Išla som na výlet s babkou a jej kamoškami. Troška by podľa nich mohol natočiť svoje životné dielo

Išla som na výlet s babkou a jej kamoškami. Troška by podľa nich mohol natočiť svoje životné dielo

Vydané 19.7.2017 o 11:19

Hotová komédia.

Leto v plnom prúde, slnko krásne pripeká, je priam hriech sedieť v rozhorúčenej kancelárii. A tak, keď mi volá starká z Gemera a pozýva ma na skvelý výlet do Viedne, ktorý bude navyše úplne zadarmo, lebo ho platí nejaká ich Únia žien, nechám sa zlomiť a súhlasím. Starkú som už nevidela poriadne dlho a aspoň na chvíľu niekam vypadnem.

Presne o týždeň sa ocitám na mini námestí v Klenovci, dedinke, odkiaľ starká pochádza.

Tá hneď, ako ma zbadá, uteká aj s retro batohom a chlebníkom za mnou a kričí: „Januľka, moja, tak rada ťa zasa vidím! Poď, predstavím ti kamošky.“ A tak spoznávam tetu Kvetu, čo je na pravé ucho hluchá ako poleno, tetu Ulínku, Božku, Betku, Kačenu, Vierku. Všetko štramandy v babkinom veku – sedemdesiat rokov a vyššie.

Pozerám či sa pridá ešte niekto, modlím sa za niekoho v mojom veku. Čakáme ešte Fera, vodiča. A keď sa s polhodinovým meškaním dokotúľa tučnučký päťdesiatnik, moje nádeje na seberovného parťáka sa úplne vytrácajú. Nasadáme do autobusu, starej Karosy, v ktorej kedysi babka a jej kamošky, mimochodom všetky riadne členky miestnej Únie žien, chodievali na rekreácie.

Sadám si k okienku, nasadzujem slúchadlá a dúfam, že tá cesta bude rýchlo ubiehať.

Míňame tabuľu s nápisom Klenovec a už ma z dumania preberá šťuchnutie lakťom. Teta Kveta stojí pri nás a ulieva čosi domáce, vraj na šťastlivú cestu. Zdvorilo odmietam, Kveta je však evidentne hluchá na obe uši, a keď nepochopí ani na tretí raz, hrknem štamperlík do seba za búrlivého potlesku ostatného osadenstva.

Kveta žmurkne na starkú: „Tá bude do vás, Maňa, nedá sa zahanbiť.“ Keď Kveta obehne druhý raz celý autobus, lebo vraj aj do druhej nohy treba dať, zdvihne sa Betka a hlasným zapískaním, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani futbalový rozhodca, si vynúti pozornosť ostatných.

„Dievčatá, tak ktorú dáme?“ Ani sa nenazdám a už si babky vyspevujú: „Slovenské, maaamičky, pekných synov máte...“ A za tým: „Ide pieseň dokola, .... ide pieseň krááásne, Janka nám ju začne.“ Spozorniem, lebo zrazu stíchne celý autobus. Zdvihnem zrak a zisťujem, že všetky babky hľadia na mňa. „Nooo, začni nejakú.“ Nabáda ma starká.

Nemá zmysel protestovať, tak zúfalo rozmýšľam, aké ľudovky si pamätám... Napadne mi len: „Nepovedz ty diefča materi, že sme spolu spali v posteli...“. To už Kveta odzadu popláca starkú po pleci a zašepká, najtichšie, ako jej to hluchota dovolí: „Ale aká huncútka? Nehovorím? Celá do vás je!“

Už sme skoro pri Zvolene, keď sa autobusom rozľahne výkrik: „Zastavtééé!“

Teta Božka ozlomkrky uteká za šoférom a snaží sa ho donútiť, aby otočil autobus. „Čo sa stalo, Božka?“ pýta sa babka. „Ja šom ši žabudla plotézu!“ nešťastne zašušle Božka.

„No tak budeš bez protézy, veď ani do kostola ju nenosíš.“ kričí na ňu ktorási babka. „Ale ja ju potlebujem, ako sa bez nej budem fotiť?“ „Normálne, so zavretou hubou.“ kričí zozadu Kveta, ktorá to zrejme s tými štamperlíkmi trošičku prehnala.

Božka ešte čosi dodáva o viedenských „šnicliach“ , to už ale ostatné parťáčky nepočujú, lebo príde na rad ujo šofér a vyberá zrejme nejakú prasačinku, lebo všetky babky sa pustia do koketného chichotu a rad radom sa červenajú ako rozkokošené pubetiačky. O chvíľu už autobusom znie: „Ceckatú, ceckatú, tú já mám nejradši, ceckatú, ceckatú, tú já mám rád. Jáj i pomiluju, ona zasa mne mne mne, že je ceckatá, trápi srdce mé.“

Po dvoch hodinách jazdy a tretej „cikpauze“ ma starká ponúka „dvojplošníkom“, alias dvoma krajcami chleba s rezňom a kyslou uhorkou.

Ako na povel všetky babky jedna za druhou začnú vyťahovať rovnakú desiatu a ja premýšľam, či včera nemali nejakú spoločnú akciu a nevyrábali si hromadne jedlo na cestu.

Po výdatnom jedle na moment zadriemem a spolu so mnou i polovica autobusu, takže sa ním šíri spokojné pochrapkávanie babiek. Nie však nadlho. Preberie nás opäť teta Betka, zapíska a babky sa strhnú, jednej - meno si už nespomínam - dokonca vypadne od údivu protéza z úst. „Dievčence, blížime sa do Bratislavy. Po pravej strane uvidíte Bratislavský hrad a len kúsok za ním budú hranice. Nachystajte si pasy, nech sa čo najrýchlejšie vybavíme.“

Po tejto informácii nastáva v autobuse hotová panika, jedna babka hľadá pas, druhá hrebeň, tretia sexi oranžový rúž, všetky chcú pred „colníkmi“ vyzerať čo najlepšie. Božka, ešte trochu rozospatá, opäť hľadá protézu, pripomínam jej, že ju má doma. „Ahá,“ dochádza jej napokon.

Loading

...

O desať minút plynulo prechádzame slovensko-rakúskymi hranicami. Babky udivene pozerajú, kde sú tí „colníci“. Božka tipuje, že majú asi obedovú prestávku a snaží sa šoféra presvedčiť, aby sa vrátil, lebo z toho bude „prúser“. Šofér i ja s babkou sa vyškierame od ucha k uchu a snažíme sa nevybuchnúť do smiechu.

Ešte pár minút držíme babky v údive, no keď Kveta začne s teóriou, že možno hranice posunuli, tak ako po vojne, a colnica bude o niekoľko kilometrov, to už sa nezdržím a vybuchnem. Rehocem sa na plné kolo a chúďa babka kamoškám vysvetľuje detaily o Schengene a zrušení hraničných kontrol.

Do Viedne sa dostávame s dvojhodinovým meškaním spôsobeným pričastými „cikpauzami“ a alkoholovou nevoľnosťou tety Kvety.

Hoci tá vehementne tvrdí, že to mäso muselo byť určite „chytené“, že jej robí takú neplechu v žalúdku.

Na prehliadku mesta nám ostávajú dve hodiny, a tak si s babkou zájdeme na Wiener Schnitzel, pozrieme Hofburg a poprechádzame sa v hradnom parku.

Loading

...

Presne o dve hodiny čakáme pri autobuse a snažíme sa zobudiť šoféra, ktorý si vypeckoval Beatles a pochrapkáva si hlavou opretý o volant. Našťastie mu kazeta o chvíľku dohrá a nečakané ticho ho zobudí. Nasadáme do autobusu.

Ako posledná dobieha teta Kveta.

Vysmiata od ucha k uchu sa chváli: „Dievčatá, neuveríte! Ja som sa s nimi normálne rozprávala po nemecky. Čo ma po vojne naučil jeden vojak u nás na lazoch. A vôbec som nemusela vedieť po rakúsky! To je vec, čo?“ Ostatné babky dvíhajú obočia a pritakávajú, aká je to paráda. Kveta je nadšením bez seba. Prechádzka po meste jej evidentne urobila dobre, a tak znova vyťahuje tajné zásoby domácej marhuľovice... vraj do tretej nohy.

Usmievam sa, dnešný deň mi príde tak absurdne komický, že sa rozhodnem si ho vychutnať až do konca a to naplno. Pripíjame so starkou a Kvetou do tretej nohy, lebo vraj to je slovenský pár, chichocem sa na Kvetiných zážitkoch s nemeckým vojakom a jedným uchom začujem: „Od kolieska, do kolieska, do ranjeho domu, dala bych sa pomilovať a nemám sa kooomu!“

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Jedlá a múdrosti starých rodičov sú najlepšie. Tieto hlášky babiek a dedkov nás pobavili aj poučili

Najčítanejšie na Fičí.sk

Ďalšie na Fičí.sk

Čo tak ešte jeden článok ?