Zažil som Južnú Afriku bez pozlátka: Potraty za 6 eur, vysokánske ploty a kult Nelsona Mandelu

Zažil som Južnú Afriku bez pozlátka: Potraty za 6 eur, vysokánske ploty a kult Nelsona Mandelu

Ako sa žije v krajine, kde sa denne udeje 50 vrážd?

Slováci o Juhoafrickej republike nevedia takmer nič, čo nie je spojené s Oscarom Pistoriusom (olympijský bežec bez nôh, ktorý zastrelil svoju manželku) alebo s dávnejšie minulými majstrovstvami sveta vo futbale. Úprimne, ani ja som toho veľa nevedel, a preto som mal veľkú radosť z príležitosti spoznať túto krajinu na vlastnej koži.

Volebné sľuby prázdnejšie ako na Slovensku

Mal som to šťastie byť v Afrike niekoľko týždňov pred miestnymi voľbami a musím povedať, že slovenské predvolebné sľuby sa na tie africké ani nechytajú. Ak ste si mysleli, že volebné heslo „Ľudia si zaslúžia istoty“ je to najviac prázdne, ničnehovoriace a zároveň celkom lákavé heslo, tak potom vás Mangosuthu Buthelezi zo strany IFP presvedčí o opaku so svojim heslom Trust us, teda „verte nám“ a Vote us, teda voľte nás. Ani na jednom volebnom plagáte som nevidel čo i len náznak toho, čo by chceli zmeniť alebo aký je ich volebný program. Na druhej strane, ani s ostatnými stranami to nie je celkom ružové. Napríklad strana EFF láka svojich voličov na splachovacie toalety, znárodnenie pôdy a voľné wi-fi na verejných priestranstvách. Áno, presne takto vyzerá luxusná chudoba.

V Južnej Afrike, rovnako ako u nás, panuje totálne rozčarovanie z politiky. Od pádu apartheidu v 90. rokoch sa očakávalo, že prinesie chudobným ľuďom (ktorých tvoria z drvivej väčšiny černosi) pôdu a zlepšenie životných podmienok. Súčasná politická generácia sa však zaoberá svojím prospechom a nekonečné politické hádky a spory už obyčajných ľudí prestali zaujímať. Napríklad prezident Jacob Zuma (paradoxne je zo strany, ktorú založil Nelson Mandela) si „požičal“ zo štátneho rozpočtu 246 miliónov afrických randov (vyše 15 miliónov eur) na stavbu, ako inak, jeho vlastného súkromného sídla. V krajine, kde je nezamestnanosť 26,5 % a prezident si uleje 15 miliónov, ľudia proste pochopili, že si musia pomôcť sami.

Africký politický marketing je svetelné roky pred tým európskym.

Šamani vám zväčšia penis a urobia potrat za 6 €

Ulice Johannesburgu boli plné politických reklám, existoval však ešte jeden typ reklamy, ktorý bol omnoho častejší – reklamy na potraty a všelijaké liečebno-šarlatánske služby. Najprv k tým potratom. Nuž tie reklamy sú všade, na stĺpoch verejného osvetlenia, na košoch či na elektrických skriniach, všetky verejné plochy sú nimi úplne zamorené.

Keďže aj v tomto nečistom „biznise“ fungujú trhové pravidlá, vidno, ako ceny potratov klesajú. Staršie plagáty udávajú cenu 120 afrických randov (8 €), ale vysoká konkurencia ich stlačila na cenu 90 randov a menej (6 €). Naviac sa k nim dávajú doplnkové služby ako čistenie maternice zadarmo. Bolo strašné pomyslieť, v akých podmienkach sa zákroky robia. O to viac, keď na niektorých bolo napísané, že ten potrat spravia pokojne aj u vás doma.

Šamani profesori sú tiež konkurenciou v potratovom biznise, ale okrem nich robia aj mnohé iné služby. Napríklad navrátenie lásky, vyriešenie finančných problémov, zbavenie zlých duchov či zväčšenie penisu. Aj títo ľudia samozrejme kráčajú s dobou, a tak namiesto obyčajných telefónnych čísel používajú WhatsApp. Ako môže niekto veriť vo vyháňanie zlých duchov a pritom držať v ruke mobil, ktorého technologická vyspelosť je v podstate zázrakom? Tiež som si uvedomil ešte jednu vec. Všetci ľudia na svete túžia v princípe po jednom a tom istom – chcú lásku, peniaze, spirituálnu silu a veľký penis.

Je to samozrejme profesor...

Krajina plotov

Južná Afrika je krajina, kde každý deň prebehne približne 50 vrážd, čo ju v tomto ohľade robí jednou z najnebezpečnejších na celom svete. Počas inštruktáže o bezpečnosti sme dostali v zásade dva hlavné pokyny. Po prvé, nikdy sa nehrajte na superhrdinu a nesnažte sa so zlodejom či lupičom bojovať. Po druhé, najčastejším dôvodom vraždy je lúpežné prepadnutie, ak teda budete spolupracovať a automaticky lupičovi začnete dávať všetky veci ako napríklad peňaženku, kľúče, náhrdelníky a oblečenie, tak si tým môžete zachrániť život.

Obzvlášť nebezpečné sú prepadnutia domov. Aj keď lupiči zvyčajne nemajú pištole, dokážu byť extrémne nebezpeční aj s nožmi či mačetami. Práve preto sa v Južnej Afrike veľa investuje do zabezpečenia domov. Najbohatší ľudia majú troj- či štvormetrový betónový plot, nad ktorým je ešte elektrický či žiletkový plot, mnohí z nich majú aj prenajatú SBS. Chudobnejší majú potom iba na tie betónové ploty a tí najchudobnejší nemajú vlastne nič, čo by im mohli zobrať, takže sa nebránia vôbec. Nové domy sa v súčasnosti stavajú bližšie k sebe v ohradených lokalitách, aby obyvatelia platili za ochranu kolektívne, čo vyjde lacnejšie.

Prečo je však kriminalita taká vysoká? Dá sa vysvetliť jednak obrovskou nerovnosťou medzi vrstvami obyvateľstva a množstvom nezamestnaných ľudí. Miestni tiež hovoria, že chudobní kradnú a lúpia, pretože neveria, že niekto si môže zarobiť toľko peňazí, koľko majú bohatí, a teda ich tiež len odniekiaľ ukradli. A nakoniec, polícia je absolútne prehnitá korupciou a úplatkárstvom. „Ja ani neviem číslo na políciu, neoplatí sa ju ani volať, proste neprídu a nikdy nič nevyriešia. Poznám človeka, ktorého vykradli, ten zavolal policajtov a tí mu zobrali všetko, čo nestihli zobrať zlodeji,“ povedal mi jeden miestny.

Nie, toto nie je väzenský plot, ale príklad normálnej ochrany domu.

Vyriešiť chudobu? Postavme radšej desať štadiónov

Ako som už hovoril vyššie, Juhoafrická republika je krajinou rozdielov. Nie je ničím nezvyčajným, že milionárske štvrte, kde majú niektoré rodiny aj tri alebo viac áut, delí od najchudobnejších oblastí (slumov) iba niekoľko minút jazdy autom.

V najhorších štvrtiach Johannesburgu sú podmienky natoľko zlé, že percento nezamestnanosti spolu s percentom nakazených HIV/AIDS presahuje 20 % či 30 %. Problém s HIV/AIDS je obrovský, takmer polovica všetkých úmrtí v krajine súvisí s týmto vírusom.

O to šokujúcejšie vyznieva fakt, že Majstrovstvá sveta 2010, ktoré stáli viac než 3 miliardy amerických dolárov, prebehli v krajine, kde je chudoba na alarmujúcej úrovni. Keď som stál pred hlavným štadiónom celých MS pri Johannesburgu, prebehlo mi hlavou, koľko ľudí by sa za tie peniaze dalo vytrhnúť z biedy a koľko škôl a nemocníc sa dalo vybudovať. Namiesto toho sa postavilo desať megalomanských štadiónov, ktoré sú po skončení majstrovstiev takmer nevyužívané. Aj olympijské hry v Riu pre mňa potom mali kyslastú príchuť.

FNB Stadium, kde sa odohral finálový zápas majstrovstiev sveta, ťažko hľadá ďalšie využitie.

Úradné jazyky priniesli z Európy

Južná Afrika má 11 oficiálnych jazykov - afrikánčina, angličtina a ďalších deväť, ktoré sú miestne jazyky jednotlivých kmeňov. Ak si myslíte, že afrikánčina má pôvod v Afrike (ako by si myslel asi každý človek, vrátane mňa), tak sa mýlite. Afrikánčina je v skutočnosti jazyk s koreňmi v holandčine, keďže Holanďania tu mali svoje kolónie a pôvodná holandčina sa „zmixovala“ s miestnymi jazykmi.

Počas apartheidu boli úradné jazyky len dva – afrikánčina a angličtina. Z jazykového dôvodu vypuklo aj povstanie v Sowete (mesto neďaleko Johannesburgu) v roku 1976, keď chcela vláda násilne zaviesť do vyučovania afrikánčinu. Tá bola považovaná za jazyk bielych utláčateľov, navyše ho ovládalo len malé množstvo černochov a táto zmena by teda viedla k ešte horším podmienkam v „čiernych“ školách. Počas povstania zomrelo niekoľko stoviek mladých ľudí, ktorých zabili miestni policajti.

V súčasnosti je mnoho nápisov dvojjazyčných (po anglicky a afrikánsky), anglicky však vie veľká väčšina obyvateľov, a teda sa využíva najviac. Ľudia radi používajú aj svoje jazyky a nárečia, ktoré vznikli v rámci kmeňového usporiadania. Všetky kuchárky ma teda volali muta-muta, čo v jazyku Zulu znamená niečo ako veľký muž (meriam okolo dvoch metrov).

Jedna z najčastejších hračiek detí z chudobných predmestí - vláčik z tetrapaku.

Rozdelené záchody a vymyslené krajiny

Apartheid bol názov pre systém diskriminácie a separácie nebelošského obyvateľstva. Najobludnejšie rozmery dosiahol práve v Južnej Afrike. Všetci obyvatelia boli rozdelení do štyroch rasových skupín – bieli, čierni, indickí a farební. Plné práva mali samozrejme len bieli obyvatelia. Nebolo prípustné, aby bývali s čiernymi, a preto počas trvania apartheidu došlo k presunu vyše troch miliónov ľudí z ich domovov.

Apartheid dosiahol šialené rozmery. Školy, záchody a celé mestá boli rozdelené na rasovom princípe, vytvárali sa dokonca na papieri samostatné krajiny (bantustany), kde boli černosi premiestňovaní.

Aj napriek tomu, že bielych obyvateľov bolo len vyše 10 % z celkovej populácie Juhoafričanov, mali v pláne zo všetkých nebielych obyvateľov spraviť iba manuálnych pracovníkov. Začali teda budovať školy s podradnou úrovňou výučby a s minimálnym množstvom vedeckých predmetov. Načo by černosi vedeli, čo je to atóm či demokracia, ak ich jedinou možnosťou práce bola manuálna práca v továrňach?

Režim apartheidu tiež staval v černošských štvrtiach veľa pivovarov, kde sa robotníci po práci schádzali a prepíjali svoje výplaty. Nech si hlavne neuvedomia, čo sa v ich krajine deje. Počas rôznych protestov proti apartheidu boli práve pivovary cieľom davov, ktoré ich vypaľovali, aby neohlupovali bežných ľudí.

Označenie pláže iba pre belochov po anglicky, afrikánsky a v jazyku zulu v Južnej Afrike už nenájdete.

Mandelománia

Po dlhom období nepokojov systém apartheidu padol v roku 1994, keď sa prezidentom stal prvý černošský prezident Nelson Mandela. Tento držiteľ Nobelovej ceny (v 80. rokoch ešte považovaný západnými krajinami za komunistického teroristu) je v súčasnosti v Juhoafrickej republike obrovskou legendou a neuveriteľne rešpektovanou osobnosťou medzi všetkými vrstvami obyvateľstva.

Miera rešpektu k nemu sa dá možno prirovnať na Slovensku k rešpektu k Štúrovi, Dubčekovi, Štefánikovi a Ježišovi Kristovi v jednej osobe. Takmer všetko sa volá po Mandelovi – školy, ulice, obchody, budovy. Mandela hľadí z výkladov či rôznych vlajok. Mandelovský street-art na múroch. Mandela na tričkách. Mandela je proste všade.

Jedna z mála vecí, ktorá nemá meno po Mandelovi, je letisko v Johannesburgu. Prečo? Pretože jedno letisko Nelsona Mandelu už existuje (na Kapverdách), takže toto letisko tak pomenovať nemohli. Nazvali ho teda O.R. Tambo. Ak si myslíte, že ešte aj O.R. Tambo je nejako spojené s Mandelom, tak máte pravdu. Bol to Mandelov kolega v boji proti apartheidu, jeho dlhoročný kamarát a prezident Afrického národného kongresu.

Nelson Mandela je národným symbolom.

Južná Afrika bez apartheidu - Južná Afrika dnes

Veľa Afričanov sa nádejalo, že pád apartheidu prinesie väčšiu sociálnu rovnosť a vytrhne množstvo ľudí z biedy. Aj keď sa dosiahli isté pokroky (vznikla černošská stredná trieda), tak nerovnosť sa od pádu apartheidu dokonca ešte prehĺbila. Chudobní sú chudobnejší, bohatí sú bohatší. Naďalej je faktom, že chudobní sú teda najmä černosi, bohatými zostali bieli.

I keď sa zdá tento pohľad veľmi zjednodušujúci, ba dokonca rasistický, naozaj to takto funguje. Napríklad v chudobnejších štvrtiach miest nenájdete ani jedného belocha, na druhej strane v obchodných centrách je belochov oveľa viac než černochov (aj keď celkovo tvoria iba zlomok populácie). Zrušenie formálnych prekážok rovnosti medzi jednotlivými rasami je jedna vec, ich praktická (aspoň čiastočná) sociálna rovnosť je zatiaľ iba hudbou budúcnosti.

Aj zelená časť vlajky Juhoafrickej republiky odkazuje na rasovú rovnosť...

...sociálna rovnosť je však stále v nedohľadne. Vľavo "ovce na paši" na predmestí Johannesburgu, vpravo centrum Johannesburgu, kde sídlia ťažobné korporácie a banky

Soweto – srdce Juhoafrickej republiky

Soweto je černošským predmestím Johannesburgu s vyše miliónom obyvateľov. Dôvodom, prečo chcem písať práve o tejto časti Južnej Afriky, je jeho nenapodobiteľná atmosféra. Napriek tomu, že Soweto je jedna z najchudobnejších štvrtí Afriky s množstvom slumov a nevyhovujúcimi podmienkami, ľudia sú hrdí na to, že sú zo Soweta. Prečo?

Pretože si uvedomujú úlohu tohoto miesta v dejinách a histórií celej Južnej Afriky. Sú hrdí na to, že práve v ich meste vzniklo jedno z najväčších povstaní proti apartheidu. Sú hrdí, že práve v Sowete sa nachádza Vilakazi Street, jediná ulica na svete, na ktorej vyrástli hneď dvaja držitelia Nobelovej ceny (Desmond Tutu a Nelson Mandela). Sú hrdí, že o Sowete sa v celej Južnej Afrike hovorí: „Keď Soweto kýchne, celá Južná Afrika dostane chrípku.“

Nechcem „romantizovať“ chudobu, ktorá tu vládne, chcem vyzdvihnúť oddanosť Juhoafričanov veľkým myšlienkam. Po páde apartheidu sa veci nevyvíjali tak, ako ľudia dúfali (možno sa vyvíjali dokonca opačným smerom), stále sú však hrdí na to, že dokázali spoločne, bez ohľadu na rasu, jazyk či náboženstvo, bojovať za slobodu a spravodlivosť. To všetko vidno práve v najchudobnejšej štvrti Johannesburgu – Sowete - najviac. Dúfam, že práve táto hrdosť a nádej na lepšie zajtrajšky zlepší podmienky najchudobnejších v tejto nepochybne zaujímavej krajine.

Dominantami Soweta sú dve chladiace veže bývalej elektrárne, odkiaľ na svoje rodné mesto pozerá aj nakreslený Nelson Mandela.