Ázijské historky, časť tretia: Do Himalájí a ešte ďalej

(Zdroj: www.travelhysteria.com)
Ázijské historky, časť tretia: Do Himalájí a ešte ďalej

Muselo to prísť.

Všetko pekné sa raz skončí a nastúpi realita: Musíme sa z Káthmandu presunúť bližšie k Himalájam.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Ázijské historky, časť druhá: Ako sme šli k nepálskemu astrológovi

Do Nepálu sa predsa chodí aj na nejaký ten trekking medzi zasneženými štítmi. Tak si jedného krásneho upršaného dňa vybavíme preukaz na trekking a začneme riešiť otázku, ako sa tam vôbec dostaneme.

Lietadlo okamžite vylúčime.

Ešte v Káthmandu sa zoznámime s Larissou, pilotkou Air Canada, ktorá tiež prišla do Nepálu na túru. Chcela veci urýchliť, a tak letela lietadlom z Káthmandu do mesta Pokhara, ktoré je akýmsi východiskovým bodom väčšiny túr do Himalájí. Cestu lietadlom nám vrelo neodporúčala, a keď ti takúto radu dá pilotka Air Canada, vezmeš si ju k srdcu. Ostali nám teda len autobusy. Koniec koncov, Pokhara je druhé najväčšie mesto Nepálu, určite tam vedie diaľnica. Ach, títo naivní ľudia.

Diaľnica nielenže neexistuje, občas sa to nepodobá ani na cestu. Autobus zúfalo hrkoce po hrboľoch a dierach Káthmandu a my si vravíme, že už horšie to byť nemôže. Opäť raz omyl.

Čaká nás zostup do údolia, pri ktorom niekoľkokrát vidíme smrť. Každú chvíľu sa zo zákruty vyrúti kamión a my sa len o chlp vyhneme zrážke. Nejako sa nám ani nedarí vychutnávať si výhľad. Na zhruba 100 kilometrov potrebujeme asi štyri hodiny. Vystúpime na polceste medzi Káthmandu a Pokharou, kúsok od dedinky Bandipur.

Niekoľko minút potom, ako sa necháme totálne amatérsky odrbať taxikárom, dorazíme do Bandipuru.

Je teplo, my sme hladní a nič sa nám nechce, preto sa hneď po ubytovaní v hoteli vyberieme zháňať potravu. Bandipur je malebná dedinka, kde nájdete tradičnú architektúru Newari. Krásne drevené domy sú typické pre túto komunitu bohatú na kultúru a tradície. Zemetrasenie sa Bandipuru nijako nedotklo a navyše je z neho najlepší výhľad na Himaláje v Nepále. Je to veľmi príjemná zastávka po hlučnom a zaprášenom Káthmandu.

Okrem asi polhodinového výstupu na vyhliadku nad Bandipurom môžete podniknúť výlety do okolitých dediniek, kde nájdete rôzne etniká. Nachádza sa tu aj jaskyňa, ktorá však nie je tak úplne uspôsobená turistom a pôjdete tam teda na vlastné riziko.

Miest, kde sa najete, v Bandipure porátate na jednej ruke.

Vojdeme teda do prvého, ktoré sa tvári otvorene. Nie je to reštaurácia v pravom zmysle slova. Je to skôr priestor prerobený na kuchyňu s pár stolmi naokolo. Vnútri sedí len starší pán, ktorý pozerá televízor. Na obrazovke práve prebieha tanečná scéna z nejakého bollywoodskeho filmu a starký spokojne pokyvkáva hlavou.

Objednáme si neškodne vyzerajúce opekané rezance so zeleninou. Kuchár práve dovyprážal samosy (taštičky plnené zemiakmi, fazuľou a korením), a tak ochutnáme. Plávajú síce v oleji, ale sú fantastické a máme po nich ešte väčší hlad. Po asi pätnástich minútach čakania dorazia na stôl objednané nápoje, ale jedlo stále nič.

Po chvíli z kuchyne vybehne malé dievčatko a niekam beží. O pár minút sa vráti a v ruke drží sáčik s kapustou, ktorá zrejme poputuje do našich rezancov. Tešíme sa, že sa na našom jedle už pracuje, keď vybehne von žena (zrejme kuchárova manželka) a vojde do obchodu oproti. Nesie si odtiaľ veľký balík instantných rezancov. Ok, takže došli aj rezance. Ale aby toho ešte nebolo málo, na nákup sa do tretice vyberie aj samotný kuchár. Až teraz si všimol, že im chýba aj mrkva a jarná cibuľka. To znamená, že na prípravu opekaných rezancov mali k dispozícii nula ingrediencií.

Spomeniem si na jedno miesto v Mexiku, kde robili znamenité tacos. Na stene videl nápis: "Sme slow cooking, nechoďte sa nás vypytovať, kedy bude jedlo hotové." V prípade Bandipuru to nebolo len slow cooking, ale aj slow buying. Suroviny na prípravu vášho jedla kúpime, až keď si ho objednáte.

Po lenivo strávenom dni v Bandipure nás čaká niekoľkohodinová cesta miestnym autobusom do mesta Pokhara.

Okrem pár turistov a miestnych sa ešte v autobuse nájde miesto aj pre sliepky a kozy. Nevyzerajú byť z cesty vystresované, zrejme sa takýmto spôsobom prevážajú pravidelne. Autobus bol vyrobený niekedy medzi križiackymi výpravami a objavením Ameriky, nejakým zázrakom však stále fičí, a dokonca nás bez ujmy na zdraví dopraví do cieľa.

Pokhara je relatívne veľké a turistami obľúbené mesto. Má pramálo z kultúrnej a historickej hodnoty Káthmandu, ale je oveľa čistejšia a pokojnejšia. Výber reštaurácií, barov a hotelov je nekonečný, zastúpenie tu má talianska, indická, kórejská či vietnamská kuchyňa. Rozprestiera sa na brehu jazera Phewa, v ktorom sa v prípade slabého pudu sebazáchovy môžete aj okúpať.

Je to miesto relaxu pred náročnou túrou v Himalájach, kde si užívate s pivom v ruke pri jazere a nerobíte nič. Náš guest house láka na úžasnú záhradu, akurát zabudne spomenúť, že vďaka tej záhrade budete mať v izbičke viac hmyzu ako bojnické teráriá.

Prípravy na trekking v Himalájach sa pomaly končia a my len s ľahkým vakom mierime do dedinky Ghandruk, v ktorom sa má začať naša túra na Poon Hill.

Autobus nás nechá v Kimche, niekoľko kilometrov pod dedinou Ghandruk. Je to vlastne dobre, lebo v momente, ako vystúpime, motor autobusu zdochne a tvrdohlavo odmieta naštartovať. Začneme stúpať do kopca a keď sa obzrieme, šofér sa ešte stále bezvýsledne šprtá v motore.

Vybrali sme si Poon Hill z viacerých dôvodov. Je to jedna z najkratších túr a na jej zvládnutie potrebujete zhruba 4-5 dní. Zlé jazyky tvrdili, že je aj ľahká, čo nie je tak úplne pravda. Kedže naše usedené kancelárske zadky neboli práve v ideálnej kondícii, nechceli sme riskovať niečo dlhšie a náročnejšie.

Deň prvý

Slniečko nám veselo pečie na hlavičky a hneď na úvod nás vytrápia strmé kamenné schody vedúce do Ghandruku. Často stretávame domácich, ktorí na koňoch alebo muloch vezú náklad dolu do údolia. Ghandruk by nám aj vyrazil dych, ak by sme po tej šľapačke ešte nejaký mali. Zastavíme sa v nejakej ubytovni a vypýtame si ryžu s omeletou, ktorú potom zmiešame s tuniakom z plechovky. Toto bude náš bežný obed v najbližšie dni. Ryby z konzervy, ryža, vajíčko a raňajky šampiónov, teda müsli s orieškami.

Krajina okolo nás sa už začína podobať na výjavy z pohľadnice. Hory okolo nás nevidíme. Máj nie je práve ideálny mesiac na výhľady, kedže je všetko väčšinou zahalené v hmle. Napriek tomu si užívame kopce pokryté ryžovými poliami a bohatou vegetáciou.

Pred nami je ešte niekoľko hodín chôdze do osady Tadapani, kde plánujeme prespať. Je zvláštne, že sa v tejto nadmorskej výške nachádza ešte stále takýto hustý porast. V našich končinách by sme už našli iba skaly a sneh.

Začína sa už mierne stmievať a my sme sa konečne dotrepali k prvým domom Tadapani. Z jedného na nás vyskočí postaršia pani a láka nás na voľné izby a nízke ceny. Držíme sa však zásady: Nikdy sa neubytuj v prvom hoteli, na ktorý narazíš. Sľúbime, že sa len ideme pozrieť za roh a vrátime sa. Ona nám na oplátku sľúbi, že nás bude pozorne sledovať. Ujdeme jej a ubytujeme sa v jednom z mnohých guest housov, v ktorého názve je slovo "view". Vidíme však akurát tak trt, keďže je zamračené.

Deň druhý

Budík zvoní o 4:30 ráno, asi hodinu pred oficiálnym východom slnka. S pokojným svedomím si ale ľahneme naspäť, lebo vonku leje. Takže ani dnes z toho výhľadu nič nebude. Po raňajkách s vysokohorskou prirážkou sa pomaly poberáme ďalej. Prestáva pršať a dokonca aj na chvíľu vyjde slnko, ale hory celý deň neuvidíme.

Napriek tomu nás však neprestáva fascinovať okolitá krajina. Chvíľu prechádzame cez hustý les, potom prudko stúpame do kopca popri ľadovom potoku. Krátko po obede narazíme na skupinu mladých Nepálcov. Je ich asi desať, ale robia väčší rámus ako stádo rozbujačených kobýl. Nejaký čas sa míňame, potom nás v jednom bode počkajú a chcú si s nami urobiť spontánnu selfie. Nezbavíme sa ich ani počas obeda, keď si v reštaurácii všetci posadajú okolo pece a všade naokolo rozvešajú spotené a nie práve aromatické oblečenie.

Snažíme sa čo najrýchlejšie nahádzať do seba obed a vyrážame. Krajina sa opäť radikálne mení. Les je celý ponorený v hmle a vidíme len na pár krokov pred sebou. Ocitneme sa na vrchole kopca a schádzame po hrebeni dolu. Do Ghorepani dorazíme okolo tretej poobede. Na Poon Hill je to odtiaľ asi hodinu šľapačky po schodoch, ale domáci nás upozorňujú, že aj tak už dnes nič neuvidíme. Ideme spať s mizivou nádejou na lepšie zajtrajšky.

Deň tretí a ako sa ukáže, aj posledný

Zobudíme sa o pol piatej a s baterkou na hlave začneme stúpať k cieľu. Na chodníku je už veľa ľudí a stretneme aj nepálsku partičku z predošlého dňa. Asi v polceste na mňa príde obrovský závrat a je mi na vracanie. Nadmorská výška je už nad 3000 metrov a ja sa musím zastaviť. Spolu so mnou sa zakaždým zastavia aj naši nepálski priatelia s obrovskou túžbou konverzovať, keď ja dúfam len v to, aby som neovracala chodník. Keď sa napokon premôžem a dostavím sa na vrchol, nemo pozerám na tú neskutočnú nádheru.

Obloha je bez obláčika a Himaláje sa s východom slnka postupne odkrývajú v celej svojej kráse. Nachádzame sa 3210 metrov nad morom, ale pri pohľade na hory pred nami sa to zdá ako nič. Z rozjímania ma vyruší rozhovor v známom jazyku. Slovenčine. "Urob mi fotku tak, aby tam bolo za mnou vidno celé hory."

Pozriem sa smerom, odkiaľ prišla veta, a vidím dvoch chalanov, ako sa fotia. Ten s foťákom v ruke odfotí druhého a potom mu ukáže svoj výtvor. Model však, zdá sa, nie je úplne spokojný a chce záber opakovať, na čo fotograf povie: "Posledný pokus, potom ti už na to j**em." Už mi tá slovenčina aj začína chýbať.

Prejdú minimálne dve hodiny, kým sa vynadívame a pohneme sa smerom dolu. Na začiatku mierne klesáme v zelenom lesíku, potom ale nastúpia stovky vražedných schodov. V každej dedinke si povieme, že to ešte dáme do ďalšej. V jednej sa dokonca zastavíme v jednej ubytovni, ale keď uvidíme izbu v štýle štandardná cela v Guantaname, okamžite kráčame ďalej.

Ani nevieme ako a dorazíme do úplne poslednej dedinky na trase. Povieme si, že to už rovno nasadneme na autobus a odvezieme sa do Pokhary. Autobus nám ale samozrejme ujde pred nosom, a tak nám neostáva nič iné ako využiť služby rozheganého taxíka.

Keď už dorazíme do Pokhary, začneme organizovať cestu do Lumbini, miesta, kde sa narodil Budha. Tu sa ale vyskytne závažný problém, s ktorým sme nerátali: Voľby v Nepále.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Ázijské historky, časť prvá: Prach, lesk a detské bohyne Káthmandu