Formanom po Európe: Ako sme na škodovke prešli Albánsko, Kosovo a Macedónsko

Formanom po Európe: Ako sme na škodovke prešli Albánsko, Kosovo a Macedónsko

Prečítajte si o druhej časti balkánskeho tripu na Škode Forman.

Minule sme sa pozreli na to, ako vyzerala príprava a štart na našu cestu formanom po juhu Európy. Zatiaľ sme prešli cez Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu a zakempili sme v Čiernej Hore, kde sme pred spaním počuli konečne vetu, ktorej sme plne rozumeli : „Ty vole, dyť to je auto vodnás!“

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Formanom po Európe: Ako sme sa na väčšom bratovi Škody Favorit vybrali cestovať po Balkáne

Piaty deň na ceste - RT Veslo (Čierna Hora) – Kukës (Albánsko)

To, čo sa začínalo ako trápny vtip (zídu sa tak v kempe na konci sveta Slováci, maďarskí Rakúšania a Česi), sa skončilo presne podľa očakávania. Uvedené zvolanie, ktoré sa s k nám minulú noc dostalo odniekiaľ z tmy, bolo tým posledným, čo si z daného večera pamätáme. Slováci a Česi sa spolu družili a družili a maďarskí Rakúšania nám potom nadávali, že robíme bordel. Človek by ani neveril, ako solídne sa dá opiť, ak vám majiteľ kempu nalieva do každej nohy minimálne dve a popritom hráte z čechmi "Městečko Palermo".

Ráno, keď sme rozlepili oči, sme zistili, že je už takmer obed. Cítili sme sa ako trikrát použitý toaleťák, preto sme hľadali možnosti, ako zo seba zmyť špinu a hanbu predchádzajúcej noci. Bratři Češi už boli dávno preč, bola to taká veselá skupinka šľahnutých mladých ľudí, ktorí sa našli cez Facebook a na 9-miestnej dodávke išli takmer tú istú trasu ako my. Zdalo sa nám, že dakto sa nás snažil ráno kontaktovať, no my sme mali čo robiť, aby sme vládali spať.

Riešenie nášho problému s prebraním sa a vyplavením zostatkového prekvaseného cukru sa nám ako na dlani ukázalo, keď sme prišli na pláž. Ono to ani nebola pláž v zmysle ako to poznáme, teda kilometre piesku s ležadlami a slnečníkmi, a.k.a sardinkové pláže, ale schody vytesané do skalnatého útesu a pár plochých skál, o ktoré neprestajne bili vlny. Bola tam krásna belasá voda príjemnej teploty, takže sme si povedali, že nebudeme riskovať, že nás čapne nejaký orgán so zariadením na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu, a ostaneme sa kúpať.

Potom sme si dali výdatný obed pozostávajúci z vifonky, pobalili sme si svojich pár švestek, premazali guľové čapy na prednej náprave a išli sme sa rozlúčiť s pánom domácim. Chudák, ešte stále bol akýsi skľúčený, asi dostal od svojej starej zaracha za to, čo porobil minulú noc. Vybrali sme sa naspäť po tých kľukatých cestičkách, kde sme sa už minulú noc lúčili so životom. Na počudovanie to za svetla vôbec nevyzeralo tak strašidelne. Dokonca tam bola aj kopa domov roztrúsených kde-tu po kopcoch. Oveľa krajšie však boli výhľady na more a celý záliv, ktoré sme deň pretým pre tmu nevideli.

Naša cesta viedla ďalej po pobreží smerom na juh. V ten deň celkom pripekalo, a tak sme sa každú chvíľku zastavovali okúpať sa, alebo sme si aspoň na pláži hodili rýchlu sprchu. Pomaličky sme sa približovali k albánskym hraniciam a atmosféra v aute citeľne hustla a nervozita stúpala. Nevedeli sme, čo nás na druhej strane čaká, preto sme sa rozhodli, že dotankujeme a najeme sa ešte pred hranicami. V reštaurácii kdesi v dedinke za Barom nás pohostili, akoby to mala byť naša posledná večera, a o tej pleskavici cez celý tanier sa nám sníva ešte aj teraz. Potom sme prešli jeden kopček, druhý kopček, zákruta vpravo, zákruta vľavo a boli sme tam... Hranica.

Žalúdky zovreté (teda aspoň do tej miery, pokiaľ to dovoľoval náš výdatný obed), zvierače zatiahnuté a pomaličky sa posúvame v kolóne. Prišli sme k okienku, podávame pasy. Colník na nás nedôverčivo zazerá cez malé okienko. Pýta si doklady od auta. Čakáme. Päť minút, desať minút. Nervozita rastie. Do búdky striedavo chodia viacerí colníci a všetci si pozerajú naše pasy a papiere od auta. Pätnásť minút. Už sme fakt v prdeli s nervami. Zrazu to prišlo. Len tak nám podali všetky doklady a my trielime preč.

Fuuuuuuuuuuuh. Úľava to bola neskutočná. Pre istotu sme zastavili na najbližšom parkovisku a skontrolovali, či nám vrátili všetko. Doklady od auta tam boli všetky, len v pasoch chýbali vstupné pečiatky. Sakra, čo teraz?! Povedali sme si, že skúsime ešte kúsok prejsť, že možno sme ešte neprešli cez albánsku stranu. Po 15 kilometroch sme si už boli istí, že žiadna albánska strana nebude, že všetko bolo na tom jednom mieste. Nastalo ťažké rozhodnutie: vrátiť sa do jamy levovej a dráždiť hada bosou nohou, alebo ísť bez pečiatok? Ono by to až taký problém nebol, prinajhoršom by nás pri výstupe vyhostili, no my sme sa ešte plánovali do Albánska vrátiť.

Takže sme sa vracali.

Prišli sme na hranice a Maťo sa pešo vybral k okienku. Colník na neho zazrel, akoby mu práve zjedol obed a zastrelil manželku, a Maťo mal čo robiť, aby to ustál. Nakoniec sme sa dorozumeli, že čo potrebujeme, na čo colník povedal, že pečiatky netreba, lebo všetko je to v akomsi „systéme“. Niežeby sme mu neverili, ale veriť albánskemu systému sa nám nezdal práve najlepší nápad, a tak sme si pečiatky do pasu vynútili. Naveľa - naveľa nám ich tam nabúchal a poslal nás preč, čo sme aj s radosťou vykonali.

Hneď za hranicami bol ešte nejaký hotel, pri ktorom bol nápis EXCHANGE. Peniaze sme vymeniť potrebovali, tak som sa podujal, že to vybavím. Keď som sa vrátil, bol som troška poblednutejší, ale natešene som zvieral v ruke asi 20 000 LEKov. Prišiel som totiž do hotela na recepciu a pýtal sa na možnosť zámeny peňazí. Recepčná niekam zatelefonovala, a zrazu sa odniekiaľ zjavil typický Albánec – malý, tmavý, s čiernymi vlasmi a fúzmi, v tesilákoch a čiernom tielku s hrubou zlatou reťazou okolo krku a cigaretou v ústach. Povedal mi, nech idem za ním.

Prišli sme do nejakej zadnej miestnosti a Albánec za mnou zavrel dvere. Prišiel k nejakej skrinke a vytiahol odtiaľ ľadvinku, v ktorej mal snáď niekoľko miliónov. Zobral euráče, podal LEKy a bolo. Opäť som vedel len približný kurz, a tak som len zobral peniaze, poďakoval a radšej sa rýchlo vytratil. A tak sme mali pečiatky v pase aj miestnu menu v peňaženke, a čo bolo najhlavnejšie, zatiaľ sme boli stále živí a neokradnutí, takže sme pokračovali smerom na sever Albánska do mesta Kukës.

Cestou sme narazili na albánsku diaľnicu, a tak sme rýchlo sledovali internety, či nám bude treba aj nejakú známku, alebo nie. Nakoniec sme sa rozhodli, že na diaľnicu vybehneme a keby niečo, tak sa môžeme tváriť ako blbí turisti na starom aute, ktorí sa tam nevedomky dostali. Ešte k tomu sa začínalo stmievať, a policajti predsa v noci diaľnicu nekontrolujú, no nie?

Sedemdesiatkilometrový úsek prešiel ako nič, a tak sme sa ocitli na severe, kde ešte stále kolujú historky o "krvnej pomste" mafiánov a nevzdelaných albáncoch. Kukës však bolo úplne obyčajné mesto, kde sme za 15 eur spali v hoteli v centre mesta a večer sme vybehli na pivo. Pre mňa sa tu však vyskytla jediná prekážka celej cesty. Priemerný človek tam má asi meter šesťdesiat a s mojou výškou takmer dva metre bol problém ako pri vstupe do miestností, tak s posteľou, v ktorej som spal zložený ako tetris.

Pri večernej vychádzke po meste sme si všimli, že mýty o mužoch v Albánsku možno pramenia z toho, že z ich výrazu nejde strach, ale skôr veľký rešpekt. Nemali sme pocit, že by nás niekto chcel napadnúť, ale človek tu proste nemá ani najmenšiu chuť vyvolať nejaký konflikt. To sa trochu miešalo s tým, že chlapi sa tu bežne na privítanie bozkávajú na líce, alebo sa pri chôdzi držia za ramená. Mládež tu trávila večer tým, že sa na starých Mercedesoch vozila hore-dole po hlavnej ceste celú noc. Keď hovorím mládež, myslím tým, že šoféri často nemali viac ako 15 rokov.

Šiesty deň na cestách - Kukës (Albánsko) – Kalishta, Camp Rino (Macedónsko)

Ráno v Albánsku začalo riešením našej jedinej a veľmi závažnej poruchy typu "niečo nám tam vŕzga". Celý problém sme videli niekde v okolí predných kolies a tlmičov, a tak sme zavolali nášmu mechanikovi na telefóne. Ten nám poradil, že v týchto teplotách bude treba len veci dobre namazať. Vyložili sme teda veci z kufra, aby sme vytiahli náradie (asi pol hodina práce), dali sme dole koleso (tri minúty práce) vytiahli sme ihlu a striekačku, do ktorej sme natiahli olej (tu nezáleží, koľko to trvalo, ale ako sme pri tom museli vyzerať, keď okolo prechádzal hotelový personál), premazali sme, čo premazať išlo, a všetko sme zbalili (ďalšia pol hodinka). S odstupom času sme si uvedomili, aké bolo Forman naozaj dobré auto, keď toto bola jediná vec, ktorá sa nám na ceste prihodila.

Cez albánske hory sme si to valili cca 40 km/h smerom na Kosovo a zistili sme, že miestni šoféri na rozdiel od tých našich vedia efektívne využívať trúbu na aute. Človek vás ide obiehať - zatrúbi, aby ste o tom vedeli, človek vás chce pozdraviť - zatrúbi, človek ide zastaviť na neobvyklom nieste - zatrúbi. Časom sme sa naučili rozoznávať situácie a trúbenia, a preto sme si na týchto cestách pripadali paradoxne dosť bezpečne.

Príchodom na kosovskú hranicu sme opäť spôsobili menší rozruch v radoch colníkov, ale tentokrát hneď pri tom, ako nás uvideli. Na auto sa postupne prišla pozrieť celá colnica a každý nám venoval veľký úsmev a potrasenie rukou. Zažili sme tu aj menšiu byrokraciu, keďže v Kosove vám na auto neplatí klasická zelená karta, a tak si musíte vybaviť vlastné PZP za 15 eur. Je to však otázka asi desiatich minút, zaplatíte a môžete sa vybrať do krajiny (áno, povedal som krajiny - sú tam hranice, platí sa tam eurom, neplatí tam naše PZP, majú hlavné mesto, takže výkriky, že Kosovo je Srbija, sú tu málo platné).

Navštívili sme tu historické mesto Prizren, v ktorom kontrastuje staré mesto s tržnicami a typickou atmosférou s centrom, v ktorom si môžete vybehnúť do baru na pivo, dať si kolu a burger, a potom si ísť kúpiť značkové tričko a okuliare. Kosovo je krajina, ktorá nemá oficiálne náboženstvo, ale je tu je okolo 90 % moslimov, čo však nič nemení na situácii, že sme sa tu cítili príjemne a napriek tomu, že bola ešte všade prítomná aj armáda, necítili sme sa tu nijak ohrozene. Dokonca sme sa zhodli, že Kosovčanky majú niečo do seba, sú to pekné slečny s dobrým vkusom. Ale možno im hralo do karát aj to, že už sme boli na ceste takmer týždeň a dvom chlapom zavretým v aute sa už môžu hocijako pomiešať preferencie.

Zaujímavým zážitkom v Kosove sa stal aj nákup suvenírov, keď sme zavítali jedného malého obchodíku a okrem klasických blbostí ako magnetky a pohľadnice som si kúpil aj kľúčenku s albánskym orlom. Rozmýšľal som, v ktorej krajine s tým potom budem mať problémy, keď si vyložím pri obede kľúče na stôl. Takisto ma zlákala aj dvojstrunový hudobný nástroj, s ktorým som mohol potom Maťovi parádne liezť na nervy počas zvyšku našej cesty.

Ujo predavač nám dal asi dvadsaťminútovú prednášku o histórii Kosova. Potom začal hovoriť niečo o Srboch a popri tom vytiahol taký "maličký", asi tridsať centimetrový nôž, a povedal nám niečo o tom, že keby sme boli odtiaľ, tak nás asi prebodne. Po výdatnom smiechu v trojici sme sa vybrali späť do auta plakať. Za parkovanie v strede mesta v uličke, do ktorej sa zmestil Forman a vedľa neho maximálne tak mucha a päť mravcov, sme zaplatili asi 20 centov a ujo s lístkami nám potom ochotne slúžil asi desať minúť ako parkovací senzor.

Cez hory, kde sme zase matematicky prepočítavali ideálny pomer medzi tým, aby nám nehoreli brzdy alebo nevyvrela voda, sme sa pomaly presúvali k Macedónsku, ale ešte predtým sme videli naozaj krásnu prírodu. Ako sme sa dozvedeli, v Kosove sa veľmi dobre rozbehol turistický ruch pre lyžiarov a ich lyžiarske centrá sú vraj na veľmi dobrej úrovni, čo sa nám však v lete nepodarilo zistiť. Kvôli bezpečnosti sa však ešte úplne neodporúča turistika na vlastnú päsť, ale zároveň už vzniká po ich horách množstvo turistických chodníčkov, ktoré majú veľký potenciál do budúcnosti. V týchto horách sme napríklad videli aj repliku Bieleho Domu takmer 1:1 alebo značky, že tanky by nemali ísť po aktuálnej ceste viac ako 30 km/h.

O Macedónsku sa dajú počuť len dve verzie príbehov - buď ako o smetnom koši Európy, alebo ako o krásnej krajine, ktorá má čo ponúknuť. Bohužiaľ, celá naša cesta cez Macedónsko nás nútila prikláňať sa k prvému názoru. Ich cesty totiž lemujú vo veľkej časti len odpadky, odpadky a zase len odpadky. Cesty sú síce na ako tak schopnej úrovni, ale malé mestá si to zase odnášajú pochmúrnou atmosférou, vo veľa prípadoch až debilnými šoférmi a ak nejdete len po turistických pamiatkach (ktorých je tu samozrejme dosť a mnohé berú dych), tak sa prechod touto krajinou stáva nie veľmi peknou spomienkou. Na diaľnice sa nám tu nechcelo, a tak sme cestu na juh cez Skopje a Tetovo išli dosť pomalým tempom.

Samozrejme, túto krajinu nechceme len haniť. Napríklad cesta od Novo Selo až po Kichevo je skutočné príjemný zážitok pre šoférov alebo motorkárov s množstvom serpentín, dobrou cestou, ale aj krásnym výhľadom na krajinu.

Náš cieľ bol však ešte viac na juhu a bolo ním práve Ochridské jazero, ktoré sa rozprestiera na hraniciach Macedónska a Albánska a ide o jedno z najkrajších jazier v Európe. Ako obvykle sme sa na naše miesto určenia dostali po tme, a tak sme sa kúsok od mesta Struga ubytovali v kempe, kde sme (ako obvykle) ihneď dostali rakiju, ktorú sme si ešte niekoľkokrát zopakovali. Dali sme to na typických Čechoslovákov, rozbalili sme si PETku piva, májku, cibuľu a spokojní po celodennej ceste sme šli spať.

Siedmy deň - Kalishta, Camp Rino (Macedónsko) – Himare (Albánsko)

Tento deň som začal na mňa dosť neobvyklým rekordom. Vstal som asi o piatej ráno. Môj sen bol spraviť dokonalé a romantické timelapse video východu slnka na krásnym jazerom, kde sa kolíše loďka, v pozadí sú majestátne hory a nad jazerom krúžia vtáky. Vytiahol som preto druhýkrát za našu výpravu statív a nasadil som do neho pomocou lepiacej pásky a držiaka z auta svoj telefón (na ktorý som vtedy točil a fotil všetko z môjho pohľadu, Maťo si chvíľu pred výpravou kúpil z bazošu foťák). Všetko som si krásne nachystal a spustil som spúšť. To, že som si večer telefón zabudol dať na nabíjačku a tých 14% baterky sa mi vybilo po troch minútach natáčania, som zistil dosť neskoro, a tak som namiesto ranného fotenia strávil čas búchaním o volant a vynálezom nových slovensko-macedónskych vulgariznov.

Z Kalishte na Ochridskom jazere sme si odskočili do vedľajšieho mestečka Struga na obligátne nákupy suvenírov a iných drobností. Zistili sme, že Macedónsko je rajom sockárov, ako sme my. Riadiac sa heslom Homera Simpsona: "Když vono je to tak levný!" sme za 20, slovom dvadsať, eur zamenených za denáre získali - 2 hamburgery, teľací kebap, 2 pizze, 1liter rakije, 2 fľaše vína, 3 fľaše minerálky, 3 magnetky, 3 kľúčenky a 2 pohľadnice.

Cez Strugu pretekala krásna čistá rieka a párkrát nás to aj lákalo skočiť si. Našu odvahu povzbudil ešte aj náhodný plavec, o ktorom sme si najprv mysleli, že ho už nebaví život, a tak skočil z mosta.

Prežratí a spokojní sme sa vybrali naspäť do Albánska, kde sme mali jasný cieľ - kemp na pláži pri mestečku Himara. Gúgoľ mapy nám našepkali, že cesta by mala trvať cca 5 a pol hodiny, no ako sa to už veľakrát na našej ceste stalo, troška sa to pretiahlo. Najprv sme v kopcoch pred Elbassanom chytili dva kamióny, ktoré nebolo možné predbehnúť, a neskôr sme sa vybrali "bezva skratkou", z ktorej sa vykľul ďalší omyl našej cesty.

Podľa našej papierovej mapy tam mala byť cesta 2. triedy, no ako sme sa už niekoľkokrát presvedčili, mapy majú nie vždy pravdu. Najprv sme išli "cestou", pri ktorej by si aj cesta medzi Myjavou a Senicou pripadala ako supermoderná diaľnica. Po tom, čo nám opäť skoro vyvrela voda, sme narazili na krásny nový asfalt, a tak sme celí potešení praskli do všetkých koní, čo nám zostali v aute, nech sme tam čím skôr. O to väčšie bolo naše prekvapko, keď nám zrazu za ďalším kopčekom nielenže zmizol nový asfalt, ona akosi zmizla celá cesta a bola tam len nejaká poľná, kde - tu vysypaná šutrami ako hlava.

Tak sme chvíľku blúdili po okolí, pýtali sme sa domácich. Lenže, ako sme už spomínali, albánčina je prudko nezrozumiteľná, a na takých odľahlých lazoch nikto nevedel nijak inak. S naším jediným naučeným slovom "mirëdita", čo znamená dobrý deň, sme sa tak dorozumievali väčšinou len posunkami. Jedna teta sa nás teda snažila navigovať, len nezabudla zdôrazniť že "rrugha kshu" čo sme pochopili ako že úplnezenajviacnap****cestaajnaalbánskepomery, a držiac sa jej presného smerovania typu rovno a doprava sme prišli na miesto, kde sme už boli, kde sa strácala cesta. Povedali sme si, že predsa sa len tak nevzdáme, a vyrazili sme po nej. Po asi 500 metroch a troch skoro utrhnutiach nápravy s vodou na bode varu sme usúdili, že to asi bude nad naše sily. Rozhodli sme sa vrátiť spať. Po asi 10 kilometroch sme našli cestu, ktorá ani v mape nebola, a po relatívne dobrom asfalte sme sa dostali na hlavnú. A spokojní sme pokračovali ďalej.

Táto "skratka" nám predĺžila cestu o asi dve hodiny a nadbehli sme si asi 20 kilometrov, ale aspoň sme videli tvár Albánska, kde ľudia stále jazdia na somároch, nosia tradičné oblečenie a pasú veľké stáda kôz. Kúsok od mesta Fier sme sa po druhýkrát vydali na albánsku diaľnicu až to mesta Vlore, ale až tu sme pochopili, čo si na juhu Albánska predstavujú pod pojmom diaľnica. Pokojne tu stoja autobusy a zastávky "na znamenie" majú na každom kroku. Po krajoch cesty, ale často aj na vnútornej strane sa pasú kozy a ľudia, či už na bicykloch, alebo aj na autách, nemajú problémy s cestou v protismere, veď idú len "tuto kúsok".

Vo Vlore, ktoré sa považuje za centrum albánskej riviéry, sme sa tešili, ako sa pozrieme na more, keďže už v roku 2015 začínali cestovky na Slovensku ponúkať zájazdy až sem a na obrázkoch boli krásne rezorty plné piesku a priezračnej vody. Odhadli sme, že tieto fotky určite nerobia v strede septmbra, keďže na plážach bolo namiesto piesku len blato a smeti. Nuž, zrejme si každý odniesol ako suvenír za hrsť piesku a na oplátku nechal jednu prázdnu fľašu.

No reputáciu si u nás čoskoro napravilo niečo iné. Mnohí motorkári sa budú hádať o tom, či sú krajšie a adrenalínovejšie horské priechody v Taliansku, Francúzsku alebo v Rumunsku. Ten najadrenalínovejší sme však objavili pri prechode z Vlore do Himare. Čakalo nás takmer 50 kilometrov neskutočnej jazdy po úzkych cestách nádhernou prírodou do neskutočných výšok. A od vrcholu smerom dole zase nezabudnuteľné výhľady na krásne more. Áno, na týchto kopcoch sa opäť ozval môj pretekársky duch, a preto som si každú zákrutu neskutočne užíval. Nechal som sa až tak ovládať, že sme po ceste dole začali cítiť strašný smrad spáleného kovu. Neviem, či ste niekedy videli, ako vyzerá, keď sa vám na aute topia kvôli prehriatym brzdám puklice, ale na Formane to pre mňa a pre Maťa rozhodne nebol pekný pohľad. Tentokrát som si len vypočul, že aspoň po kopcoch by som nemusel jazdiť jak babrák, a tak som radšej nechal zvyšok kopca na Maťovi, predsa len jazdil s kamiónom a na takéto veci išiel viac s rozumom.

Bývanie, či už v hoteli alebo v kempe na juhu Albánska, je priamo rozprávka. Krásne pláže s neskutočne modrou vodou a na druhej strane dvojtisícové hory. Do kempu sme prišli práve v momente, keď zapadalo slnko, a tak sme sa celí spotení len rýchlo ubytovali. Po tom, čo sme sa my aj auto celý deň varili, sme sa romanticky vo dvojici vrhli rovno do mora. Trochu sme smútili, že tam v tom momente nemôžu byť naše frajerky, ale o rok na to sme ich na toto magické miesto do Mestečka Himare zobrali už na normálnom aute na krásnu týždennú dovolenku. Albánsko je ideálna destinácia aj pre páry na aute s medzizastávkou v Srbsku alebo Macedónsku.

Pri toľkej romantike na pláži sme si skoro nevšimli, že na kempe zatvárajú hlavnú bránu, a tak sme si pripadali ako v pevnosti Boyard pri zbieraní posledných mincí, keď sa nám len tak - tak podarilo dostať dnu. Na večeru sme si dali pivo, musaku a neskôr samozrejme prišla rakija v decových pohároch.

A tak sme prebehli sever a juh Albánska, Kosovo a Macedónsko. Ak by ste chceli vedieť, prečo sa Gréci opijú z dvoch pív, prečo im nechutí borovička, koľko psov vás dohryzie na rumunskom vidieku a prečo sa dá v Bulharsku dostať do prdele, počkajte si na tretiu - poslednú časť našej balkánskej jazdy .

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Formanom po Európe: Ako sme úspešne dorazili z Grécka späť na Slovensko