Formanom po Európe: Ako sme sa starým autom vybrali do krajín Pobaltia

Formanom po Európe: Ako sme sa starým autom vybrali do krajín Pobaltia

''Chalani, a kam pôjdete nabudúce?''

Nejako takto vyzerala asi najčastejšia otázka, odkedy sme sa vrátili z ciest po Balkáne. Teda na to, koľko ľudí o našej ceste vtedy vedelo, sa nás to opýtalo zopár kamošov pri pive a zopár super verných fanúšikov na fejsbúkoch.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Formanom po Európe: Ako sme sa na väčšom bratovi Škody Favorit vybrali cestovať po Balkáne

Keďže sme sa veľmi dušovali, že veľká cesta by sa mala absolvovať aspoň každé dva roky (tvrdenie vyprodukované taktiež pri pive, nepodložené reálnou štatistikou), tak sme sa tento rok rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť na sever. Toto slovo a destinácia môže mať veľa významov a nám v hlave bežalo veľa nápadov. Ako to tak býva, tie prvé boli najodvážnejšie - o tom, ako pôjdeme cez Dánsko, potiahneme to na Nordkapp, spravíme si selfíčko a pôjdeme nejakou východnou stranou dole.

Teraz trochu odbočím - keď si plánujete cestu, určite majte veľké sny, nič nie je (až tak) nemožné. Náš spôsob cestovania je však trošku iný. Nedávame výpovede, neberieme si neplatené mesačné voľná, proste vystihneme dobrý termín, ideálne s veľkým počtom sviatkov, a vyrazíme. Okrem iného mal Maťo tento rok takú milú povinnosť, koncom leta sa mal stať otcom, a v tomto prípade sme teda dĺžku cesty prispôsobili aj tomu.

Niekedy na jar teda vyzeralo, že máme hotový plán a na prelome apríla - mája môžeme vyraziť.

Pôvodný plán dať to cez Ukrajinu, pozrieť na formane Pripjať, nechať pôsobiť žiarenie a ďalej jazdiť na super aute, stroskotal asi 3 týždne pred plánovaným odjazdom. Cesta na samotnú Ukrajinu spolu s návštevou miesta černobyľskej katastrofy by nebol až taký problém. Ak máte financie, dajú sa na internete vybaviť zaujímavé veci. Náklady na túto návštevu však boli asi polovica z celkových financií, ktoré sme mali na cestu, navyše Maťovi napadlo, že on sa vlastne sťahoval a nemá v poriadku pas. Tak sa stala návšteva a prejazd Bieloruskom značne komplikovanými.

Okrem poplatkov treba rátať aj s čakaním, a keďže naše dovolenky boli už dopredu dané, tak sme od niektorých plánov museli trochu upustiť. Finálna trasa teda obsahovala menej štátov, ale povedali sme si, že o to viac času budeme mať na ich lepšie preskúmanie a nemusíme sa teda každý deň naháňať za kilometrami a časom.

Prvý deň na cestách: Rajecká Lesná - Pisz/Mazurské jazerá (Poľsko)

Náš prvý deň bol vlastne teoreticky hneď druhý deň na cestách, keďže sme z nášho rodiska Budmeríc odchádzali už vo štvrtok večer. V piatok som totiž ešte musel pracovať, a tak sme prespali u priateľkiných rodičov, aby sme v piatok poobede stihli prejsť v Poľsku čo najviac v rámci možností.

Náš štart sprevádzal neskutočný lejak a sever Slovenska vtedy začali trápiť záplavy, čo bolo v okolí Žiliny a Čadce aj dosť vidieť. Prvý sen o tom, čo chcem sebecky vidieť ja, prišiel takmer hneď za hranicami, pretože som mal informáciu o tom, že v meste Bielsko-Biała je socha mojich obľúbencov z detstva - Lolka a Bolka. Kvôli počasiu to zároveň bolo aj jedno z najrýchlejších prezretí pamiatky na celej ceste, keďže nám viac času zabrala cesta z parkoviska vzdialeného asi 150 metrov, ako samotné kochanie sa.

Následná cesta smerom na Varšavu potom prebiehala už veľmi veľmi pomaly, tam sme sa kochali aspoň zápchami a kde - tu prišli na poľských cestách nejaké rozptýlenia, napríklad vo forme pirohárne so zatemnenými oknami a srdiečkovými neónmi, kde sme netušili, či budú pirohy aj s happy endom alebo nie.

Počas cesty rýchlosťou 10 km/h sme tak mali aspoň čas upevniť malú kamerku, vyskúšať všetky funkcie auta alebo trúbiť po svadobčanoch, ktorí asi nemali dobru náladu z toho, že svoj veľký deň strávia na diaľnici a budú po nich trúbiť dvaja chalani vo fialovom formane zo Slovenska.

Po polnoci sme sa dostali za Varšavu a nastolili náš klasický režim - poďme, pokiaľ sa nám nebude chcieť spať, a kde sa bude dať, tam zastavíme. Ďalšie takmer tri hodiny sme sa však nevedeli zhodnúť, lebo tuto je priveľa lámp, tuto nie sú lampy, tuto je to veľmi v dedine, tuto to je veľmi mimo dediny, tuto chodí priveľa áut, tuto nechodia podozrivo žiadne autá.

Táto diskusia je skvelá do auta, lebo vás aspoň udrží v rozhovore a pozornosti, a tak sme sa vlastne dostali takmer až k Mazurským jazerám. Za dedinkou Pisz sme zliezli na prvé odpočívadlo, načali sme náš kartón piva - keď už bol ten víkend - a po dvoch rokoch sme sa opäť uložili na spánok na "najpohodlnejšie" kreslá na svete.

Druhý deň na cestách: Mazurské jazerá (Poľsko) - lesík kúsok od Aukštadvarisu (Litva)

Na to, ako sa nám večer zdalo naše parkovisko fajn, pobehovalo ráno o siedmej okolo nášho auta prekvapivo dosť ľudí. Možno sa im nezdali zarosené sklá ako v Titaniku a keď videli, čo sa nachádza vo vnútri, tak išli radšej ďalej. Nič ráno nepreberie viac ako dobrý slav squat počas toho, čo nám hrá Cheeki Breeki z nášho kvalitného audia.

Keď už sme sa teda cítili dosť slovansky, vyrazili sme obzrieť medzi cestovateľmi, dovolenkármi a rybármi obľúbené Mazurské jazerá. Situácia na Slovensku nahrávala tomu, prečo si z miestnych názvov robiť srandu, a finančná situácia nahrávala miestnym rybárskym reštauráciám, kde si človek môže dať rybacinu od výmyslu sveta a neplatí viac ako za "meníčko" v Bratislave.

Náš dnešný cieľ však bolo pozrieť komplex bunkrov Wolfsschanze (Wilczy Szaniec), kde bol 20. júla 1944 spáchaný atentát na Hitlera, a podľa tejto udalosti bol natočený film Valkýra. Hitler tento atentát prežil len s ľahkým zranením, lebo mu život zachránil masívny stôl a zhoda náhod, ale aj tak bol krátko po týchto udalostiach tento komplex vyhodený do vzduchu. Zachovali sa však hrubé múry bunkrov a z areálu je spravené múzeum, ktoré zaberie dosť času.

Blízko hraníc s Litvou sme sa zastavili na nostalgickú zachádzku pre Maťa, ktorý tu v mladosti splavoval s otcom rieky, a išli sme do už pre nás neznámych krajín. Kvalita ciest sa našťastie výrazne nezmenila, ale prišla akási prázdnota, keď človek ide lesmi a rovinkami a občas natrafí na malú dedinu alebo mestečko.

Chvíľu cesty sme ešte trávili hľadaním nejakého kempu v okolí mesta Trakai, ale nakoniec sme sa rozhodli, že zídeme z cesty do ich lesíkov a prenocujeme v stane. Nájsť vhodné miestečko nebol až taký problém, v Litve v podstate stačí ísť zopár stoviek metrov od hlavnej cesty a miesto v lese príde samo. Pripravení na večeru sme zistili, že plynová bomba, ktorú so sebou ťaháme, je prázdna, a nemáme žiadne zápalky ani zapaľovač. Ale pre takúto situáciu mám jeden pro tip: vo vlhkom počasí nájdite brezovú kôru, nejaké suchšie drevo a ak máte niečo, čo hádže iskru (náš štikač na bombe), stačí vám lak na vlasy alebo dezodorant. Verte mi, oheň sa rozhorí hneď.

Večer sme strávili otvorením Zubrowky a ďalšími pivami, lebo teplota klesala niekde k bodu mrazu. Maťovi sa podaril husársky kúsok. Keďže sme chceli byť pripravení na prípadných narušiteľov, tak si do stanu zobral sekeru. Jeho nafukovačka hneď pocítila ostrosť čepele, a tak som si vyberal, či ísť spať na tvrdú zem alebo na sedačky formana. Keď som videl, ako na seba Maťo dáva už tretiu vrstvu oblečenia, rozhodol som sa pre forman. V tom si aspoň môžem prikúriť a nepotrebujem sekeru.

Tretí deň na cestách: Trakai (Litva) - Gulbene (Lotyšsko)

Keďže sa nielen teploty, ale aj Maťova nálada kvôli jeho nafukovačke a spánku blížili k bodu mrazu, ráno sme rýchlo pobalili veci a napojili sme sa späť na hlavnú cestu. Pred nami boli dve najpopulárnejšie "must see" destinácie v Litve - vodný hrad v mestečku Trakai a hlavné mesto Vilnius (tretiu najväčšiu atrakciu Horu krížov sme teraz nemali po ceste).

Hrad sme navštívili doobeda, a tak sme sa vyhli turistom, ktorých však v týchto končinách ešte nebolo až tak veľa, ale selfie palíc by sa už dalo napočítať predsa len dosť. Hrad má krásne okolie, ale človek má vlastne asi len tri možnosti, odkiaľ sa na neho pozrieť, a následne môže ísť mostom na nádvorie. To sme pozreli spoza plota a keď sme zistili, že vo vnútri nie je zariadenie, iba stánky na vylákanie peňazí za suveníry, išli sme radšej ďalej.

Hlavné mesto sme videli vďaka televíznej veži (326,5 m) už z diaľky a šli sme sa rovno pozrieť na Gediminasov hrad, z ktorého je pekný výhľad na mesto. Výhodou pobaltských krajín je, že už veeeeľmi vysoký kopec má stále do 300 metrov, a tak je výlet na hociktorý hrad otázkou zopár minút a nie až tak veľkého výdaja energie. V hlavnom meste sa krížila moderná, klasická a socialistická architektúra a celkovo na nás toto mesto nespravilo až taký veľký dojem. Pravdaže, ak už je človek v Litve, určite sa sem oplatí ísť pozrieť.

V tento deň sme mali veľkú motiváciu dostať sa až do mestečka Gulbene v Lotyšsku, kde sa k nám mal pripojiť kamarát Lukáš, ktorý v Lotyšsku pracuje ako dobrovoľník, a podarilo sa mu v tomto meste vybaviť ubytovanie u ďalšieho Slováka Mira. To znamenalo teplú sprchu a pohodlné spanie. S Lukášom sme boli cez deň v kontakte, pretože on išiel z Rigy, a spoločnou matematikou sme zistili, že cesta do dohodnutého bodu by nám mala trvať približne rovnako. Cestou po západnej strane krajiny sme na hraniciach ešte objavili Ēģiptes luterāņu baznīcu, čo znie veľmi exoticky, ale išlo vlastne o starý opustený kostolík s cintorínom priamo na hranici.

Až do mesta Daugavpils sme si užívali nekonečnú rovnú cestu - vedenú v jednom pruhu, so semaforom každého pol kilometra. Každý, kto už niekedy bol napríklad v Rusku, vie, čo znamená dlhá rovinka. Kto sa nechce na takéto rovinky ísť povoziť do Ruska, stačí mu vybehnúť do Lotyšska. Presun typu: "Choď 100 kilometrov rovno a ak bude niekde kruháč, tak choď rovno..." tu bol úplne bežný.

V Daugavpilse sme sa išli konečne najesť a aj napriek varovaniam, že lotyšská kuchyňa je najhoršia v Európe priemerná, sme si tu dali veľmi dobrú soljanku (hustá polievka s mäsom, olivami, hríbmi, uhorkami, kôprom, paradajkami, cibuľou, smotanou a ďalšími asi 258 ingredienciami), klasický boršč a bliny (slané palacinky).

Večer sme stihli ešte za svetla prísť do našej destinácie a stretli sme sa s Lukášom a Mirom. Už nám samozrejme tiekla slina, a tak sme okrem zemiakových placiek do seba začali kopať aj prekvapivo veľmi dobré pivá a alkohol. Keď sa naša diskusia začala uberať príliš filozofickými cestami a úvahami o zmysle života, vedeli sme, že je asi čas ísť spať.

Štvrtý deň na cestách: Gulbene (Lotyšsko) - Narva (Estónsko)

Kefír, kaviár, údené sardinky, kvas - môj nákupný košík na raňajky bol zložený konečne z miestnych špecialít a keďže viem, že môj žalúdok je všemocný, pustil som sa do jedenia.

Po troch dňoch sme si pripadali naozaj čistí a vyspaní, a tak sme odchádzali z Gulbene v dobrej nálade. Pri cestovaní na Pobaltí je dobré držať sa hlavných ciest, pretože vedľajšie sú často len čiastočne spevnený štrk alebo blato. Chceli sme však zažiť aj tieto cesty, a tak sme začali smerom na Estónsko vybiehať z mapy a robiť prieskumy cez vedľajšie cesty. Vzdialenosti medzi dedinami sú občas aj desiatky kilometrov, a tak je vhodné pozrieť si na mape, či sa naozaj neoplatí ísť dlhšou cestou po asfalte - alebo ušetriť si tak 10 kilometrov, ale rozbiť si tlmiče. V zime sú tieto vedľajšie cesty neudržiavané, preto sme začali chápať, prečo tu sú tak populárne autá s náhonom 4x4.

V druhom najväčšom meste Estónska, Tartu, sme konečne navštívili miestnu obdobu mekáča - "Hesburger", ktorý tu je doslova na každom kroku, a ich burgre nás príjemne prekvapili. Pred nami sa nachádzalo obrovské Čudské jazero, popri ktorom sme sa dostali až do dedinky Vasknarva, ktorú delí od Ruska len menšia rieka. Maťo s Lukášom sa išli prejsť popri brehu, kde sa k nim pripojil aj domáci pes ako sprievod. Po tom, čo videli zopár tabúľ o tom, ako ich "v momente zastrelia", keď prejdú na druhú stranu, sa radšej vrátili. Kúsok odtiaľto sa po nás ešte rozbehla aj policajná dodávka a tu prišiel trochu strach, lebo o ruskej polícii sa hovorí ako o najskorumpovanejšej na svete a nevedeli sme, či táto pohraničná tiež nebude chcieť niečo "do vrecka". Našťastie len skontrolovali doklady, počudovali sa, čo v tejto oblasti robí forman zo Slovenska, a mohli sme ísť.

V meste Narva na hraniciach s Ruskom sme si chceli dohodnúť ubytovanie, a tak som začal snoriť na Airbnb. Našli sme celý byt za 30 € na noc u Svetlany, čo nám prišlo ako super nápad. Približne hodinová cesta sa však u mňa zmenila na pekelné nervy, keď sa mi najprv nedalo prihlásiť, potom spraviť rezerváciu, následne som nemal signál a po tom všetkom chcela appka, aby som jej naskenoval pas alebo vodičák. Asi na tridsiatypiaty raz po komunikácii s adminmi a tuším aj samotným zakladateľom služby mi ubytovanie potvrdili, čo ma stálo všetky moje dáta na telefóne.

Spokojne ubytovaní sme sa vybrali na multi-kulti večeru do mesta - podľa Svetlany žije v estónskej Narve takmer 96 % Rusov - a my sme našli otvorenú už len čínsku reštauráciu, kde sme si dali aspoň estónske pivo. Miestni týpci v páskovaných teplákových súpravách s vyholenou hlavou na nás ešte stihli asi 15 minút zazerať, keď sme si objednali po anglicky, ale potom nás počuli rozprávať, a tak sa opýtali: "Poláci?" Na čo sme odpovedali: "Slováci." Pokývali hlavami, že je všetko OK a večer nebudeme tráviť na čeľustnom oddelení v nemocnici.

V meste, kde vládne po desiatej prohibícia, sme sa snažili ešte uplatiť babu v trafike, nech nám predá vodku, ale bola naozaj neúprosná. Mierne sklamaní a triezvi sme sa vybrali späť na byt, kde sme zistili, že Svetlana má pod bytom bar. Trochu skepticky sme vstúpili dnu, kde nás privítala rovno vodkou s pivom, a my sme sa tešili z miestnej pohostinnosti. Až tak, že tých kôl bolo trochu viac a my sme sa nevládne vypotácali späť do bytu.

A tak sme sa blížili k maximálnemu severu našej tohtoročnej cesty. Ak chcete vedieť, čo je zaujímavé na meste Kunda, čo nám v Rige ukradli z auta a o tom, že Pripjať nie je jediné mesto duchov v okolí, dočítate sa to v druhej časti našej cesty.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Formanom po Európe: Návrat domov bez kufrov alebo ako nás v Rige okradli