Formanom po Európe: Návrat domov bez kufrov alebo ako nás v Rige okradli

Formanom po Európe: Návrat domov bez kufrov alebo ako nás v Rige okradli

Prvú polovicu našej cesty sme zakončili v meste Narva a odtiaľ sme pokračovali v ceste Pobaltím.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Formanom po Európe: Ako sme sa starým autom vybrali do krajín Pobaltia

Piaty deň na cestách: Narva (Estónsko) – Tallinn (Estónsko)

Zase sme sa raz presvedčili o tom, že vodka s pivom je super nápad, ale iba v ten večer, keď túto kombináciu konzumujete. Ráno sme sa rozhodli, že zlé stavy nášho tela pôjdeme prevetrať ešte raz do mesta Narva a tentokrát si ho aj trochu užijeme a pozrieme sa aj na iné veci ako čínske bistro a trafiku s nedostupným alkoholom.

Dostali sme sa až na kraj mesta, kde nás od Ruska delila len jedna kontrola a krátky most. Ako povedal Maťo : „Do Ruska je to čoby kameňom dohodil. Teda ja by som nedohodil, ale niekto silnejší určite hej.“ A aj keď predstava ďalšej krajiny do zbierky bola lákavá, práve do Ruska by sme sa asi nechceli pašovať nelegálne.

Po tom, čo sa nám z hlavy dostal aj posledný alkohol, sme vyrazili smerom na hlavné mesto Estónska – Tallinn. Cesta sa podľa všetkého dá zvládnuť za nejaké dve - tri hodinky a keďže sme chceli v Talline spať, tak sme sa rozhodli, že vybočíme z hlavnej cesty a zahráme sa na veľkých prieskumníkov. Kúsok za mestom sme išli pozrieť pláž, ktorá bola stavaná pre instapipky. Krásny piesok, ale hnusná hnedá a smradľavá voda. Keďže „modelky“ sa aj tak pri mori fotia maximálne po kolená vo vode alebo v hotelovom bazéne, tak sme usúdili, že takéto pekné fotky by sa dali vyhotoviť aj tu.

Ženy nám potom ešte chvíľu vŕtali hlavou, pretože podľa mapy sme sa blížili k mestečku s pôvabným názvom Kunda. Samozrejme sme chceli vidieť, čo Kunda ponúka, ako vyzerá a koľko nás bude baviť. Hneď pri vjazde nás prekvapil dosť veľký smrad, keďže mesto slúžilo ako cementáreň/betonáreň, a tak okrem pár komínov, prístavu a skvelého miesta na fotenie sa pri značke nám vlastne nedalo nič.

Cez lesné cestičky sme ďalej zablúdili k zrúcanine hradu Toolse, kde sme skúšali náš parkourový „talent“ a prešli sme národným parkom Lahemaa, čo sú také tri - štyri prsty, ktoré trčia na severe krajiny. Na predošlej ceste Balkánom sme našli opustené letisko v Željave a Maťo mal naozaj talent na takéto miesta, pretože objavil podobné letisko aj tu. Trepali sme sa síce asi 5 kilometrov cez husté lesy a lesné cestičky, ale tých 10 minút radosti stálo za to. Viac sme sa tu zdržovať nechceli, keďže viac zákazových tabúľ sme za celú cestu asi nevideli, a predsa len s Formanom sme sa tu ani nemali príliš ako vyblázniť.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Formanom po Európe: Ako sme sa na väčšom bratovi Škody Favorit vybrali cestovať po Balkáne

Pred Tallinnom sme ešte vyliezli na jedinú vyhliadkovú vežu, ktorú sme videli, a na chvíľu sme si mysleli, že sme zároveň zdolali najvyšší vrch Estónska, ktorý má 318,1 metrov. Na naše sklamanie, tento mal len niečo cez 200 metrov, ale aj to sa v týchto krajinách považuje za vysokohorskú turistiku.

Počas poobednej dopravnej špičky sme prišli do Talinu, kde sme pokračovali v multi-kulti stravovaní (pizza a belgické pivo) a po prieskume mesta a pamiatok sme si našli ubytovanie u malej cholerickej domácej. Booking nám zabudol povedať, že budova nemá recepciu, a tak sme ju po sms-kách a telefonátoch čakali ešte asi polhodinu. Krátkou vetou týchto dní sa stalo „FUK OF“, ktoré sme v podobných situáciách začali využívať čoraz častejšie.

Po tom, čo nám otvorila izbu, do nás len podrgala, hodila nám na posteľ obliečky a niečo si zašomrala popod nos po rusky. Naše plány ísť ešte vyskúšať nočný život sa nakoniec rozplynuli, pretože Lukáš, ktorý už deň predtým nebol zdravotne úplne OK, tento večer trávil namiesto vodky s pivom pri horúcom Coldrexe v posteli. S Maťom sme stiahli po ploskačke naozaj kvalitného VSOP brandy asi za 3 eurá a zalomili sme aj my.

Šiesty deň na cestách: Tallinn (Estónsko) – Riga (Lotyšsko)

Ísť do Helsínk? Kašlať na Helsinki? Nechať auto v Tallinne a ísť len na otočku? Toto bola naša myšlienková dilema od skorého rána. Pri cestovaní na pár dní je aj jednodňová zachádzka otázka bojovej porady. Ale keď Lukášovi nebolo ani ráno o moc lepšie, tak sme si povedali, že ten pravý sever Európy proste dáme niekedy inokedy. Škoda, pretože trajektom to je naozaj kúsok a Fíni dokonca chodia takto na otočku do Tallinnu na nákupy alkoholu pred víkendom.

No povedali sme si, že namiesto toho sa povozíme po západe a ešte viac si vychutnáme prírodu a na obed si spravíme opekačku pri mori. Zastavili sme sa v supermarkete, kde sme okrem nákupu potravín (ak by ste boli niekedy v Estónsku, voda Várska chutí ako pomletá stena s hnojom) konečne poslali aj nejaké pohľadnice, keďže u mňa ide už o zvyk. Popri ceste na pobrežie sme v mestečku Haapsalu narazili na krásnu vlakovú stanicu, ktorá zároveň slúžila aj ako vlakový skanzen. Jedna z lokomotív nás prekvapila, keď sme na nej našli informačnú tabuľku a zistili sme, že okrem behania po Sibíri bola aj v Československu počas Pražskej jari v roku 1968 a po dvoch miliónoch najazdených kilometroch skončila práve tu.

Vybrať si vhodné miesto na opekačku bol pre nás rovnaký problém, ako nájsť miesto na spanie – ja chcem opekať pri mori, ja chcem opekať v lesíku, tuto je príliš more, tuto je príliš lesík... Takže správne miesto prišlo nasilu asi po päťdesiatich kilometroch, keď sme si povedali, že ak nebudeme opekať tu a teraz, tak sa nenajeme až do Lotyšska. Plní novej energie sme prefičali hranice a zastavili sme sa ešte na pláži, kde by mali byť tulene a veľa zábavy. Pláž nebola zábavná a asi sa tu nudili aj tie tulene, keďže tu žiadne neboli.

Do Rigy sme tiež úspešne prišli ešte za svetla a hľadali sme hotel/hostel. Lukáš Rigu poznal, a tak nám dal tip na vraj dobrý hostel, ktorý mal od nejakého týpka. Ten bol asi v najnepríjemnejšie vyzerajúcej časti mesta, kde okolo chodili pochybní gopnici, a tak sme si povedali, že priplatíme 2 eurá a budeme bývať v malom hoteli autom kúsok od centra. Parkovisko mal mimo a ujo s lístkom nám povedal, že je strážené, ale veci sme si radšej zobrali so sebou. V hotelovej izbe si Lukáš dal opäť namiesto alkoholu radšej čaj a s Maťom sme popíjali na izbe s veľkými plánmi, ako ešte pôjdeme do mesta.

Brandy a wifi Maťa zlákali k tomu, aby ostal na izbe a ja som sa teda šiel prejsť do mesta, lebo veď centrum je „tuto za rohom“. Čo je však autom kúsok, trvá peši takmer hodinku, a tak som unavený zabočil do prvého baru v centre. Automaticky som si objednal pivo a až potom som pozrel do peňaženky, v ktorej som mal deň pred výplatou asi 2 eurá. Za miestny craftbeer si čašníčka vypýtala päť eur a nebyť zabudnutých drobákov, tak by som si už v Rige robil sekeru.

Pár týpkom sa ešte nepáčilo, že si fotím katedrálu, lebo v ich opitej hlave som vraj fotil ich, ale potýčka sa nekonala, a tak som sa mohol zase hodinu trepať späť do hotela. Veď zajtra si ešte Rigu užijeme a aspoň viem, kde parkovať v centre.

Siedmy deň na cestách: Riga (Lotyšsko) – Talsi (Lotyšsko)

„Budem dnes šoférovať, lebo centrum už úplne poznám naspamäť,“ tak zneli ráno moje slová, ktoré som však neskôr oľutoval. V Lotyšsku totiž 4. mája oslavujú Deň nezávislosti a centrum stihli za tých pár hodín úplne uzavrieť pre autá a špeciálne pre Formany. Krúživými pohybmi sme našli parkovisko, ktoré nám pripadalo super, lebo bolo v rámci možností len kúsok od centra. Vybrali sme sa teda pozrieť na oslavy, ktoré tu brali dosť vážne, a tak tu bol asi celý národ, čo však nebolo zase až tak veľa ľudí a aj napriek návalu sa tu dalo celkom slušne pohybovať.

Ak budete v Rige, môžete sa na mesto pozrieť z niektorej z katedrál, lepšie je však využiť Sky bar kúsok od centra, kde máte výhľad na celé mesto aj s katedrálami, stačí, ak si dáte nejaký čaj za pár eur. Porobili sme fotky a ďalší plán bol pozrieť sa na trhovisko, ktoré je vychýrené. Dokonalá alternatíva pre Miletičku, kde sme len ostávali pozerať na to, koľko rýb, syrov a blbostí sa tu dá kúpiť. Ráno pípla výplata, tak sme sa odviazali, nakúpil kaviár, alkohol, pol kila čučoriedok, údených lososov a tuniakov a pokračovali sme v multi-kulti strave s gruzínskym chlebom. Najlepšie utratených 20 eur v živote.

Po ceste k autu sme zistili, že sme vlastne hneď za autobusovou stanicou a trhoviskom, ale to navodilo nejakú zlú predtuchu. Maťo vždy hovoril, že je dobré mať auto na platenom parkovisku alebo aspoň na očiach, čo sme tentokrát nesplnili. K autu som sa blížil prvý a videl som zdvihnuté západky na zámku. Hovorím si, že nie som blbý a dvere som predsa zamykal. A potom pozerám, že kryt kufra za sedačkami je pohodený na sedačkách a už to bolo jasné. Nejaká dobrá duša sa nám dostala do auta.

Nervy striedala panika, a tak sme robili report škôd. Autorádio tu je, statív tu je, ruksak s kamerami a elektronikou som mal so sebou. Ukradli nám naše kufre s oblečením a suvenírmi a kempingovú stoličku. Lukáš skončil horšie, pretože nemal spacák, bundu, ale hlavne pas. Skúsili sme obehnúť dobrý kilometer okolo a prekutrať smetiaky, lebo nás napadlo, že ak zlodej uvidí, čo ukradol, tak ho asi smradľavé šaty zaujímať nebudú a kufre niekde vyhodí. Nuž, nevyhodil, a tak sme ešte hodnú chvíľu strávili na polícii, kde sme rukami nohami museli spísať zápisnicu s policajtkou, ktorá sa najprv tvárila, že nás chce zabiť, a na konci si robila srandu, že to boli asi feťáci a tým stačí hocičo. Kúsok od Rigy sme sa rozložili a po troch hodinách sme sa zhodli, že to aspoň bude veselý príbeh.

Mali sme plán prísť do Talsi, kde Lukáš býval, ale ešte predtým sme sa blížili k môjmu snu takmer celej cesty. Ako som spomínal minule, bol som trochu smutný, že sme sa nedostali k Černobyľu, ale podľa mojich informácii malo byť pri meste Skrunda ešte jedno „mesto duchov“, nazvané jednoducho Skrunda-1. Táto bývalá sovietska vojenská základňa slúžila zároveň ako mesto, ktoré bolo ku koncu 90. rokov náhle opustené po tom, čo tu vyhodili do vzduchu satelit. Nebol som si istý aktuálnosťou informácii, ale podľa všetkého tu bol povolený vstup, a tak sme sa sem chceli pozrieť.

Toto miesto bolo strašidelné a fantastické zároveň. Pri vstupe cez hlavnú bránu sme za asi štyri eurá dostali mapu areálu a mali sme ho celý pre seba. Budovy boli opustené, sklá na oknách povybíjané, a práve toto spustošenie dodalo mestečku neskutočnú atmosféru. Človek tu môže ísť naozaj všade, a tak sme preskúmali nemocnicu, kino, kasárne, ale aj jednotlivé byty. Nebudeme sa robiť drsnými, človeku tu naozaj až behá mráz po chrbte, keď prievan sám zatvára dvere, alebo keď človek ide do starého bunkru pod zemou a svieti si len telefónom.

Pri odchode za šera nám vrátnik poďakoval za návštevu a povedal nám, že vďaka satelitu, ktorý tu bol, tu nežila ani divá zver a miestni tu mali zdravotné problémy. Momentálne je situácia taká, že sa z tohto objektu bude v budúcnosti asi robiť opäť vojenská základňa, takže ak máte záujem o návštevu, treba sa poponáhľať.

Večer sme sa úspešne dostali do Talsi a Lukáš nás zoznámil s Kirilom, Baibou a Sanitou, s ktorými sme sa pustili do miestnej špeciality pre študentov, alkoholu za tri eurá, ktorý chutil ako tuzemák s jabĺčkami, a dali sme nejakú spoločenskú hru na postreh. Ja som svoj postreh zaklincoval ešte ruským balzamom, ktorý chutil ako púpava so zubnou pastou, a tak som sa už len odpotácal na karimatku.

Ôsmy deň na cestách: Talsi (Lotyšsko) – Klaipėda (Litva)

Keď ma ráno Maťo videl, hneď pochopil, že dnes bude šoférovať on a ja sa budem snažiť na sedadle spolujazdca udržať v pohode svoj žalúdok. Dali sme si raňajky a išli sme sa rozlúčiť s Lukášom. Ten si asi svoju cestu predstavoval trochu inak, hlavne bez choroby a s tým, že mu neukradnú v Rige polovicu vecí, ale hlavne tatranský čaj, ktorý sme mu niesli zo Slovenska. No nič, vynahradíme mu to nejakým pivom, keď sa vráti späť domov.

Keďže sme nechceli zvyšok cesty stráviť v jednom tričku, ponožkách a trenkách, vydali sme sa ešte na rýchly nákup. Využili sme aj miestny sekáč, a tak sme vyzerali ako Jules a Vincent v reštaurácii v Pulp Fiction. Po tomto nákupe začal môj žalúdok protestovať, tak som spravil nevyhnutné veci, aby sme mohli pokračovať. V pláne bolo pozrieť zvyšok litovského pobrežia a štart bol na cípe v dedine Kolka.

Tu prišlo obrovské prekvapenie a prvýkrát som sa ospravedlnil baltskému moru. Oproti Estónsku a Lotyšsku nás tu totiž čakalo krásne more, ktoré už nemalo ani zápach, ani divnú farbu, a piesočná pláž. Za celú cestu som sa veľmi tešil, ako si skočím niekde na Balte do vody a toto miesto malo len jednu nevýhodu. Vonku bolo začiatkom mája asi 10 stupňov a môj uterák a veci na prezlečenie boli neznámo kde. Ako správna fajnovka som si teda spravil aspoň pár fotiek a následne som pokazil moju malú kameru, ktorej sa asi nepáčilo, že si ju pohadzujem do piesku.

Dlhé rovinky sa vrátili, tak sme aspoň s Maťom robili nejakú štatistiku a sumár a predstavovali sme si, ako teraz Lukáš doma hovorí o najhoršom výlete ever. Na obed sme chceli po čase ochutnať niečo domáce. Zastavili sme sa v malej kolibe, kde padlo vhod vyrovnávacie pivo a skvelá rybacia polievka. Pečená ryba už taká skvelá nebola, dokopy mala na sebe asi dva gramy mäsa a pol kila kostí. V tento deň sa prejavila opäť aj naša neschopnosť čítať niečo dvakrát a pomaly a náš cieľ Klapédia vlastne ani neexistoval. V rámci útechy sme sa dostali do mesta Klaipėda, čo je študentské mesto, tak sme sa tešili, že vlastne prvýkrát zažijeme nočný život, ako sa patrí. Za pár šupov sme našli ubytovanie kúsok od centra so saunou, ktorú sme sa tiež chystali využiť po celé Estónsko. Ubytovanie super, sauna však mala práve odstávku. No čo už, tak uvidíme, čo dá mesto.

Keďže sme sa blížili domov, zistili sme, že máme ešte pár eur na bohapusté míňanie, zakotvili sme teda v reštaurácii v centre, kde sme konečne ochutnali niečo miestne . Len sa potvrdilo, že na jedlo môžeme byť doma na Slovensku celkom hrdí. Začali sme teda koštovku miestnych pív, ktorú prerušil miestny playboy a jeho parťák, ktorí sa snažili baliť každú ženu v reštaurácii, či už bola sama, alebo s manželom. Keď sa do menšej roztržky zapojili aj vyhadzovači a polovica reštaurácie mala pripravené foťáky, tak sme vedeli, že tu bude celkom pekné divadlo. Krásavcov vyhadzovali asi na trikrát a nám sa našťastie neušla ani jedna na nos. Presunuli sme sa teda do ďalšieho podniku, a tým bol irish pub s čapovaným Guinessom, čo sme hneď využili ako posledné multi-kulti na našej ceste.

Deviaty a desiaty deň na cestách: Klaipėda (Litva) – Gdansk (Poľsko) – Budmerice (Slovensko)

Pred nami boli posledné dni našej cesty a hodlali sme ich ešte využiť najviac, ako sa bude dať. Ak sa pozriete na mapu, môžete si všimnúť, že od Klaipédy vedie malý úzky kúsok zeme až do Poľska. Tento polostrov sa nazýva Kružská kosa, a keďže šlo o národný park, tak sme si povedali, že sa tam skúsime previezť. Z mesta ide trajekt každú polhodinku, a tak sme sa dostali do tejto slepej uličky. Slepá ulička kvôli tomu, že cestu do Poľska tu blokuje Kalingrad, čo je vlastne ruské územie. Bolo nám jasné, že na prechod budeme potrebovať víza, ale napadlo nám, či nemajú náhodou nejakú výnimku alebo nejaké dočasné víza „na prechod“.

Ako sme zistili na hranici, nie, nemajú a nedajú sa zlákať ani na pekné oči a fialové auto. Tak sme teda aspoň využili toto pekné miesto na prieskum. V meste Nida na Južnom cípe sme sa išli pozrieť na ich známe pieskové duny. Ideálne miesto pre všetkých, ktorí majú radi piesok a duny. Ako bolo zvykom na jantárovej ceste, aj tu boli na jantár hrdí. Kúpili sme na domov aspoň nejaké suveníry. Veľkou pýchou tohto polostrova však sú aj nádherné a husté lesy s upravenými cyklocestami, takže ak sa vo voľnom čase chcete podobať Saganovi, je to celkom ideálne miesto.

Cestu späť sme teda dali po okraji Kalingradskej oblasti cez Litvu a blížili sme sa späť do Poľska. Nejakým zázračným spôsobom som zišiel z diaľnice skôr a cez hranice sme prešli po asi meter širokej ceste, ktorá oficiálne asi ani neexistovala, a dostali sme sa tak aj na trojhraničný bod medzi tieto tri krajiny. Na Slovensku je človek zvyknutý, ako sa na poľské potraviny a ich kvalitu nadáva, ale my sme sa už nevedeli dočkať poriadnych pirohov a polievok, ktoré nestoja majland. Sever Poľska poslúžil výborne a presúvali sme sa až k mestu Gdansk, kde sme od únavy zalomili na prvej benzínke.

Ráno sme chceli navštíviť ešte dedinku Hel na samom severe, ktorú pred niekoľkými rokmi zdolali dvaja Česi na babettách a nám sa to zdalo ako nadľudský výkon. Keď sme si uvedomili, aké je Poľsko rozľahlé, tak sa ten údiv ešte vrátil. Na polostrove sme sa pokúsili ísť čo najviac na sever a zistili sme, že to už je komerčné miesto s drahým parkovaním. Auto sme nechali teda kúsok ďalej a podľa mapy sme našli miesto, ktoré malo byť ešte severnejšie. Maťo zostal v aute (čo ak by nás vykradli ešte aj tu) a ja som sa trmácal asi dva kilometre cez les, ale oplatilo sa. Aj napriek počasiu som našiel nádhernú pláž, kde som si vychutnal taký malý míľnik našej cesty. Helský polostrov sa stihol v priebehu zopár rokov zmeniť na dosť preplnený dovolenkový rezort, pretože hlavne pre bratov Čechov sa sever Poľska stáva novým Chorvátskom. Studená voda predsa nie je prekážka, „když je to tam tak levný, no ne?“

Mesto Gdansk je ja na bežný výlet trochu ďaleko, ale toto miesto človeku hneď učaruje. Nádherné historické mesto s kopou pamiatok a úžasnou, krásnou architektúrou. To však neznamená, že tu človek nevie zablúdiť, a Maťo už nemal veľmi náladu na potulky. Mesto som teda obehol narýchlo s foťákom v ruke, ale je to jedno z miest, kam by som sa chcel určite ešte niekedy vrátiť.

Čakala nás už len 900-kilometrová cesta krížom cez Poľsko s tým, že ako praví romantici doma prekvapíme frajerky. Po desiatich dňoch sme sa tak vrátili nadránom domov plní zážitkov a dobrých pocitov z toho, že aj po dvoch rokoch je Škoda Forman pre nás stále najlepšie expedičné auto na svete.

Našu cestu sme aj tentokrát neprofesionálne nahrávali na telefóny, a tak si môžete naše cestovanie pozrieť aj vo forme videa: