Ako žijú mladí ľudia po celom svete? Tieto fotky ich izieb ukazujú obrovské rozdiely

Ako žijú mladí ľudia po celom svete? Tieto fotky ich izieb ukazujú obrovské rozdiely

Vydané 10.10.2016 o 9:59

Ak by som tie fotky neurobil ja, tak by ich neurobil nikto, hovorí John Thackwray.

V čom sa líši svet mladých v Libanone od sveta mladých v Rusku? Aké problémy majú mladí na vidieku a v meste? Čo má v izbe predavačka v Číne a študent budhizmu v Nepále?

Aj na tieto otázky sa snaží nájsť odpoveď francúzsky filmár a fotograf John Thackwray. Vo svojom projekte My Room Photos zbiera príbehy mladých po celom svete a dopĺňa ich krásnymi fotografiami ich izieb. Počas šiestich rokov vyspovedal mladých z 55 krajín sveta. 

"Jednoducho som cítil, že ak tie fotky neurobím ja, neurobí ich nikto. Keď si predstavíte, že by som fotil rodičov tínedžerov pred 20 rokmi, ich izby by vyzerali úplne inak. Svet sa mení až príliš rýchlo a je dôležité, aby sa zdokumentoval životný štýl mojej generácie. O pár rokov budú tie fotky veľmi vzácne. Títo ľudia sú tí, ktorí tvoria svet zajtrajška," povedal John pre Fičí. Celý rozhovor nájdete na konci článku.

Joseph (30), umelec z Paríža (Francúzsko)

Andrea (24), stavebná inžinierka z Bukurešti (Rumunsko)

Maleeq (28), zabávač z New Yorku (USA)

Ryoko (25), IT inžinierka z Tokya (Japonsko)

Yuan (22), predavačka z Dali (Čína)

Pema (22), študent budhizmu z Káthmandu (Nepál) 

Claudio (24), archivár z Ria (Brazília)

Mohamed (18), Saint Catherine (Egypt)

Josee (22) - študentka účtovníctva z Kigali (Rwanda)

Sabrina (27), učiteľka v škôlke zo Shatily (Libanon)

Ezekiel (22), bojovník z Echo Manyata (Keňa)

S francúzskym filmárom a fotografom sme sa rozprávali o jeho práci, o tom, ako a prečo projekt vznikol a čo ním vlastne chcel povedať svetu.

Čím sa živíte?

Som filmár a fotograf, režírujem najmä hudobné klipy a dokumentárne filmy. Zameriavam sa na problematiku ľudských práv a s tým súvisiace problémy po celom svete. Dokumentujem nerovnosti, ktoré majú vplyv na ľudstvo – chudoba, násilie, práva žien, nedostatok vzdelania. Snažím sa, aby ľudia vedeli o týchto problémoch viac.

Kedy vám prvýkrát napadla myšlienka fotiť mladých ľudí v ich detských izbách?

Projekt je výsledkom naozaj dlhého procesu, krok po kroku mi trval šesť rokov. Bol som zvedavý, ako sa v neustále sa vyvíjajúcom svete vyvíja životný štýl a kultúra. Každého človeka na fotke som vyspovedal a povedali mi veľa o svojich problémoch, najmä v otázkach chudoby, náboženstva, práv žien či ekológie. Mojim cieľom bolo nájsť a vyspovedať 40 až 60 ľudí v každej krajine, žien aj mužov, vo veku od 18 do 30 rokov.

Prečo práve tento vek?

Jednoducho preto, lebo sú to ľudia mojej generácie. Chcel som poukázať na kontrast medzi chudobou a bohatstvom, medzi moderným a tradičným. Preto som fotil ľudí z mesta, ale aj tých, ktorí bývajú v dedinách a na vidieku. Väčšinou to boli študenti, farmári, inžinieri, rybári, taxikári či ženy v domácnosti.

Čo bude s projektom ďalej?

Všetky fotky a príbehy sa snažím dať do jednej knihy, ktorú si budete môcť objednať koncom tohto roka. Počas šiestich rokov som urobil rozhovory a 1200 fotiek s ľuďmi z 55 krajín sveta. Do knihy som vybral 100 silných príbehov tak, aby vystihli odlišnosti v jednotlivých krajinách sveta.

Prečo ste cítili potrebu odfotiť človeka uprostred jeho detskej izby? Čo ste tým chceli povedať?

Jednoducho som cítil, že ak tie fotky neurobím ja, neurobí ich nikto. Keď si predstavíte, že by som fotil rodičov tínedžerov pred 20 rokmi, ich izby by vyzerali úplne inak. Svet sa mení až príliš rýchlo a je dôležité, aby sa zdokumentoval životný štýl mojej generácie. O pár rokov budú tie fotky veľmi vzácne. Títo ľudia sú tí, ktorí tvoria svet zajtrajška.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Filmár náhodou zachytil nádhernú svadobnú fotku. Teraz hľadá nevestu a ženícha na nej

Prečo sú zábery fotené zhora?

Logicky je to jediný uhol, z ktorého vidno všetko – aj človeka, aj veci, ktorými sa obklopuje. A fotky sú krajšie, farebnejšie. Chcel som zachytiť ľudí, ktorí sú hrdí na to, kým sú, bez ohľadu na ich spoločenské postavenie.

Ako ste sa k ľuďom dostali? Nepredpokladám, že ste ich oslovili na ulici s tým, že chcete vojsť do ich spálne.

Každá fotka má iný príbeh. Presviedčanie ľudí mi zabralo asi 95 percent času a fotografovanie bolo už len to najjednoduchšie. K ľuďom som sa dostal cez sociálne siete, pomohli mi aj mimovládky a niektorých som sa naozaj pýtal na ulici, či môžem ísť k nim do spálne. To ale bolo zriedkavé, najmä z bezpečnostného hľadiska.

Ktorá z fotiek je vaša najobľúbenejšia?

Ťažko povedať. Ale niektoré príbehy boli silnejšie ako ostatné. Smutné boli najmä tie zo sýrskeho a palestínskeho utečeneckého tábora v Libanone, rovnako ako príbehy detí z Rwandy. Silný zážitok bolo aj fotenie väzňov v Mexiku. V Indii ma zaujalo duchovno, v Rusku pohostinstvo.

Čo ste sa vďaka projektu naučili o ľuďoch? Čo vám to celé vlastne dalo?

Naučil som sa, že svet nie je fér. Zistil som aj to, že ľudia si často zamieňajú chudobu s násilím. Chudobné regióny a komunity nie sú vždy plné násilia. A rovnako si ľudia zamieňajú komfort so šťastím. V chudobných krajinách sa ľudia smiali omnoho viac. A z ľudí z rozvinutých krajín išla často depresia.

 

Najčítanejšie na Fičí.sk

Ďalšie na Fičí.sk

Čo tak ešte jeden článok ?