Obracal som burgery v mekáči. Aká je v skutočnosti práca, z ktorej si ľudia robia srandu?

(Zdroj: cdn.pixabay.com)
Obracal som burgery v mekáči. Aká je v skutočnosti práca, z ktorej si ľudia robia srandu?

Niekto v mekáči predsa musí robiť. A ten niekto som ja.

Po začatí štúdia na univerzite vo Veľkej Británii som si potreboval nájsť urýchlene prácu. Po zvážení mojich osobných schopností a praxe som výber možných pracovných miest zúžil na McDonald's, KFC, Burger King a Subway. Nebudem klamať, ego vám takýto výsledok veľmi nezdvihne. Prvý pokus o nájdenie práce bol v mekáči.

Prvý pohovor

Už pri prihlasovaní sa cez formulár na internete som zistil, že to nie je také jednoduché, ako by človek predpokladal. Musel som absolvovať superťažký kvíz, ktorý mal overiť môj nekonečný potenciál. Otázky boli veľmi náročné, napríklad „Zostaneš v práci, ak náhodou tvoj kolega na ďalšej smene nepríde?“ alebo „Musíš si v práci umývať ruky?“

Po niekoľkých hodinách krvopotného vyplňovania kvízu (som presvedčený, že podobný majú pri prijímaní ľudí do Google alebo CERN-u) som bol oficiálne pozvaný na prvý pohovor.

Úprimne - rád by som vedel, či existuje osoba, ktorej sa ten test absolvovať nepodarilo.

Na prvom pohovore som stretol mojich spolubojovníkov v snahe o vytúžené miesto pri grile. Po krátkom predstavovaní mi došlo, že tento pohovor nebude pohovor, ale skôr kontrolovanie imigračných papierov, povolení na pobyt a inej byrokracie. Ani jeden z nás totiž nebol z Veľkej Británie.

Kapitolou samou osebe by mohla byť úroveň angličtiny niektorých uchádzačov. Napríklad Maria zo Španielska. Rozhovor s ňou prebiehal nejako takto: „Hello, what's your name?“ „Maria.“ „And where are you from?“ „Spain.“ „And how old are you?“ „Erghhh, Maria?“ Pani, ktorá viedla rozhovor, sa zadivila a skúsila zopakovať otázku ešte párkrát, aj s výdatným použitím prstov, gest a mimiky. Žiaľ, neverbálna komunikácia má svoje limity. To však vôbec nebráni v zamestnaní!

Aj pracovníčky mekáču, ktoré mali na starosti recruiting, boli totiž zo všetkých kútov Európy a sveta, a teda sa medzi nimi našla aj Španielka, ktorá tlmočila. Som naozaj zvedavý, či človek s úrovňou angličtiny slovenského či chorvátskeho ministra môže robiť v anglickom reťazci rýchleho občerstvenia. Osobne si to však nemyslím.

Keďže všetky moje papiere boli v poriadku, pozvali ma na druhé kolo pohovoru v mojej budúcej prevádzke.

Druhý pohovor

Po asi hodine čakania ma hlavný manažér prevádzky privítal v jeho kancelárii. Vlastne, kancelária asi nie je to najsprávnejšie slovo. Bola to malá kutica vo veľkosti väčšej skúšobnej kabínky. Už aj tak stiesnený priestor zapĺňal stolový počítač, ktorý mal najlepšie roky za sebou, rovnako ako nie práve najkrajšie tapety na stenách.

Pohovor sa začal zoznamom všetkých ľudí, ktorí môžu za tým grilom robiť namiesto mňa. Ak bolo jeho cieľom zdeptať ma, tak sa mu to nepodarilo, už predtým som bol na dne.

Potom sa pohovor rozbehol naplno. Prvá otázka bola, prečo chcem pracovať v mekáči. Na stotinku sekundy som mal pocit, že žartuje, a chcel som mu odpovedať, že je to zamestnanie s tou najlepšou reputáciou široko ďaleko. Alebo že pracovať na vyprážaní kuracích nugetiek bol môj sen od detstva, keď moja sestra dostala hračkársky kuchársky pult s vlastným grilom. Alebo že by som veľmi rád robil pre nenásytnú korporáciu, ktorá je ekonomicky silnejšia ako celé Lotyšsko. Namiesto toho som zo seba dostal len pár prázdnych fráz, v ktorých sa opakovali slová ako flexibilita, zodpovednosť a ochota.

Boss bol očividne spokojný. Nadhodil však ďalšiu otázku: „Aké schopnosti máte pre prácu u nás?“ Začal som listovať v pamäti, asi tak ako na skúške, keď nemáte tušenia, čo je správna odpoveď. Najvhodnejšie by bolo asi povedať, že dobre varím, mama ma však naučila pravdovravnosti. V hlave sa mi totiž vynorila spomienka, ako som v mojich dvanástich zabudol na variaci sa čaj a zničil nový hrniec. Potom sa mi vynorila ďalšia, keď som si obaril pol nohy pri varení špagiet o pár rokov neskôr.

Povedal som si, že tadeto cesta nevedie. Opäť som zo seba dostal len pár slov o dôslednosti a zodpovednosti. Boss mi poďakoval a poslal ma domov, vraj sa mi ozve cez mail. To je typický spôsob, ako vám povedať: „Neberieme vás, ste kretén.“ To nie je veľká hanba, ak sa teda hlásite do lepšej firmy, než je reťazec rýchleho občerstvenia. Ale buďme úprimní, s takýmto výkonom na pohovore by ma nevzali ani na výšku do Sládkovičova.

Moje nádeje boli už dávno v koši, keď som dostal SMS, že ma berú a vraj sú „nadšení mojím potenciálom“. Haha! Takéto povzbudivé reči pred pár rokmi vzdala už aj moja vlastná mama! Tak či onak, nadšený ich neúprimnosťou som sa tešil na novú prácu.

Zoznámenie sa s prácou

Ešte pred samotným prvým dňom pri grile som bol povinný zúčastniť sa niekoľkohodinového stretnutia, kde sme podpisovali zmluvy. Strašne sa mi tam nechcelo ísť až do momentu, keď som zistil, že toto posedenie je platené. Potom som si ho už len užíval.

Tiež sme dostali pracovný list. Nuž neviem, ako to nazvať lepšie, ale je to taký strašne gýčový zošit, kde si máte písať svoje prvé dojmy a veci, čo ste sa naučili. Asi nemusím hovoriť, že ho málokto otvorí viac než raz. Tiež som dostal menovku (stratil som ju po dvoch týždňoch) a vlajku na menovku (stratil som ju po troch dňoch).

Na záver som dostal dve uniformy, spolu s tou frajerskou čiapkou a sexy tričkom, na ktoré letia všetky ženy. Ak k tomu pridáte koketný úsmev a otázku: "Stredné alebo veľké hranolky?", tak vám zvyčajne ležia pri nohách.

Nie. Robím si srandu.

Deň M

Moje doterajšie skúsenosti naznačovali, že vo firme až príliš lipnú na teoretických veciach. Myslel som si teda, že prvé dva mesiace práce budú tak maximálne o sledovaní a počúvaní (a tak trocha o ničnerobení).

Ako strašne som sa mýlil! Síce mi na začiatku desať minút vysvetľovali, ako sa majú umývať ruky (zásadne proti smeru pohybu hodinových ručičiek!), ale potom to išlo dosť rýchlo.

Môj bulharský učiteľ (nazvime ho napríklad Ivan) ma okamžite zoznámil s grilom. Ak sa mi ľudia smejú, že nerobím nič iné, len otáčam hamburgery, tak nemajú pravdu. Ja totiž tie hamburgery ani neotáčam. Ako mi Ivan ukázal, ja ich len položím na gril, zatvorím a inteligentný gril si vypočíta, ako dlho ich má zhora a zdola piecť (taká mašina vraj stojí pár desiatok tisíc libier, nedivím sa).

Mojou úlohou teda bolo v princípe tie upečené hamburgery len pozbierať a dať ich na tácku. Ľahké? Nuž, nie celkom. Tých hamburgerov je tam totiž šestnásť a Ivan ich dokáže pozbierať všetky za 10 sekúnd. Usain Bolt dokáže za ten čas zabehnúť 100 metrov a pritom sa škeriť do kamery, ale dokázal by za tento čas pozbierať šestnásť kusov mäsa? Pochybujem. (Rovnako tak pochybujem, že by Ivan zabehol 100 metrov za 10 sekúnd.)

Práca s mäsom v grile, ktorý je zapnutý a dosť horúci, nie je žiadna sranda. Napríklad preto, že vám na ruky prská vriaci olej. Keď som inštinktívne svoju ruku od grilu stiahol, Ivan mi dal radu za milión. Vraj: „Neboj sa toho, keď sa toho budeš báť, tak ťa to popáli.“ Fakt ma to môže popáliť? Ani som si nevšimol! Po nejakom čase sa však človek naučí robiť to bezpečne (alebo si jednoducho zvykne, je to uhol pohľadu).

Práca v kuchyni nie je len o grilovaní, musím obsluhovať aj niekoľko fritéz. Na všetky grily aj fritézy je človek zvyčajne úplne sám. To najzábavnejšie: počet iba vyprážaných jedál je približne desať. To vynásobte siedmimi režimami fritéz. To vynásobte opäť desiatimi misami, keďže správne jedlo musí ísť do správneho režimu a správnej misy. A to všetko ešte vynásobte číslom 8, keďže tá pripravená misa musí ísť na správne miesto. Ak to vynásobíte, tak existuje v podstate 5599 možností pri každom jednom vyprážaní, ako niečo spraviť zle. Hádate správne, len jedna jediná možnosť dobrá.

Navyše si predstavte, že vám pritom pípa gril, ktorý má hotové mäso, ďalšie dva grily pípajú, lebo ich treba umyť a ďalšie dve fritézy pípajú, lebo ich treba vyčistiť. Buď sa nervovo zrútite, alebo budete musieť byť psychicky vyrovnaní ako po dvoch rokoch v budhistickom kláštore. Stredná cesta neexistuje. Všetci moji kolegovia majú dosť flegmatickú povahu. Nedivím sa. Ak si to chcete vyskúšať, práca mi veľmi pripomína jednu online hru, ktorú som hral v detstve.

Kolegovia

Sme veľmi multikultúrne zložený tím. Mám veľa kolegov z južnej Európy, nejakých z východnej Európy a len pár Britov, ktorí tiež majú korene niekde inde. Málo z mojich kolegov hovorí dobre po anglicky, zvyčajne im stačí maturitná úroveň angličtiny alebo ešte nižšia. Vyvinul sa tam teda taký zaujímavý slang. Keďže je náročné zapamätať si významové odtienky medzi frázovými slovíčkami s f*ck (up, over, off, with), tak všetci používajú slovíčko b*tch.

To by nebolo divné, ale rôzne podoby a využitia toho slova ma dostávajú do kolien. Titulovať ako b*tch sa dá všetko, no najčastejšie je to nefungujúci stroj alebo kolega, ktorého máte radi. Nežartujem, zistil som, že ma prijali medzi seba, až keď ma začali volať b*tch a ja ich tiež. B*tch môže byť ale aj zvratok, ktorý nechal nejaký kretén pred obchodom a vy ho musíte upratať.

Naviac vznikla aj podoba slova b*tch off, po tom, ako jeden Talian zmixoval f*ck off a b*tch. Toto sloveso sa používa najčastejšie pre kolegov, ktorí nič nerobia. A ak to dáte spolu s kvalitným prízvukom, je to obrovská sranda (dont bič off dhéér, kóóm her and heľp mi).

Musím však povedať, že som narazil na skvelú partiu mladých kolegov, ktorí tvoria kolektív, v ktorom je radosť pracovať. Dobre, tak teda nie radosť, ale dá sa to oveľa ľahšie zniesť!

Najkrajšie to vystihol jeden môj kolega: „Nemám rád túto prácu, ale milujem týchto ľudí, takže mi tá práca nevadí.“

Naozaj ješ v mekáči?

Najčastejšia otázka, ktorú po začatí práce v mekáči dostávam, je: „Naozaj dávate spadnuté jedlo na zem naspäť zákazníkom?“ Nedivím sa, sám by som si ju položil, ak by som sa stretol pred rokom. Odpoveď je - nie.

Sú na to dva dôvody. Prvý je, samozrejme, hygiena, ktorá je nám prizvukovaná tisíckrát denne. Myslíte si, že som zaplatený zlou korporáciou, aby som jej zlepšoval imidž? Okej, tak tu je ešte jeden dôvod, prečo sa to tak nerobí: Pretože sa vám to jednoducho neoplatí. Za jednu šichtu prejde mojimi rukami vyše tisíc porcií jedla (nepreháňam). Ak vám hocičo spadne, nikto sa nad tým ani nepozastaví, pretože počty jedla, ktoré kuchyňou prechádzajú, sú obrovské. Preto je jednoduchšie to spadnuté jedlo hodiť do koša.

Veľa ľudí sa ma tiež pýta, či ešte jem v mekáči. Najlepšou odpoveďou na to je to, že všetci zamestnanci majú počas prestávky na obed nejaké množstvo jedla. Je to to isté jedlo, ktoré dostávajú zákazníci. Zatiaľ som nevidel ani jediného kolegu, ktorý by to proste nejedol a nosil si vlastný obed.

Na druhej strane asi nie je najzdravšie, keď niekto chodí do mekáča dvakrát denne aj s vlastnými deťmi. Skôr by som povedal, že je to o zdravom sedliackom rozume a rešpekte človeka k sebe samému.

Preboha, ty naozaj robíš v mekáči?

Mám pocit, že ľudia si prácu v mekáči predstavujú ako nekonečnú cestu peklom plnú bolesti. Počas niekoľkých mesiacov som takýto pocit nikdy nemal. Je to, samozrejme, fyzicky náročná práca, podľa niektorých ľudí slabo platená.

Na druhej strane, prečo niekto očakáva, že bude zarábať milióny, keď robí prácu, ktorú sa ktokoľvek z ulice vie naučiť za necelý týždeň? Naviac, len málo firiem by mi ponúkalo takúto flexibilitu, ktorú popri škole potrebujem.

Uznávam, nie je to najlepšia práca na svete, ale ja som spokojný. A naviac som na tom mohol byť aj horšie. Mohol som robiť finančného poradcu v pyramídovej schéme.

A úplne na záver: Nezapomněl jsem na okurku. Keď sa ma to spýtali prvýkrát, bola to sranda, teraz to je už len trápne ako filmy Michala Davida.