Formanom po Európe: Ako sme úspešne dorazili z Grécka späť na Slovensko

Prečítajte si o tretej časti balkánskeho tripu na Škode Forman.

Prečítajte si tiež: Formanom po Európe: Ako sme na škodovke prešli Albánsko, Kosovo a Macedónsko Čítajte 

Ôsmy a deviaty deň na cestách - Himare (Albánsko) – Thessaloniki, Solún (Grécko)

Hovorí sa, že noc v stane je vlastne taký hotel s milión hviezdami. Za tých osem dní sme však zistili, že k absolútnej blaženosti vám stačí, ak večer nájdete miesto v kempe a na zemi vedľa auta len nafúknete matrac. Ja som sa za ten čas už naučil celkom pohodlne spať na mieste spolujazdca, keďže za volantom som sa budil v zlom stave nielen ja, ale aj všetky dostupné páčky, ktoré mi ležali pri nohách. Neraz tak auto po naštartovaní veselo blikalo a trúbilo.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Šum mora hneď zrána spôsobil, že sme aj zabudli na rakiju zo včera a išli sme rovno do vody. K moru sme doviezli aj Forman Ferka, nech si tento motoristický senior tiež užije pláž. Po ceste popri pláži som si konečne splnil sen o tom, že donesiem frajerke z Albánska kozu, a to kvôli tomu, že som jednu stretol priamo na pláži a očividne mala z tohoto stretnutia neskutočnú radosť. Neskôr som si všimol aj majiteľa a ten na mňa len nechápavo pozeral, keď som si ju fotil s tým, že túto fotku domov prinesiem ako darček.

More na juhu Albánska bolo v polovici septembra krásne čisté, modré a hlavne príjemne teplé, a tak sme tu rovno strávili krásneho pol dňa. Na obed sme vyrazili smerom na Thessaloniki a.k.a. Solún, kde sme sa mali na víkend ubytovať u Maťovej kamarátky z Erasmu Joanny a jej priateľa.

SkryťVypnúť reklamu

Cestu po albánskej riviére sme si skutočne užívali, až po mesto Sarandë sú všade krásne nové cesty, a tak sme si dlhé kilometre vychutnávali výhľad na more, stiahnuté okienka a vypeckovaný starý Kontrafakt na našich reprákoch dedinskej kvality. Pripadali sme si ako praví gangstri, ale potom sme si uvedomili, že za daných okolností a vo fialovom Formane sa skôr môže stať, že po nás v dedinách začnú hádzať kamene, lebo sme skôr mali image súkromného pride pochodu naprieč krajinou.

Po tejto ceste sa dá takisto natrafiť na množstvo zaujímavostí, či už je to hrad Porto Palermo, ponorková základňa zopár kilometrov odtiaľto, samotné mesto Sarandë, nádherné modré jazero Blue Eye alebo pamiatky UNESCO - antické ruiny Butrint na juhu alebo neskutočne krásne historické mesto Gjirokastër kúsok od gréckych hraníc. Všetky tieto miesta sa zároveň dajú prebehnúť v rámci jedného až dvoch celodenných výletov, takže určite odporúčam každé z nich.

SkryťVypnúť reklamu

Smerom na grécke hranice sme opäť ťahali kopcami a serpentínami. Auto opäť dostalo zabrať - a to nielen naše. Kúsok od finálnej rovinky na hranice v dosť veľkej nadmorskej výške, kde hranice cesty lemujú len malé betónové stĺpiky a za nimi by vás čakal len niekoľko desiatok metrov dlhý pád, sme boli svedkami nehody, ktorá sa musel odohrať len chvíľku pred tým, než sme prechádzali okolo. Auto plné nejakých jogurtov sa tu zrazilo s dodávkou a jeden z nich ostal visieť naozaj na vlásku.

Našťastie sa očividne nikomu nič nestalo a my sme tak v rámci optimizmu a blížiaceho obeda dostali skvelý nápad. Skúsime si spraviť naše plechovkové chilli con carne, ktoré sme viezli z domu. Keď už teda náš motor tak plače a voda sa varí, tak si ho ohrejeme priamo v motorovej časti. Verte tomu, že na tento recept naozaj nepotrebujete veľa času, a tak sme si kúsok pred hranicami užívali zohriaty obed. Tu ma z dodnes neznámych príčin napadlo nenatankovať, aj keď sme boli priamo na pumpe, a radšej som plnú nádrž zobral až na prvej gréckej pumpe, kde bol rozdiel medzi cenami približne 50 centov na liter.

SkryťVypnúť reklamu

Pre dosť zlý medzičas, ktorý sme mali, sme sa rozhodli, že cestu do Solúnu si skrátime diaľnicou. To, že ako obvykle prídeme do našej destinácie až za tmy, sme sa už naučili úplne ignorovať. Po ceste mi vtedy Maťo z ničoho nič povedal o jeho svadobných plánoch, a tak sme takmer celú cestu strávili zmesou nostalgie, chlapského plaču, predčasných gratulácii a plánovania. Vďaka tomu nám táto trasa pocitovo trvala asi najmenej za celú dobu, čo sme boli v aute.

Tesne pred príchodom do mesta sa mi zlomil môj držiak na telefón, vďaka ktorému sme mali tvoriť ako - také zábery z auta, ale jeho stratu sme naplno pocítili až po príchode do Solúnu. Ono to v piatok večer v druhom najväčšom meste Grécka počas špičky nebola až taká veľká sranda, odhliadnuc od toho, že sme poriadne ani nevedeli, kam máme ísť. Pomocou navigácie sme sa dostali pár ulíc od vytúženého miesta a Maťo zavolal Joanne s tým, že príde k nám do auta a spolu sa už nejako ponavigujeme.

SkryťVypnúť reklamu

Celý deň a ešte intenzívnejšie poslednú hodinu sme ju informovali, že naše auto po tom týždni dosť smrdí a je v ňom strašný bordel. Samozrejme, že do telefónu sa tvárila, ako je to je jedno, a že ona býva s chlapom, ale ešte nikomu na svete som nevidel zmrznúť úsmev tak rýchlo ako jej, keď sme jej otvorili zadné dvere a ponúkli miesto na sedenie medzi batohmi, prázdnymi fľašami od minerálok všetkého druhu a ostatným bordelom, ktorý vo večerných tridsiatich stupňoch vytváral nezabudnuteľnú atmosféru a arómu.

Bolo že to nefalšovanej radosti, keď sme sa konečne mohli vybaliť a domáci nám ponúkli, že nám dajú veci do práčky. My sme si mohli dať sprchu s čistým uterákom a šampónom. Večer sme sa dohodli, že pôjdeme pozrieť piatkový nočný život v Grécku. Keďže sme na večeru mali rozpočet tak 5 - 10 eur, zavrhli sme asi 90 % ponúkaných reštaurácii a šli sme si dať zopár gyrosov, ktoré sa našťastie oplatili aj pre takých vandrákov, ako sme boli my.

SkryťVypnúť reklamu

Po vzore našej návštevy v Slovinsku sme sa aj 1500 kilometrov od domova rozhodli, že večer zakončíme v českom pivovare pri čapovanom Kozlovi a Krušoviciach za 4 eurá za pollitrák. Tu sme ešte stihli pochopiť, prečo sa o Slovákoch hovorí, že majú alkoholickú výdrž. Gréci sú totiž schopní piť jedno pivo takmer celý večer. My sme ich síce na naše pomery otočili pomerne málo - asi štyri pivá a jedno poldeci Uza, ale im to stačilo na dosť dobré potácanie sa a mletie jazykom.

Po návrate na byt prišlo ešte veľké finále večera. Náš darček domácim za ubytovanie - sedmička slovenskej klasickej borovičky, ktorá s nami cestovala a ktorej sme celých 8 dní odolávali. Joanna s Andreasom (a hlavne jej Andreas), posilnení už od mesta, zo začiatku trochu váhali - hlavne po ich nápade k borovičke pričuchnúť - ale nakoniec sa odhodlali a kopli do seba poldeci. Myslím si, že sme už dlho nevideli niekoho tak rýchlo upaľovať na WC, a podľa zvukov sme usúdili, že im borovička asi veľmi "nesadla". Po návrate nám kamarátsky povedali, že oni asi už druhý nebudú chcieť NIKDY V ŽIVOTE, a tak sme s Maťom ešte aspoň raz hrkli na dobrú noc.

SkryťVypnúť reklamu

V sobotu sme strávili začiatok dňa hlavne v strese z toho, či sme náhodou nespôsobili rozchod našich hostiteľov, keďže sme okrem práčky do rána počúvali aj nejaké hádky zo spálne. Človek nemusí vedieť ani slovo po grécky, aby vyhútal, že to bolo niečo v tomto zmysle:
- "Preboha, musel si si dávať to tretie pivo?"
- "A ty si ich sem musela pozvať s tou ich debilnou borovičkou?"
- "Bože, to bol omyl."
- "Nevadí, do nedele to nejak prežijeme."

Radšej sme šli robiť nejakú neutrálnu činnosť, vybehli sme sa teda opäť pozrieť do mesta, tentokrát za dňa, keďže sme z tejto návštevy chceli aj niečo mať. Naštartovali sme sa jedným gyrosom a pivom a vyrazili sme na malú pešiu tour. Po ceste sme dostali cenné informácie z histórie a hlavne o tom, že Macedónsko v žiadnom prípade nie je Macedónsko, ale Skopja, pretože Macedónsko je časť Grécka a sú na to veľmi hákliví.

SkryťVypnúť reklamu

Celkovo sme pochopili, že tieto vzťahy sú niečo, ako keby sa stretol Žilinčan a Komárňančan, ale to nás na Balkáne už ani neprekvapovalo, lebo tie konexie tu boli všeobecne na zaujímavej úrovni. Človek by si naozaj mohol vždy pozrieť aspoň minimálnu históriu danej krajiny, nech sa trochu orientuje v danej problematike.

Za neustálej prítomnosti sôch Alexandra Veľkého (v žiadnom prípade nie Macedónskeho a medzi nami tzv. Šaňa Velikého) sme prebehli pamätihodnosti mesta a vrhli sme sa na nákup všetkých možných suvenírov, pohľadníc, magnetiek a daľšieho turistického príslušenstva. Ani nevieme ako a sobota nám ušla. Večer sme strávili poslednou večerou u Joanny a Andreasa, a hlavne pri menšom množstve alkoholu, lebo sa nám už nechcelo vyvolávať dalšie konflikty.

SkryťVypnúť reklamu

Desiaty deň : Thessaloniki, Solún (Grécko) – Predel (Bulharsko)

Doobeda sme sa snažili nájsť otvorenú poštu, keďže sme cestou pravidelne riešili korešpondenciu. V miestnej trafike som kúpil dve fľaše vína za 5 eur a čudoval som sa sám sebe, prečo som si sakra víno za takúto cenu nekupoval častejšie. Rozlúčili sme sa s našimi hostiteľmi a sledovali sme v spätnom zrkadle, koľko sekúnd po našom odchode budú vyskakovať od radosti a dávať si high five. Na ich odporúčanie sme sa vybrali smerom na východ, kde nám radili pláže pri meste Kavala. Teda, oni nám odporúčali prejsť celé Grécko aj s Aténami a zastaviť sa ešte na Chalkidiki, ale nejako nevedeli pochopiť, že náš budget a čas nám stačí tak možno na cestu domov.

Grécko bol v podstate taký náš "cieľ cesty", keď sme hovorili, že ak prídeme do Solúnu a auto bude v poriadku, tak sme dobrí. Teda sme vedeli, že naša cesta odtiaľto už povedie smerom na Slovensko, bez ohľadu na to, čo po ceste ešte navštívime. A až teraz sme si to začali naplno uvedomovať.

SkryťVypnúť reklamu

Po úžasnej kúpačke na gréckej pláži blízko Kavaly nás čakalo ešte jedno finálne rozhodnutie, ktoré sme riešili pri nákupe nátierky a rožkov v miestnom supermarkete: "No čo Maťo, dáme aj ten Istanbul, alebo ideme hore Bulharsko?"

Návštevu Turecka sme nemali až tak premyslenú, v podstate sme to pri návrhu mapy brali ako ďalšie z miest, kam sa ísť pozrieť. Našou profi matematikou sme prepočítali, že by nám Istanbul síce predĺžil našu cestu maximálne tak o dva dni, ale bohužiaľ, finančne sme už mleli z posledného. Povedali sme si, že radšej prídeme domov a po ceste budeme mať za čo tankovať a jesť.

Z Kavaly sme teda po tejto úvahe zamierili na sever do Bulharska a po albánskych kopcoch a zákrutách sme sa začali strašne nudiť, pretože nám tieto cesty prišli strááááášne rovné. V podstate to boli úplne klasické cesty, ale je vidieť, že človek nepotrebuje cestovať mesiace a roky, aby si už zvykol na iný typ terénu. Spestrenie cesty prišlo kúsok pred hranicami, keď nám prvýkrát za cestu začalo naozaj výdatne pršať. Po všetkých tých slnečných rozpálených dňoch v aute to bola naozaj príjemná zmena, ale až tak príjemné nebolo zistenie, že nám do auta tečie z neznámych miest. Uvedomovali sme si, že voda je v aute na miestach, na ktorých by nemala byť, ako napríklad na našich nohách. Stierače už mali takisto čosi odstierané, a tak sa rozhodli, že výhľad pre šoféra nie je až taký podstatný. Podstatné je, že vykonávajú pohyb.

SkryťVypnúť reklamu

Na colnici prebehlo všetko hladko, jediný problém bol v tom, že nám páni colníci akosi zabudli povedať, že na bulharských cestách človek potrebuje vinetku - niečo ako diaľničná známka, ktorú však potrebuje každé auto, ktoré u nich jazdí aj na inej ako poľnej ceste. Tú sa nám podarilo zohnať na pumpe asi o sto kilometrov ďalej a s Maťom sme žartovali o tom, koľko mu príde domov veselej pošty od bulharských policajtov a koľko kamerových systémov nás načapalo ísť takto veľmi nelegálne. Auto sme síce kupovali na polovicu, ale bolo písané na Maťa, tak on sa smial o trochu menej. Z výhľadov sa tento deň veľa nekonalo, keďže v zaparenom aute s polofunkčnými stieračmi sme mali zorný rádius asi tri metre, čo stačilo len na to, aby sme auto udržali v našom jazdnom pruhu na ceste.

SkryťVypnúť reklamu

Náš nočný cieľ bola prdel Bulharska, reálnym menom Predela, čo bol horský priesmyk, v ktorom sa mal nachádzať kemping, ktorý bol zaznačený v našich múdrych mapách. To, že to bola naozajstná prdel, sme zistili počas toho, keď sme tento kemping hľadali po asi 15 kilometroch lesných ciest. Keďže sa zase raz stmievalo a my sme nemali záujem spoznať bulharskú verziu čarodejnice z Blair, začínali sme byť značne podráždení a nervózni. Nakoniec sme sa dostali po neoznačenej opustenej ceste k bráne a smetiaky sa stali dobrým znamením toho, že tu niekde bude civilizácia alebo aspoň jej náznak.

Pred nami sa zrazu zjavil celkom udržiavaný kemping pionierskeho typu s malými chatkami a asi dvomi karavanmi, ktoré sa sem dostali zrejme rovnakou náhodou ako my. K tomu všetkému tu nadivoko behali dva kone, ktoré sme však radšej nechali tak, lebo kvôli vizuálnej opustenosti táboru ešte viac dotvárali hrôzostrašnú atmosféru. Majiteľ kempu/vrátnik skoro vyskočil z kože, keď videl, že mu prichádzajú nový hostia/obete.

SkryťVypnúť reklamu

Zistili sme, že to je vzdelaný človek, ovládal asi 6 jazykov, ale každý veľmi, veľmi, veľmi pasívne, keďže sme sa nakoniec dohadovali vetami typu: "Hello, dva auta no problem ima koshnista, si si". Vhod padla Maťova znalosť ruštiny na úrovni "všeobecného slovanského jazyka". Po tom, čo nám videl v peňaženke tvrdú európsku menu, nás nahovoril na luxusný bungalov - inak povedané chatku pre jeden a pol osoby za 10 eur na noc. Keďže sa nám veľmi nechcelo rozbaľovať v takom daždi stan, tak sme to ochotne prijali.

Následne nám ukázal malý prístrešok, v ktorom sme si mohli rozbaliť plynový varič a spraviť si niečo teplé na večeru. Samozrejme, že nás nechcel nechať o smäde, tak nám zo skladu (miestnosti za sprchami) vytiahol nejaké domáce pivo. Z tohoto večera si, bohužiaľ, pamätám len malé priestory, tmu, dážď a posledný moment bol ten, keď sme s Maťom dorážali borovičku s bulharským pivom. Po jeho repovom veršíku "Jou, Jou - necítim bolesť" som vyprskol kombináciu borovičky a piva cez nos. Zvyšok sme (som) vraj dorazili na izbe.

SkryťVypnúť reklamu

Jedenásty deň - Predel (Bulharsko) - Curtea de Argeș (Rumunsko)

"Bože, mne je ZLE!!!" Takéto vzdychy musel Maťo v tento deň z mojich úst počúvať takmer od rána. Z predchádzajúceho večera som mal výpadky neskutočného rozmeru a moje poopičné stavy boli absolútne najhoršie za celý trip. Ranná sprcha nepomáhala, tak som sa snažil dostať do seba čo najviac minerálky, aby sme mohli vypadnúť a pohnúť sa niekam ďalej. Každý pohyb bolel a ja som sa preto len usadil na miesto spolujazdca, kde som preklínal bulharské pivá v kombinácii s našou borovičkou. Ako ma mohol náš národný nápoj takto zradiť? Darmo, telo si za tie dni už asi viac zvyklo na rakiju.

Maťo sa teda chopil volantu a vyrazili sme. Dnešné ciele neboli nijak megalomanské, hlavnou úlohou bolo nejako prejsť Dunaj, ktorý tvoril hranicu medzi Bulharskom a Rumunskom. Celé ráno a doobedie som bol nepoužiteľný aj ako navigátor, aj ako fotograf, a vlastne aj ako člen posádky. So slúchadlami v ušiach som nevnímal asi štvrtinu našej cesty a zmohol som sa len na odpovede typu: "Áno", "Nie", "Rovno" a veľmi falošné "Ha-ha".

SkryťVypnúť reklamu

Poobede som vystúpil z mojej komfortnej zóny a po tom, čo som ako pes nechal v každej krajine močovú stopu, som v Bulharsku nechal aj výraznú stopu zo žalúdka. Po tomto úkone sa môj svet otočil o 180 stupňov konečne som mohol vnímať veci okolo seba.

Kúsok pred Sofiou sme opäť váhali, či sa ísť pozrieť do mesta, ale z našej juho-západnej strany vyzerala Sofia tak trochu ako Lunik IX. Tak sme si povedali, že náš zoznam hlavných miest bude ochudobnený aj o Bulharsko. Toto sme samozrejme doma trochu oľutovali, kedže sme zistili, že Sofia má krásne centrum, ale nechceli sme byť plagiátori a pridávať si na Facebooky fotky z Google obrázkov. Len sme si povedali po vzore skupiny Katapult - "Někdy příště".

Až po Oryahovo nasledovala opäť jedna z najnudnejších pasáži našej cesty, keď sa striedala rovina - dedina - rovina, ale už sme sa zároveň nevedeli dočkať trajektu cez Dunaj, lebo ani auto, ani ja sme doteraz trajektom nešli. Čo tam potom, že to bolo len zopár stoviek metrov, zážitok ako zážitok. Čo nás veľmi nepotešilo, bolo to, že keď sme prišli do prístavu, akurát sme jeden trajekt zmeškali asi o 15 minút. Ďalší išiel o dve hodiny, čo bolo o siedmej večer. Na to, že sme chceli dať ešte čo najviac kilometrov po Rumunsku, sme boli v dosť blbej časovej situácii. Málokedy sme za cestu chytili vyložený rage a mali sme na niečo nervy, ale teraz bola situácia viac než napätá.

To, že trajekt stojí 14 eur, je ešte OK, ale pravé nervy prišli hneď po tom, ako sme sa dostali na druhú stranu. Tam si od nás zrazu colníci vypýtali od každého 7 eur za "vstup do krajiny". Keďže by človek čakal, že cestovanie v rámci EU bude bezproblémové, pýtali sme sa ich, čo to je za blbosť a odkiaľ majú tento poplatok. Vraj platí pre tých, čo prišli trajektom, a po našom naliehaní na to, že to nie je nikde písané, si povedali, že majú dvoch mudrlantov dosť. Následne si vypýtali všetky naše doklady - od každého dva doklady na preukázanie totožnosti - a k tomu nám povedali, že máme vybrať veci z kufra, vraj nás idú kontrolovať. Na prechode bolo okrem nás asi ďalších 5 áut a tak sme celý tento proces absolvovali po tme s nervami v kýbli, ochudobnení o ďalších 14 eur.

Po celom tomto cirkuse sa Maťo spýtal, či potrebuje aj v Rumunsku vinetku, na čo nám odpovedali, že samozrejme, ale večer ju kúpime už len na pumpe (bullshit č. 287 za prvú hodinu v Rumunsku). Vybrali sme sa teda po ceste na sever a povedali sme si, že na prvej pumpe kúpime tú debilnú nálepku a potom už niekde prespíme. To, že najbližšia otvorená non-stop pumpa bude vzdialená asi 100 kilometrov, sme opäť netušili ani jeden.

Ak by ste niekedy šli do Rumunska, určite si okrem iného nevyberajte na vstup do krajiny nočnú hodinu. Dosť vám to pokazí dojem. Už na hranici sme totiž zistili, že miestne psy nemajú radi nikoho a nič, tak za nami neustále behala nejaká brešúca svorka a doslova nám hrýzla za jazdy do auta. V každej dedine sa situácia opakovala. Miestni Rómovia po sebe nemajú problém hádzať sklenené fľaše, aj keď idete práve okolo autom. Proste sa tu nikto nenechá rušiť.

Po ceste sme nemali naplánovaý žiadny kemp ani ubytovanie, a preto sme si po prechode hraníc a kúpení nášho oprávnenia využívať rumunské cesty povedali, že to dnes dáme niekde nadivoko. Začali sme rozmýšľať nad nejakým logickým a bezpečným miestom. Bohužiaľ nám v tento deň a hlavne v tejto časti Rumunska neprišlo nič ako extra bezpečné, tak som Maťovi povedal môj plán o tom, ako by bolo najlepšie spať niekde veľa kostola, veď kto už by nás len tam okrádal a zabíjal. Postupne sme prechádzali dedinu za dedinou, a keďže už bolo dávno po polnoci, nechceli sme zbytočne pokúšať šťastie. Tak sme našli kúsok pred mestom malé opustené miesto s lampou a veľkou kopu štrku, kam sme sa mohli schovať aj s autom. "Dobrú" noc.

Dvanásty a kúsok trinásteho dňa - Curtea de Argeș (Rumunsko) – Budmerice (Slovensko)

Mysleli sme, že najhoršiu noc od prvého dňa, keď sme spali v Celje kúsok od diskotéky, už nič neprekoná, ale mýli sme sa. Celú noc nám svietila do auta lampa a po ceste kúsok od nás neustále prechádzalo jedno auto za druhým. Nadránom som dokonca videl, ako niekto svieti smerom na nás baterkou, ale v tranze z nedostatku spánku som sa ani nepohol. Celkovo som naspal možno 3 - 4 hodinky, Maťo o kúsok viac.

Ráno som však pochopil pramene nášho stresu. Naše "miestečko mimo civilizácie" totiž bolo stavenisko kúsok od cesty, kde ráno začal plynulý ruch práce. Kúsok od auta sa stretávali robotníci a naše auto bolo nadránom obkolesené psami. Rýchlo sme sa preto pobalili a utekali sme kade ľahšie.

V meste Curtea de Argeș sme sa ráno zastavili kvôli tomu, že sme nemali žiadnu rumunskú menu. Do deviatej som čakal na otvorenie prvej banky a Maťo zatiaľ hľadal, kde by sa dala kúpiť káva. Po úspešnej zámene sme sa vybrali na nákup potravín do supermarketu. Ak si niekto myslí, že poľské výrobky si zaslúžia kritiku, očividne ešte nenakupoval šmejdy v Rumunsku. Bravčové mäso v konzerve s 30 % obsahom mäsa, tuniak bez tuniaka alebo salámy bez chuti.

Nuž, pojedli sme, čo sa dalo, a ostatné sme nechali miestnym psom, ktorí zjedli zvyšky aj s kúskami asfaltu, lebo očividne ich tu nikto len tak nekŕmi. Tu by som chcel poznamenať jednu vec. Bez ohľadu na to, aký veľký milovník psov ste, ako veľmi máte rád štvornohých miláčikov, stačí ísť do Rumunska na dva dni a prejde vás to. Tu sú psy všade a rozhodne to nie je nič príjemné. Väčšinou sú v svorke, sú agresívne a celkovo tu berú psov trochu inak ako na Slovensku. Verte mi, toto treba zažiť predtým, než ma odsúdite.

Z tohoto mesta to bol len kúsok po našu poslednú vytúženú destináciu - cestu 7C, inak známu ako Transfagarasan. Cestu známu hlavne kvôli Top Gearu, ktorá je naozajstným rajom pre všetkých vyznávačov zákrut. Veľa ľudí pozná ten ikonický výhľad na severnú stranu, ale celá cesta od začiatku až po koniec si zaslúži rovnakú pozornosť. Zbytočné opisovať, lepšie je vidieť.

Tu sme si o dvanástej poobede povedali, že na Slovensko to už je fakt v porovnaní s tým, čo máme za sebou, fakt len "kúsok", a že sa tešíme na naše rodiny a frajerky. A tak sme dali trošku zaberák a cez Oradeu a Debrecín sme dali nonstop takmer 1000-kilometrovú cestu až domov. A 15 kilometrov pred Bratislavou sa nám podaril aj husársky kúsok - zablúdiť na starej ceste kúsok od Rajky.

Čo nás táto cesta naučila?

Na cestovanie naozaj treba peniaze, ale človek dokáže cestovať tak, aby ich nepotreboval veľa. Celkové náklady na túto cestu boli aj s kúpou auta, prihlásením, benzínom... no proste so všetkým, čo sme minuli, okolo 500 - 600 eur na osobu. Takže za cenu leteckej dovolenky máte možnosť spoznávať svet aj inak. Človek nemusí dávať výpoveď v práci, nemusí sa na dlho lúčiť s rodinou a kamarátmi. Všetko sa dá spraviť aj jednoducho, len sa netreba báť .

Tu je krátke video, ktoré sme neprofesionálne dali dokopy po našom návrate. Môžete na ňom vidieť, ako prebiehali niektoré pasáže našej cesty:

Načítavam video...
Prečítajte si tiež: Formanom po Európe: Ako sme sa na väčšom bratovi Škody Favorit vybrali cestovať po Balkáne Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu