prekročím hranicu a ocitnem sa v Laose.

Víza na vstup do Laosu si vybavíme priamo na hranici.

Zaplatíme o dolár viac, lebo je nedeľa. Okrem nás na hranici nie je ani noha. Do najbližšej dediny je to niekoľko kilometrov, tak vysadneme na tuk-tuk a pomaly hrkoceme po neudržiavanej ceste. Vodičovi sa podarí trikrát zablúdiť, aj keď mu popod nos intenzívne strkáme mobil s presnou pozíciou hotela.

Sú asi dve hodiny poobede, ale dedina Huay Xai je úplne vymretá. Ani v hoteli nikoho nenájdeme. Po asi piatom zvolaní "hello" sa spoza recepčného stola vynorí strapatá hlava a pretiera si oči.

Recepčného sme teda vyrušili pri poobednej sieste a očividne nám to nevie odpustiť. Preberie sa asi na tri sekundy, keď sa nám nie príliš presvedčivým spôsobom pokúsi predať nejaký výlet.

Hneď ako zložíme vaky, zamierime do mesta. Chceme sa najesť a zistiť, ako sa dostaneme do ďalšej destinácie. Ukáže sa, že ani jedno, ani druhé nie je také jednoduché, ako sa zdá. Všetko je otvorené, akurát chýba personál. Napokon narazíme na miesto, kde obrovská tabuľa hlási, že majú fantastické burrito. Necháme sa zlákať, aby sme sa dozvedeli, že okrem ryže a kuraťa momentálne nič nemajú. Náš zlý prvý dojem z Laosu čiastočne zachráni západ slnka nad riekou Mekong pri vychladenom pive.

Na druhý deň ráno nás čaká cesta autobusom do mestečka Luang Namtha na severe Laosu.

Trochu nás prekvapí fakt, že si pred vstupom do autobusu musíme vyzuť topánky. Keď však namiesto sedadiel uvidíme ležadlá, je nám to jasné. Akurát nechápeme, prečo musíme v dennom autobuse ležať a inhalovať niekoľko desiatok spotených chodidiel.

Luang Namtha je známa hlavne pre rôzne etnické komunity, ktoré žijú tradičným spôsobom života a progres sa ich veľmi nedotkol. K mnohým sa dá dostať len niekoľkohodinovým trekingom alebo po rieke. Ďalšou zaujímavosťou sú ryžové polia, ktorých je tu doslova more. Môžete do nich vojsť a prechádzať sa pomedzi nepravidelné políčka, ktoré v tomto období žiaria jasnou zelenou farbou.

Ako neskôr zistíme, jednou zo špecialít Laosu sú autobusové stanice, ktoré sú zásadne postavené niekoľko kilometrov od centra mesta alebo úplne mimo mesta.

Tak ste donútení využiť služby lokálnych taxíkov, takzvaných tuk-tukov. Vodiči si, samozrejme, vypýtajú prehnanú sumu a úplne odmietajú vyjednávať. Ak sa otočíte, že skúsite iného vodiča, strácate čas. "Tuk-tukári" totiž tak trochu fungujú ako mafia a sú už vopred dohodnutí na cene.

Výnimkou nie je ani Nong Khiaw, naša ďalšia zastávka v Laose. Krajina okolo nás sa začína meniť a zo zelene kde - tu vykúkajú vápencové kopce rôznych tvarov. Dedinka Nong Khiaw je naozaj idylickým miestom. Rieka ju rozdeľuje na dve časti a spolu s kopcami naokolo jej dodáva romantický ráz.

Aktivity pre turistov sú podobné ako v Luang Namtha: Miestne agentúry ponúkajú rôzne túry do vzdialenejších oblastí či splavovanie rieky na kanoe. My si vyberieme druhú možnosť, keďže v období dažďov je treking skôr brodenie sa blatom.

Agentúra budí dojem serióznosti, ktorý nasledujúce ráno úplne zničí príchod nášho sprievodcu.

Pustí na nás spŕšku akože vtipov so sexistickým podtónom a prihodí aj zopár extrémnych politických poznámok. Hneď viem, že kamaráti nebudeme, a po pár minútach sa už ani neunúvam tváriť, že ma jeho vtipy bavia. Motorový čln nás má odviezť proti prúdu rieky do osady, odkiaľ sa už vrátime na kanoe.

Keď však dorazíme do osady, spustí sa obrovský lejak. Sprievodca navrhne, aby sme chvíľu počkali, kým začneme so splavovaním rieky. V jednom z domov sa niečo deje. Hrá hlasná hudba a naokolo aj vnútri je kopec ľudí. Sprievodca nám vysvetlí, že to je "baby shower", teda privítanie dieťaťa, a pošle nás na prieskum, zatiaľ čo on sa niekam vyparí.

Šťastný otecko nás nadšene pozve dovnútra a okamžite nám nalieva podomácky vyrobený alkohol, najskôr do jednej, potom do druhej nohy. Takže nielen u nás sa chlasce ako o život pri akejkoľvek oslave. Akurát, že tu je desať hodín ráno a poniektorí už majú úsmev od ucha k uchu.

V strede miestnosti sa vo veľkej nádobe varí ryžové víno. Nemôžeme samozrejme neochutnať. Pije sa z dlhých slamiek a vôbec nechutí zle. Ujde sa nám aj za ďalší pohárik a to už sa usmievame aj my. Program sa ešte nekončí. Nasleduje uväzovanie jednoduchých náramkov osobe sediacej pri vás. Náramok si na ruke musíte nechať aspoň tri dni a údajne vám prinesie šťastie.

Náš sprievodca nám z diaľky máva, že je časť ísť.

Pýtame sa, prečo sa nešiel na baby shower pozrieť aj on. Urazene odpovie, že nedostal pozvánku. Toľko k ješitnosti. Potom už nasleduje splavovanie, počas ktorého by nám čln so sprievodcom mal byť neustále nablízku. Skutočnosť je taká, že nám na začiatku zakýva a ukáže zdvihnutý palec a už ho vidíme len o tri hodiny nato, keď sa doplavíme do cieľa.

Navštívime aj jaskyňu Patok, ktorá sa skrýva v jednom z vápencových útvarov. Zaujímavá je najmä preto, lebo sa v nej počas vojny vo Vietname skrývali miestni pred bombardovaním. Len málo ľudí vie, že Laos bol najbombardovanejšou krajinou a na mnohých miestach môžete naraziť na nevybuchnuté bomby alebo nášľapné míny.

Po Nong Khiaw nás čaká Luang Prabang, jedno z najväčších a najkrajších miest v Laose.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Ázijské historky, časť prvá: Prach, lesk a detské bohyne Káthmandu