Poslední v cieli, prví na titulkách novín. Aj tieto športové drevá sa zapísali do histórie

Poslední v cieli, prví na titulkách novín. Aj tieto športové drevá sa zapísali do histórie

Galéria športových polien, časť prvá.

Šport je nádherná vec. Najrýchlejší, najsilnejší a najšikovnejší ľudia na planéte víťazia a prepisujú históriu. Raz za čas si však miesto v kronikách vydobyje i športovec, ktorému sa nezadarí, prípadne je naozaj tragický a už len jeho účasť na podujatí sa dá označiť za zázrak. Či už na národnej pôde, vo svetových ligách, alebo na medzinárodnom fóre, reprezentanti letných i zimných športov napísali zopár príbehov, ktoré sú prinajmenšom komické.

Prečítajte si o piatich letných failoch z kroniky svetového športu.

1. Opitý cyklista - Abdel-Kader "Adi" Zaaf (cyklistika)

V roku 1950 sa legendárnej Tour de France po prvý raz zúčastnil aj africký tím, Sud-Est, pozostávajúci prevažne z Alžírčanov. Preteky výrazne poznačili horúčavy a hoci dokázali členovia Sud-Est vyhrať dve etapy, do cieľa v Paríži dorazili iba dvaja.

Paradoxne, najviac sa preslávil Abdel-Kader Zaaf, ktorý musel v trinástej etape odstúpiť pre vyčerpanie. Asi 15 kilometrov po začiatku pretekov sa Zaaf s tímovým kolegom Molinésom odtrhli od pelotónu a zahájili svoj únik. Súboj o žltý dres ovplyvniť nemohli, a tak zvyšok poľa nereagoval.

Kopcovité trápenie z Perpignanu do Nîmes je dlhé 215 km a vedie cez malebné francúzske vinárske oblasti, a pravdepodobne práve to sa stalo Zaafovi osudným.

Ako sa z vody stalo víno

Dvojica mala výborné tempo, ich náskok bol neotrasiteľný. Štyridsať kilometrov pred Nîmes však začal Zaaf zaostávať, brčkovať a nakoniec zišiel mimo cesty, kde doslova odpadol pod strom. Keď precitol, podľa viacerých svedkov sa pokúšal nasadnúť na bicykel a vydať sa opačným smerom, pelotónu naproti. Bol zastavený a odvezený do nemocnice s podozrením na silný úpal. Neskôr vyšlo najavo, že alžírsky cyklista počas stúpania prijal od niekoho z divákov fľašu, aby uhasil smäd. Podľa všetkého išlo o víno, a keďže Zaaf ako moslim nikdy v živote k alkoholu nepričuchol, čoskoro ho to porazilo.

Jeho tímový kolega, Alžírčan Marcel Molinés, náskok udržal a zvíťazil. Stal sa tak prvým africkým cyklistom v histórii, ktorý získal etapové víťazstvo na Tour. Médiá napriek tomu skočili najmä po humornom príbehu opitého exota, z čoho bol Molinés pomerne smutný. V štrnástej etape však opäť zvíťazil jazdec Sud-Est, Custodio Dos Rios z Maroka, a na nešťastné faux pas Adiho Zaafa sa zabudlo.

2. Nemá žiadny hendikep! - Maurice Flitcroft (golf)

V roku 1976 sa na golfový Brittish Open prihlásil Maurice Flitcroft, 46-ročný žeriavnik a tuhý fajčiar z Manchesteru. Jeho sada palíc bola asi polovičná oproti štandardu, no Flitcroft mal jasný cieľ: získať slávu a bohatstvo.

Z miestnej knižnice si vypožičal golfovú príručku Petera Allisa a tiež inštrukčné články Ala Geibergera, víťaza PGA Championship v roku 1966. V prihláške zaškrtol kategóriu ,,profesionál", keďže v kategórii ,,amatér" je nutné uviesť handicap - golfové skóre. Žeriavnik z Manchesteru však žiadny handicap nepociťoval. Nič netušiaci členovia rady Royal & Ancient Golf Club ho pozvali na kvalifikáciu do Formby a zažili vďaka tomu doposiaľ neprekonaný rekordný zápis.

Niekde predsa začať musel

Flitcroft sa prestrieľal ihriskom na 121 úderov, čo je 49 nad par, najvyšší zápis v 141-ročnej histórii turnaja. Toto skóre je dokonca iba približné číslo, pretože rozhodca pred poslednými jamkami stratil prehľad v celkovom počte pokusov. Jim Howard absolvoval kvalifikáciu vo flighte spolu s Flitcroftom a opísal súperovu hru nasledovne: "Chytil palicu, ako keby chcel niekoho zavraždiť. Zdvihol ju priamo nad hlavu, vertikálne sa zahnal do zeme a loptička poskočila asi o meter... v danej chvíli to vôbec nebolo vtipné."

Flitcroft splnil svoj cieľ iba napoly, získal slávu. Na druhý deň jeho meno zaplnilo titulné stránky športových novín a on sám absolvoval množstvo rozhovorov: "Skóre nie je skutočným odrazom mojej hry. Boleli ma kríže a trápila ma fibróza, ale nechcem sa vyhovárať. Tiež som si zabudol v aute palicu, štvorku-drevo. So štvorkou-drevo som smrteľne presný."

Keď Flitcroftovej matke novinár oznámil správu o rekordnom počine jej syna, spýtala sa: "Znamená to, že vyhral?". Po oboznámení s tým, čo v skutočnosti jej syn dosiahol, uviedla: "Niekde predsa začať musí, no nie?"

3. Vráť sa pod koše, Mike! - Michael Jordan (baseball)

Najlepší basketbalista sveta zažíval v roku 1993 poriadne kolotoče. Získal s Chicagom Bulls tretí titul v rade, no zároveň ho začínala unavovať sláva. V júli toho roku zomrel Jordanov otec James. Bol zavraždený dvomi mladíkmi pri krádeži jeho luxusného auta. Tiež sa objavilo podozrenie, že MJ prepadol hazardu, a tak v októbri 1993 oznámil koniec kariéry.

James Jordan si vždy želal, aby sa jeho syn venoval baseballu. Mike si teda stanovil nový cieľ a v roku 1994 sa upísal ako odpaľovač tímu Chicago White Sox z Major League Baseball. Pravda je taká, že White Sox patrili Jerrymu Reinsdorfovi, vlastníkovi Chicago Bulls, a ten Jordanovi sľúbil, že počas jeho baseballovej kariéry môže naďalej poberať ten istý plat ako v NBA.

Bejzbalová pálka nie je kôš

Hoci mal zopár zábleskov dobrého športovca, ukázalo sa, že nie je bohvieakým odpaľovačom. White Sox ho poslali do farmárskeho tímu Birmingham Barons, kde zaznamenal slabučké skóre 0,202 so 114 strike-outami.

V roku 1995 sa v MLB uskutočnil štrajk, pre ktorý sa oddialil štart sezóny. Jordan sa rozhodol vrátiť k basketbalu zhruba 20 zápasov pred koncom základnej časti NBA. Pomohol Bulls dostať sa do play off, no v semifinále východnej konferencie vypadli v sérii proti Orlandu. V nasledujúcej sezóne MJ nastúpil už v plnej sile a získal s Chicagom ďalšie tri tituly šampióna NBA v rade.

4. Falošný kamarát Georga Weaha - Ali Dia (futbal)

V roku 1996 zazvonil telefón manažérovi Southampton FC, Graemovi Sounessovi. Hlas na druhej strane ho presvedčil, že mu volá Libérijčan George Weah, najlepší futbalista roka a držiteľ Zlatej lopty z roku 1995. Vraj má pre Sounessa vynikajúcu posilu, Aliho Diu.

"Hral za Paríž Saint-Germain. Za Senegal odohral trinásť zápasov a dal päť gólov!" ozvalo sa v slúchadle. Souness nechcel tento tip premrhať, a tak podpísal s futbalistom jednomesačný skúšobný kontrakt.

Už na tréningoch však bolo jasné, že Ali Dia sa v Southamptone dlho nezdrží. Jeho pozičná hra bola katastrofálna a celkovo vedel o futbale veľmi málo. Nikto z tímu nerátal s tým, že by senegalský útočník za ,,Saints" reálne nastúpil. Lenže niekoľkí hráči sa v krátkom časovom úseku zranili a 9. novembra 1996 napísal Souness Diu z núdze na súpisku v zápase proti Leedsu. Taktiež vôbec nebolo v pláne, že by Dia do diania zasiahol, no v 32. minúte sa zranil Matt Le Tissier a Senegalčan vybehol na trávnik.

Bambi na ľade

Jeho výkon bol zlý a takticky zmätený: "Pri pohybe vyzeral ako Bambi na ľade. Vôbec nevedel, čo robí, bolo to veľmi trápne," spomína Le Tissier. Southampton stretnutie prehral 2:0 a po zápase bola v kabíne dusná atmosféra. Dia sa zbalil, odišiel z hotela a v tíme ho už nikto nikdy nevidel. Neskôr sa ešte pokúsil presadiť v nižších ligách, no neuspel.

Ali Dia si údajne už predtým takýmto spôsobom zabezpečil angažmán vo Fínsku alebo v tíme VfB Lűbeck. Sám však tieto obvinenia odmieta a aj prestup do Southamptonu považuje za nedorozumenie spôsobené agentom.

"Všetci vravia, že som oklamal Graema Sounessa, že som falošný. Po príchode do Anglicka som si najal agenta, to on je na vine. Musel obvolať všetkých manažérov s tým, že sa vydával za Weaha. A áno, poznám Georga Weaha, ale určite nie sme najlepší priatelia."

5. Najdlhších sto metrov voľným spôsobom - Eric Moussambani (plávanie)

Existuje program, vďaka ktorému dostávajú športovci z rozvojových krajín, kde chýbajú tréningové strediská, divoké karty na účasť na olympiáde. A práve takto sa na najväčší atletický míting na svete dostal aj ,,Úhor Eric" z Rovníkovej Guinei.

Moussambani sa začal učiť plávať asi osem mesiacov pred LOH v Sydney 2000: "Trikrát do týždňa, od piatej do šiestej ráno, som mal k dispozícii 12-metrový bazén v jednom hoteli v Malabe. Chodil som trénovať aj do rieky a na pláž. Jeden rybár ma naučil, ako sa udržať na hladine. Nešlo o konkrétny plavecký štýl, naučil ma len, ako sa nepotopiť. Nevedel som vôbec nič."

Nevedel ani skočiť šípku

"Keď som uvidel olympijský 50-metrový bazén, ostal som zhrozený. Bol obrovský! Mal som tréningy v rovnakom čase ako Američania. Nevedel som poriadne ani skočiť šípku, nič o technike. Sedel som tam a pozoroval, ako trénujú. Potom som šiel do bazéna a chvíľu som plával. Prišiel za mnou tréner z JAR a pýtal sa, či som plavec, či budem pretekať. Odpovedal som, že áno. On na to, že vo mne plavca nevidí, no dal mi potom zopár rád, ako hýbať rukami a nohami. Nevedel som však vôbec nič o dýchaní a množstvo ďalších vecí."

Na poslednú stometrovú rozplavbu voľným spôsobom nastúpili zostávajúci traja pretekári. Karim Bare z Nigeru, Farchod Oripov z Tadžikistanu a pomerne vystresovaný Moussambani. Postavili sa vedľa seba na mostíky do štartovacej polohy. Bol to len okamih, odrazu Bare s Oripovom vrhli šípku vpred, hoci nezaznel žiadny výstrel. Moussambani stŕpol, no do vody neskočil.

"Ostatní dvaja pretekári skočili do vody, ale ja som sa nepohol. Najprv som si myslel, že diskvalifikovali mňa. Vyradení však boli oni a v tom ma premkla ešte väčšia nervozita. Všetky pohľady sa otočili na mňa."

Druhý pokus

Opätovný štart, výstrel, celkom slušná šípka.

"Prvých päťdesiat metrov mi to išlo... veľmi dobre! Ľudia ma povzbudzovali, dal som do toho maximum. Vravím si: 'Choď, choď! Mama, sestra, kamaráti, všetci sa pozerajú!´. Stálo ma to však množstvo energie, myslím, že všetku (smiech). Po obrátke som zrazu prestal cítiť nohy a to ma spomalilo. Asi v strede bazéna som mal pocit, že hýbem celým telom a napriek tomu stojím na mieste. Ľudia ma začali povzbudzovať ešte hlasnejšie, a keď som konečne doplával do cieľa, veľmi mi odľahlo. Dokázal som to! Viem, že môj čas nebol dobrý, no bol som šťastný."

Víťaz kvalifikačných rozplavieb Peter van den Hoogenband zaznamenal čas 48,30 sekundy. Eric Moussambani sa dotkol cieľovej pásky v čase 1:52,72 - najhorší zápis v histórii tejto disciplíny na olympijských hrách. Nepostúpil teda na čas, hoci svoju rozplavbu vyhral. Napriek tomu sa stal spolu so svojou krajankou Paulou Barilou Bolopaovou národným hrdinom. Bolopaová skončila posledná v rozplavbe na 50 metrov voľným spôsobom, taktiež s najhorším časom v histórii OH. Aj keď Moussambani neskôr stiahol svoj osobný rekord na niečo málo pod 57 sekúnd, na OH 2004 v Aténach sa nekvalifikoval. V marci 2012 sa stal trénerom národného plaveckého tímu Rovníkovej Guiney.

Zdroje: Telegraph, CNN, Cycling News, Guardian, Aktuality, Baseball-Reference, Suchánek - 1500 sportovních tragedií