Ázijské historky, časť štvrtá: Voľby v Nepále a výlet do džungle

(Zdroj: m.smedata.sk)
Ázijské historky, časť štvrtá: Voľby v Nepále a výlet do džungle

Už nejaký čas je napätie vo vzduchu.

Ulicami občas prechádzajú dlhé sprievody ľudí, áut a zvierat za zvuku hlasnej hudby a hesiel v nepálčine. Prišiel čas miestnych volieb v Nepále.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Ázijské historky, časť tretia: Do Himalájí a ešte ďalej

Majiteľ nášho guest housu v Pokhare je veselá kopa.

Dni trávi vylihovaním v hojdacej sieti či s kamarátmi v bare. La dolce vita. Jeho manželka je celý čas doma a na každú otázku nám odpovie, že sa musí opýtať manžela. Treťou osobou, ktorá patrí k "personálu", je mladá žena, ktorá celý deň chodí v pyžame a náplňou jej práce (aspoň my sme ju pri žiadnej inej činnosti neprichytili), je každé ráno o šiestej pozametať pred izbami.

Harmonicky si tam spolu nažívajú a jediný, od ktorého sme schopní vymámiť nejaké informácie, je žoviálny majiteľ. Pravdaže, len v tých zriedkavých chvíľach, keď naňho natrafíme. Deň po návrate z túry v Himalájach nás zaujíma, ako sa dostaneme do Lumpini, Budhovho rodiska.

Znepokojujú nás chýry o voľbách, kedže večer predtým v miestnej škole vybuchne menšia "výstražná" bomba. Majiteľ nás upokojuje, že nič sa nedeje. On o tom niečo vie, predsa aj on je v politickej strane. Pýtame sa, či má jeho strana šancu na výhru a on nás ubezpečí, že nie. Na otázku, prečo teda kandiduje, sa na nás prekvapene pozrie: "Chceme predsa, aby počuli náš hlas." Sounds legit.

Voľby padnú na nedeľu.

Je nám úplne jasné, že v ten deň sa nikam nedostaneme, preto chceme z Pokhary vypadnúť ešte v sobotu. V piatok večer namiesto bezduchého opíjania sa pri jazere navštívime niekoľko agentúr. V každej nám povedia zhruba to isté: Zajtra do Lumpini žiadne autobusy nepôjdu. Padne dokonca aj slovo štrajk. Štrajk je samozrejme super, lebo sa väčšinou bojuje za dobrú vec, ale nie, keď ste v Nepále a potrebujete sa niekam dostať.

Majiteľ guest housu sa smeje a garantuje, že autobusy budú. Tak sa pobalíme a v sobotu ráno o siedmej vychádzame odhodlane z izby. Vo dverách sa zrazíme s majiteľom, ktorý nám s tragickou tvárou oznámi, že vypukol predvolebný štrajk. V praxi to znamená, že všetci sedia doma a bojkotujú prácu. Pre nás teda zhasne svetielko na konci tunela a s výletom do Lumpini sa musíme rozlúčiť.

Čas je neúprosný a my už v pondelok musíme byť v Národnom parku Chitwan. Prečkáme teda dva dni v Pokhare a snažíme sa čo najrozumnejšie zaplniť čas. Chodíme sa bicyklovať (aj keď na rozbombardovaných cestách ďaleko nezájdeme), vyskúšame veľa miestnych reštaurácií a zvládneme aj upotený výstup k stupe na kopci. V pondelok ráno sa s Pokharou rozlúčime a vyrážame smer Sauraha, ktorá je akousi vstupnou bránou do Národného parku Chitwan.

Chitwan sa nachádza na juhu Nepálu, blízko hraníc s Indiou.

Indovia sa sem údajne chodia schladiť, my zase prvýkrát počas našej cesty v Nepále zažijeme halucinogénne teplo. Národný park sa rozprestiera na ploche asi 932 kilometrov štvorcových a nájdete tu poriadne bizarnú zostavu zvierat.

Džungľa láka turistov ako lep muchy. Miestne agentúry ponúkajú hneď niekoľko možností, ako ju preskúmať. Prvá možnosť je takzvaný "jungle walk", teda túra so sprievodcom, ktorý pozná miesta, kde sa zvery zdržujú. V menších skupinách sa dá ísť aj na "jeep safari", ktorého názov vám prezradí, o čo ide.

No a tretia a pre nás úplne tabu záležitosť je jazda po džungli na slonoch. Pre neznalých len v skratke: To, aby ste si vy mohli zajazdiť na sloníkovi, znamená, že sloník celý život strávi uviazaný na reťazi a domáci ho neraz pri "cvičení" týrajú. Viem, že to vyzerá super na fotkách, ale nerobte to. Tie nádherné a múdre zvieratá si to nezaslúžia. Je to hnus. Fakt.

Je príšerné teplo, napriek tomu sa rozhodneme pre džungľu pešky. Dostaneme sprievodcu, ktorý vyzerá ako mladý asistent Indianu Jonesa a našu skupinku štyrov dobrodruhov uzatvára ďalší miestny mladý muž. Pravidlá sú jasné, sprievodca vpredu, turisti v strede a zástupca miestnych drsných chlapcov s palicou v ruke vzadu. To aby nás všetky tie tigre nepožrali. Najskôr sa po rieke plnej krokodílov odvezieme hlbšie do džungle a odtiaľ už budeme poctivo šľapať.

Okrem neskutočného množstva rôznych vtákov a krokodílov, čo sa chladia v rieke a majú nás totálne na háku, toho veľa neuvidíme.

Sprievodca je na stope tigrovi, dokonca nám ukáže jeho čerstvú stopu. Ja si však vravím, že či to je až taký super nápad, ísť otravovať tigra. Tiger sa ale nakoniec neukáže, jedine, že by nás zákerne sledoval niekde z kríkov. Raz nám vbehne pod nohy splašený diviak, vidíme pár jeleňov a stúpime do mraveniska červených mravcov. Kto ich už zažil, vie, že ich už viackrát zažiť nechce.

Prekvapenie sa dostaví poobede, keď nás spolu s pár ďalšími turistami naložia na džíp. Ja, starý skeptik, mám okamžite pochybnosti, veď taký hluk určite odplaší všetko živé. No ale pozor. Po prvej polhodine úpenlivého a zbytočného pozerania sa okolo seba narazíme asi každých päť minút na nejakého tvora. Začne to skupinkou pávov, hneď nato sa prihrnie stádo opíc a z kríkov vybehne diviačica s asi piatimi drobcami. Jeleňmi a srnami sa to len tak hmýri, pritrafí sa aj nejaký ten voľne žijúci byvol. Čerešnička na torte je ale, prosím pekne, nosorožec. Tieto zvláštne zvieratká žijú samotárskym životom, a my sme jedného z nich pristihli, ako sa labužnícky kúpe v močiari.

Po zopár dňoch strávených v ázijskej džungli je čas vrátiť sa späť do Káthmandu.

Pred nami je traumatizujúca dvanásťhodinová cesta autobusom (170 kilometrov), počas ktorej zastavíme len jeden jediný raz. Na druhý deň nás čaká let do Bangkoku, ktorý nám spôsobí ďalší kultúrny šok.

P.S.: Výsledok volieb v Nepále sme sa dozvedeli niekoľko dní po ich ukončení, keďže sme pochopili, že rátanie volebných lístkov v Nepále je vyššia vedecká disciplína. Meno strany si nepamätáme a dobre je tak. Namaste.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Ázijské historky, časť prvá: Prach, lesk a detské bohyne Káthmandu