Všetci o nás hovoria, málokto nám rozumie. Aká je generácia mladých, ktorí si už nepamätajú socík?

Všetci o nás hovoria, málokto nám rozumie. Aká je generácia mladých, ktorí si už nepamätajú socík?

Volajú nás millenials alebo Generácia Y.

My sami sa tak neoznačujeme, ale to snáď nerobí žiadna generácia. Narodili sme sa plus - mínus medzi rokmi 1985 - 2000, čiže momentálne nám končí puberta alebo sme (čerství) dvadsiatnici až tridsiatnici. Väčšina z nás prežila aspoň nejakú časť detstva v 90. rokoch. Končíme stredné školy, študujeme na vysokých, hľadáme si (svoje prvé) zamestnania, zakladáme rodiny. Prichádzame na to, že ani dospelí ľudia nevedia, ako to so životom funguje. Všetci o nás hovoria, lebo zistili, že v nás a našom spôsobe života je budúcnosť a kúpna sila, ale málokto rozumie, čím vlastne žijeme. Ani my sami to niekedy nevieme.

"Mileniáli" sú dosť široká veková skupina, preto nás možno rozdeliť na mladších (15 - 25 rokov), ktorí sa zvyčajne zaoberajú ešte školou, a na tých starších (26 - 35 rokov), ktorí sa už zapojili do pracovného kolobehu a zvyčajne aj osamostatnili od rodičov.

Mám 25 rokov, žijem v Bratislave, pracujem v kreatívnom povolaní a bývam v podnájme s kamoškami. Okolo seba mám množstvo priateľov a známych v podobnom veku, na ktorých sa dajú odpozorovať isté špecifické znaky našej generácie. Nie všetko musí sedieť aj na 22-ročného automechanika z Ladičkoviec, ale to je vždy riziko pokusu o zovšeobecnenie.

Je však isté, že v mnohých veciach sme iní ako naši rodičia.

1. Sociálne siete a nové technológie sú bežná súčasť nášho dňa a života.

Z prieskumu, ktorý pre výrobcu čokoládových tyčiniek Milka vypracovala česká agentúra NMS Market Research na vzorke 1613 respondentov, vyplynulo, že na internete trávime v priemere 6 - 8 hodín denne. Ráno vstaneme, skontrolujeme si správy a upozornenia, popri raňajkách si čítame maily a novinky, cestou do práce pozeráme Instagram a počúvame hudbu zo Spotify, v práci sedíme pri počítači, pozrieme si cestu na stretnutie cez Google Maps, večer si zabeháme s fitness aplikáciou a z mesta sa odvezieme Uberom. Ak si doma zabudneme mobil, cítime sa ako bez ruky a radšej sa poň vrátime. Platí, že čím sú ľudia mladší, tým viac im stačí pripájať sa na net cez smarfón, než cez počítač.

Radšej si píšeme, ako voláme. Mnohí sme prešli na dátové paušály a volania používame len v prípade núdze. Alebo keď voláme mame. Vlastne, ak by z mobilu odstránili funkciu volania, až tak by to neprekážalo. Aha, to je tablet - ale ten sa nezmestí do vrecka.

Skoro všetci máme Facebook, ale to už majú aj naši rodičia. Keď Facebook u nás začínal, bavil nás oveľa viac ako teraz. Už tam pridávame menej statusov či fotiek, skôr ho berieme ako adresár kontaktov na široký okruh ľudí a kanál, kde sa nám zbierajú informácie - filtrované našou spoločenskou "bublinou" z kamarátov a vecí, ktoré sledujeme. Osobnejšie veci sme presunuli na Instagram, kde naše životy dostávajú vizuálnu podobu. Teda tá ich časť, ktorú chceme ukázať ostatným. Priestor na našich profiloch a v 24-hodinových dočasných "stories" dostávajú akcie, zážitky, vtipné momenty dňa, jedlo, ktoré jeme, dôkazy, že sa hýbeme.

Televíziu síce stále aspoň občas pozerá veľká časť z nás, ale hlavne preto, že ju majú k dispozícii. Čoraz viacerým mladým ľuďom už telka doma nechýba alebo ich nebaví sledovať ju. Čo chcú, to si pozrú online - kedy chcú a bez reklamy. Televíziu viac pozerajú tí, ktorí ešte žijú s rodičmi, alebo tí, ktorí nemajú veľa voľnočasových aktivít a telka je ich "záchranou" od nudy.

2. Robíme milión vecí naraz a nevieme sa sústrediť, naša pozornosť sa triešti mnohými smermi.

To, že sme stále na nete, si vyžiadalo svoju daň. Zvykli sme si rýchlo prepínať medzi oknami, záložkami, stránkami, aplikáciami. Keď sa zrazu máme dlhšie sústrediť na jednu činnosť, máme s tým problém. Pri učení si musíme dávať častejšie prestávky, aj pri čítaní knihy si občas pozrieme, či nám neprišla nejaká správa. Obsah potrebujeme krátky, dynamický, štruktúrovaný, aby nás veci zaujali a aspoň chvíľu sme im venovali pozornosť.

Žijeme rýchlo a snažíme sa toho stihnúť čo najviac, ale často za cenu toho, že nič nerobíme poriadne. Sústrediť sa len na jednu vec nás stojí oveľa viac námahy - ale ak sa zatneme, vieme to zvládnuť. Paradoxne, aj s tým nám vedia pomôcť technológie - pomocou aplikácie si na niekoľko hodín zablokujeme prístup k sociálnym sieťam alebo si na webe čítame, ako zvýšiť svoju produktivitu.

3. Sme zavalení informáciami z každej strany.

Žijeme v informačnej dobe. V každej chvíli nášho dňa sa na nás valia milióny informácií z médií, zo sociálnych sietí, reklamy, letáky, učivo zo školy, pokyny, srandičky. Po celom dni sa niekedy stáva, že nám z toho ide vybuchnúť hlava a nechceme nič iné, len robiť niečo, čo si nevyžaduje veľa vyhodnocovania.

V tom množstve informácií sa totiž občas stratíme. Často nevieme, kde je pravda, a niekedy nás to skrátka nezaujíma. V škole nás nikto neučil, ako s informáciami máme pracovať - a nevedia to ani mnohí z našich rodičov, ktorí v mladosti nemuseli čeliť takému informačnému náporu ako my. Aj preto sa stalo, že kotlebovci mali silnú podporu vo vekovej skupine 18 - 24, aj preto sa v dnešnej dobe tak darí fake news.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Naučte sa odhaliť propagandu, falošné správy a konšpirácie v médiách. Pomôže vám tento manuál

Z tých správ, ktoré sa k nám dostávajú, sme často takí znechutení či vystrašení, že spravodajstvo radšej ignorujeme a obraciame sa k zábavnému obsahu. Informácia strieda informáciu a tri dni stará správa už smrdí zatuchlinou. Sme radi, keď nám niekto dokáže veci vysvetliť - krátko, stručne a výstižne. Ale radšej pozeráme seriály ako správy.

Naším hlavným zdrojom sú sociálne siete a čoraz menej ľudí zaujímajú tradičné médiá ako televízia, rozhlas či tlač. Časopisy sa stávajú záležitosťou pre fajnšmekrov, lebo väčšinu ich obsahu si vieme nájsť na nete - zadarmo. Rovnako je to aj s papierovými novinami, ktoré už nečíta skoro nikto. To si už radšej zaplatíme online verziu nejakého denníka. Prekvapivo, knihy ešte neutrpeli porážku a čítame ich radi - ak si na to nájdeme čas.

4. Chceme meniť svet a ak nie sme spokojní, dáme to najavo - ale politika nás až tak nezaujíma, nebaví nás sledovať ju podrobne a bojujeme často len po hranice našej komfortnej zóny.

Vývoj nezastavíš. Veci, ktoré boli ešte pre našich rodičov tabu, sa dnes bez problémov prepierajú vo verejnom priestore, a my sme si na to zvykli - ak nás niečo trápi, veľa o tom hovoríme. Teda presnejšie - píšeme. Našimi zbraňami sa stala klávesnica a pripojenie na internet, bojujeme na sociálnych sieťach, nie v uliciach. Kým naši rodičia šli štrngať kľúčami, my označíme, že ideme na udalosť.

To, že sa nám rýchlo presúva pozornosť z jednej veci na druhú, a že nás zahlcuje priveľa informácií, s radosťou využívajú politici. Česť výnimkám, ale väčšina z nás má pocit, že sa ich politika netýka alebo ich nezaujíma, lebo sme z nej znechutení a cítime, že nás a naše potreby dvojnásobne starší politici len ignorujú. Kým v minulosti mladí ľudia dostávali od štátu aspoň nejakú pomoc (a tým určite neobhajujem minulý režim, ktorý mal len veľmi málo pozitív), dnes nás vítajú len polená pod nohy.

Aj to spôsobilo, že časť mladých ľudí sa uchyľuje k uznávaniu radikálnych a antisystémových riešení. Lákajú ich krátkozraké plány a prísľub rýchlej zmeny, nevedia si však spočítať, že to nebude také jednoduché. Ale úprimne, málokto z nás vie, koho by bol to najmenšie zlo voliť, lebo aj za tých neveľa rokov, čo máme voličské preukazy, sme sa stihli niekoľkokrát sklamať.

5. Sme vizuálne založení.

Ak nás chcete niečo povedať, ukážte nám to - na fotke, ilustrácii, infografike, vo videu. Obrázky sa pre nás stali dôležitou formou vyjadrovania. Zo statusov na Facebooku sme prešli na instagramové posty a stories, kde si vystačíme aj s minimom textu. Aj naša komunikácia už dávno nie je len o písaní si - posielame si fotky, smiešne obrázky, videá, emotikony. Lebo môžeme. Technológie už dávno umožňujú jednoduchú prácu s obrazovou zložkou, tak prečo to nevyužiť?

Platí aj to, že obal predáva. Zaujmú nás pekné veci, nezriedka aj preto, že budú dobre vyzerať na Instagrame alebo sa hodia k nášmu štýlu. No a čo, že to znie povrchne - len využívame takmer nekonečné možnosti výberu a dostupnosti tovarov, ktoré naši rodičia nepoznali. Tak sa posnažte, aby to, čo nám chcete predať, okrem funkčnosti aj dobre vyzeralo.

6. Máme špecifický zmysel pre humor - smejeme sa na gifkách a memes.

Aj vtipy dostali vizuálnu podobu, a tým nemyslíme scénky Marcina a Krausa. Humor sa u nás pretavil do podoby mémov a gifov, ktoré dokonale zapadajú do našich ostatných charakteristík. Sú krátke, stručné, výstižné, grafické a jednoducho sa šíria sociálnych sieťach. Podľa spomínaného prieskumu NMS dokonca až 18 % mladších millenials takéto vtipy aktívne vytvára.

Milujeme reakčné memes, pri ktorých všetci vieme, čo majú vyjadrovať, krátke videá a smiešne gifká, ktoré si navzájom posielame, trefné komiksy, životné múdrosti, ktoré sa zmestia do jedného obrázka, alebo de/motivačné grafiky. Svoje stvárnenie dostane každá spoločenská udalosť a tie vtipy nás často zaujímajú viac ako to, čo bude jej dôsledkom.

7. Budujeme si osobnú značku.

To, ako nás vidí svet, a akí naozaj sme, sú dve rozdielne veci. Neustále totiž (často nie celkom vedome) pracujeme na svojom osobnom marketingu. Už len tým, že verejnosti ukazujeme len tú peknú stránku našich životov na sociálnych sieťach, hovoríme o úspechoch a skúsenostiach. Každý z nás má niekoľko profilov, o ktoré sa pravidelne staráme a komunikujeme to, čo chceme, smerom von - presne ako značky, ktoré si robia reklamu. Vďaka tomu si však nachádzame prácu, priateľov či nové príležitosti.

8. Cítime sa neisto, stratene, nevieme, ako robiť veci správne - aj preto, že máme nekonečno možností.

Keď sme boli malí, mysleli sme si, že dospelí všetko vedia a plávajú životom s istotou. Och, ako sme sa mýlili. Zisťujeme to až teraz, keď sme prišli do veku, keď si už naši rodičia zakladali rodiny. Oni mali životnú cestu viac - menej nalinkovanú. Skončili školu, dostali alebo našli si prácu, zobrali sa, mali deti. Nám sa otvoril svet, ovládame jazyky, môžeme sa vydať študovať, pracovať, žiť do ktoréhokoľvek kúta Európy či rovno sveta. Je to výborné a radi to využívame, ale kto sa má vyznať v tom, ktorá možnosť je preňho tá najlepšia?

Často nás potom prenasledujú pochybnosti, či robíme tie správne životné voľby, a prajeme si, aby nás niekto chytil za ruku a povedal, ako ten život máme žiť. Bojíme sa, aby sme ho nepremrhali a nepomáha nám v tom ani to, že máme možnosť sledovať ostatných, ako oni cestujú od jednej príležitosti k ďalšej. Na druhej strane máme nepreberné možnosti inšpirácie a dodáva nám to chuť objavovať svet.

9. Chceme robiť prácu, ktorá nás baví, a neváhame často striedať miesta.

Pokojne doštudovať a potom si nájsť prácu v odbore? Na to môžeme zabudnúť. Obracať sa musíme začať už popri škole a mnohí skončia úplne mimo predmetu svojho štúdia. To, že veľká časť z nás má vysokú školu, vôbec nič neznamená. Tituly sa stali bezvýznamným apendixom mena a niektoré vysoké školy nám môžu pri hľadaní práce skôr priťažiť, než pomôcť.

Aby sme boli úprimní, mnohí z nás si vybrali vyslovene zbytočné odbory a lepšie by spravili, keby sa vyučili niečomu manuálnemu. Môže za to však aj tlak našich rodičov na to, aby sme po strednej šli na výšku a oni mali "študované" deti. Prestíž pred susedmi však na trhu práce nijako nezaváži.

Veľa z nás má teda problém nájsť si prácu - lebo nechceme "muklovať" za pásom, ale mať job, ktorý nás bude baviť. A tak hľadáme, skúšame, meníme, cestujeme za prácou. Našťastie existujú aj také pracovné pozície, o ktorých v minulosti ani nesnívali. A kým naši rodičia vydržali na jednom mieste aj desaťročia, my sa už po dvoch rokoch začíname vrtieť na stoličke, lebo by sme sa radi posúvali k novým výzvam - a ideálne aj vyšším platovým métam. Lebo s tými platmi to pre nás nie je vôbec ružové. Nástupné platy sú na hranici urážky, zamestnávatelia ich len neochotne zvyšujú a využívajú to, že sme radi, že máme prácu.

Finančné ohodnotenie však nie je našou jedinou motiváciou. Ak máme možnosť, radšej si vyberieme job, ktorý nás bude napĺňať. Svoje odmeny si radi aj odmakáme, lebo sme ambiciózni a úspech si chceme zaslúžiť. Niekedy trochu naivne veríme, že ak budeme nasledovať svoje ciele, dosiahneme, čo chceme, ale to k mladosti patrí a bez toho by sme ostali stagnovať na mieste. S vekom a skúsenosťami sa tento pociť stráca. Vyhovuje nám, ak nás striktne neobmedzujú a môžeme byť flexibilní - to sa týka ako času, tak aj miesta, z ktorého robíme.

Pracujeme veľa, ale čím sme starší, tým viac si uvedomujeme, že život nie je len o práci, a snažíme sa nájsť životnú rovnováhu. To však nie je jednoduché, lebo v našej spoločnosti bohužiaľ platí, že ten, kto nepracuje nad rámec zákona a svojho platu, sa fláka. Prácu si teda aj kvôli tomu, že sa to dá, berieme často domov, robíme po večeroch alebo ostávame dlhšie, hoci nám nikto neprepláca nadčasy. A veľa z nás vyhorí ešte pred tridsiatkou.

10. Nevieme poriadne šetriť - sme demotivovaní a ani veľmi nemáme z čoho.

Nehovorím, že by sme nechceli šetriť. Jasné, že áno. Ale ak si máme vybrať z možností, či mať už teraz pohodlný život a cestovať, alebo si odopierať životné radosti s vidinou budúcej kôpky peňazí, veľa z nás si vyberie radšej prvú možnosť. Hlavne, keď si vypočítame, koľko desaťročí by sme museli šetriť na to, aby sme si mohli dovoliť vlastné bývanie. Je to demotivujúce a je nám jasné, že lepšie to nebude. Ešte nás vedia pobaviť aj články o tom, že by sme mohli vlastniť nehnuteľnosti, ak by sme nejedli avokádo. Tak určite.

Radšej si užijeme prítomnosť, ako by sme mysleli na ďalekú budúcnosť - lebo dôchodku sa možno ani nedočkáme. Pri tom, ako vyzerá vývoj situácie s dôchodkami a pracovnou silou v Európe, je veľká šanca, že budeme musieť pracovať aj v sedemdesiatke. Na rozdiel od našich babiek, ktoré šli na dôchodok ako päťdesiatničky.

Okrem toho, že sme odsúdení na prenájmy a po novom menej dostupné hypotéky, pre nás osobné vlastníctvo nie je najvyššia životná méta. Radi by sme mali svoj byt alebo auto, ale je to pre nás menej dôležité, než pre našich rodičov. Nikdy nevieme, kedy sa rozhodneme presťahovať do inej krajiny, a v prepchatých mestách sa nám nechce riešiť problémy s parkovaním. Ale ticho závidíme ľuďom, ktorí majú šťastie a byt či auto zdedia či dostanú od rodičov.

11. Odkladáme svadby a deti, lebo sa necítime pripravení a bojíme sa záväzkov

Naši rodičia v našom veku už mali nás. Zakaždým, keď si to uvedomíme, nechápeme, ako to mohli zvládnuť. Sami sa ešte cítime ako veľké deti a nepripravení na manželstvo a rodičovstvo. Preto tieto veci posúvame o pekných pár rokov. A kým v minulosti by som v 25 rokoch už bola považovaná za starú dievku, v dnešnej dobe ma do chomúta nenaháňa ani spoločnosť, ani moja rodina, ani môj vnútorný pocit.

Druhá strana mince je však to, že veľa z nás sa záväzkom doslova vyhýba a strach z nich majú aj ľudia, ktorí na torte sfúkli tridsať sviečok. Vzťahy sú rýchle a nezáväzné, niekedy sa doslova bojíme, aby sme od seba toho druhého neodplašili prílišnou angažovanosťou. A tak mladé ženy čakajú s prvým pôrodom, aj keď už v sebe cítia tikať biologické hodiny, lebo ich chlapci by vzali nohy na plecia. A platí to aj naopak.

Zvyčajne si prejdeme viacerými vzťahmi, ako to bolo v minulosti, lebo sa hneď nehrnieme do svadby, veľa dvojíc si najprv skúsi spoločné bývanie. Zmenil sa aj spôsobom, ako sa dávame dokopy. Kto by nepoznal nejakú dvojicu, ktorá sa stretla vďaka Tinderu? A nehanbíme sa za to, lebo kde inde by sme sa mali stretnúť, ako na mieste, kde trávime toľko času - na internete?

12. Máme radi dobré jedlo, hľadáme intenzívne zážitky, radi cestujeme a nevieme si predstaviť, že by sme v tom mali mať obmedzenia - okrem finančných.

Nikdy nebolo na Slovensku toľko dobrých reštaurácií ako teraz. A my ich veľmi radi skúšame. Oproti našim rodičom sa omnoho častejšie sa stravujeme "vonku". Už to nie je len sviatočné povyrazenie, ale bežná súčasť nášho dňa. Nemáme zábrany siahnuť ani po exotickejších kuchyniach a ingredienciách, masívne obľúbená je napríklad vietnamská kuchyňa. Znovu objavujeme tržnice a lokálne produkty. Radi sa o týchto veciach rozprávame, jedlo si fotíme a zdieľame na sociálnych sieťach. Veľa z nás sa snaží stravovať zdravo, len si musíme dať pozor na to, aby sme tak ľahko nepodliehali rôznym nezmyselným trendom.

Cestovanie pre nás nie je synonymom pre letnú dovolenku pri mori. Nie, že by sme ju nemali radi. Ale koncept toho, že celé naše cestovanie by malo byť koncentrované do dvoch letných týždňov ničnerobenia, nás nebaví. Oveľa radšej si rozkúskujeme kratšie cesty počas celého roka a na "veľkú dovolenku" sa vyberieme do nejakej exotickej destinácie hoci aj v marci. Cestovanie pre nás nie je len krátke vypnutie z práce, ale súčasť životného štýlu. Chceme nazbierať čo najviac zážitkov, kým to ide. Užívame si to, že máme otvorené dvere do sveta a cestovanie je ľahšie ako kedykoľvek predtým. Hoci nie sme bohatí, pri cenách leteniek a mnohých spôsoboch low-cost cestovania si vieme nájsť cestičky.

Veľa starších ľudí nás vníma ako mladých, hlúpych idealistov, ktorí sa večne sťažujú.

Málokto sa však pokúsi vžiť sa do našej kože a skúsiť pochopiť ten tlak, ktorý každý deň tejto rýchlej doby cítime, a pre ktorý veľa z nás bojuje s chronickým stresom, pocitmi úzkosti, depresiami. Bojíme sa, že nie sme dosť dobrí a že nás niekto prekukne. Snažíme sa však žiť najlepšie, ako vieme. Tak nám s tým, prosím, pomôžte.

Ak ste tento text dočítali do konca, tak vám blahoželám, lebo viem, že väčšina mladých ľudí si iba prescrollovala nadpisy. Takí sme.