Moje prvé Vianoce u svokrovcov alebo keď je Štedrý deň úplne iný ako doma

Moje prvé Vianoce u svokrovcov alebo keď je Štedrý deň úplne iný ako doma

Vydané 23.12.2016 o 16:28

Až vtedy si začnete vážiť svoje rodinné tradície.

Ráno

U nás doma sa vždy od rána na Štedrý deň niečo deje. Z kuchyne od šiestej vreštia koledy, lebo ocino varí kapustnicu a popritom si spieva svojim barytónovým hlasom: „Už se všichni těšíííme na Jeeežíška...“. Normálka.

Mamina vstáva síce o niečo neskôr, ale aj ona hneď od rána pripravuje jedlo na večer, najmä jej nezabudnuteľný zemiakový majonézový šalát. Keď sa vymotám z postele ja, kolektívne zablahoželáme mamine k narodeninám (hej, ona je náš rodinný Ježiš Kristus), a niekedy okolo desiatej sa už nalievajú prvé štamperlíky.

U frajerových rodičov sa od rána nič nedeje. Nič sa nepripravuje, nič sa neoslavuje, NIČ SA NEPIJE. Svokor nie je prítomný vôbec – išiel kupovať vianočné darčeky, lebo veď: „Načo sa s tým stresovať popredu? A ešte aj zľavy vychytám.

Riaditeľka (svokra) sedí za počítačom a niekoho ešte aj na Štedrý deň virtuálne diriguje, aby: „Urobil, čo som mu povedala a hneď zavolal do Sydney, rozumieme si?“ Frajerov mladší brat sedí rozvalený pred telkou a pozerá Frozen, spievajúc si na plné hrdlo titulnú pieseň. Aspoň nejaké vzrúšo.

Pridávam sa a po srdcervúcom refréne sa nenápadko pýtam frajera: „Čo budeme jesť?“ Frajer sa na mňa nechápavo otočí a odvetí: „Veď jedlo.“ OK, to dá rozum. Ale aké? Kto ho pripraví?

Obed

U nás doma sme takí poloviční evanjelici a poloviční ateisti. Ocino má vždy tendenciu práve okolo Vianoc o niečo viac prežívať svoju cirkevnú príslušnosť, hľadá Bibliu, takú tú menšiu modlitebnú knižku, ktorá neviem, ako sa volá, a dokonca ide aj do kostola na Prvý sviatok vianočný.

My s maminou to máme práve okolo Vianoc o trošku viac v paži ako zvyčajne. Aj preto cez deň pokojne jeme mäso, neriešime zlaté prasa či iné pôsty. Nemodlíme sa, fandíme Dedovi Mrázovi aka Santa Clausovi, lietajúcim sobom, Severnému pólu, elfom a je nám fajn.

U frajerových rodičov sa pôst dodržiava. Frajerova rodina sú síce prudko latentní katolíci, ale minimálne v dodržiavaní pôstu sú zásadoví.

Zistím to presne vo chvíli, keď si celkom vyhladovaná okolo obeda dám na chleba pár koliesok šunky. „To nemôžeš,“ dramaticky skríkne Riaditeľka, akoby som tou šunkou išla spáchať atentát na jej nepoškvrnenosť. Vezme mi ju a odíde.

V hlave mi ide okamžite reklama na Kofolu: „Nie, nie, ja nemusím, ja už ho vidíííím,“ a popred oči mi od hladu prebehne zlaté prasa.

Podvečer

U nás doma sme zvykli jedávať okolo pol piatej. Naša vianočná večera pozostáva z oplátok a medu, starkiných klenovských kvakov, kuracieho vývaru, pečenej húsky, klobások, jaterníc a samozrejme, mamininho zemiakového majonézového šalátu. A ako prípitok (asi dvanásty v ten deň) nesmie chýbať hriatô.

U frajerových rodičov sa večera začína o ôsmej! Doteraz som natajnáša žrala len salónky zo stromčeka. Modlitba prebieha tiež veľmi „tradične“ - frajerov mladší brat sa vkuse rehoce, frajer imituje Darinku Rolincovú, svokor regulérne za vrchstolom zaspáva a Riaditeľka sa tvári ako Panenka Mária, ktorá práve zostúpila z neba, aj keď ešte pred pol hodinou dosť šťavnato niekomu po anglicky nadávala a posielala ho... veď viete kam.

Neviem ako, ale večera SA PREDSA OBJAVÍ na stole. Považujem to za vianočný zázrak, až do chvíle, kým sa neodhalí jej obsah. Je tam niečo, čomu hovoria „biela šošovicová polievka“ a chutí rovnako... ehm... ako vyzerá. Je tam kapor, čiže ryba, ktorú v našej rybárskej rodine nikto neje, ak naozaj nemá umrieť od hladu. A zemiakový šalát, z ktorého vyteká niečo žlté a mazľavé a nie som si celkom istá, či som v tejto chvíli rada za svoju fantáziu.

Pripíjame si proseccom. Aaach. „Musíš byť tolerantná, Lena. Musíš byť tolerantná,“ opakujem si v duchu svoju mantru a myslím na hriatô.

Večer

U nás doma divoko rozbaľujeme darčeky, hráme spoločenské hry, pozeráme Pelíšky, jeme kvantá koláčov, „dojíždime“ posledné kvapky hriateho, až kým nezaspíme.

U frajerových rodičov si každý rozbalí len jeden darček a v najväčšej zábave nás Riaditeľka stopne. Vraj ostatné až ráno, keď sa vyspíme. Čože? To je čo za zvyk? Ale potom sa pustí Popoluška, vyložia sa kvantá koláčov, otvorí sa ďalšia fľaša a kolektívne pozeráme do obrazovky. Pohoda. Skoro ako doma. Aj keď...

„Veselé Vianoce, frajer... a budúci rok u našich,“ zašepkám mu do ucha a spokojne sa pozerám, ako krásna Libuška Šafránková cvála po zasneženej krajine v ústrety lepšej budúcnosti so zlatým Kájom Gottom v podmaze. Už len keby som vedela, ako sa vyvliecť z tej polnočnej omše...

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:undefined

Najčítanejšie na Fičí.sk

Ďalšie na Fičí.sk

Čo tak ešte jeden článok ?