Nenávidíte vybavovačky na Slovensku? Je to nič oproti systému, ktorý som zažila na Bali

Nenávidíte vybavovačky na Slovensku? Je to nič oproti systému, ktorý som zažila na Bali

Vydané 16.1.2017 o 12:30

Bali vyzerá ako raj na zemi, kým nepotrebujete vybaviť nejaké papiere.

Jasné, aj ja som prežila chvíľky, kedy sa vám zastaví rozum a jednoducho nechápete, ako systém v našej krajine funguje a kto ho vymyslel. Áno, aj mne sa stalo, že som strávila vybavovaním v meste celý deň a nakoniec som aj tak nič nevybavila.

Posielajú vás z jedného miesta na druhé a na tom druhom samozrejme zistíte, že vám nemôžu pomôcť a pošlú vás na miesto číslo 3. A tak s nádejou chodíte ako panáčik a nakoniec aj tak radšej odídete domov.

Nasledujúce príklady však ukazujú, že systém vo svete, konkrétne na Bali, dokáže stále prekvapiť, pobaviť a nahnevať, možno ešte viac ako na Slovensku:

Uber vás odvezie tam, ale späť už nie

Ráno, poobede alebo k večeru vás síce Uber odvezie na juh ostrova, ale len čo zapadne slnko, nastáva malý problém. Nie je šanca, aby ste sa pomocou Uber áut dostali z juhu ostrova, na ktorom ste práve zažili dych berúci západ slnka aj naspäť, odkiaľ ste prišli.

Po jeho objednaní vám príde sms, že po vás nepríde, pretože je to pre neho príliš nebezpečné. Vy len nechápete. Pochopíte až vtedy, keď uvidíte hlavného bossa a jeho lokálnych mafiánskych taxikárov (ktorí aj tak nevyzerajú drsne, pretože priemerná výška indonézskeho muža je 158 centimetrov). Tí sa rozbehnú za každým autom, ktoré im zasahuje do ich územia.

Neostáva vám nič iné, ako zaplatiť minimálne dvojnásobok ceny a stále sa usmievať na hlavného bossa lokálnej mafie, ktorý ma tričko vytiahnuté nad brucho. A teda „six pack“ tam nenájdete ani náhodou.

Okradnú vás

Každý deň čítate vo facebookovej skupine nové príspevky o tom, čo všetko sa stalo predošlú noc. Neskôr príde noc, keď okradnú aj vás, a nemáte sa ani ako dostať do vlastnej izby, pretože ukradli všetko, čo ste pri sebe mali.

Aj potom každý deň čítate príspevky o nových prípadoch a naďalej snažíte sa jazdiť a spať s pocitom bezpečia.

Príbeh sa práve len začína.

Domáci považujú všetkých bielych za milionárov

Len preto, že ste si dovolili prísť do ich krajiny. Nerozumejú, že aj my môžeme byť chudobní a na Slovensku vôbec nemáme milióny na účtoch. Tie mám aspoň kým žijem v tejto krajine, pretože 1 milión rupií je približne 70 eur.

Domáci, u ktorého som na začiatku bývala, nám tvrdil, aký je šťastný, že u neho bývame, a že dúfa, že u neho budeme spokojné. Cíti, akoby sme boli jeho sestry, ktoré nikdy nemal, a on je náš brat, preto sa môžeme na neho so všetkým obrátiť.

Po prvej žiadosti o vybavenie skútra prišiel s ponukou 1 600 000 rupií, ale za to, že sme to my, jeho sestry, zaplatíme iba 900-tisíc. Nakoniec sme zistili, že si skúter zoženiete kdekoľvek za 500 - 600-tisíc - bez jeho pomoci a väčších problémov.

Predtým, ako som išla večer von, mi pred svojou ženou povedal: „You are so beautiful like Rose from the movie. Do you know Titanic?“ A potom, keď mi ukradli všetko, čo som pri sebe mala, mi každý deň klopal na dvere a vyjednával navýšenú sumu, ktorú musím zaplatiť za to, že som prišla o techničák k skútru. Aj vy by ste chceli takého „brata“? Pokojne vám napíšem kontakt.

Polícia a korupcia idú ruka v ruke

Po príchode na policajnú stanicu a po oznámení udalosti, ktorú podľa ich výrazu tváre riešia a zároveň neriešia každý deň, sa ma viac pýtali na moje osobné veci ako na podrobnosti krádeže. Aká som pekná, odkiaľ som (aj tak netušia, kde je Slovensko), čo tu robím, či rozprávam po indonézsky, čo študujem a podobne. Po vyše polhodine mi s úsmevom odovzdávali policajnú správu. Zabudnuté, dovidenia.

Ak vás zastavia na ceste, väčšinou dostanete pokutu už len preto, že ste bieli. Alebo sa vyhovoríte, ako som to urobila ja. Odkedy nemám žiadny vodičák, ani ten slovenský, ani ten medzinárodný, jazdím iba s policajnou správou, ktorá hovorí, že mi ukradli aj tieto doklady.

Keďže je už neplatná, musela zmeniť tému a začať hovoriť o tom, že študujem na umeleckej škole ich tradičný balijský tanec. Keď som videla iskričky v očiach policajta, vedela som, že to bolo šťastné rozhodnutie.

Najlepšie na tom celom je, ak vás ešte samotný policajt prehovára, aby ste dali peniaze majiteľovi skútru, namiesto toho, aby sám nový doklad o vozidle vyhotovil.

V jednoduchosti - „indo style“

Domáci majú vlastný čas, lepšie povedané, neriadia sa časom. Ak vám povedia, že prídu o hodinu, nemusia prísť ani na druhý deň. Ak napíšu, že prídu ráno o desiatej, zaručujem vám, že nemusíte byť doma ani o dvanástej a ešte o tretej poobede im budete volať. Preto sa vždy uistite radšej trikrát. Niekedy vám však ani uistenie nepomôže.

V reštaurácii vám občas prinesú ich typické jedlo s vajíčkom, aj keď si objednáte bez vajíčka. Prinesú vám jedlo, ale neprinesú príbor. Chcú odniesť tanier, keď ešte stále držíte v ruke posledné sústo jedla, ktoré sa chystáte zjesť, a podobne.

Pri zaplatení účtu si dávajú do kalkulačky aj to, koľko je 30 – 15 alebo 25 – 20. Ak máte platiť 55-tisíc a pre uľahčenie situácie aj pre nich, aj pre vás im dáte 105-tisíc, tak robíte veľkú chybu. Predlžujete si čakanie o ďalších 5 minút, na konci ktorých už piatykrát počujete „I´m sooorry miiiiss“.

Vybavovanie víz

To je kapitolou samou o sebe. Prídete do krajiny s vedomím, že máte víza platné na dva mesiace. Škola sa veľmi neponáhľa, pretože na všetko je čas. Vypisovať papiere k ročným vízam sme museli na dvakrát, v dvoch odlišných týždňoch, pretože papierov bolo až 6 a nedalo sa zvládnuť ich vypísať na prvýkrát. Samozrejme, že ich začnete vypisovať až mesiac po príchode, takže víza máte platné už iba jeden mesiac.

Náhodou sa stane situácia, že vás ešte okradnú a celý proces sa predĺži o niekoľko ďalších mesiacov, ako sa to stalo mne. V hlavnom meste nájdete slovenskú ambasádu. Vojdete dnu a miestnosť vyzerá presne ako v jednom z akčných filmov, keď niekto uteká pred domácimi v cudzej krajine a príde si zavolať z pevnej linky a prosiť o pomoc.

Nakoniec zistíte, že ste tam prišli zbytočne, pretože vám nevedia pomôcť a musíte na otočku odletieť do Jakarty. Keď je už konečne všetko vybavené, je november a máte týždeň pred skončením víz. Ročné víza tak musia ísť stranou a musíte si vybaviť najprv nie jedno, ale rovno dve mesačné predĺženia.

Na imigračné chodíte pravidelne ako na hodiny klavíra a pripadáte si ako na základnej škole na hodine telesnej výchovy, na ktorej beháte člnkový beh. Posielajú vás z okienka číslo 1 k okienku číslo 3. Čakáte. Z okienka číslo 3 vás pošlú k pokladni. Otvoríte si knihu a čítate.

Z pokladne vás pošlú ku okienku číslo 3. Prejdete si celú nástenku z Instagramu, Facebooku a odpíšete na všetky správy. Z okienka číslo 3 vás pošlú k pokladni. Dajú vám jeden papier, ktorý nič neznamená, a povedia, že máte prísť o tri dni. Potom absolvujete celý proces znova.

Neskôr kopírujete 60 papierov na dvakrát, stále člnkujete, nosíte papieriky a nakoniec sa idete konečne odfotiť. Absolvujete odtlačky prstov, ktoré prebehnú tak rýchlo, že pochybujete, že prístroj zaznamenal váš odtlačok.

Dva mesiace ticho. Potom sa prídete opýtať, či náhodou všetko už nie je hotové a povedia vám, aby ste sa prišli odfotiť.

V januári, po polroku strávenom na Bali, som konečne dostala svoje ročné víza a študentskú kartičku.

Ale aj napriek týmto problémom je "Ostrov bohov" čarovná krajina plná nádherných miest.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Strávila som Vianoce na ostrove Bali. Takto vyzerali moje prvé sviatky pod palmou a bez rodiny

Najčítanejšie na Fičí.sk

Ďalšie na Fičí.sk

Čo tak ešte jeden článok ?