Smútok a zdesenie za ostnatým drôtom: Boli sme so stredoškolákmi v Osvienčime

(Zdroj: Bratislavská župa)
Smútok a zdesenie za ostnatým drôtom: Boli sme so stredoškolákmi v Osvienčime

Malý chlapec si počas celého transportu do koncentračného tábora v poľskom Osvienčime schovával jabĺčko.

Keď sa po dlhých hodinách prevozu konečne dostal na čerstvý vzduch, vybral si jabĺčko a schuti sa doň zahryzol. Keď chlapca zbadal nemecký dôstojník SS, tak strašne sa rozzúril, že chlapcovi jablko vytrhol a celou silou dieťa hodil o zem. Chlapček bol na mieste mŕtvy. Dôstojník si jablko chladnokrvne odniesol do kancelárie, kde ho zjedol.

Toto je len jeden z hrozných príbehov, ktoré sa odohrali v koncentračnom tábore Auschwitz, kde sme sa boli pozrieť spolu s vyše 30 študentmi druhého ročníka konzervatória. Práve tento príbeh zanechal v mnohých veľmi silné dojmy a pomohol im pochopiť, aký krutý a nebezpečný môže byť pravicový extrémizmus najmä voči ľuďom, ktorí sa absolútne ničím neprevinili.

Mladí podporujú extrémnu pravicu

V roku 2016, tesne pred skutočnými voľbami, zorganizovala Rada mládeže Žilinského kraja simulované elektronické voľby do Národnej rady SR. Simulovaných volieb sa zúčastnilo vyše 2000 mladých ľudí vo veku 13 až 20 rokov z celého žilinského kraja. Výsledok bol jednoznačný – zvíťazila by strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko so ziskom až 31,8 %.

Aj ďalšie prieskumy ukázali, že mladí ľudia podporujú stranu, ktorej líder aj členovia sympatizujú s Jozefom Tisom a spochybňujú holokaust. Najsmutnejšie prekvapenie sa však prišlo po sčítaní hlasov volieb do NR SR. Medzi prvovoličmi vo veku 18 až 21 rokov jednoznačne zvíťazila Kotlebova strana, a to so ziskom 17,3 %. Až vtedy sa začalo skutočne diskutovať, čo mladých ľudí motivuje, aby volili extrémistickú stranu.

Smutný výlet

Je aprílový pondelok. O šiestej ráno stojí autobus na bratislavských Palisádach a čaká na študentov hry na hudobné nástroje, operného spevu či herectva, aby ich zaviezol do Poľska, na miesto najväčšej masovej vraždy v novodobej histórii. Viac ako 30 rozospatých stredoškolákov nasadá do autobusu, pred nimi je šesť hodín cesty. Cestou raňajkujú, debatujú, pospávajú, a keďže ide o mladých umelcov, tak niektorí aj spievajú. Ako keby sa išlo na klasický školský výlet či exkurziu, hoci je táto cesta o niečo smutnejšia.

Návštevu koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau zorganizoval pre stredoškolákov Bratislavský samosprávny kraj, je to jedna z niekoľkých akcií, ktoré majú mladých ľudí upozorniť na hrôzy druhej svetovej vojny a dôsledky pravicového extrémizmu.

Údiv a smútok badať v hlasoch aj na tvárach konzervatoristov až na ceste v Poľsku, keď organizátori zájazdu hovoria o holokauste a jeho dôsledkoch. Najväčšie prekvapenie a znechutenie prichádza, keď zaznie informácia, že Slovenský štát platil 500 ríšskych mariek za každého vyvezeného Žida, len aby mal garanciu, že sa týchto ľudí navždy zbaví. Ešte väčšie zhíknutie nasleduje, keď sa dozvedajú, že v prepočte ide o sumu 5000 až 8000 eur . Až 8000 eur za takmer istú smrť jedného občana Slovenského štátu.

Čo komu urobilo dieťa?

Spolu so študentmi absolvovala návštevu koncentračného tábora aj novinárka Ľuba Lesná, ktorá sa s traumami holokaustu počas života stretla priamo. „Pre mňa je to veľmi závažná téma, keďže rodina môjho otca bola holokaustom na Slovensku veľmi poznačená. Vyše 20 členov rodiny zahynulo v koncentračných táboroch, najmä v Auschwitzi. Môj starý otec zahynul v Sobibore, teta zomrela v Auschwitzi,“ prihovára sa študentom Lesná, oni ju ticho počúvajú.

Koncentračný tábor prežil jej otec: „Otec o tom nikdy nerozprával. On jediný sa z celej rodiny zachránil. Bol natoľko traumatizovaný, že o tom rozprávať nechcel. Jediné, čo hovoril, bolo, že v Auschwitzi zomrela aj jeho sesternica, ktorá mala osem rokov. Volala sa Magda. Vždy opakoval, že čo ona komu urobila, že prečo musela zomrieť.“

S ubiehajúcimi kilometrami a smutnými príbehmi je aj nálada čoraz mĺkvejšia. Okolo poludnia vystupujeme na parkovisku pred koncentračným táborom Auschwitz. Je príjemne teplo a slnečno, na parkovisku vládne ruch a počujeme turistov hovoriť anglicky, poľsky, španielsky aj česky. Delíme sa do dvoch skupín. Jednu sprevádza poľská sprievodkyňa hovoriaca po slovensky, druhú slovenský sprievodca. Nasadíme si slúchadlá a začíname takmer štvorhodinovú prehliadku. Každý zo študentov vie, že to bude silné a smutné. Skutočnosť je však pre mnohých ešte šokujúcejšia.

Miesto masovej vraždy

Prechádzame cez bránu s notoricky známym nápisom Arbeit macht frei, na miesto, kde bolo deportovaných asi 2,5 milióna ľudí. Pokračujeme cez tehlové domy, v ktorých je umiestnená expozícia.

Slovenský sprievodca nehovorí len počty a fakty, ale kruté príhody, ktoré sa zaznamenali. Zdokumentované fakty a výpovede väzňov konfrontuje s opakovanými argumentmi popieračov holokaustu. „Nech mi nikto nehovorí, že sa o tomto nevedelo,“ často opakuje. Prekvapuje ma, že nikto zo študentov fanaticky nefotí všetko naokolo alebo nepozerá radšej do mobilu.

V miestnosti plnej topánok väzňov či vlasov ženských obetí ostávajú študenti úplne paralyzovaní hrôzou. Pri popravčej stene sa dozvedajú, že plocha pred ňou bola v čase nehumánnych popráv úplne zaliata krvou. Niektorí zo študentov dvíhajú nohy alebo ustupujú ďalej. Tak silno fungujú emócie a predstavivosť.

Počúvame výklad o lekárskych pokusoch a vraždách vstreknutím látky priamo do srdca obetí, ako aj o odmenách pre pomocníkov pri zabíjaní v podobe pohára mlieka.

Najlepšia práca? Čistenie záchodov

Po niekoľkých hodinách sa autobusom presúvame z Auschwitzu do tábora Birkenau, kde sa zachovali drevené baraky, zvyšky plynových komôr, kremačných jám pre pece, oplotenie, komíny aj základy zničených barakov. Vchádzame do jednoduchých drevených budov pripomínajúcich stajne a premýšľame, ako bolo vôbec možné v krutej zime prežiť aspoň zopár dní v neľudských podmienkach.

Pre študentov je ťažké uveriť, že za najlepšiu prácu bolo v tábore považované manuálne čistenie jám pod latrínami, ktoré sa vykonávalo vnútri, prakticky bez priameho dozoru esesákov a s väčším prídelom chleba, keďže bola práca považovaná za rizikovú.

Po sprevádzanej prehliadke už sami putujeme na samý koniec tábora Birkenau, k pamätníku holokaustu a smutným ruinám krematória, pri ktorých si každý z nás praje, aby nikdy neexistovali. Cestou od pamätníka smerom k východu prichádzam k študentom a pýtam sa ich na dojmy.

Dušan (17): Extrémizmus nikam nevedie

Dušan študuje hru na elektrickú gitaru. V Osvienčime bol prvý raz, o druhej svetovej vojne aj genocíde veľa vedel. „Najmä z televíznych dokumentov. Nie som na toto nejaký maniak, ale raz za čas si nejaký dokument pozriem. Zaujímam sa o to.“ Vidieť strašné miesto na vlastné oči je však niečo iné. „Musím povedať, že ma nič neprekvapilo, o tých veciach som vedel, akurát som si to teraz pozrel naživo. Je strašné, čo sa dialo. Bola to tragédia. Ľudia by si to mali pamätať. Takéto cesty sú určite prospešné,“ tlmočil svoje dojmy, zatiaľ čo sme vychádzali z areálu tábora Birkenau.

Hovorí, že sa v živote neraz stretol s ľuďmi, ktorí majú na holokaust či Slovenský štát úplne iný pohľad, než je to prezentované priamo v dejisku hrôzy. „Mám takých napríklad bývalých spolužiakov, ale ich ani nemá cenu o niečom presviedčať, lebo si stále melú to svoje. Ale vo všeobecnosti sú aj mladí ľudia teraz dosť „kotlebovskí“. Vôbec netuším, čo sa s tým dá robiť. Možno, že mladí ľudia by sa tým vôbec nemali zaoberať. Predsa len, politika je pre starších a vyzretejších ľudí. Jasné však je, že extrémizmus nikam nevedie,“ vysvetlil konzervatorista.

Ema (16) a Lenka (17): Každý by mal sem prísť aspoň raz za život

Ema a Lenka sú druháčky, študujú hru na dychové hudobné nástroje. „Učili sme sa o tom v škole a určite ma to vtedy zaujímalo. Nikdy som však nemala príležitosť sa sem dostať, až teraz. Tak som to využila," povedala Lenka. "Na základnej škole sme sa téme nikdy nevenovali tak do hĺbky, ako sme to počuli tu. Určite som sa tu dozvedela veľa nového, čo si budem pamätať,“ dodala Ema. „Na mňa celá atmosféra doľahla v plynových komorách, keď som si uvedomila, že tam umierali nevinní ľudia, kvôli tomu, že nemali rovnaký názor ako niekto. To je podľa mňa naozaj nefér,“ vysvetlila Ema, jej spolužiačka sa pripojila: „Vo mne zanechalo veľmi silný dojem asi to, čo sa tu páchalo na ženách.“

Fakt, že hlasy extrémistov silnejú, vidia zatiaľ len v správach. „Čo sa deje na Slovensku aj vo svete je desivé, lebo by sa to pokojne mohlo opäť vrátiť. To by bol koniec asi pre všetkých. Ak by sa našli priaznivci názorov napríklad určitého pána zo stredného Slovenska, tak určite si myslím, že je to nebezpečné a mohlo by sa niečo podobné zopakovať,“ myslí si Ema. Návštevy pamätníkov holokaustu podľa dievčat určite majú zmysel: „Myslím si, že každý by mal toto miesto navštíviť aspoň raz za život,“ uzavrela Lenka.

Danka (16) a Dominika (20): O holokauste sa v škole učí málo

Ani študentky operného spevu nešli do Osvienčimu bez vedomostí. „Najviac som o holokauste a druhej svetovej vojne vedela z dokumentov a filmov,“ vysvetlila Dominika. Danka v čase návštevy mala aj rozčítanú knihu o tejto problematike: „Ja práve čítam knihu od Rudolfa Vrbu Utiekol som z Osvienčimu. Je tam zväčša to, čo sme počuli aj počas prehliadky, len rozpísané dopodrobna.“

Dievčatá sa zhodli na tom, že táto téma sa na školách rozoberá málo. Na dejepise dostali len náčrt problematiky. „Na stredných školách je to však podľa mňa dosť slabé. Takéto veci skôr zapôsobia na človeka, keď je vo veku, keď ich aspoň trošku chápe. Viem, že táto téma je aj v učebných osnovách pre stredné školy, no príliš veľká pozornosť sa tomu nevenuje,“ myslí si Dominika.

V oboch dievčatách zanechala návšteva koncentračného tábora veľmi hlboký dojem. „Celkový pocit z toho miesta je dosť ťažký. Keď sme v Auschwitzi chodili po barakoch, tak som mala občas pocit, že sa nedokážem nadýchnuť. Mala som veľmi suché pery a pocit skľúčenosti," hovorí Dominika a dopĺňa, že emócie ju premáhali najmä v miestnostiach s vystavenými vlasmi a topánkami.

Silné však neboli pre ne len autentické exponáty, ale aj niektoré časti výkladu. Obe sa zhodli, že si do smrti zapamätajú príhodu o chlapcovi a jabĺčku. „To mi v hlave ostane asi do konca života,“ dodala Dominika.

Obe tvrdia, že sa s pravicovým extrémizmom na Slovensku zatiaľ osobne nestretli. „Hovorí sa o popieračoch holokaustu, no ja som sa osobne ešte so žiadnym nikdy nestretla," uviedla Danka. Podľa nich je otázne, či takáto cesta dokáže zmeniť napríklad spomínaného popierača holokaustu: „Kto chce, tak to zlo v tom uvidí, kto nechce, tak ten si to zlo nahradí niečím iným,“ povedala Dominika, jej spolužiačka dodala: „Ja si myslím, že ak sem vezmete niekoho s názormi podporujúcimi nacistov, tak ho to tam bude len baviť." Podľa Dominiky sú ľudia, ktorí sa v nehumánnosti a násilí páchanom na väzňoch vyžívajú: "Keď vidíte videá, v ktorých niekto hádže dlažobné kocky, tak čo s ním spraví takáto vec? Najmä ak si tu predstaví svojich nepriateľov."

Obe sú však toho názoru, že vidieť koncentračný tábor naživo je dôležité, hlavne pre mladých ľudí formujúcich si vlastný názor. „Mne sa po dnešku názor nezmenil, ale pomohlo mi to v tom, že budem vedieť lepšie argumentovať. Budem vedieť povedať konkrétne veci, ktorými toho človeka odstavím,“ uzavrela Dominika.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Prežil Osvienčim, lebo kreslil pre Mengeleho. Košičan Feld bol trpaslík aj geniálny židovský umelec