Umelecká dvojica Alex Schweder a Ward Shelley spolupracuje už od roku 2007. Snažia sa zostrojiť niečo, čo opisujú ako "architektúra predstavenia". V ľudskej reči: Prostredníctvom umenia skúmajú to, ako nás ovplyvňuje miesto, ktoré obývame. Celé to vymyslia, navrhnú, postavia a na záver sa do svojho veľdiela aj nasťahujú.
Jeden z ich nových projektov je rotujúci dom, ktorý dostal poetické meno - Reactor. Napriek tomu, že tento domček na stračej nôžke má rozlohu len niečo cez 25 metrov štvorcových, všimol si ho aj New York Times. Umelecké dielo sa vďaka vetru otáča okolo vlastnej osi, no to nie je všetko. Dom sa dokonca nakláňa podľa toho, kde sa nachádzajú jeho obyvatelia.
Tvorcovia svoje dielo testovali počas piatich dní a robili si o tom denník
Prvý deň: Streda 27. júla
Ward: Reactor nie je len konštrukcia, je to aj predstavenie. Toto popoludnie je jeho premiéra. Pracovali sme na ňom 9 týždňov, ale stále naň nie sme pripravení. Mojou poslednou úlohou je urobiť týždenný nákup a nalodiť sa. V momente, keď začíname, napätie opadáva. Už nemáme nič na práci. Toto je to, čo máme. OK.
Ako na zavolanie sa zdvihol vietor. Začali sme sa otáčať. Začínam cítiť, že som sa zamiloval.
Druhý deň: Štvrtok 28. júla
Ward: Všetky systémy fungujú! Zásoba vody v poriadku. Odpadová voda v poriadku. Vyrobili sme niečo, čo Alex nazýva Murphyho kuchyňou. Všetky funkčné stanice sú na vyklápacích paneloch. Vzniká priestor na varenie, čistenie a pre dvoch ľudí, ktorí sa chcú spoločne najesť.
Alex: Včera sme v Reactore prespali poprvýkrát, odkedy je dokončený. Zotmelo sa okolo 8:45 a do 9:15 sme obidvaja zaspali.
Ward: Otáčanie sa skoro nikdy nezastaví. Stačí malý vánok a sme v pohybe. Je to veľkolepé a procesné. Stále sa je na čo pozerať. Stále je potrebné prispôsobovať sa, aby sme zostali v tieni. Hojdavý pohyb je však väčšinou spôsobený tým, ako sa vo vnútri pohybujeme. Celé je to veľmi ladné a oceánske.
Alex: Neustále sa meniaci výhľad. Spánok, ktorý prichádza a odchádza spolu so slnečným svetlom. Prepojenie so spolubývajúcim, pretože jeho pohyby ti sprostredkúva budova, v ktorej žiješ. V krátkosti, mení to naše návyky.
(zdroj: facebook/ Omi International Arts Center)Tretí deň: Piatok 29. júla
Ward: Cez noc bola búrka, takže toto ráno je neskutočne chladné.
Alex: Pohyby Reactora sú arytmické. Slnko obehne dom za minútu, nie za deň.
Ward: Slnko sa vracia s veselou pomstou. Väčšinu času s Alexom trávime tak, že sa snažíme vyhýbať slnečným lúčom. Pretože sa Reactor stále otáča, nedá s nájsť spoľahlivé miesto v tieni na čítanie, čo je zatiaľ moja jediná sťažnosť voči tomuto domu. Napriek tomu, neustály pomalý pohyb je pre mňa jeho najlepšou vlastnosťou. Takže tu máte zhrnutie mojich životných rozporov.
(zdroj: facebook/Omi International Arts Center)
Štvrtý deň: Sobota 30. júla
Alex: Dnes to bol náš prvý víkendový deň a zároveň aj prvá oficiálna otváracia recepcia tohoto projektu. Mali sme viac návštevníkov ako za všetky predchádzajúce dni dokopy. Deti z umeleckého tábora nám vyrobili obrázky a pohľadnice, ktoré ilustrujú ich myšlienky o tom, ako môžu vyzerať naše životy v tomto točiacom a hopsajúcom dome.
Ward: To, čo zažívam v Reactore, je veľmi uspokojujúce, ochraňujúce, dokonca výchovné. Zároveň však má nado mnou kontrolu. Veľkú časť svojej energie vkladám do prispôsobovania sa pohnútkam prírody. Moja túžba po oddychu je neustále narušovaná novou pozíciou. Nie je to až také neznesiteľné, ale zaznamenávam pokles v schopnosti konať, ako sám chcem.
Alex: Náš vzťah s publikom je iný ako pri divadelných predstaveniach. Rozdiel je v tom, že s obecenstvom vedieme rozhovory o našej práci. Dnes jeden z nich odpozoroval, že žijeme spolu v jednom dome, ktorý nás pre potrebu rovnováhy udržuje od seba vzdialených. Chvíľu sme sa rozprávali o tom, aké je to podobné stenám, ktoré si okolo seba budujeme.
(zdroj: artomi.org)Piaty deň: Nedeľa 31. júla
Ward: Pokiaľ som chcel viac vzrušenia, dostal som ho. Minulá noc priniesla skutočne veľký dážď, ktorý pretrvával počas celého rána. Rád konštatujem, že sme v teple a suchu. Naša vodeodolná strecha, ktorú sme počas horúcich dní brali na ľahkú váhu, dokázala svoju kvalitu. Cítil som sa ako dieťa, ktoré sa zobudí do rána s prvým snehom. Po zobudení som zostal sedieť na posteli a sledoval som počasie.
Alex: Druhú polovicu dňa sme strávili prípravami na vylodenie sa. Mali sme taký ten pocit, že čo bolo, už nebude. Zanechalo to v nás krásny a uspokojivý dojem, ale stále spracovávame, ako nás to ovplyvnilo, a aký vplyv to bude mať na našu budúcu prácu. Až do ďalšieho októbrového osídlenia domu budeme premýšlať nad tým, čo to v nás zanechalo.
Dom ako z Flinstonovcov skutočne existuje. Ale nikto si ho nechce kúpiť Čítajte
