Títo mladí Slováci fotia stále na film. Vysvetlili, prečo im analógová fotografia prirástla k srdcu

Títo mladí Slováci fotia stále na film. Vysvetlili, prečo im analógová fotografia prirástla k srdcu

Vydané 4.3.2017 o 18:53

Z akcie nepotrebujú 300 fotiek. Stačí im aj 36.

Lucia: Z filmových fotiek dýcha akási iná atmosféra

Na analóg si už tak zvykla, že ju digitálne fotenie doslova irituje. Martinčanka Lucia Cingelová sa venuje foteniu na film už takmer štyri roky.

Prvé pokusy vraj neboli bohviečo. Priveľa koliesok a čísiel na aparáte spôsobili, že výsledné fotky boli zrnité a rozmazané. Do tajov analógového fotenia Luciu nakoniec zasvätil starký. Podaroval jej svoju starú Prakticu a čuduj sa svete, fotky vyzerali odrazu oveľa lepšie.

„Pre mňa je čaro fotenia na film v tom, že pri ňom viac premýšľam. Som obmedzená kapacitou filmu, a preto dôslednejšie uvažujem nad objektom a kompozíciou. Okrem toho z filmových fotiek dýcha akási iná atmosféra, má svoje špecifické čaro. Jasné, dnes existujú rôzne filtre a efekty, ktoré ti za sekundu vyčarujú retro fotku, ale to už nie je ono,“ prezradila Lucia, ktorá si na film dokumentuje aj svoje výlety po svete.

S analógom v ruke tak už precestovala Albánsko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, Dánsko či Holandsko.

Pri každom tripe má však Lucia alias Aicul, ako ju mnohí poznajú, dilemu. Nevie, či si má založiť do foťáka čiernobiely alebo farebný film. Vymeniť ho v polovici fotenia nemôže a vláčiť so sebou dva fotoaparáty sa jej nechce. Aj keď už na to zopárkrát doplatila. Okrem toho sa jej stala aj jedna bizarná situácia.

„Som chronická neporiadnica a druhýkrát som použila film, ktorý sa síce na poličke tváril, že je nevyfotený, ale opak bol pravdou. Keď som si niesla domov vyvolaný negatív, nestačili mi všetky nadávky sveta, aká som bola na seba naštvaná. Pretože som tam mala kopec fotografií zo všelijakých akcií a považovala som ich za zničené. Po oskenovaní som ale zistila, že sú tie pomixované fotky celkom dobré,“ smeje sa Lucia, ktorá fotografie označila za zaujímavo-bizarné.

Peter: Niekedy je naozaj dvanásť záberov dosť

Naopak, Peter Basala robí dvojexpozície zámerne. A nielen to, rád fotí ľudí. Či už sú portréty alebo reportážne fotografie, na analóg nedá dopustiť.

Intenzívne sa mu venuje zhruba štyri roky. Spočiatku to bolo preňho len také spestrenie, retro návrat do minulosti. Potom si však uvedomil, že obmedzenie počtu záberov a potreba všetko precízne nastaviť je dobrým vyučovacím prostriedkom.

„Pre mňa je to dobrý nástroj na učenie sa, na spomalenie pri fotení, na trénovanie rozvážnosti. Chodenie po meste, aby som dofotil posledné tri zábery, mi dalo poriadne zabrať. Teda, ak som chcel, aby tam bolo niečo, čo stojí za to. Potom mi prišli pod ruky iné typy foťákov, vyvolávanie si filmov doma a nejako ma to chytilo,“ priznal sa Peter a dodal, že je veľký rozdiel medzi „cvakaním“ záberov a vytváraním fotografií.

Skôr, ako stlačí spúšť, premýšľa nad tým, čo sa oplatí odfotiť a čo zas nie. Hovorí, že byť obmedzený napríklad na 36 alebo 12 záberov pri zvitkovom filme je dobrý tréning.

„Vtipné mi bolo čítať rady pre začínajúcich fotografov v starej knihe, kde odporúčali používanie zvitkových filmov s 12 zábermi, pretože 36 záberov na kinofilme je príliš veľa a zvádza to na nerozvážne fotenie,“ zasmial sa Peter a priznal, že niekedy je naozaj aj dvanásť záberov dosť.

Sonja: Čaro analógu je v tom, že dopredu nevieš, ako bude fotka vyzerať

Aj Prešovčanka Sonja Tokárová fotí na analóg už štyri roky. Zenit 11 bol vlastne jej prvým ozajstným fotoaparátom, s ktorým sa dalo kreatívnejšie pracovať. Priznáva, že jej úplne prvý film až tak dobre nevyšiel, no postupne sa na učila, ako s foťákom pracovať.

„V tom čase som si nemohla dovoliť digitálnu zrkadlovku a práve analóg ma možno naučil pozerať sa na svet cez objektív vlastným spôsobom, hľadať pekné veci a naopak, nefotiť všetko, čo zbadám. Najväčšie čaro analógu spočíva podľa mňa v tom, že dopredu nevieš, ako bude fotka vyzerať a aj keď neskôr máš určitú predstavu, farebnosť a bokeh môže nakoniec príjemne a občas aj nepríjemne prekvapiť,“ vysvetlila Sonja, ktorá pred dvoma rokmi dokonca vyhrala cenu v súťaži Literárne príbehy na fotografiách.

Ako ďalej priznala, väčšinou hneď vie, čo chce odfotiť. Akurát sa jej to musí podariť na prvýkrát. Takže si všetko nastaví, dobre zaostrí a uistí sa, že z tohto miesta to vyzerá najlepšie. Potom stlačí spúšť.

„Analóg je pre mňa atraktívny hlavne pre atmosféru, ktorá je vždy trochu iná ako na digitálnych fotkách. Pri digitále väčšinou pre istotu cvaknem rovnaké miesto viackrát, keby som zle zaostrila. Čo je istá výhoda, no doma aj nevýhoda, keď treba fotky triediť,“ dodala Sonja.

Lea: Do analógových fotiek som sa hneď zamilovala

Aj keď má len šestnásť rokov a na analóg fotí len niečo vyše roka, jej fotografie nie sú ani zďaleka béčkové. Lea Šimočková, ktorú mnohí možno poznajú pod pseudonymom Laurézia Simon, fotí najradšej portréty. Nepohrdne však ani krajinou a street fotkami.

Okrem toho je zaťažená na fotografie v dopravných prostriedkoch, ako sú autobusy, električky či vlaky.

„K analógu som sa dostala v septembri 2015, kedy som sa konečne odhodlala si kúpiť prvý film do Vilie, čo sme mali doma. Hneď som sa do analógových fotiek zamilovala. Majú svoje čaro. Najviac mi prirástli k srdcu tie farby,“ opísala svoj vzťah k foteniu na film Lea.

Nad fotografiou príliš dlho nepremýšľa, je to skôr o tom, či obraz v danej chvíli vidí. Niekedy je to vraj dosť ťažké, pozerať sa iným pohľadom.

„Tam, kde niekto vidí iba starú babku na ulici, môže zasa iný vidieť krásnu atmosférickú street fotku. Je to hlavne o fotografovi a o tom, čo fotí,“ uzavrela Lea.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Fotka 16-ročného Slováka sa dostala do finále svetovej súťaže. Kamoška mu pri fotení drvila ruku

Najčítanejšie na Fičí.sk

Ďalšie na Fičí.sk

Čo tak ešte jeden článok ?