Zábavné príhody vodičov Hopinu: Tieto šialené situácie nenapísal scenárista, ale sám život

(Zdroj: images.pexels.com)
Zábavné príhody vodičov Hopinu: Tieto šialené situácie nenapísal scenárista, ale sám život

Možno sme viezli aj vás.

Hovorí sa, že barman je tak trochu psychológ, lebo pri miešaní drinkov dáva nedobrovoľnú terapiu nejednému svojmu zákazníkovi, ktorý si prišiel zapiť žiaľ. Ak sú teda barmani psychológia, tak potom my – vodiči v Hopine - sme veľká krabica s nápisom „Straty a nálezy“, komplicmi v akčnej romantickej komédii či smetiakmi na všetky druhy odpadu. Aj takéto bizarné veci sa nám prihodili počas služby:

Jazda č. 1: Jožo sa žení!

Piatok večer. Niečo po jedenástej hodine. Vyzdvihujem skupinku už zjavne veselých kamarátov. „Máme rozlúčku so slobodou. Chápeš? Rozlúčku so slobodou! Jožo sa žení!“ informujú ma v zacyklenej alkoholickej slučke celú cestu a aby som náhodou nezabudol, pripomenú mi to ešte aj pri vystupovaní z auta. ONI MAJÚ ROZLÚČKU SO SLOBODOU. JOŽO SA ŽENÍ!

Jožo sa žení budúcu sobotu, chalani si túto informáciu patrične užívajú. Lúčim sa, odchádzam po ďalšieho zákazníka, keď tu sa zozadu ozve: „K***a chalani, ja sa žením! Chápete? Žením.“

„Ehm... dobrý, to som ja, vodič, čo vás práve priviezol. Prepáčte, ale zabudli ste si tu Joža. Áno, toho, čo sa budúcu sobotu žení.“

Jazda č. 2: Slovenská Nevesta na úteku

Sobota, niečo tesne pred štrnástou. Dostávam notifikáciu o novom zákazníkovi, respektíve zákazníčke. Je krásny slnečný deň, všetko sa zdá byť ideálne, otvorím si okno a spokojne si pohmkávam.

Keď prídem na požadovanú adresu, vidím, ako sa k môjmu autu rúti niečo veľké, biele a volánikové. Rýchlo sa to sáčkuje do auta a popritom kričí: „Bežte, bežte, bežte, kým si nás všimnú! Ja si ho vziať nemôžem.“

A tak idem po Bratislave s utekajúcou nevestou na zadnom sedadle, lebo však - prečo nie? Vždy som chcel hrať vo filme.

Jazda č. 3: Taxi či sťahovák - to je jedno

Streda, pol šiestej večer. Volajú ma hore na Palisády. Prídem pred peknú bratislavskú vilku, kde na mňa žoviálne z chodníka máva známy herec.

Zastavím, stiahnem okienko, známy herec sa nahne dnu a stále rovnako žoviálne povie: „Sťahujeme syna. Gauč, kreslá aj skriňa sa vám tu zmestia, nie?“ Aj by som mu povedal, že nie, nezmestia a ja nie som sťahovacia firma, ale na druhej strane – pozerať sa, ako známy herec a jeho syn ani za nič nedokážu napchať ten gauč do môjho Volkswagenu stojí za to.

Jazda č. 4: Zázrak na sedadle taxíka

Piatok, skoro ráno. Prichádzam pred nemocnicu, čakám. Čakám akosi pridlho, volám na číslo, zdvihne mi pani, ktorá už v telefóne znie, že ju niečo naozaj veľmi bolí. Vraví, že o chvíľu je dole. A naozaj, o chvíľu sa pri aute objaví asi 50-ročná pani s barlou.

Sadne si, dlho sa rozprávame. O tom, že mala úraz na lyžiach a teraz ju v kuse bolí to koleno, nevie sa toho zbaviť, do práce nemôže ísť, stále musí so sebou nosiť tú barlu, ona je vlastne taká chudera, tento štát ju len zneužíva...

A potom vystúpi, veselo urobí niekoľko krokov a až vtedy si uvedomí, že si zabudla barlu v aute. Už opäť krivkajúc sa vracia k autu a zachraňuje situáciu: „Viete, to občas tak povolí... To koleno... A ono... No... Nebolí. Na chvíľu... Chápete.“

Jazda č. 5: Keď vyrastiem, budem smetiarom

Keď som bol malý, vždy som chcel byť smetiarom. Lebo by som sa celý deň vozil a bolo by mi super. To vozenie mi stále ostalo, dokonca niektorí zákazníci sú takí zlatí, že sa rozhodli mi môj sen splniť úplne do bodky, a tak si vo veľkom začali mýliť moje zadné sedačky s odpadkovým košom. Akurát recyklovať sa ešte nenaučili a hádžu všetko dokopy. Ale aj k tomu sa časom dostaneme, verím im.

Jazda č. 6: Občas som aj superhrdina

Tetuška čaká pred Hornbachom s kvetináčmi. Nakladáme polovicu záhradkárskej sekcie Hornbachu do kufra a štartujeme. Celá natešená mi hovorí o všetkých parádnych akciách, ktoré v tomto jarnom období majú. Kúpila si aj maličké kvetináče, aj také stredné so srdiečkami na bokoch a dokonca aj dva veľké, lebo však: „No nekúp to, keď to je o polovicu lacnejšie!“ Jasné, tetuška.

Po slabej polhodinke prichádzame k cieľu určenia, tetuška natešene vystupuje, odchádza. O desať minút na to mi píše: „Ježiši, kvetináče! Moje kvetináče! Zabudla som si v kufri kvetináče. Čo si ja počnem bez mojich kvetináčov, preboha?“ A tak ako správny superhrdina sa okamžite otáčam a v ústrety drahej tetuške plnou parou vpred veziem jej zabudnuté a drahocenné akciové kvetináče. Kam sa hrabe Superman?!

Jazda č. 7: Kráľovná bielych tenisiek

Ďalšia piatková noc. Naberám tri mladé dievčatá v centre, ideme až do Karlovky. Všetky tri sú veselé, už si svoje na dnes odpili. Povedia mi o každom Majkovi, Karolkovi, Emilkovi, ktorého dnes „stretli“ a spoločensky unavené vystupujú von.

Až ráno nachádzam vzadu malú jarnú kolekciu - pár bielych tenisiek, jednu ľavú sandálu a jednu pravú lodičku. Myslíte, že si to všimli?

Jazda č. 8: Skratkou cez Ružinov do Petržalky

Postarší pánko nasadá, navolil si ulicu v Ružinove. Tak ideme. Prehodíme pár slov, nič podstatné. Po slabých 15 minútach prichádzame na danú ulicu v Ružinove. Zastavím. Čakám. Pánko sedí. Zakašlem, aby som upútal jeho pozornosť. Možno len zaspal. Nezaspal, sedí a hľadí z okna.

Po ďalšej minúte státia sa konečne ozve: „Budeme tu ešte dlho stáť? Celkom sa ponáhľam.“ Vysvetľujem, že túto ulicu si v aplikácii navolil ako cieľ, takže sme v cieli, on mi vysvetľuje, že túto ulicu si určite nenavolil ako cieľ, takže nemôžeme byť v cieli. Toto je predsa Ružinov a on chcel ísť do Petržalky!

Tak sa ho pýtam, že prečo teda nič nepovedal, keď videl, že ideme celkom zlým smerom, na čo mi on nevrlo odvrkne: „A čo ja viem, aké skratky vy vodiči máte?“

Jazda č. 9: Ako prísť o frajerku...

Mám už asi dva týždne novú frajerku. Dnes večer mám službu, ale to nevadí, ona sa aj tak musí učiť na skúšky a nemala by na mňa čas. Prichádzam na Štúrovu ulicu, čaká tam skupinka mladých báb. Nasadajú, chichocú sa, trepú jedno cez druhé, jedna sa sťažuje na svojho nového frajera a vo veľkom vyhlasuje, že sa s ním mieni rozísť.

"Kika?“ Otočím sa. „Ty? Čo tu robíš?“ pýta sa ma moja nová frajerka, moja nová „študujúca a maximálne zaneprázdnená“ frajerka, ktorá po jazde už nie je mojou frajerkou. Ale aspoň som zarobil, no nie?

Jazda č. 10: Vy asi nie ste vy, čo?

Prichádzam po zákazníka, neskoré nedeľné poobedie, všade vcelku pokoj. Mladý chalan nasadá, pýtam sa na jeho meno, povie mi ho, všetko sedí, ideme. Celú cestu sa hrá na mobile, neprekáža mi to.

Prídeme pred dom, zastavím, chalan konečne zdvihne hlavu od mobilu a bezprízorne sa poobzerá okolo seba. „Doriti. Vy asi nie ste modrý Fiat, čo?“ No nie, nie som modrý Fiat, ja som strieborný Volkswagen, ale inak je to takmer to isté.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Obracal som burgery v mekáči. Aká je v skutočnosti práca, z ktorej si ľudia robia srandu?