Naučte sa odhaliť propagandu, falošné správy a konšpirácie v médiách. Pomôže vám tento manuál

(Zdroj: images.pexels.com)
Naučte sa odhaliť propagandu, falošné správy a konšpirácie v médiách. Pomôže vám tento manuál

Kedysi bol svet taký jednoduchý.

Počet televíznych kanálov sa dal spočítať na prstoch jednej ruky, počet novín tiež. Človek si sadol večer pred telku a pozrel si správy, ráno si zas kúpil noviny a mohol si byť istý, že mu nič neušlo. Teda pred 89. rokom - a v STV aj dlho potom - nič, čo neprešlo rukami a očami cenzorov.

Dnes žijeme v absolútnej informačnej záplave.

Na webe máme desiatky médií, ktoré chrlia stovky správ denne. Medzi seriózne médiá, v ktorých stále fungujú základné štandardy kvality, sa vmiešalo množstvo bulvárnych stránok, webov, ktoré bezhlavo kopírujú cudzí obsah, a najnovšie aj médií, ktoré navonok vytvárajú ilúziu serióznosti, no v skutočnosti ukrývajú nebezpečnú propagandu.

Mnohé z nich sa presadili, pretože zareagovali na informačný dopyt množstva ľudí, ktorí hľadajú “zmenu”, “skutočnú pravdu”, “vinníkov” a “alternatívne riešenia”. Nejde pritom o ďalšiu konšpiráciu, že tieto pochybné projekty sú platené napríklad z Ruska s cieľom šíriť propagandu a ovplyvňovať verejnú debatu tak, aby podporila politické sily smerujúce k destabilizácii spoločnosti.

V uplynulých rokoch prehovorili už viacerí platení trollovia, ktorí otvorene porozprávali, ako vyzerá propagandistická mašinéria. Ľuďom, ktorí z nejakých dôvodov na podobné konšpirácie veria, sa asi len ťažko dá racionálne vysvetliť, že čítajú absolútne nezmysly.

Ich šíreniu pomohli aj sociálne siete, ktoré sú pre mladú generáciu čoraz dôležitejší a často hlavný zdroj informácií.

Na Facebooku ale značka média pre mnohých čitateľov nerozhoduje. Keďže všetko je v jednej aplikácii a v jednom dizajne, správu od New York Times nájdu čitatelia o jedno scrollovanie ďalej ako článok nazdieľaný z Facebooku Zem a vek. A hneď pod ním sa objaví sponzorovaný príspevok nejakého inzerenta.

Najnovší prieskum Stanford University na niekoľkotisícovej vzorke zistil, že až 82 percent študentov nedokáže rozlíšiť medzi redakčným a reklamným obsahom.

Ak by sa prieskum zameral na porovnanie medzi serióznym žurnalistickým textom a sofistikovaným výplodom propagandistického webu, dopadlo by to zrejme ešte horšie.

Ako teda rozlíšiť dôveryhodné médiá od propagandistických?

1. Počuli ste už v živote niečo o tej stránke?

Ak hľadáte nejaké informácie, na webe zadáte kľúčové slová do Googlu, ktorý vám na základe rôznych parametrov vyhodí čo najrelevantnejšie výsledky. Medzi tieto parametre patrí zhoda s kľúčovými slovami, ale aj iné faktory - ako vyhodnotili užitočnosť článku iní používatelia (napríklad podľa toho, či na článku zotrvali alebo išli hneď preč) či ako často sa zdieľal - no zoznam článkov aj tak vznikol iba na základe úsudku “stroja”.

Jedným zo základných kritérií pri prijatí nejakej informácie je vyhodnotenie dôveryhodnosti zdroja. Ak chcete zistiť, kedy má nejaký úrad otváracie hodiny, môžete sa pozrieť na jeho webstránku alebo sa opýtať starej mamy, ktorá niečo neisté vyloví z pamäti. Podobné to je pri spravodajstve.

V poslednom prípade berte informácie nanajvýš ako záchytný zdroj, ktorý si určite treba ešte niekde overiť. To isté nezaškodí aj v prvom prípade - všetci robia chyby, no aspoň si môžete byť istí, že informácie už prešli nejakou kontrolou a neboli vycucané z prsta.

2. Kto je za médiom?

Ak si chcete kúpiť niečo v e-shope, jednou z ciest je otvoriť si porovnávač cien, ktorý vám vyhodí ponuky od mnohých predajcov. Tie najväčšie poznáte, ale na nižších pozíciách vám zrazu vyskočia ešte nižšie ceny od e-shopov, o ktorých ste v živote nepočuli.

Nakúpili by ste bezhlavo v týchto obchodoch len preto, že vás lákajú na to, čo chcete? Asi nie. Pomôcť vyhodnotiť dôveryhodnosť obchodu môžu hodnotenia a komentáre iných používateľov, ale aj to, ako e-shop vyzerá - či ponúka kontaktné údaje, základné informácie o firme, obchodné podmienky, rôzne možnosti platby…

To isté platí aj pre médiá - samotná skutočnosť, že nejaký web publikuje informácie a obrázky, ešte neznamená, že sa vás v skutočnosti nesnaží oklamať. Chcete vyhodnotiť dôveryhodnosť média, ktoré nepoznáte?

Indíciou môže byť aj to, či nejaké médium zverejňuje svoje hospodárske výsledky alebo čísla návštevnosti či predajnosti.

3. Z čoho žijú?

Médiá sú biznis. Výrobu novín aj online média treba z niečoho zaplatiť - tlač, distribúciu, webhosting, grafiku a najmä výrobu, teda novinárov. Pri médiu, ktoré nemá čo skrývať, odhalíte biznis model rýchlo:

Reklama ani platobné brány sa čitateľom nemusia páčiť, ide však o základný spôsob, akým médiá financujú svoje živobytie. Ak nič z tohto nedokážete identifikovať, médium platí niekto z vlastných vreciek, čo však len tak pre nič - za nič robiť nebude.

4. Komu patrí?

Preto je dôležité poznať, kto nejaké médium vlastní. Majiteľ významne dotuje jeho samotný vznik a prvé roky existencie, kedy každé médium potrebuje veľkú finančnú podporu. Majiteľa potrebuje publikum poznať, aby vedelo odhaliť, aké iné finančné či politické aktivity má okrem toho. A aby tak mohlo kriticky vyhodnotiť, či sa vplyv majiteľa prejavuje aj na obsahu.

Médium, ktorému záleží na dôveryhodnosti, pri článkoch, ktoré sa týkajú jeho majiteľa, uvedie informáciu o tomto prepojení. Týka sa to aj všetkých bočných aktivít vlastníka.

5. Hranice medzi reklamou a obsahom

V dôveryhodných médiách je reklama vždy označená a do obsahu nezasahuje. V kvalitných písaných či elektronických médiách (TV, rádio) existuje silná deliaca čiara medzi redakciami a obchodným oddelením. Tú publikum síce nikdy neuvidí, no stačí sa pozrieť do obsahu: Je reklama označená ako inzercia? Alebo majú texty, ktoré sú úplne evidentne reklamné, takú istú grafiku ako noviny a označenie, že ide o reklamu, nenájdete nikde?

Pri niektorých témach môže byť rozdiel ťažšie rozoznateľný: Ak vyjde nový model telefónu a médium o ňom napíše, nemusí to byť, samozrejme, reklama, ale iba čitateľsky zaujímavá informácia. Ľudia si písanie o produktoch vyslovene žiadajú.

(Samozrejme, pripustite možnosť, že niekomu sa môže na produkte niečo páčiť, na čo vy osobne máte úplne odlišný názor). V tom druhom prípade zrejme médium neustálo tlak inzerenta a s cieľom zarobiť prispôsobilo obsah redakčného textu.

Vašu domnienku ale zároveň podporte racionálnou úvahou - kto by mohol mať na pozitívnom či negatívnom vyznení záujem? Ilumináti, George Soros alebo vláda USA sa ako odpoveď nerátajú.

Celú situáciu komplikuje relatívne nový trend sponzorovaných článkov, ktoré vznikajú na základe požiadavky inzerenta. Tieto články sa tvária ako redakčné a do veľkej miery aj sú - často obsahujú aj zaujímavé či užitočné informácie. No zároveň sú prepojené s komerčným posolstvom sponzora. Ten by mal byť pri takýchto inzertných textoch vždy zverejnený. Obsah článku preto zasaďte do kontextu záujmov inzerenta - text určite nebude kritický voči firme a jej záujmom, no môže obsahovať aj zaujímavé informácie.

6. Zdroje

Vytvoriť článok plný falošných informácií nie je ťažké - stačí si osvojiť novinársky jazyk a začať splietať polopravdy či vyslovené lži spôsobom, ktorý vytvorí dojem reálnej informácie. Pozrite sa však na článok pozorne:

Dôveryhodné médiá sa snažia oddeľovať fakty a názory. V spravodajských textoch vynášajú hodnotiace úsudky riadne citovaní respondenti, novinári najmä spájajú dostupné fakty. Subjektívne názory majú priestor v špeciálnych žánroch - komentároch, analýzach, reportážach či recenziách. Tón týchto textov je úplne odlišný od bežného spravodajstva a pri nich ani nežiadajte “objektivitu” - ide o názor jednotlivcov a je už na vás, či ich názor rešpektujete alebo nie.

No ak v článku, ktorý sa tvári, že vám chce sprostredkovať informácie, nájdete medzi riadkami komentáre a subjektívne poznámky, pristupujte k článku s obozretnosťou.

Niekto sa možno snaží poprevracať fakty spôsobom, aby vyhovovali jeho či jej pravde. Autor vám tak nedáva šancu prijať nezaujato informácie, ale rovno vás chce ovplyvniť svojím pohľadom na vec.

Ak sa v článku nachádzajú závažné informácie, ktoré skutočne môžu zmeniť váš pohľad na nejakú tému, nikdy ju neakceptujte iba z jedného zdroja. Vyhľadajte ju aj v iných médiách či na odborných stránkach. Ak sa nachádza iba v jednom pochybnom zdroji, niečo tu smrdí.

7. Clickbaity

Polopravdivé, nafúknuté a zavádzajúce nadpisy boli kedysi výsadou bulvárnych médií, ktoré sa snažia vyrobiť senzáciu z toho, čo by za normálnych okolností nikoho nezaujímalo. Tento trend prebrali aj konšpirátorské a propagandistické médiá. Čo je najhoršie - mnohým ľuďom stačí už samotný nadpis, aby okamžite prijali nejakú informáciu za pravdu.

Vidno to na facebookových diskusiách - mnohí čitatelia si ledva prečítajú titulok a na text ani len nekliknú, čo im nebráni v tom, aby o to horlivejšie diskutovali v komentároch. Propagandistické weby to veľmi dobre vedia. Titulky sú preto rovnako zavádzajúce ako samotné články.

Základná rada:

Ich cieľom je pri všetkých médiách predať správu a motivovať vás ku kliku. Ak vás niečo zaujalo, dajte si tú námahu a otvorte si aj článok, aby ste si overili detaily. A prípadne posúdili, či vás web nechcel len prilákať na svoju stránku falošnou stopou.

8. Nebuďte paranoidní

Túto praktiku používajú už roky politici ako Robert Fico, ale ich slovník prebrali aj konšpiračné a propagandistické médiá - s cieľom spochybniť kritikov a prihriať vlastnú polievočku očierňujú klasické médiá. Vyčítajú im, že kopú za ekonomické záujmy majiteľov alebo zadávateľov reklamy alebo že vedú kampaň proti tým, o ktorých píšu kriticky. Vykresľujú ich ako “mainstream”, ktorý zamlčiava, oproti ktorému stojí “alternatíva”, ktorá hovorí tú skutočnú pravdu.

Nenaleťte na tento lacný marketingový trik. Urobte si vlastný úsudok:

Obzvlášť nie od tých médií, ktorí násilne hlásajú, že ju - na rozdiel od ostatných - zaručene prinášajú.