Aká je naša generácia v skutočnosti? Chceme robiť iba to, čo nás baví

Aká je naša generácia v skutočnosti? Chceme robiť iba to, čo nás baví

Životnému štýlu mladej generácie sa musia prispôsobiť aj ich obytné a pracovné priestory.

Kúpiť si byt v tuctovej novostavbe na odľahlom sídlisku, nakúpiť potraviny na týždeň vopred v obrovskom hypermarkete, vrátiť sa po deviatich hodinách v práci, zaľahnúť a spať. To, čo bol ešte pred desiatimi rokmi zlatý štandard pre mladých dospelých, pre našu generáciu už nevyznieva ako vysnívaná budúcnosť. 

Znovu sme objavili čerstvosť lokálnych potravín na trhoch. Nechceme do seba naliať rýchlo instantnú kávu, ale všímame si, aké má nápoj z miestnej pražiarne telo. A najmä, pracovný čas chceme venovať činnosti, ktorá má pre nás, prípadne aj pre spoločnosť vyšší zmysel. 

Vďaka slobodnému trhu, technológiám a čoraz silnejšiemu pocitu spoločenskej zodpovednosti sa takýto životný štýl netýka len zopár bohémov, ale je príznakom jednej celej generácie. Aká je naša generácia, millenials, v skutočnosti?

Naša generácia chce poctivé jedlo z čerstvých surovín podávané človekom, ktorý svoju prácu miluje

Je sedem hodín ráno a dvere bratislavského bistra Žufaňa sú otvorené. Okrem zamestnancov a Bon Joviho v rádiu vnútri nie je nikto. Vojdem dnu a pozdravom sa snažím prekričať zvuk mlynčeka a kávovaru.

„Pijete kávu?“ pýta sa po chvíli barista.

Vyzerá, že som prišiel v dobrom čase. Podľa jeho slov sa práve snažil „zastreliť stroj“ a vylaďovacie kávy sú grátis. Kým všetko nastavil, z kuchyne vyšli dve kuchárky a spolumajiteľky s čerstvo pripravenými kašami a nátierkami. Takto začínajú každé ráno.

Bistro existuje rok a podobne ako pár iných bratislavských podnikov, svoju kuchyňu postavili na čerstvých surovinách. Každý druhý deň chodia nakupovať na Miletičku a ponukou kopírujú sezónu.

„Celú zimu sme so zákazníkmi riešili, prečo nedávame paradajku do šalátov alebo k praženici. No tú umelinu fakt nechceš jesť,“ hovorí spoluzakladateľka Kristína Kissová.

Prví hostia prichádzajú pred ôsmou, vtedy sa naplno rozbieha aj kuchyňa. Voľnejšie je to až po jedenástej, keď majú za sebou raňajky a pripravené sú aj obedy.

Menu vyzerá skromne. Strany otáčať netreba, lebo je len jedna. V ponuke sú dva druhy kaše, tri nátierky s pečivom, tri verzie slaných raňajok a dve sladkých, smoothie a dezerty. Podobne to vyzerá aj na obed. Dve polievky a dve mäsové a vegetariánske verzie. Nič viac.

Práve obmedzený výber je rozdielom oproti reštauráciám z minulosti, ktoré ponúkajú desiatky jedál a kedykoľvek počas dňa. Aj preto v bistre vyhadzujú minimum jedla. Ponuka sa mení, natrafiť môžete napríklad na morčacie červené curry, dusený cícer s baklažánovou omáčkou, ryžovú kašu s kešu maslom a hroznom či rybací vývar.

Bistro na Dulovom námestí je netradičné aj v prístupe k zákazníkom. Snažia sa s nimi budovať vzťahy, tykajú si, oslovujú ich menami a viacerí k nim prichádzajú každý deň.

Keď k nim po troch mesiacoch od otvorenia prvýkrát neprišiel pravidelný zákazník, zamýšľali sa, čo sa stalo. Bol steward a pravdepodobne sa odsťahoval. Dovtedy si každé ráno prišiel po kašu, nosil si aj vlastné misky. Podobne ako to dnes robí viacero ďalších ľudí. Iní si k ním chodia čítať dennú tlač, pracovať alebo sa ako vegáni znovu vrátili k mäsu. Čo zákazník, to nový príbeh. A majiteľky si to uvedomujú.

Kristína Kissová považuje starostlivosť o zákazníka za prirodzenú a dôležitú. O to viac, že veľa z nich si doma nevarí, čo sa im snaží nahradiť.

„Zmenil sa trh aj správanie. Je doba, kedy máme možnosť mať najviac jedla aj najviac surovín, najviac fotíme jedlo a najviac sa o ňom rozprávame, no úplne najmenej varíme. Preto udržiavame kvalitu. Jedla, nápojov, servisu aj vzťahov.“

Keď niečo pripravuje prvýkrát, alebo podáva prvú porciu z denného menu, tak častokrát chce vedieť, ako hosťom chutí. Potvrdenie od nich je pre ňu cennejšie ako jej vlastná sebadôvera. A tak sa často stane, že je kuchár aj medzi ľuďmi, alebo si ho zavolajú oni sami.

Stravovanie mladých sa zmenilo a viac ako uspokojenie hladu sa z neho stalo získavanie zážitkov. Jedným z nich je obyčajnosť a prirodzenosť, ktorú ponúkajú v bistre.

Naša generácia pracuje na veciach, ktoré nás bavia a bez viazanosti na konkrétne pracovné miesto

Vymenovať, odkiaľ dnes pracujú mladí ľudia, dá zabrať. Z domu, z kaviarní, z menších firiem, korporátov, počas cestovania, odvšadiaľ. Jednou z možností sú aj coworkingy.

„Hodí sa to pre ľudí, ktorí si uvedomujú, že majú zodpovednosť vo vlastných rukách. Dáva to možnosť poradiť sa s osobami, ktoré už niečo podobné robili,“ hovorí o tomto type pracovného prostredia Baška Klimeková, spoluzakladateľka inkubátora a coworkingu Impact Hub.

Práve vzájomná pomoc je medzi členmi základom. Ak niekto nespolupracuje a ostatní nevedia, čomu sa venuje, je to pre nich stolička navyše. Podľa Klimekovej takýmto ľuďom práca z coworkingu veľa neprinesie.

Priestory coworkingu na Hviezdoslavovom námestí sme navštívili krátko po obede. Ľudí veľa nebolo. Niektorí jedli, niektorí pracovali, iní boli vonku.

Pre ľudí v coworkingoch sa nedá nájsť jeden model práce, no väčšina prichádza ráno, okolo obeda majú networking s ostatnými členmi a medzi jednou a treťou sú na stretnutiach - niektorí v HUBe, iní v kaviarňach alebo na lavičkách na námestí. Okolo tretej až štvrtej sa vracajú späť a pracujú do približne šiestej, niektorí aj do večera do desiatej. Výnimkou nie sú ani večerné stretnutia alebo večerné diskusie a podujatia. 

Coworking sa zameriava na komerčné aj nekomerčné subjekty. Medzi členmi sú neziskovky, jednotlivci, ľudia z korporácie aj projekty, ktoré svojim biznisom priamo pomáhajú riešiť spoločenský problém.

Viac ako 80 členom ponúkajú školenia v oblasti sales, marketingu, právnych vecí či strategického nastavovania projektov. Práve vzdelávanie je pre viaceré projekty kľúčové.

„Veľa projektov je nereálnych, ale môžu byť reálne. Nereflektujú, či trh chce, je to len o nich. Málo ľudí si vie dať dokopy základné náklady a výnosy. Nevnímajú medzi nimi súvislosti. My im pomôžeme s validáciu, potom to preklopíme do čísel.“

Coworking sa sústreďuje na projekty, ktorých autori neriešia svoje potreby, ale potreby zákazníkov a majú dostatočnú reflexiu na seba aj spoločnosť. Výsledkom má byť aj to, aby si ľudia uvedomili, čo nakupujú. Chcú spoločnosť presvedčiť, aby sa pri nakupovaní pozerala ďalej, ako za tabuľku s cenou. Za dôležitý totiž nepovažujú len osobný prospech, ale aj to, kto peniaze dostane.

Naša generácia myslí na svoje okolie, ktoré sa snaží aktívne zveľaďovať

Mať stretnutie s Matúšom Čupkom zo Zelenej hliadky na Riazanskej ulici znamená, že skôr ako jeho stretnete zelený odpadkový kôš. Majú ich viacero a už viac ako tri roky ich chodí raz za týždeň vysypávať.

Čupka sa zaujíma o mesto už roky, začal zbieraním odpadkov. Dnes rieši parkovanie áut, nájazdy na chodníky, priechodnosť chodníkov, bezpečnosť križovatiek, estetickosť verejných priestorov či lavičky na zastávkach.

„Cieľom všetkých aktivít, ktoré robím, je zistiť, či keď si začnem kultivovať verejné priestranstvo, či sa v ňom aj ľudia začnú správať kultúrnejšie,“ vysvetľuje.

„Začnú?“

„V podstate áno. Keď som začal zbierať odpadky, tak som sa dostal od môjho vchodu po tretí a mal som plných jedenásť igelitiek smetí. Teraz som bol naposledy zbierať niekedy v polovici februára. Má to pozitívny vývoj a ukazuje to, že ľudia sa dokážu správať celkom zodpovedne.“

Pomohla aj jeho aktivita čistenia múriku pred bytovkou a natieranie zábradlia na celej ulici. Vyvolalo to reťazovú reakciu. Niekto ostrihal krík, niekto si opravil a namaľoval balkón.

Jednoduchým zásahom zmenil aj priechodnosť chodníka. Pozatĺkal všetky hrbole a ľudia znovu chodili po oboch stranách. Dovtedy o ne zakopávali a radšej využívali len jednu stranu, kde ich bolo najmenej. 

Pri práci je väčšinou sám, vníma ju ako koníček. Ak sa pri ňom niekto aj zastaví, tak prevažne starší ľudia. 

„Keď si zoberiem spoločnosť ako celok, tak je tu podľa mňa menej ľudí ochotných pomáhať ako v minulosti. Keď som v školskej triede a spýtam sa deciek, či by boli ochotné pomôcť upratať okolo školy, tak povedia: áno, ale iba počas vyučovacej hodiny.“

Bratislavu nazýva rajom dobrovoľníctva. Vraj si stačí kúpiť rukavice a vyzbierať smeti na ulici. Človek potom môže mať pocit, že zmenil tvár svojej ulice, aj keď urobil drobnosť.

„Nefungujú tu úplne elementárne veci.“

Dobrovoľníctvo preto vníma ako určitú formu kritiky. Dokáže ním ukázať, že niečo je tak veľký problém, že sa s ľuďmi zorganizujú vo voľnom čase a cez víkendy. Vedia tak vyriešiť havarijný stav ako chýbajúca lavička, rozbitý chodník, neostríhaný krík či rozpadávajúci sa múrik, ale na väčšie a komplexnejšie zlepšenia nemajú dosah.

Keď začnú komunikovať o nejakom probléme, tak časový rozdiel, kým dôjde k náznaku systémovej zmeny, sú zhruba tri roky. Má to však zmysel. V roku 2011, keď vznikli, sa z čiernych skládok vyzbieralo okolo 40 ton odpadu ročne, minulý rok okolo 460 ton. Okrem toho sa problematika čiernych skládok dostala do volebných programov všetkých kandidátov na primátora hlavného mesta.

Starostlivosti o „svoju“ ulicu sa venuje v priemere hodinu týždenne. Veľa času mu zaberá odstraňovanie grafitov či nálepiek. Čistí od nich dopravné značky aj stĺpy. Ukázalo sa, že keď od nich očistí všetky priestory, vchody už ostanú nedotknuté a imaginárny súboj o ulicu prebieha len na skrinkách a košoch.

Naša generácia sa angažuje vo svojich komunitách a zaujíma sa, čo sa okolo nás deje

Krasňanský zelovoc je jednou spomedzi viacerých bratislavských komunitných záhrad. Mohlo by sa zdať, že záujem o ňu budú mať hlavne mladí, no najviac pestovateľov sú mladé rodiny a zopár seniorov.

„Najviac ľudí je tu podvečer, keď sa vrátia z práce. Maminy sem chodia skôr doobeda a cez víkend,“ povedal jeden zo zakladateľov Miroslav Dudlák.

Záhradka sa stala pravidelným víkendovým programom. Susedia si prídu pozbierať úrodu a občas organizujú aj brigády a varia spoločný guláš.

Po štyroch rokoch fungovania sa záhradka stala súčasťou sídliska a pozitívnou propagáciou Rače. Začiatky tomu však nenasvedčovali. Keď ju otvorili, tak traja neznámi vandali večer preskočili plot a všetko povytŕhali. Nebola jediná vec, ktorá by ostala zasadená.

„Bola to pre nás taká šupa, že dvaja záhradkári sa zľakli. Prevzali rétoriku, že oni majú pravdu, že záhradka medzi obytné domy nepatrí. Ostatní sme sa zomkli a všetky políčka znova vysadili. K ďalšiemu vandalizmu už nedošlo.“

Na samom začiatku sa s nepochopením stretávali aj u ďalších susedov. Nebolo jasné, prečo zabrali spoločné priestory a na čo je určená stará 50-ročná maringotka. V snahe vysvetliť okoliu koncept a pozitívny rozmer komunitnej záhradky začali pozývať okoloidúcich, opravili vtáčiu búdku, vymaľovali maringotku aj zastávku na Peknej ceste a zorganizovali Restaurant Day.

Na začiatku pestovalo 25 rodín, dnes ich je viac ako 30. Malá obmena nastáva po každej sezóne, keď sa niekto odsťahuje alebo ich to prestane baviť. Vtedy prichádzajú na rad záujemcovia z poradovníka. 

Záhradka má aj iný rozmer, ako sa na začiatku čakalo. Ľudia sa začali zaujímať, čo sa deje vonku a sú viac kritickí k tomu, ako vyzerá verejný priestor na sídlisku a zisťujú, čo sa dá urobiť pre skvalitnenie svojho života aj pred panelákmi. Varenie gulášu tak mnohokrát prerástalo do organizovania brigád, upratovacích akcií, ale aj do spisovania petícií.

Po štyroch stretnutiach sa ukázalo, že povedať o generácii millenials, že robí len to, čo ju baví, nie je celkom výstižné. Viac nás charakterizuje snaha robiť to, v čom vidíme zmysel.

Ak by malo vzniknúť bývanie pre našu generáciu, bolo by ako Urban Residence. Projekt mestského bývania vyrastá na Račianskej ulici a ponúka vychytávky ako lokálny trh, kryté parkovisko bicyklov, nabíjaciu stanicu pre elektromobily alebo vlastnú práčovňu. Síce prejde ešte veľa času, kým budeme mať všetci elektromobily, no budúcnosť bývania začína v lete 2018. V Urban Residence.

article_photo

Napísal: Mário Šmýkal

Fotografie: Welin Nagyová

Tento článok vám prináša Urban Residence.

Pravidlá pre spoluprácu medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť na tomto odkaze.