Prežil Osvienčim, lebo kreslil pre Mengeleho. Košičan Feld bol trpaslík aj geniálny židovský umelec

Keď je slovo ''inšpiratívny'' príliš slabé.

Život Ľudovíta / Lajosa Felda sa nezačal nijako výnimočne. Narodil sa v roku 1904 v Košiciach. Jeho rodičia boli maďarskí židia, ktorí od boháčov mali naozaj ďaleko. Úporne sa snažili uživiť svojich 9 detí vykonávaním všelijakých fyzických prác.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Navyše ich syn Lajos jedného dňa ochorel a prestal rásť. Mal vtedy 8 rokov a na celý život ostal trpaslíkom s detským hláskom. Našťastie sa nad ním zľutovala dobrá víla a darovala mu niečo, čo ostatní nemali: výnimočný výtvarný talent.

Na posmechy, ktoré dostával pre svoj hendikep, zabúdal pri kreslení.

Neuspokojil sa s prirodzeným talentom, tvrdo na sebe pracoval: kreslil portréty, prírodu a ulice svojho rodného mesta.

SkryťVypnúť reklamu

Istý čas dokonca študoval v Budapešti na jednej z najlepších umeleckých škôl tej doby. Jeho židovská komunita ho však nikdy neprijala za svojho plnohodnotného člena. Tak sa rozhodol pokrstiť - už nechcel byť jedným z nich.

Pre kresťanov však stále bol obyčajný žid a odmietali ho prijať medzi seba. Bol trpaslíkom, ktorý sa zasekol uprostred dvoch skupín, z ktorých ho nechcela ani jedna.

Potom prišla história, ktorú snáď poznáme všetci: antisemitizmus, pošliapanie práv židov a iných nepohodlných občanov, vojna. Košickí židia si dlho mysleli, že strata majetku a obmedzovanie slobody bude to najhoršie, čo ich čaká.

Dúfali až do roku 1944, keď prišiel príkaz zhromaždiť všetkých izraelitov v tehelni. Bolo jedno, aké mali vierovyznanie, ako dôvod bohato postačil "nečistý" pôvod.

SkryťVypnúť reklamu

Jeden z mála, ktorých okamžite neodviedli, bol práve Feld.

Hovorí sa, že zo zoznamu ho vynechala zapisovateľka, ktorá navštevovala jeho hodiny kreslenia.

U väčšiny ľudí by zvíťazil pud sebazáchovy a zbabelosť - okrem Felda. Keď sa dozvedel, že jeho rodinu a ostatných židov nahnali do tehelne, prišiel za nimi a vzdal sa vojakom. Chcel byť znova so svojimi, napriek tomu, že ho odmietli, aj napriek tomu, že ich odmietol on.

O niekoľko týždňov už bol v Osvienčime. Písal sa rok 1944, vo vzduchu visela reálna hrozba prehry. Nemci posielali väčšinu väzňov z nástupištia rovno do plynu.

Felda zachránilo jeho povolanie.

"Ich bin Maler", povedal, keď sa ho spýtali na profesiu. Umelci boli hodnotní, tak si ho strážcovia nechali a kvôli malej výške ho priradili k deťom. Každý deň sa vo Feldovom baraku, po rozdeľovaní biednych porcií jedla, odohrával zvláštny rituál. Každý malý chlapec, ktorý mu zopakoval mená svojich rodičov a miesto, odkiaľ pochádzal, dostal od Felda kúsok z jeho chleba.

SkryťVypnúť reklamu

Deti si podvedome vymazávali spomienky, ale on nechcel, aby zabudli. Chcel, aby si pamätali, že raz mali rodinu, život, meno. Že nie sú iba číslom, ponižujúco vytetovaným na ľavej ruke.

Jedného dňa sa Feld dostal ku drobnému kúsku grafitu.

Okamžite začal kresliť, robiť tú jedinú vec, ktorá mu dokázala poskytnúť úľavu. Iróniou osudu je, že takmer všetky jeho kresby okamžite rozchytali esesáci, takže kto vie, možno diela obyčajného väzňa z koncentráku dodnes zdobia niektoré nemecké a argentínske steny.

Zakrátko si Feld získal pozornosť jedného z najväčších zverov tohto sveta: doktora Mengeleho, odporného psychopata s perverzným záujmom voči mentálne a telesne postihnutým ľuďom, homosexuálom, Cigánom, dvojičkám či... trpaslíkom. Feld sa stal nielen Mengeleho pokusným materiálom, ale aj "dvorným kresličom": kreslil obete jeho experimentov, ich deformácie a trápenia.

SkryťVypnúť reklamu

O hrôzach, ktoré tam prežil, toho nikdy veľa nepovedal. Na Mengeleho tvár vraj nikdy nezabudol, povedal raz, kedykoľvek by ho dokázal nakresliť, ale nikdy to neurobil. Nuž, od výtvarníka to vraví asi za všetko. Kto by predsa portrétoval človeka, ktorý dal ľudí zaživa uvariť a skúmal, ako dlho vydržia novorodenci bez jedla?

Začiatkom roku 1945 dali Nemci tábor vyprázdniť a zajatcov vyhnali na nútený pochod.

Feld mal jasno v tom, že by pochod fyzicky nezvládol a rozhodol sa s niekoľkými chlapcami ukryť pod pričňami. Malé deti vôbec nerozumeli, prečo sa musia skrývať. Niektorí sa pokúšali vyliezť, ale Feld im to nedovolil.

Jeden z chlapcov, Kálmán Baron, si aj po rokoch spomínal, ako trpezlivo sa im Lajos bácsi prihováral a venoval, len aby zmiernil strašné psychické napätie, ktoré vládlo v studenom úkryte.

SkryťVypnúť reklamu

27. januára bol tábor oslobodený. Z veľkej rodiny Feldovcov prežil iba on a jeden z jeho súrodencov (podľa niektorých zdrojov dvaja súrodenci). Život sa navonok vrátil do svojich predvojnových koľají. Jeden režim nahradil druhý, ale komunizmus dal Feldovi pokoj. Nikdy ho síce neuznávali tak, ako by si to jeho tvorba zaslúžila - nebol predsa členom strany.

Podľa niektorých mu nedovolila vstúpiť do strany jeho silná viera v Boha. Podľa iných to jednoducho nepatrilo ku jeho charakteru. V 50. rokoch vznikli aj jeho obrazy s tematikou holokaustu, pomocou ktorých sa vyrovnával so svojimi spomienkami.

Ďalej kreslil v uliciach Košíc, učil deti a často chodieval do svojej milovanej prírody. Keď sa prechádzal v centre mesta, vždy si so sebou brával cukríky. Deti sa mu niekedy vysmievali a hádzali po ňom kamene - on im na oplátku hádzal cukríky. Bolo to tak až do roku 1991, keď opustil tento svet, ktorý sa mu vždy snažil dať nejakú zbytočnú nálepku - raz bol žid, raz trpaslík, raz Maďar.

SkryťVypnúť reklamu

A pritom jediná nálepka, ktorá bola podstatná, bola nálepka génia.

V týchto dňoch sa vo Východoslovenskej galérii v Košiciach koná výstava Feldových diel. Ak vás zaujal jeho mimoriadny život alebo sa len chcete potešiť krásnym kúskom výtvarného umenia, do 26. februára máte možnosť pozrieť si zbierku jeho obrazov.

O pocitoch po návšteve výstavy sme vyspovedali košických gymnazistov:

"Mám rada umenie, ale toto bola prvá výstava, ktorá ma naozaj, naozaj zaujala." (Kristína)

"Bol to fascinujúci človek. Malý vzrastom, ale v skutočnosti veľký. Nikdy nezabudol na to, odkiaľ prišiel a veril. Komukoľvek by mohol byť idolom. Mojím už je." (Lili)

"Na umení sa mi nepáči, že mi veľakrát nedáva zmysel. Napríklad na obraze je čiara a dve bodky a predá sa za milióny. Ale to, čo robil Feld, to mi dáva zmysel a je to naozaj skvelé." (Kristóf)

SkryťVypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: 25 filmov, ktoré vás o nacizme a fašizme naučia viac než učebnice dejepisu Čítajte 

Zdroj: Východoslovenská galéria Košice, Andrea Coddington: Židovka a spomienky tých, ktorí mali to šťastia poznať majstra Felda

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu