Lýdia z Fičí videí: Chcem robiť veci, ktoré nikoho neurazia. Iba mňa

(Zdroj: Nora Sapárová + Jakub Čaprnka)
Lýdia z Fičí videí: Chcem robiť veci, ktoré nikoho neurazia. Iba mňa

Predávala ruže, získala divadelné ocenenie a štrikuje.

Lýdia z uletených Fičí videí je osobou, s ktorou aj keď sa rozprávate úplne vážne, tak to dopadne ako zábavný rozhovor plný bizarných zážitkov.

Čo robíš okrem toho, že hráš vo videách Fičí?

Momentálne najčastejšie hrávam v štúdiu 12 autorský projekt Mama ma má __. Potom hrám s divadlom Nomantinels. Teraz tam pripravujeme novú inscenáciu, ktorá bude mať premiéru vo februári.

Vo videách na Fičí hrávaš rôzne charaktery, resp. postavu, ktorá sa ocitá v rôznych situáciách. S ktorou si sa najviac stotožnila?

Moje obľúbené video je "Ako pripraviť frajera na coming out". Mne sa páči, keď je všetko lesklé, vybuchujú konfety, sú tam trblietky a je to uletené.

Je ti pohodlná tvoja herecká poloha v týchto videách?

Myslím si, že hej. V podstate zobrazujem dievča, ktoré je mladé, nezávislé, bláznivé a trochu naivné, takže je mi to pohodlné.

Myslíš si o nejakom videu, že bolo trápne? Nebála si sa, aké budú reakcie?

Asi vtedy, keď sme točili desivú pravdu o ženách. Vtedy som si hovorila: ‚Panebože, veď ja som si tam prdla. Fakt Lýdia?’

Sleduješ aj reakcie na videá, v ktorých účinkuješ?

Sledujem to, lajkujem to. Čakala som oveľa viac hejtov. Väčšina hejtov je však od ľudí, ktorí videá nepochopili. Vtedy mi to nie je ľúto. Keď sa to niekomu nepáči, tak nemám potrebu si vstupovať do svedomia. Veľa ľuďom sa to nepáči, ale nehovoria to. Ani ja nehovorím, keď sa mi niečo nepáči. Ale čo si vlastne myslia? Že kvôli nim prerobím svoj život alebo čo?

Sú tieto videá inšpirované aj tvojim vlastným životom?

Niekedy v tých videách je aj niečo, čo som sama zažila. Hrávala som predstavenie, ktoré sa volalo Samson. Hrala som v ňom ja a Veronika Pavelková (účinkovala vo videách Lesk a bieda hipsterov, pozn. red.). Samson bola najskôr koláž našich facebookových statusov, hrali sme to každý mesiac a každý mesiac to bolo o niečom inom, o tom, čo sme za ten mesiac od reprízy k repríze zažili, ako sme sa trápili, zaľúbili... Na jednej diskusii nám položili otázku, či je Samson naša psychohygiena alebo terapia. Ja som povedala, že nie, že nás to baví, lebo je to spontánne. Teraz už Samsona nehráme asi pol roka a zisťujem, že to psychohygiena bola. Aj vo videách sú teda veci, ktoré ma trápia, ale podané trochu preexponovane.

Nemrzí ťa, že väčšina ľudí ťa pozná ako tú, ktorá bola v Nákupných maniačkach a hrá vo videách na Fičí, ale nevedia, že si získala divadelné ocenenie Dosky, a že hráš divadlo, ktoré je kritikou hodnotené ako dobré?

Nemrzí ma to. Aj videá, aj Nákupné maniačky sú niečím, za čím si stojím. Ani v Maniačkach som nezobrazovala niečo, čo by mi nebolo prirodzené a cítila som sa tam veľmi dobre. Predviedla som sa tam aj nakúpila som tak, aká som. Videá, Maniačky aj divadlo sú celkom odlišné veci, ale stále som to ja a dokopy mi to ladí.

Prihlásila si sa do Nákupných maniačok. Aký máš teda vzťah k móde?

Veľmi pozitívny. Často chodím do obchodov, nemusím nakupovať, stačí, že si veci pozerám. Kupujem si aj fashion časopisy. Dosť ma to baví. Síce neviem, kto mal kedy akú kolekciu a nepozerám každú prehliadku. Mne sa páči, ak má móda nejaký nápad. Vidím v tom veľa spoločného s divadlom. Ak tvoríš nejakú inscenáciu, je to tvorivý proces, rovnako, ako keď sa obliekaš. Má to detaily, humor, tvoj rukopis a to sa objavuje aj v šatníku.

Nakupuješ veci aj v second handoch?

Áno, ale nebaví ma to. Tam musíš ísť kúsok po kúsku a to ma ozaj nebaví. Okrem toho, ja keď si tam niečo kúpim a vypraté oblečiem, tak ma začne svrbieť telo, lebo si myslím, že ten človek, čo to nosil predo mnou, mal určite svrab. Oveľa častejšie než do sekáčov však chodím do skrine mojej babky a prababky. Asi 30 až 40% vecí, ktoré mám, sú od babky. Napríklad skladané sukne, roláky, svetre, šperky, kabáty, baranicu, kabelky.

Keď si išla do Nákupných maniačok, tak si povedala, že ty si tam nešla vyhrať, ale šokovať. Máš taký prístup aj k životu?

Ja neznášam, keď sa niečo robí iba preto, aby to bolo, alebo keď je niečo nudné. Ja som sa tam chcela zabaviť. Nechcela som si kupovať rifle a najky. Okrem toho som nikdy nenakupovala tak, že som mala 400 eur, a strašne ma to bavilo, že som si vyberala veci a nepozerala sa, koľko stoja. Možno, že som ani nechcela šokovať, ale zabaviť ľudí, aby si to zapamätali.

Čo bude robiť Lýdia o desať rokov?

Bude mať 33 rokov. Ak bude súčasný frajer manželom, tak budeme žiť niekde v meste, mať nejaké elektroauto a pestovať zeleninu v mobilných záhradách.

Vieš si predstaviť, že by si hrala napríklad v Búrlivom víne?

Ja som si niekedy nevedela predstaviť ani to, že budem točiť tieto videá. Myslím si, že hocičo, čo neubližuje ľuďom, čo nikoho neuráža, a z nikoho sa nevysmieva, tak som ochotná robiť. Ani vo videách nechceme nikoho uraziť.

Takže sa nechceš uberať nejakou veľmi umeleckou cestou a robiť iba divadlo a tváriť sa, že všetko ostatné je podradné?

Ja nie som tá, čo niečo odsudzuje. Je mnoho hercov aj v komerčných seriáloch, ktorí sa na to pripravujú a hrajú tam dobre. Ja nič nezatracujem a nebudem sa hrať na žiadne megaumčo a hrať po pivniciach. Ale môžem aj to, keby som chcela. Veď nech si každý robí, čo chce.

Na ktoré svoje doterajšie predstavenie zo svojich autorských si najviac hrdá?

Veľmi sa tešíme z predstavenia Mama ma má__, aj sme zaň dostali cenu. Som rada, že sme to dotiahli, lebo všetko išlo za pochodu. To nebol hotový scenár, ale vytiahnuté veci z našich rozhovorov.

Máš nejaký vzor?

Ja mám strašne rada Zuzanu Fialovú. Ona je asi môj herecký vzor. Nepoznám ju, hoci som sa s ňou zoznamovala, ale ona si to asi už ani nepamätá.

Ako si sa s ňou zoznámila?

Ja som si na maturitách vytiahla otázku, kto je môj vzor, a povedala som, že Zuzana Fialová. Na raute po odovzdávaní cien Dosky som za ňou išla a povedala jej o maturitách, tak sme sa smiali. Je mi veľmi sympatická. Je inteligentná a veľmi vtipná. 

Čo rada robíš, keď práve nehráš alebo nevymýšľaš nové videá či predstavenia?

Z domu som si teraz zobrala ihlice a chcem sa naučiť štrikovať. Niekedy som to vedela, niekedy som chodila aj na vyšívací krúžok do Centra voľného času v Michalovciach. Ja som sa však ešte stále nedala do toho módu, že už nechodím do školy. V piatom ročníku som veľa skúšala, chodila do školy, pracovala a točila videá, takže som veľmi nestíhala mať voľný čas. Vždy som iba odpadla do postele. Teraz, keď už mám nejaký voľný čas, tak ešte neviem, čo s ním.

Čítaš? Máš nejakú obľúbenú knihu?

Momentálne je to Inak sa mám fajn od Terezy Oľhovej a Martiny Sľúkovej a Superkomix od Veroniky Kocourkovej. A keďže sa s Veronikou poznáme už od puberty a mne sa páči jej kniha a jej moje divadlo, dohodli sme sa, že to spojíme a z knihy spravíme divadlo. Práve na tom pracujeme.

A čo si ešte v živote robila? Mala si nejaké bizarné brigády?

Predávala som po kaviarňach ruže. V Bratislave je veľká konkurencia, tak sme išli do Stupavy, do Lozorna, Malaciek. Je to brutál kšeft. Najprv som bola veľmi milá a ľudia si ich aj kupovali, ale niektorí ma aj poslali do p**e.  Na jednej diskotéke som prišla za takým chlapom a povedla mu: ‚Dobrý večer. Nech sa páči, ružička‘ a on mi povedal ‚Chod do p**e‘ a ja na to: ‚Ty chod do p**e!‘ a on, že: ‚Poď na borovičku.‘ (smiech). Raz som aj zbierala podpisy na petíciu proti čiernym stavbám a ľudia sa ma pýtali, aké čierne stavby myslím a kde sú, a ja som nevedela. Ešte som robila v sídliskovej krčme v Michalovciach, ale vyhodili ma, lebo som nalievala pod čiaru.

Si vyštudovaná bábkoherečka. Čo to vlastne znamená byť bábkohercom? Vy ste tí s maňuškami?

Mne to s tými maňuškami až tak nejde. Bábkoherci sú tí, ktorí oproti normálnym hercom vedia ešte navyše hrať s bábkami. Mne to, že som študovala bábkoherectvo, dalo to, že sa na veci pozerám viac autorsky, než herecky. Viac vnímam aj výtvarný priestor a viac vizualizujem. Vďaka tomu mám tiež rada iné formy divadla než klasickú činohru. Na rozdiel od činohercov sme chodili na veľmi veľa festivalov. Tam som videla veci, ktoré ma inšpirovali.

A hrala si teda aj s maňuškami?

Maňušky ešte ako tak viem, ale napríklad s takou marionetou to chce naozaj trpezlivosť. Pamätám si našu prvú hodinu s maňuškami - chodili sme do kruhu a držali hore pravú ruku. Po desiatich minútach chôdze s vystretou pravou rukou už každého bolela a profesorka nám povedala: ‚Tak toto je bábkoherectvo.‘ Nie je to ľahké.

Väčšina tvojich autorských vecí je veľmi osobná. Nebojíš sa, že to bude proti tebe zneužité? Predsa len vo svojich hrách zachádzaš do intímnych záležitostí – odhaľuješ svoj partnerský život aj rodinné vzťahy.

Svoj partnerský život som odhaľovala hlavne vtedy, keď som ho nemala. Ja to však dávam viac na seba, lebo nechcem, aby to ublížilo napríklad môjmu frajerovi alebo niekomu blízkemu. Všetko robím s humorom a nadhľadom, nikoho neurážam, z nikoho sa nevysmievam. Snažím sa to robiť úprimne, ľudia to cítia a aj v nich sa to nejakým spôsobom zlomí. Ešte som sa nestretla s negatívnou reakciou, v ktorej by mi niekto vyčítal, prečo som taká úprimná. Neviem, či máme šťastie, alebo nám na predstavenia chodia iba kamoši, ale každý kto tam príde, tak sa otvorí.

A máš nejaké hranice? Niečo, čo by si do predstavenia nedala, lebo je to už naozaj tvoja intímna sféra?

Čo sa týka mňa, tak nie. Môžem tam dať nejaké hlášky zo vzťahu alebo z rodiny, tak, aby som za tú p**u vyšla ja, ale nie tak, že z toho vyjde niekto iný ako hlupák. Moja hranica je nikoho neurážať a nič si nedokazovať.

V predstavení Mama ma má __ hráš trojrolu – seba, svoju mamu a svoju babku. Ako sa na to pozerali, keď videli, ako hráš aj mamu aj babku?

Moja babka na to povedala jediné: ‚Šicke dzivčeta hrali pomaľučky, pocichučky jak dámy a ty ši tam došla jak tank.‘ Ja som sa tam najviac rozkrikovala, ale to preto, že som hrala ju. To už nepovedala (smiech). Moja mama vie vždy povedať, že to bolo pekné, ona predstavenie preplakala. Kričala a hrešila som tak, ako ona, keď som bola malá, ale celé to predstavenie je veľmi pekné a citlivé. Nikdy by som neurobila to, že by som kričala, že nenávidím svoju matku.

A aký má tvoja mama vzťah k tvojej profesii celkovo? Nezakazovala ti byť herečkou?

Nie. Moja mama ma dosť podporuje. Nerozumie vždy všetkému. Napríklad to, keď som unavená, lebo som 12 hodín skúšala. Nechápe, prečo sa 12 hodín skúša, ale zvykla si už na to.

Vyzliekla by si sa v rámci nejakého predstavenia?

Mám jedno predstavenie, v ktorom som vyzlečená do pol pása. Je to hra Pripojení, ktorú režíruje Tomáš Procházka. Teraz ideme skúšať nové predstavenie a už mi naznačili, že by opäť chceli, aby som sa vyzliekla. Ja nechcem patriť k tým herečkám, ktoré hovoria, že ‚keď mi to dá zmysel, tak sa vyzlečiem‘ alebo keď mi zaplatia, tak sa vyzlečiem. Som dosť otvorená a ak vidím, že tá nahota s tým predstavením ladí, tak si poviem, že no a čo. Je to ale občas smutné, lebo ja si ozaj myslím, že nahota má mať trochu vyšší zmysel.

Ak chodíš na Slovensku do divadla, tak na čo najradšej?

Už som inak dosť dlho nebola v divadle. Mám veľmi rada Julku Rázusovú z Prešovského národného divadla, lebo jej tvorba je vtipná, svieža a nápaditá. Mám rada aj Petru Tejnorovú a Mariána Amslera. To, čo som od nich videla, bolo geniálne.

V rámci rozhovoru si sa bola fotiť na toaletách v divadle. Prečo práve tam?

Boli dve možnosti – fotenie na Hlavnej stanici pri tabuliach východ a západ, ale fotograf Kubo povedal, že je to hlúpe klišé. Druhá možnosť bola, že to bude niekde na záchodoch. Na záchodoch divadla si ako keby plním svoj sen. Mám tam kožuch, lodičky a na záchode je to preto, lebo po škole som akože takto dopadla, no snívam o tom, že budem herečkou. To fotenie, podobne ako všetko, čo robím, nemá nikoho uraziť, len mňa.

Profil

Lýdia Petrušová (23) pochádza z Michaloviec. Je absolventkou bábkoherectva na VŠMU v Bratislave. V roku 2015 spolu s Veronikou Pavelkovou získala ocenenie Dosky v kategórii Objav sezóny 2014/2015 za predstavenie Mama ma má __. Momentálne hráva v Štúdiu 12 a v divadle Nomantinels.

Sleduj Lýdiu aj na Facebooku.