Formanom po Európe: Ako sme sa na väčšom bratovi Škody Favorit vybrali cestovať po Balkáne

Formanom po Európe: Ako sme sa na väčšom bratovi Škody Favorit vybrali cestovať po Balkáne

Nie každého lákajú preplnené rezorty a luxusné dovolenky pri mori.

Nájdu sa medzi nami aj takí, ktorí cestujú takzvaným motonomádskym štýlom. Podstata tohoto cestovania je v tom, že zoberiete auto, motorku alebo iný dopravný prostriedok a vyrazíte skúmať svet na kolesách. Či už máte karavan, veľké terénne vozidlo alebo obyčajnú babettu, cestovať sa dá takmer na všetkom a ak máte odvahu, takmer kamkoľvek. Keďže okolo seba vidíme, že sa dá so žigulákom dostať do Mongolska, s Babettou k Čiernemu moru alebo škodovkou k hraniciam s Čínou, rozhodli sme sa s kamarátom pred dvomi rokmi, že aj my dokážeme, že na cestovanie netreba tisíce eur, sponzoring, moderné auto alebo opustiť svoju prácu.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:11 slovenských a českých cestovateľských výprav, ktoré vám spravia chuť na dobrodružstvo

Na svoje prvé auto asi nikto z nás nezabudne, a to moje bola krásna Škoda Favorit.

Síce to bolo v roku 2010 a auto už vtedy malo takmer dvadsať rokov, ale ja som rýchlo pochopil, že "kluci ve škodovce" odviedli dobrú prácu a auto ponúkalo celkom komfortnú jazdu a v prípade poruchy sa dalo opraviť aj bez väčších znalostí a technického vzdelania.

V máji roku 2015 sme preto s kamarátom Maťom o výbere auta veľmi dlho neuvažovali a za 350 eur sme kúpili kombíkovú verziu Formana, ktorá mala po staršom pánovi najazdených 70-tisíc kilometrov, za čo by sa nemuselo hanbiť žiadne moderné auto z druhej ruky. Keďže sa s kamarátom Maťom familiárne nazývame medzi sebou Ferko, tak sme pri výbere mena pre auto dlho neváhali.

Vybavili sme poistku, prepis a po tom, čo nám kamarát v servise povedal, že auto je vo výbornom stave, boli sme pripravení na plánovanie trasy. Po rôznych zmenách, dohadovaniach a úpravách sme sa rozhodli, že naša prvá trasa povedie na Balkán. Traja Ferkovci boli pripravení na cestu.

Prvý deň na ceste - Budmerice (Slovensko) - Celje (Slovinsko)

Dvanásteho septembra 2015 o 13:30, hneď po tom, ako nám v miestnej reštaurácii spravil šéfkuchár na cestu šnicle s kyslou uhorkou do alobalu, sme sa vybrali smer Slovinsko. Ako správny Slováci sme sa zastavili asi po 100 kilometroch v Rakúsku a na náhodnej cik pauze v poli sme stihli skonzumovať aj polovicu našej šniclovej výslužky.

Cesta Rakúskom išla bez väčších komplikácii a aj napriek tomu, že náš cieľ bol ísť celú cestu mimo diaľnic, na hranicie so Slovinskom sme prišli v extrémne dobrom medzičase. Ako dvaja šoféri máme takisto aj iný štýl jazdy a ak je Maťo schopný robiť výbornú spotrebu, ja som schopný dať z auta maximum a rýchlosťou predbiehať čas (čo sa samozrejme neskôr vypomstilo).

Do mesta Celje sme prišli približne o pol deviatej a hľadali sme flek blízko centra, kde by sme nemuseli platiť za parkovné, a zároveň by sme si nenašli auto vyložené na tehlách bez kolies, dverí, motora, kufrov... Našli sme ideálne miesto, ktoré bolo tiché a nepreplnené, ale zároveň asi 2 uličky od centra.

Nočný život v Celje sme zhodnotili na 4 hviezdičky z desiatich, predsa len nám náladu pokazilo Laško za 2,40 v reštike, kde si "Feťák Dušan" dával lajnu na záchode a na račun (účet) sa čaká 30 minút. Neskôr sme našli miestny domov mládeže, kde to aspoň ako - tak žilo, a ako babráci sme si dali Bernarda a Kozla za 5 eur - fajnšmekri.

Na našu cestu sme si zobrali jednu borovičku, ktorú sme chceli odovzdať našim hostiteľom v Grécku, no už v Celje sa ma Maťo pred spaním pýtal, či si na noc nedáme po jednom. Našťastie sme odolali a okolo polnoci sme sa rozložili na najnepohodlnejšie sedačky na spánok, aké boli kedy namontované do motorového vozidla. Opierka na hlavu vo Formane totiž slúži len na jednu vec - aby vám pri náraze zozadu rozbila hlavu.

Neskôr sme zistili, že náš anonymný parkovací priestor je parkovisko pred asi najvychytenejšou diskotékou v meste, a tak nás od jednej ráno budili zvuky opitej mládeže a rozbíjania fliaš asi 10 metrov od nášho auta. Lahko noč.

Druhý deň na ceste - Celje (Slovinsko) – Slovinské pobrežie – Opatija (Chorvátsko)

Druhý deň expedície sme začali ako správni cestovatelia rannou kávou a raňajkami v miestnom mekáči. Je to totiž miesto, kde majú zaručene free wifi a nám sa už cnelo za fejsbúkami. Mali sme síce predplatený dátový roaming, bolo nám ho však blbé míňať už 300 kilometrov od domu. Na naše sklamanie im práve nefungoval router, čo sme sa samozrejme dozvedeli až po zaplatení, a tak sme si len dali drahú a nie práve bohvieakú kávu a smutní sme odišli.

Trošku sme si ešte pozreli mesto aj za svetla, nech získame nový rozmer. Veľmi veľa rozmerov sme však nezískali, pretože to vyzeralo skoro tak isto ako za tmy. Konečne však bolo vidno hrad nad mestom. Vybrali sme sa teda k nemu. Ako správni lenivci sme sa vyviezli autom až pred hradnú bránu. Treba uznať, že bol odtiaľ krásny výhľad na dolinu s dedinkami i na obstarožného, pupkatého milionára, ktorý si postavil vilu s bazénom priamo pod hradom a ráno si išiel v župane prečítať noviny a vypiť kávu na terasu. Čo mu spod toho županu vytŕčalo, to už radšej nebudem podrobne opisovať. Radšej sme sa teda rozhodli nekochať sa ďalej výhľadom a išli sme sa pozrieť do hradu.

Nedostali sme sa ale veľmi ďaleko, lebo najprv tam nikoho nebolo, iba veľká mreža, a keď potom prišiel pán hradu a oznámil nám, že za vstup si bude pýtať 5 eur na osobu plus za foťák ďalších pár eur, učinili sme náhly ústup s tajnou fotkou cez mrežu, útekom do auta a následným driftom dole hradným kopcom.

I vydali sme sa na cestu smer Ľubľana a odtiaľ smerom na slovinské pobrežie. Cestou sme šli aj cez mestečko Laško, kde sa nachádza rovnomenný pivovar, a krásnou tiesňavou rieky Sáva. Centrum Ľubľany nás veľmi prekvapilo, bolo čisté, plné turistov a veľmi európske. Proste taká Bratislava, len viac na juhu. Človek sa potom ani nečuduje, že si nás ako národy tak často mýlia. Porobili sme pár pekných záberov, dojedli sme posledné rezne a vyrazili smer Koper.

Slovinské pobrežné mestá sú veľmi podobné tým chorvátskym alebo talianskym. Úzke kamenné uličky s kaviarničkami a reštauráciami, marína s rybárskymi člnkami a miliónom morských ježkov (moja fóbia z ježkov dosahovala kritické hranice), promenáda popri mori, suveníry a stánky s fastfoodom. Hore v starom meste bolo pekné námestíčko s vysokou zvonicou, kam sa človek mohol za 3 éčka vyšplhať, na čo som sa aj odhodlal. Maťo zatiaľ spoznával z príjemnej a beznámahovej prízemnej úrovne chute pizze z miestnej pekárničky.

Šupou dňa bolo, keď sme prišli na parkovisko v centre a prvé, čo sme uvideli, bola stará, ale zachovalá škodovka 105ka L. Najprv sme sa zľakli, že má niekto väčšie gule ako my a išiel na nej až Čiech alebo Slovenska, no nakoniec sme si všimli slovinskú ŠPZtku, a ostali sme pokojní, že jediní šialenci v okolí sme stále my.

Z Koperu (mimochodom jediný slovinský nákladný morský prístav) sme sa vydali cez kopček do vedľajšieho mestečka Piran, ktoré nás lákalo na peknú promenádu a starú pevnosť. Zaparkovali sme a išli sme spoznávať zákutia mestečka. Na promenáde nás vôňa grilovaných morských príšer zlákala do reštaurácie. Vykľul sa z toho jeden z najdrahších obedov v našom živote, keď sme zaplatili 70 eur za obed pre dvoch. Ono za jedlo a pitie sme v skutočnosti platili iba okolo 30 eur (povedali sme si, že raz sa môžeme odviazať), zvyšných 40 eur bola pokuta za parkovanie, ktorú sme v tej chvíli bez nášho vedomia dostávali.

Značky síce hlásali, že v nedeľu je parking grátis, my sme však zrejme zastavili v nejakej zóne pre domácich, lebo ako sme si neskôr všimli, všetky autá mali za oknom akúsi kartičku. No a my sme ju nemali. Z diaľky sa nám zdalo, a aj sme pevne dúfali, že za stieračom máme len reklamný leták pozývajúci nás do miestneho strip clubu, ako to býva počas hokeja pri parkovaní na Bajkalskej, no nakoniec sa z toho vykľul pozdrav od pánov v uniforme.

Ďalšie dve hodiny sme strávili hľadaním najbližšej policajnej stanice, aby nám len policajti povedali, že pokuta je od mestských z Piranu, a že to treba ísť zaplatiť tam. My sme už boli 20 kilometrov odtiaľ a vracať sa nám nechcelo, tak sme nakoniec minuli naše cenné dáta a zaplatili sme to cez internet banking.

Cestou do kempu pri Rijeke sme natrafili na prvé vážnejšie stúpanie a klesanie v horách, ktoré dali dobre zabrať hlavne Formanu. Maťo vyskúšal odfotiť svoju prvú nočnú fotku s manuálnym nastavením foťáku a prvý a aj posledný (respektíve predposledný) raz sme použili statív.

Večer sme kúsok od kempu nakúpili pivá a po mojom odvážnom prieskume okolia som zistil, že v mori je asi 1508 ježkov na meter štvorcový, a tak bolo po nočnom kúpaní. Horšie zistenie bolo, že sme kúpili málo piva, a tak sme ho skúsili vybartrovať od susedov za borovičku. Pivo nám dali, borovičku nechceli – vraj ju poznajú a vedia, čo s človekom dokáže urobiť....

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Veľký test borovičky v Bratislave: 1. časť - Kam sa vybrať za čo najlepším pomerom ceny a kvality?

Tretí deň na ceste - Opatija (Chorvátsko) – Mostar (Bosna a Hercegovina)

Ráno nás okrem dažďa prekvapilo aj to, ako ľahko sa dá v malom priestore Formana za veľmi krátku chvíľu spraviť neskonalý svinčík. Chvíľu sme sledovali autom cestu po pobreží, a potom sme to zvrtli smerom na Plitvice a bosniacke hranice. Čím bližšie sme boli k Bosne a Hercegovine, tým viac sa menilo okolie. Pomaly strácalo turistický ráz a chytalo ten, za ktorým sme išli, typicky balkánsky so starými domčekmi, kozami pasúcimi sa na ulici a rozstrieľanými značkami.

Priamo na chorvátsko – bosniackej hranici sa nachádza opustená letecká základňa Željava, a keďže tam bol voľný prístup, neodolali sme a odbočili sme z hlavnej. Hneď pri vchode na letisko je lietadlo, ktoré už schytalo veľké množstvo nábojov a expedičných nálepiek.

Po tom, čo sme sa previezli kúsok po letisku, sme išli obzrieť aj hangáre. Hneď, ako sme sa z nich vrátili, nás vítala polícia a pýtala doklady. Po tom, čo sme im vysvetlili, že sme len turisti a išli sme pozrieť letisko, nám len povedali, že nemáme ísť po dráhe ďalej ako 500 metrov, lebo tam už je Bosna a museli by nás zastreliť. Ha ha ha, veľmi vtipné.

Do Bosny sme vstúpili zrovna v období, keď bol na Slovensku najväčší shitstorm okolo moslimov, a my sme vošli do krajiny, kde sa väčšina obyvateľstva hlási k islamu. Boli sme ako turisti v ohrození? Absolútne nie.

Z Bosny sa však vykľulo jedno z najpríjemnejších prekvapení našej cesty. Krásna príroda, celkom milí ľudia, super cesty, úžasné scenérie. Cestou sme nevedeli, čo skôr odfotiť. Mešity, pravoslávne kostoly, stopy po bombardovaní, ale aj krásne kopce a lúky.

Cestou do Mostaru, kde sme mali zabookovaný hostel, sme sa ešte zastavili čeknúť vodopád v mestečku Jajce. Rieka Pliva sa tu vlieva do rieky Vrbas a to vskutku efektne – 20 metrovým vodopádom, nad ktorým stojí hrad. Dá sa zísť až úplne dolu k vodopádu, a keď pána predavača lístkov presvedčíte, že si chcete urobiť iba jednu fotku, tak vám odpustí aj tie 2 marky, ktoré by ste normálne platili. Takisto tam nie je problém zameniť peniaze u miestneho predavača magnetiek, ktorému sme dali 50 eur a on nám proste len dal konvertibilné marky. To, že nám dal prekvapivo presne, sme zistili až neskôr po overení kurzu.

Kúsok za Jajcami sme sa zastavili na pljeskavicu a čevapčiči a náš čašník Mr. Steroid nám pri platení podal nejaký paragón, na ktorom bolo napísané 1 + 1,5 + 2,5 + 15,50 = 20,50. Zaujímavá matematika.

Jedinou nevýhodou toho, že sme cestovali až v polovici septembra, bolo to, že sa stmievalo už okolo siedmej večer. Takže až na zopár výnimiek sme vždy hľadali nocľah potme, a potom sme len ráno pozerali, kde to vlastne spíme.

Nie celkom príjemné bolo napríklad aj to, keď sme stáli na semafore, ktorý striedavo púšťal premávku okolo zavalenej cesty. Na červenej sme zrazu v späťákoch uvideli svetlá. Auto zastalo za nami, bol to nejaký starší G-čkový Mercedes, vystúpil s neho asi 150-kilový holohlavý hlavohruďový týpek a začal si obzerať naše auto. Potom zaklopal na okienko a spýtal sa, odkiaľ sme a či nepotrebujeme nejako pomôcť. V tom momente sme potrebovali pomôcť jedine tak s tepovaním sedadiel, ale s tým sme ho zaťažovať nechceli.

Po ubytovaní v Mostare nás len nepotešila odpoveď domácich, keď sme sa pýtali, či sa nemusíme báť nechať auto na ulici. Že vraj by sa mu nemalo nič stať, ale pre istotu nech v ňom nič nenechávame. Museli sme vyzerať už ozaj zúbožene, pretože pán domáci, s hlasom a výzorom nájomného vraha, nám okamžite medzi dverami strčil do ruky studené Mostarsko pivo a ukázal nám sprchu.

Trochu nás to prebralo, a tak sme ešte vybehli do mesta pozrieť slávny mostarský most (ako veľmi musíte byť na ten most hrdí, keď podľa neho pomenujete aj vlastné mesto?) a zohnať nejaký otvorený bar. Centrum bolo takmer prázdne, až na veselú feťácku rodinku, ktorá žobrala v úzkych prechodoch, kde sa im nedalo vyhnúť, a ich deti behali po strechách domov a kričali, či nechceme kúpiť cigaretu.

Radšej sme sa vybrali iným smerom a našli sme miesto, kde nám boli ochotní predať pár chladených (pani v bare na nás opäť raz divne pozerala, keď som si objednal našupu dve pivá, vôbec jej nešlo do hlavy, prečo by chceli dvaja chlapi tri pivá), nakoniec nám ale pribalila ešte aj po jednom na cestu a totálne vyštavení sme sa doplazili na izbu a zalomili....

Štvrtý deň na ceste - Mostar (Bosna a Hercegovina) - Kemp RT Veslo (Čierna Hora)

Ráno začalo radostnou správou, že auto nám ešte stále stojí tam, kde sme ho večer nechali, a dokonca aj okná malo všetky. Od radosti sme vybehli pozrieť si mesto aj za dňa. Človek by to tam ani nespoznal. Kým večer tam nebolo ani človiečika, teraz bolo prepchaté turistami a obchodíkmi so suvenírmi.

Za svetla boli viditeľné aj tie gýčové scenérie s mostom, mešitami, riekou a kopcami za mestom, ktoré nájdete na každom obrázku pri zadaní slovíčka Mostar do gúgľa. Porobili sme ešte pár fotiek, kúpili nejaké suveníry a pokračovali ďalej na juh.

Zopár kilometrov za Mostarom sme zastavili v malej dedinke pri budove, ktorá slúžila ako pošta, kaviareň a potraviny v jednom. Takže kým som ja posielal pri jednom pultíku pohľadnice, Maťo si pri vedľajšom objednal čevapčiči a kávu na raňajky. Prečítali sme si miestny bulvár (trošku nemiestne sme sa rehnili na tom, že pápež František sa po srbsky povie Papa Fraňjo) a frčali smerom na Dubrovník.

Na autíčku sme takmer permanentne varili vodu a aby sme motoru troška uľavili, púšťali sme si kúrenie na plné gule, čiže v kabíne sme miestami mali príjemných 40 a viac stupňov. Pri takýchto teplotách sa začínal stierať rozdiel medzi našimi tričkami a poťahmi sedadiel, keďže náš pot z nich spravil spolu s našimi upotenými chrbtami akúsi jednoliatu zglejenú hmotu.

Bosna je veľmi rôznorodá a jej história je skutočne veľmi zaujímavá a búrlivá. Jej rôznorodosť sa netýka iba prírody, ale aj jej obyvateľstva. Žije tam veľa rôznych etník a náboženstiev (od kresťanských Chorvátov, cez pravoslávnych Srbov, až po moslimských Bosniakov). O tom, že sa navzájom nemajú veľmi v láske, svedčí to, že na značkách s dvojjazyčným názvom (jeden v latinke a druhý v azbuke) bol v závislosti od regiónu zväčša presprejovaný, alebo miestami aj prestrieľaný jeden, respektíve druhý názov (v Bosne to boli názvy v azbuke – lebo Srbi, v autonómnej oblasti s názvom Republika Srbska to boli názvy v latinke – lebo všetci ostatní).

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Balkánska krajina troch kultúr, mnohých mostov a kávy. 19 zaujímavostí o Bosne a Hercegovine

Na návrat do Chorvátska sme si vybrali malý hraničný prechod pár kilákov pod Dubrovníkom. Pozostával z dvoch unimobuniek, dvoch závor a zopár agresívnych colníkov. Nám však dali pokoj. Možno to bolo tým, že sme im spomenuli, kam máme zamierené, a oni už tušili, čo nás tam bude čakať, tak sa rozhodli nepokaziť nám deň viackrát.

Rútili sme sa totiž do asi najväčšieho sklamania celej expedície - Dubrovnika. Slovíčko, ktoré ho teraz pri spomienke na toto vysnívané mesto napadne, je komercia. Hnusná, odporná, vtieravá, spotená, šikmooko-selfiepalicová a, samozrejme, predražená. Ono, nie že by tam nebolo pekne, historické centrum s marínou a úzke uličky sú parádne, no keďže mesto slúži ako model pre Kings Landing a iné lokácie v Game of Thrones, turizmus za posledné roky niekoľkonásobne vzrástol. Turisti, a hlavne tí z východnej časti sveta, ktorí zúrivo šermujú svojimi selfie palicami a kvôli fotke sú ochotní ubiť a ušliapať aj vlastné dieťa, boli úplne všade, a spolu s nimi aj nadháňači z reštaurácií či turistických atrakcií a im podobná čvarga.

Keďže sme socky a neboli sme ochotní platiť v parkovacom dome viac ako 30 kún za hodinu parkovania (lebo sme ani viac nemali), tak sme sa v tomto mori turistov nemuseli kúpať dlho. Bohužiaľ, keď sme k autu dorazili, prešvihli sme plánovanú hodinu o asi 4 minúty. Tu nastala trpká tragikomédia totálnej nelogiky a zúfalstva. Keďže automalt na parkovanie bral buď presne, alebo nevydával, a nechceli sme tam nechať stvoku, tak sme strávili ďalšiu hodinu hľadaním miesta, kde nám rozmenia peniaze. Samozrejme, že iba za predpokladu, ak si niečo kúpime.

Spotení a nahnevaní sme obehli odznova takmer celý Dubrovnik, aby sme nakoniec aj tak platili 90 kún. Do ďalšej hodiny chýbali asi tri minúty a celá komédia by sa začala odznova, takže sme túrovali, čo to dá, preč z tej odpornej bašty komercie.

Opätovnú chuť do života a krvný tlak na prípustnú hranicu nám vrátil až najjužnejší cíp Chorvátska, pevnosť Prevlaka. Prekvapilo nás, že tam nebolo milión stánkov so suvenírmi, najdrahšie reštaurácie a McDonald. Ono tam totiž nebolo okrem nás ani živej duše. Sem - tam nám nad hlavou preletela čajka, ale inak sme tam boli len my, Forman, celkom zachovalá, opustená, ale úplne otvorená a prístupná pevnosť a more. Kúsok vyššie po úzkom chodníčku bola ešte vojenská rádiostanica, opustený bunker a kasárne. A samozrejme výhľad na krásne čiernohorské pobrežie.

Na hraniciach s Čiernou horou sme zažili menší trapas, keď sme vypli motor, lebo sme asi 20 minút čakali, kým si nás prelustrujú. Problém bol, že po tom, čo nám vrátili pasy, nám náš milovaný Forman zastrečkoval a odmietal naštartovať. Colník, čo nám podával pasy, sa najprv začal rehotať ako šialený, potom zavolal všetkých kolegov, aj Chorvátov aj Čiernohorcov, nech sa pozrú, čo za komédiu tam stvárame. Nakoniec sa nám ho za skandovania colníkov aj ostatných cestujúcich podarilo roztlačiť a z hraničného pásma nás vyprevádzal bujarý potlesk. Myslíme si, že sme boli najväčšia atrakcia, akú tam v to leto mali.

Opäť sa už začínalo stmievať a my sme rozbiehali našu večernú rutinu, nakúpiť chľast a chlieb na večeru a nájsť fleka na spanie. Okrem piva som sa rozhodol kúpiť aj niečo tuhšie, a tak som vybral prvú fľašu, na ktorej bola nakreslená hruška a na etikete svietilo 40 %. Problém bol, že po otvorení a ochutnaní sme zistili, že je to nejaký sladký likér, z ktorého by sme mali huby zalepené počas celého zvyšku cesty. Preto sme sa rozhodli, že ju radšej vezmeme domov ako suvenír (zdravím Lauru).

Plán bol nájsť opustenú pláž a zakempovať sa na nej, no tma prišla opäť nejako skôr, ako sme to čakali, a my sme na úzkych cestičkách, ktoré schádzali z celkom vysokých kopcov k moru, zablúdili. Fakt sme sa začínali báť, že sa niekde zrútime z útesu a nikto nás nikdy nenájde, dokonca sme zapli aj GPS na múdrych telefónoch, ale tie boli ešte viac stratené ako my. Humor nás rýchlo opúšťal a práve v momente, keď sme čakali, že za najbližšou zákrutou bude už len útes a more, nabehli sme na novú asfaltku. To nám dodalo nádej, že možno sme niekde v blízkosti civilizácie, a skutočne sme po pár kilometroch narazili na rybársku osadu a na jej konci na útulný a čistučký kemp. Tie kamene, čo nám padli zo srdca, asi urobili veľmi veľký rachot, lebo pán domáci nás hneď prišiel utíšiť, nech nerobíme veľký hluk, ale asi skôr myslel na auto.

Keď ale uvidel slovenskú ŠPZtku, náramne sa zaradoval a okamžite nás volal do baru na welcome drink. Bolo na ňom vidieť, že zopár hostí už v ten deň privítal, a asi aj preto prišla po druhom poldecáku domácej rakije jeho manželka, zvozila ho ako malého chlapca a on nám so smutných výrazom povedal, že musí ísť domov. My sme si teda postavili stan veľa mladého páru s rakúskou značkou, ktorý však hovoril po maďarsky, a začali sme si variť večeru, keď zrazu a znenazdajky sa odniekiaľ ozvalo: „Ty vole, dyť to je auto vodnás!“

A tak bola za nami štvrtina našej cesty. Ak chcete vedieť, kam ísť lyžovať do Kosova, aký je rozdiel medzi severom a juhom Albánska, či prečo stojí hamburger v Macedónsku jedno euro, určite sledujte našu cestu ďalej.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Formanom po Európe: Ako sme na škodovke prešli Albánsko, Kosovo a Macedónsko