Od slohu o psíkovi k celovečernému filmu. Scenáristka Lenka sa nedala odradiť rodičmi a žne úspechy

O umeleckej kariére Lenky Čepkovej všetci pochybovali.

(Zdroj: Pavel Kolman)

Jej divadelná, rozhlasová i filmová tvorba slávi úspechy doma i v zahraničí. So svojou divadelnou hrou Až do Ameriky vyhrala cenu Rádia Devín a cenu poslucháčov Slovenského rozhlasu, knižne vydala svoju hru Predám Slovensko, natočila dva krátke filmy a v tomto roku získala druhú cenu na medzinárodnom festivale divadelných hier v nemeckom Norimbergu s hrou Žijeme?, ktorú odpremiéruje divadlo F.X. Šaldy v Liberci v júni 2018. Všetko to zvláda aj napriek tomu, že každý deň premáha lenivosť, aby vôbec dokázala vstať z postele. Viem to, lebo Lenka Čepková je moja mladšia sestra.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sme čítali tvoju prvú školskú slohovú prácu, v ktorej si vtipne opisovala, ako psíkovi z bruška vyrastajú nohy, ani vo sne by nás nenapadlo, že sa niekedy budeš živiť písaním. Kedy si vlastne zistila, že vieš písať?

Asi v štvrtej triede na základnej škole ma vyvolala učiteľka, aby som nahlas prečítala svoj sloh, lebo sa jej veľmi páčil. A nie, nebol to ten o psíkovi (smiech). Vtedy som si uvedomila, že mi písanie ide a že napísať dobrý sloh je pre mňa hračka.

Rodičia chceli, aby si sa vydala v mojich stopách a stala sa právničkou. Ty si však išla študovať masmediálnu komunikáciu. Teraz sa už môžeš priznať: bola to revolta voči rodičom alebo si to tak chcela?

Pravdupovediac, po osemročnom gymnáziu som vôbec netušila, čo chcem so svojím životom robiť, ale veľmi dobre som vedela, čo určite nechcem. A právo patrilo presne do tej kategórie. Nebolo by to pre mňa, ale obdivujem ľudí, ktorí to vedia a sú v tom dobrí. Masmediálna komunikácia bola taká neškodná voľba. Vravela som si: „Skúsim to, možno ma to bude baviť a časom zistím, čo ďalej.“

SkryťVypnúť reklamu

A zistila si?

Áno, už v prvom ročníku som zistila, že toto asi nebude môj smer. Stále viac ma to ťahalo k umeleckejších predmetom (film, dramaturgia, produkcia,...) a tie žurnalistické či marketingové vo veľkom zaostávali. Našťastie sme sa zišli skupinka vcelku kreatívnych spolužiakov a jedného dňa si povedali: „Založme ochotnícke divadlo.“ A to bol asi začiatok náhlej „výhybky“.

S ochotníckym divadlom Hysterka ste mali štyri divácky úspešné inscenácie, ktoré si sama napísala, zrežírovala, dokonca si v nich i hrala. Bola to práve Hysterka, ktorá ti dala impulz, že divadlo je to, čomu by si sa v budúcnosti chcela venovať?

Obdobie Hysterky bolo šialené, ale zároveň veľmi pekné. Nikto z nás netušil, do čoho sa to púšťame a ako náš zámer zrealizujeme (nehovoriac o tom, kde vezmeme financie, priestory, techniku...), iba sme vedeli, že to veľmi chceme. Tam som asi prvýkrát pochopila, že keď človek naozaj niečo chce a vytrvalo na tom pracuje, napokon sa nájdu aj financie, aj priestory a hlavne ĽUDIA, ktorí sa za teba postavia a pomôžu ti. Vďaka tejto skúsenosti som sa po absolvovaní masmediálnej komunikácie odhodlala skúsiť prijímačky na divadelnú réžiu a dramaturgiu.

SkryťVypnúť reklamu

A prijali ťa. Naši rodičia síce nemali veľkú radosť z ďalšieho štúdia, navyše podľa nich v dnešnej dobe ťažko uplatniteľnej profesii. Ty si si ale išla za svojím. Napokon prišli i prvé úspechy, práve v dobe, keď si sama o sebe začala pochybovať.

To je pravda. Ten prvý krok za úspechom je pre každého začínajúceho umelca ťažký, a predsa dôležitý. Kým si ho niekto všimne, kým konečne jeho dielo zaujme v silnej konkurencii profesionálov, musí si prejsť mnohými sklamaniami, prehrami a odmietnutiami. Hlavne treba vydržať a nevzdať sa. Pre mňa tým zásadným momentom bolo, keď moja hra „Až do Ameriky“ vyhrala Cenu Rádia Devín v súťaži Dráma 2013 a následne sa dočkala rozhlasovej adaptácie.

Tam vlastne začala tvoja spolupráca s rozhlasom...

Bol to úplný skok do prázdna, vôbec som netušila, ako sa píše pre rozhlas a viac-menej sa spoliehala na svoju autorskú intuíciu. Až do Ameriky mala premiéru v novembri 2014 a samotný námet vychádzal zo skutočného príbehu mojich prastarých rodičov, ktorí sa na začiatku 20. storočia vybrali do Ameriky za „lepším životom“. S touto hrou je spojená aj jedna milá „náhoda“ – práve v deň, keď som získala cenu, som sama bola v Amerike a navštívila Ellis Island v New Yorku, ostrov, cez ktorý sa moji prastarí rodičia pred vyše 110 rokmi dostali do Ameriky. Bol to veľmi emocionálny moment.

SkryťVypnúť reklamu

Okrem rozhlasu si ale zostala verná i svojej srdcovke – divadlu. Tvoja hra Predám Slovensko vznikla v rámci projektu EÚ očami drámy/ Ódy či frašky a v roku 2015 vyšla i knižne. Prečo si sa rozhodla zapojiť do tohto medzinárodného projektu?

Mladí autori a hlavne dramatici na Slovensku si väčšinou sami musia vytvárať príležitosti na umeleckú realizáciu. Ak som zrazu mala možnosť napísať hru a ešte k tomu pri jej vytváraní spolupracovať s divadelnými profesionálmi, nebolo nad čím rozmýšľať. Predám Slovensko je absurdnou drámou, v ktorej som nastolila otázku, čo by sa stalo, keby Slovensko nebolo krajinou, ale spoločnosťou, ktorú vlastní (aj so všetkými obyvateľmi) jeden majiteľ.

Tento rok si sa zúčastnila súťaže divadelných hier Talking About Borders v Štátnom divadle v Norimbergu, kde si s hrou Žijeme? vyhrala druhé miesto. Aký je to pocit pre mladého autora, obstáť v medzinárodnej konkurencii, a čo ti tento úspech priniesol?

Pocit je to neuveriteľný. Práve toto sú momenty, kedy si každý autor povie: „Ale áno, stojí to všetko za to!“ Víťazstvo mi prinieslo okrem finančnej odmeny (smiech), hlavne nové kontakty a uvedenie hry v Divadle F. X. Šaldy v Liberci (ČR) v júni 2018. Bude to môj prvý profesionálny divadelný debut, na ktorý sa nesmierne teším.

SkryťVypnúť reklamu

Okrem divadla a rozhlasu sa venuješ i písaniu filmových scenárov. Je rozdiel, keď píšeš rozhlasovú či divadelnú hru a keď píšeš scenár k filmu?

Je a veľký. Moderná divadelná hra už prakticky zrúcala všetky formálne i obsahové pravidlá. Aj preto je to pre mňa najkreatívnejšia, najslobodnejšia, ale zároveň najťažšia forma písania. Pri tvorbe filmového scenára som sa musela naučiť byť v prvom rade presná v opise toho, čo sa deje na obraze. Na to som nebola z divadla vôbec zvyknutá.

Pri písaní rozhlasovej hry zase pracujem so zvukovou stránkou. To, čo vo filme môžem vyjadriť cez obraz a v divadle napríklad vďaka gestu herca, v rozhlase musím nájsť vo zvuku.

Na svojich filmových prvotinách – U štrbavého slona a Toto nie je o nás si sa podieľala nielen scenáristicky, ale i režijne. Aké bolo postaviť sa pred profesionálov ako Ján Jackuliak, Rebeka Poláková či Milo Kráľ?

Réžiu oboch krátkych filmov robil Marek Káčer, ja som bola primárne dramaturgička. Počas natáčania sme s Marekom zistili, že si kreatívne rozumieme a dopĺňame sa aj v rámci réžie, a tak som sa stala takou nemenovanou asistentkou réžie.

SkryťVypnúť reklamu

Keď si prakticky na začiatku svojej kariéry, každá spolupráca s profesionálmi je pre teba dôležitá. Práve na tom sa učíš. To so sebou, samozrejme, prináša prirodzený rešpekt a strach zo zlyhania. Ale nad tým všetkým aj tak vždy prevládne radosť z možnosti tvorivo pracovať.

Práve v týchto dňoch pracuješ na novom projekte. So svojim tímom už dlhšie hľadáte starú chalupu, kde by ste išli točiť film. Môžeš prezradiť viac?

Náš najnovší filmový projekt je krátka letná komédia – Ríbezľák, s ktorou chceme ísť na zahraničné filmové festivaly, lebo práve to je cesta pre mladých filmárov, ako získať nové kontakty a skúsenosti. Dej som situovala na rodné myjavské kopanice do starej chalupy, v ktorej žije dôchodca - spisovateľ Ondrej so svojou ženou Katkou, a občas im cez plot „preletí“ ich desaťročná vnučka Viola.

SkryťVypnúť reklamu

Chcela som urobiť niečo vyslovene optimistické a hravé, s dobrým posolstvom, ale zároveň príbeh, ktorý nebude „úplne na prvú“. Veľmi sa na to teším, aj na hercov, s ktorými budeme spolupracovať. Bude to pre nás opäť veľká škola.

Okrem Ríbezľáku máš rozbehnuté ešte nejaké iné projekty?

Zopár týždňov dozadu som podpísala zmluvu na scenár k môjmu prvému celovečernému filmu, takže do konca roka ma čaká práca hlavne na tom. Ale keďže je to naozaj ešte len v počiatočnej fáze, viac v tejto chvíli radšej nebudem hovoriť.

A na záver jedna zákerná otázka – dá sa na Slovensku uživiť písaním?

Chcem veriť, že áno. Zatiaľ sa o to snažím a vychádza to, ale samozrejme, môže sa stať čokoľvek. Som vďačná za to, čo mám. Na jednej strane je slobodné povolanie naozaj oslobodzujúce, dáva človeku neobmedzený čas venovať sa tvorbe, ale táto sloboda so sebou prináša aj zodpovednosť a nutnosť neustále sa pokúšať vytvárať si príležitosti k práci. A samozrejme, človek musí mať aj kus šťastia a dobrých ľudí okolo seba.

SkryťVypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: 23 filmových noviniek, ktorými sa v kinách zakončí leto Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu