Mal som sedemnásť, odložených pár stoviek, tak som si kúpil auto. Prosím, neurob rovnakú blbosť

Mal som sedemnásť, odložených pár stoviek, tak som si kúpil auto. Prosím, neurob rovnakú blbosť

Vydané 24.7.2015 o 9:46

A pritom to začalo tak nevinne.

Poznáš tú story. Máš sedemnásť, žiadny sociálny život a premýšľaš nad tým, ako si vypimpovať svoje pošliapané ego a prilákať si zástupy bičíz, ktoré si tak veľmi zaslúžiš. Odpoveď je jasná:

POTREBUJEŠ AUTO.

Vo vrecku skromné peniaze z letnej brigády – rovnako ako vodičský preukaz, na ktorom ešte nestihla zaschnúť farba.

Spočiatku som nebol voči tomuto nápadu otvorený, no vždy sa nájdu kamaráti, ktorí ti v pravý čas zničia život pomôžu k tvojmu snu.

A presvedčil. Za krásnych tristopade a kofolu v miestnom podniku som odrazu rozkazoval SVOJMU VLASTNÉMU AUTU. A nevyzeralo vôbec zle, malo len o päť rokov viac ako ja a najazdených len asi o 250 000 kilometrov viac ako Enterprise zo Star Treku.

Celé to začalo smrdieť, až keď som prišiel domov. Doslova – bolo treba vymeniť hadičku.

Takže vymeníš hadičku.

Ale nedá ti to, tak pokračuješ ďalej...

Aj tuto by to potrebovalo trocha obzrieť, pravda.

A jejda, troška som sa nechal uniesť. To sa predsa stáva.

Znenazdajky sa staneš závislým na všetkých drobných opravách, detailovaní a postupne zabudneš, že viac sa v aute hrabeš, ako ním jazdíš. A začne sa ti snívať o kábloch.

Na diely, mazivá a destilované vody minieš úplne všetko, čo zarobíš a potom ťa ešte každý štvrťrok zdraví poisťovňa. Obálku roztrhneš, obsah radšej ignoruješ a sadneš do auta, aby si sa odviezol do práce.

Ale hovno hovno, zlatá rybka.

Odrazu potrebuješ motor.

Tak si kúpiš druhé auto!

A niekde medzi gola-kľúčom dvadsaťtri a devätnástkou plochým ti docvakne, že sa nedostavili bičíz – len sa častejšie vídaš s Paťom. Paťo je automechanik.

A nielen že slušne muskulárny – ale tiež veľmi šikovný, takže o dva dni je Golf opäť jak vínko.

S vymeneným motorom, prevodovkou, kolesami, interiérom a kabelážou mi už nič nestálo v ceste, aby som si užil tristokilometrovú jazdu po západnom Slovensku.

Takmer. Kilometer 217 a ono... Nenaštartovalo. Opäť.

Bičíz stále nikde, ale začínam tomu pomaly prichádzať na zub.

Možno to bude aj tým, že si spravíš do auta dieru. Ukazovákom a nechtiac.

Potom prišla zima. A načo zimné pneumatiky, keď by ti tak či tak zdvihák prešiel karosériou ako nôž lístkovým cestom?

Čiže celé to jedno ročné obdobie len pozeráš z okna domu, pretože na nič iné nemáš peniaze. A až vtedy zistíš, že ťa tvoje vozidlo spravilo prakticky imobilným. FUCK IT.

Tak si to poďme spočítať:

Auto som kúpil za tristopade, ďalších päťdesiat som dal za prihlásenie. Za ďalších stopade som kúpil druhé auto a dve stovky padli na základnú údržbu. Auto odišlo odomňa v oveľa lepšom stave, než v akom sa ku mne dostalo. Nastavil som cenu – a čakal. Výsledok?

Tri posraté stovky.

Takže decká, čo z toho plynie pre vás?

Kašli na auto, vydedí ťa celá rodina a ostatní ti tiež na benzín neprispejú. Prinajlepšom ti zostane jeden vrak na záhrade a dva rozpadnuté vzťahy. Vraz to radšej do drôg, ak chceš niečo podobne neperspektívne.

Ale ten Mercedes za päťsto na Bazoši si videl? Že nevyzerá tak zle...

 

Najčítanejšie na Fičí.sk

Ďalšie na Fičí.sk

Čo tak ešte jeden článok ?