Kvôli vízovej a imigračnej politike sme sa s mojím africkým priateľom museli rozísť. Toto je náš príbeh

(Zdroj: archív Barbory Feckovej)
Kvôli vízovej a imigračnej politike sme sa s mojím africkým priateľom museli rozísť. Toto je náš príbeh

Príbeh Slovenky zamilovanej do Afričana.

Afrika nie je kontinent plný nevzdelaných ufúľaných divochov čakajúcich na príležitosť, aby mohli znásilňovať naše ženy.  Slovenka pracovala v centrálnej Afrike sedem mesiacov, počas ktorých sa zamilovala do Burunďana. Ich láska mala však krátke trvanie. Do  Európy je takmer nemožné sa dostať po útokoch vo Francúzsku, vyčíňaní extrémistov Islamského štátu a vlne afrických imigrantov a  vo svojej krajine ho prenasledujú za odlišné politické názory - pritom má vyštudovanú vysokú školu a ovláda dva svetové jazyky.

Barbora má 26 rokov, pochádza zo Spiša a pracuje ako lekárka v nemocnici v Levoči. V decembri 2013 po vyštudovaní medicíny opustila Slovensko, aby pracovala v nemocnici v jednej z najchudobnejších afrických krajín - Burundi.

Opustiť rodné mesto na niekoľko mesiacov, žiť a pracovať v chudobnej a absolútne kultúrne odlišnej Afrike, bola pre  ňu výzva: „Na veľa vecí som tam bola sama len s fonendoskopom. Sama som sa musela učiť a rozhodovať. Teraz sa komplexnejšie pozerám na svoju prácu a do osobného života mi to tiež dalo veľa. Uvedomila som si najmä to, ako sa máme na Slovensku dobre, aj keď si všetci myslíme, že nie. Neuvedomujeme si, aký je luxus len to, že si hodíme veci do práčky, že môžeme spláchnuť, máme kde spať...“

Barbora, absolventka medicíny bez praktických skúseností, sa do Afriky dostala cez program Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Začala pracovať vo všeobecnej nemocnici v meste Buraniro, kde bolo hospitalizovaných 200 až 300 pacientov. „Pracovala som ako všeobecná lekárka. To zahŕňalo pediatriu, sčasti gynekológiu, tropickú aj internú medicínu… Bolo to vlastne všetko dokopy." Po niekoľkých mesiacoch sa presťahovala do menšej nemocnice v meste Murago.

Počas siedmich mesiacov praxe sa stretla s prípadmi, ktoré na Slovensku nie sú až také bežné: „Videla som rôzne chyby, s ktorými sa tuto stretávame len na rôznych špecializovaných pracoviskách – vrodené rázštepy pery alebo podnebia u detí, tropické choroby, mala som prípad lepry, veľa prípadov tuberkulózy, ktorá u nás nie je až taká častá.“

"V noci som sa budila na to, že okolo chodia potkany."

Hoci nebývala v žiadnej chatrči v malej osade, podmienky neboli luxusné. V Buranire bolo ubytovanie pre personál súčasťou nemocnice. „Mala som jednu izbu, sprchu spolu so záchodom, umývadlom a ľadovou vodou. Tam aspoň tiekla voda, na tom druhom som nemala ani tečúcu vodu, boli tam bojové podmienky, lebo vodu sme si museli nosiť v bandaskách a oblievať sa ňou. V noci som sa budila na to, že okolo chodia potkany.“ Dnes už s úsmevom hovorí: „Keď sa mi zvýšili tri bandasky, tak som si dobre rozmyslela či nechám veci špinavé, či sa osprchujem alebo spláchnem záchod. To boli naozaj vážne rozhodnutia.“

Slovenka pred pobytom v exotickej krajine absolvovala aj sériu očkovaní – zaočkovali ju proti meningitíde, hepatitíde typu A aj B, žltej zimnici. V krajine sa vyskytuje aj malária a práve s ňou si vytrpela svoje. „Našťastie som mala celkom dobrý priebeh choroby. Liečbu som si nasadila hneď, ako som videla, že mi stúpa teplota a videla iné sprievodné znaky. Pár dní som mala strašné bolesti. Je to taká chrípka na tretiu –  vysoká teplota, neskutočná bolesť kĺbov, nasledovala anémia, keďže choroba znižuje počet červených krviniek.“

Na množstvo vecí, ktoré v Afrike zažila, bola pripravená. Čo však absolútne neočakávala, bolo, že sa tam zaľúbi. Najmä potom, ako si po jednom nevydarenom vzťahu s cudzincom povedala, že žiadneho partnera zo zahraničia si už nikdy nenájde. Spoznala ho asi v polovici svojho pobytu, keď sa sťahovala z jednej nemocnice do inej.

„Pomáhal nášmu logistovi so sťahovaním. Vie vynikajúco po francúzsky aj po anglicky a pracuje v Burundi pre Vysokú školu sv. Alžbety ako psychológ v sirotinci. Musela som zabudnúť na to, že som niekedy povedala, že už nikdy nepôjdem do vzťahu s cudzincom.“

Ich vzťah trval v Afrike asi tri a pol mesiaca. „Potom sme istý čas fungovali na diaľku. Neskôr som sa na dva týždne do Burundi vrátila. Vo februári som ho prekvapila, on vôbec nevedel o mojej ceste,“ spomína. Aj po jej odchode plánovali spoločnú budúcnosť a snažili sa, aby mohli byť spolu na Slovensku. „Napokon sme sa teraz v apríli rozišli, kvôli nepriaznivej situácii, ktorá je v Európe.“

Tharcisse Ntiranyuhura, ktorý je pôvodne z burundského kmeňa tutsiov, je vyštudovaný psychológ a vo svojej krajine je politickým aktivistom. Jeho rodičia sú obyčajní miestni ľudia, jeho sestra druhý rok študuje medicínu v Bratislave a brat vyštudoval právo.

Zaujímavé je, že o svojom priateľovi nevedela, koľko má rokov, lebo to nevedel ani on sám. „V pase má dátum narodenia 1.1.1982. Mama vie, že je najstarší, ale nevie presne, koľko má rokov. Deti, ktoré sa teraz rodia, už sú evidované, ale predtým to tak nebolo. Takže on vie, že má od 30 do 35 rokov.“ Podľa neho to ale ani nie je podstatné a sám vždy tvrdil, že v ničom by mu nepomohlo, keby vedel, koľko rokov presne má.

Barbora sa stretla aj s Tharcissovou rodinou: „Jeho mama sa vždy bála, čo sa bude diať, keď odídem. Samozrejme, pozerala na mňa ako na belošku a brala do úvahy to, že každý z nás je z iných svetov. Napriek tomu ma celá rodina prijala.“

"Napokon sme sa v apríli rozišli, kvôli nepriaznivej situácii v Európe."

Obavy Tharcissovej mamy sa naplnili a vzťah sa nepodarilo udržať, no z úplne iných dôvodov. „Žiadal o víza na Slovensko, no práve vtedy boli útoky vo Francúzsku a víza neudeľovali. Teraz je to už úplne nereálne aj vzhľadom na to, aká je situácia v Burundi, keďže sa nemôže zaručiť, že sa skutočne vráti.“ Od momentu, keď sa dvojica zoznámila, sa politická situácia v krajine prudko zmenila a fakt, že je Tharcisse aktivistom kritickým voči súčasnej burundskej vláde, mu vôbec nepomáha.

Od roku 2005 je prezidentom Burundi Pierre Nkurunziza, ktorého vládnuca strana v roku 2015 opäť nominovala na prezidentský post, hoci podľa ústavy môže byť prezident zvolený len na dve funkčné obdobia. To vyvolalo nepokoje a počas apríla okolo 24 000 ľudí opustilo krajinu.

„Tharcisse sa musel skrývať a bol rád, že žije, keďže ho neustále prenasledovali. Bolo verejne známe, že je proti prezidentovi, že chcel inú vládu a otvorene hovoril, že prezident je despota. Hocikto, kto proti prezidentovi bol, zrazu zmizol. Tharcisse je verejne aktívny človek, prirodzený vodca a všetci ho tam poznajú. Každý vedel, aký má názor, preto ho stúpenci prezidenta prenasledovali. Zavreli ho aj do väzenia, no rodine sa podarilo podplatiť políciu a pustili ho.“ Odvtedy sa však skrýva. Teraz, keď sa situácia mierne upokojila, je naspäť doma, no nie je si vôbec istý, či môže vychádzať von.

Keď bola Barbora navštíviť svojho priateľa  vo februári, vedela, že počas volieb a bezprostredne bude v krajine zle. Preto plánovali, že dostane víza a už počas volieb bude na Slovensku. Nikto však nečakal, aké zlé to nakoniec bude. „Pozabíjali tam množstvo ľudí, veľa ľudí odišlo. Na istý čas aj Tharcisse utiekol do Rwandy, no musel sa vrátiť, lebo nemal dosť peňazí.“

"Zavreli ho do väzenia, no rodine sa podarilo podplatiť políciu a pustili ho."

Po tom, ako sa mu nepodarilo získať víza, nepokúšal sa žiadať o azyl, pretože sa musel skrývať. Keďže nevideli inú možnosť, rozišli sa. Pre pár nebol Tharcissov príchod na Slovensko jedinou cestou. Aj Barbora zvažovala možnosť vrátiť sa do Afriky: „Intenzívne som nad tým rozmýšľala, ale situácia  tam teraz naozaj nie je dobrá.“

Vo vlne utečencov, ktorí sa denne usilujú dostať do Európy, húfy obyvateľov Burundi určite nie sú. „Z Burundi utekajú len do okolitých krajín. Nemyslím si, že by niekto z Burundi utekal do Európy, lebo je to dosť ďaleko. Oni aj do ostatných štátov mimo centrálnej Afriky potrebujú víza. Kvôli politickej situácii v Burundi sa utečenecké tábory nachádzajú v Kongu, Tanzánii a Rwande.

Viac ako rok po odchode z Afriky a takmer dva mesiace od rozchodu s priateľom rozprávala Barbora svoj príbeh väčšinou s úsmevom na tvári, zosmutnela iba pri nešťastných okolnostiach, ktoré sprevádzajú dnes už jej bývalého priateľa. „Nie všetci čierni sú zlí. Musíme si priznať, že my belosi sme Afrike veľmi poškodili. Vstúpili sme do ich teritória a zmenili sme ich tak, ako sme my sami chceli. Vzali sme im všetko možné, tak neviem, prečo sa teraz tvárime, že sa nás ich zlá situácia vôbec netýka, keď sme trh nastavili tak, že oni z toho nemajú skoro nič."