Mladý hejter: Konečne originálna a úprimná reportáž z Pohody 2015

Mladý hejter: Konečne originálna a úprimná reportáž z Pohody 2015

Alebo o tom, ako som si neužil Die Antwoord kvôli drbnutým ľuďom.

Ak ma na Pohode niekedy niečo naozaj sralo, boli to články o Pohode. Hlavne tie po.

„Táto britská legenda po prvý raz vystúpila na území Slovenska a svojím energickým koncertom si podmanila srdcia skalných fanúšikov, ale aj návštevníkov, čo išli len tak okolo...“

Tieto dookola obrúsené klišátka nezaujímajú ale absolútne nikoho. Každý chce vedieť, ako tam bolo naozaj. Tak vám píšem, ako to bolo naozaj. Z pohľadu ozajstného návštevníka a nie spoteného novinára, čo celý deň sedí v press centre, čapuje si pivo zadarmo a má pripravených 6 šablón, ktorými pokryje každý typ koncertu. BTW, v press centre som nebol ani raz.

Na Pohode som bol šiestykrát, takže už o nej čo-to viem. Ak ma na nej niekedy niečo naozaj sralo, tak to boli práve hejteri, ktorí apriórne odsudzovali tento hnusný spolitizovaný amerikanofilský hamburgerový zjazd. Tieto ubolené riťky ale nemajú tušenie, o čo na tomto festivale ide a keby si otvorili srdcia aspoň tak ako tie huby plné kazov a prefajčených žltých jazykov, pochopili by.

Vážený pán poslanec Blaha si ešte pred rokom kýchol pár slov na portáli dobreslovo.sk a ja fakt nerozumiem, prečo web s takým názvom uverejní blog takémuto nie najviac dobrému človeku. Za všetky vyberám jednu vetičku plnú nezmyslov:

„Toto nepripomína Woodstock 1969, ale skôr Totenehrung 1933 v Norimbergu. Žiadne kvety vo vlasoch, žiadne hľadanie alternatív, žiadne ideály, žiadna rebélia. Len zmanipulované masy. Desím sa, čo za generácia prichádza... Toto proste nie je v pohode.“

Takže len v krátkosti.

Porovnávať Woodstock 1969 s Pohodou 2014 je ako mať v posteli matku a dcéru, ktoré sa volajú rovnako, ibaže tá mama má o 45 rokov viac, zažila si v úplne inej dobe niečo úplne iné ako dcéra a má úplne iný pohľad na svet. No, možno nie až tak úplne iný, keďže spolu s dcérou ležia v mojej posteli, ale rozumieme si.

Porovnávať Woodstock 1969 s Pohodou 2014 je ako mať v posteli matku s dcérou.

Žiadne kvety vo vlasoch – buď sme trošku zaspali pri popoludňajšom štúdiu Leninových spisov, alebo sme si nevšimli, že už tretí rok tie dievčatá nenosia v hlave nič iné ako kvety.

Žiadne hľadanie alternatív, žiadne ideály – čojaviem, keď v mojej krajine vládne jedna, opakujem jedna strana, vážený pán poslanec, hľadanie alternatív je esenciou môjho prežitia a festival je presne to miesto, kde sa to najviac približuje k ideálom. Nie k ideológii. To je pojem pre vás. Lebo zmanipulované masy som videl v Trenčíne tiež, ale v marci na oslavách MDŽ.

Ale Blaha aj tak nikoho nezaujíma a vás zaujíma, ako na tej Pohode bolo.

ŠTVRTOK

Na letisko som dorazil asi hodinu pred oficiálnym otvorením areálu, čo bolo tak akurát času na vyriešenie problému, ktorého som sa vopred bál najviac.

„Dobrý, mal by som tu mať akreditáciu na... Aha, nemáte to tam... Jasné, počkám...“

Trošku studeného potu na schladenie a v hlave scenáre, ako prísť k zvyšným 120 eurám, alebo kto to tu predáva na bráne lacnejšie, alebo... A veď sa to musí vyriešiť. Nakoniec sa vyriešilo, dostal som oveľa krajšiu pásku ako ostatní a dokonca som mohol obísť tú masu ľudí, ktorá čakala na ofiko otvorenie a vojsť bokom. Keďže som charakter, počkal som s kamošmi a po hladkom prehľadaní ruksaku, v ktorom som tentoraz neprenášal nič zakázané, sme išli vztýčiť a zapichnúť.

Napriek mrakom a fukotám sme všetko stihli bez poškvrnenia dažďom a išli skontrolovať areál. Všetko bolo na správnom a starom známom mieste. Zo stanu Európskej komisie som si za perfektnú znalosť európskych reálií odniesol pršiplášť, keby dačo. Lebo samozrejme vetrovka ostala doma a to som ešte netušil, že jedna mikinka s dlhým rukávom bude akosi málo.

Dali sme si jedno, druhé, tretie, každý, na čo mal chuť. Ja som mal chuť na pšeničné, ktoré príjemne prekvapilo minulý rok a... Tento rok ho nemali. Takže dvanástku. Tým pádom bolo treba pozrieť aj záchody. Keď som hneď v prvej toike zahliadol na vrchu tej kôpky nešťastia tampón, dal som si 24 sekúnd ticha (kým som sa vymočil) za všetky nešťastnice, ktorým vyšlo periodické číslo práve na tento víkend a potom som tak trošku z diaľky sledoval Paru.

Dovtedy som sa cítil nejaký nesvoj, až dokým som na konci koncertu nezačul to fanatické publikum, ktoré sa na Paru zbehlo. Také publikum proste chceš a keď tie tisícky ľudí na konci koncertu ešte trikrát sami odspievali refrén Mám, mám rád také dni…, konečne som nadobudol pocit, že som na Pohode.

Na Monikino Kino sme neboli, ale kamoš to premenoval na Monikino piko a podľa ohlasov tých, čo tam boli, bol tento vtip zábavnejší ako ich vystúpenie.

Bez ladu a skladu oslavovali 30 rokov. Kaščák ako tínedžer písal také texty, že večina z vás bi ich nedokázala ani len prepísať bez chybi, nieto ešte pochopiť. Zahrali vynikajúci temný, ale skákací koncert a bol to najlepší koncert večera.

Možno preto, lebo som nebol na Tricot a určite preto, že po nich hral Manu Chao so svojou bandou. Ako ste už zo všetkých strán počuli, Manu si pripravil 20-minútový set, ktorý potom točil dookola DVEHODINYDVADSAŤ. Predstav si tradičnú Me Gustas Tu v troch jemne rozdielnych úpravách, ktorým pridáš štyri rôzne konce a toto ideš vkuse. Ale pozor, pri odchode z koncertu som videl jednu ženu plakať a podľa všetkého to vyzeralo, že od úprimného dojatia, takže cieľovka sa predsa našla a pre Manu Čáva lepší jeden oddaný fanúšik ako hŕstka frfľošov. Odišli sme a potom vymýšľali alternatívne názvy jeho zoskupenia. Vyberám:

Manu Chao Dé Javu Project

Manu Chao Lobotom Gang

Manu Chao Repeat Masters

Manu, čau!

Nevadí, skúsili sme, nevyšlo. Neskôr už v programe nebolo nič, po čom by sme si hľadali dekle, bola zima, tak sme o tretej išli spať.

PIATOK

Je poludnie, na hlavnom stagei hrá Swingless Jazz Ensemble a blížim sa k sprchám. Na ceste stretávam kolegu, ktorý mi hneď nadelí raňajky šampiónov z plastovej fľaše (pálenka, nie dym, ty nezbedník). Pred sprchami nie je žiadny rad. Wáu. Všetky sprchovacie kúty so zabudovaným rádiom sa môžu schovať. Dávať si sprchu s najideálnejšie teplou vodou pri tónoch nejakého jazzového štandardu je také fajnové bohémstvo, že som tam ostal skoro 20 minút.

Billyho Barmana sme videli už stokrát a toľko isto krát neskôr vynechali, takže sme vynechali aj teraz. Ale na ich koncertoch som sa vždy celkom bavil, tak snáď nabudúce. Namiesto nich som sa túlal po areáli a z _FM stanu som začul trúbky a trúbky ja môžem. Slováčiskovia Carpet Cabinet naložili fakt super jazz a ja som sa tešil, že ma tam náhodne vtiahlo.

Ak ma na Pohode niekedy niečo sralo, tak to boli prekrývania. Jasné, treba sa zmieriť a vybrať si, alebo na hulváta odignorovať všetko, čo v tú hodinu hrá. Medzi Medial Banana a Fallgrapp to bola viac-menej jasná voľba, rastamanov som videl už niekoľkokrát a hrali na slnku a Fallgrapp ani raz a tí hrali pod stanom. Nie vždy je človek v nálade na takýto zasnívaný koncert, ale človek si rád na chvíľku odpočinie, keď vie, že sú ešte len štyri a ešte tak 12 hodín bude na nohách. A koncert bol super, aby som nezabudol. Fakt, vymakaný, veľa hudobníkov na pódiu a všetkým to hralo dokopy jak sa patrí.

Potom hrali Tricot, drbnuté Japonky, ktoré odohrali dva koncerty minulý rok a dva aj tento. Tak na štvrtý pokus by sa aj patrilo zistiť, o čo tam ide. Európa stage sa vyznačuje tým, že v zadnej polovici hľadiska je tribúna a v prednej sa stojí. Vyznačuje sa ešte aj tým, že nikdy sa tam nezmestí toľko ľudí, koľko sa chce pozrieť na koncert. Takže sme si najprv 10 minút postáli pred stageom, kam nás postupne púšťal SBSkár podľa toho, koľko ľudí odišlo. Cítil som sa jak v rade pred prehajpovaným newyorským klubom, kde na dverách stojí 150 kilová kópia Shaquila O’Neilla a bez mihnutia oka ti vraví, že naozaj nie si na guest liste. S tým rozdielom, že tuto stál SBSkár snáď mladší ako ja z kategórie mušia váha.

Tricotky hrali fakt super. Tradične, zo žien, ktoré hrajú  na hudobných nástrojoch, mi stojí všetok tucet chlpov, čo mám na tele a tieto do toho búšili jak o život. Problém bol, že sme stáli príliš vpredu a ono to bolo ale že strašne nahlas. Tak sme zutekali aj odtiaľ. Ale dal by som im päť z piatich zemiakových placiek so smotanovým dressingom a kyslou kapustou, čo je pre mňa štandardne jeden z gastronomických highlitov festivalu.

Franz Ferdinand som mal vždy rád a tešil som sa na nich podobne ako na Kaiser Chiefs dva roky dozadu. Ferdinandi si ale so sebou vzali aj Sparks, čo je skupina, ktorá tu je asi ešte o 10 rokov dlhšie ako Bez ladu a s ladom, čo nie je vyslovene zlé, ale ja som ich nepoznal a keď dávali tie svoje spoločné hity, počúvalo sa to fajn, ale nejako som sa nevedel naladiť. Ešteže zahrali aj svoje vlastné veci a potom, ako sme si zavrieskali na Michael a Take me out, sme sa pokojne pobrali out. Vedľa bol Vec so Škrupom a live bandom a možno som aj trošku ľutoval.

Beardyman je čávo, ktorý má pred sebou kopec mašiniek, na seba naštelované kamery, z ktorých sa za ním diali všelijaké vizualizačné srandy a celá showka je postavená na beatboxe a vytváraní melódií za pochodu. Všetko super, ale zdekovali sme sa polhodinu pred začiatkom Die Antwoord, aby sme boli vpredu, poznáte to.

Pod pódiom už slušná sebranka ľudí a kamoši nalepení na zábradlí. Kývu nám, sú od nás asi 10 metrov vzdušnou čiarou a... No nedá sa k vám ísť, nedá. Cez stojaci dav sa ako tak pretlačíš, ale cez kombináciu sediacich a stojacich, z ktorých jednoducho každý chce byť vpredu, volíš mierové riešenie a si rád, že si rád a stojíš, kde stojíš. Pristavil sa pri nás kamoš, ktorý sa chcel dostať k tej istej partii. Vysvetlil som mu, že to nepôjde, chvíľu sme pokecali a asi 10 minút pred začiatkom zahlásil, že ide na záchod a potom NÁS NÁJDE. Zlatý.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Mladý hejter: Určite tušíte, čo najviac neznášam na letných festivaloch

Šou bola vymakaná. Bolo mi jedno, či idú niektoré pasáže na playback a v podstate som to nejako ani nevnímal. Najhorší na koncertoch takýchto kapiel sú ľudia, ktorí sa na nich prišli pozrieť. Debili pogujúci lakťami, idioti ktorí sa jednoducho len oprú do random najbližšej osoby a tlačia a tlačia a tlačia a tá hnusná špatná mrochta číslo jeden, ktorá si sadla na ramená svojmu frajerovi a hneď za ňou druhá hnusná špatná mrochta, ktorá spravila to isté. Picháš tej mindži do zadku, nech ide dole, ona sa otočí, kukne na teba, v duchu ťa pošle do vagíny a bez slova sa otočí naspäť. Tak som sa chvíľu presviedčal, že o chvíľu pôjde dole, inak ju dám dole ja. Potom som sa radšej postavil rovno pred frajera a mal relatívny pokoj.

Ninja mal trenírky s motívom Dark Side Of The Moon, aj ukázal prdel, Yo-Landi trčala riťka z kraťaskov a to hodnotím viac než pozitívne. Škoda tupého plebsu, mohla to byť ešte lepšia párty.

Potom som ešte dal Hudsona Mohawka, od ktorého som sa tešil hlavne na hity z jeho projektu TNGHT. Kým som tam bol, dal ten môj najobľúbenejší a potom ma to až tak nebavilo a vo fajnovej zime sme to celé zakončili prijímaním Zlokotu, ktorých mám radšej v klube ako na open stagei, ale nesklamali a dali aj premiéru klipu, šetkóvporiadkú.

Išli sme spať niečo pred treťou, niečo po štvrtej som sa prebudil na to, že mi je hrozná zima, niečo po siedmej som sa zobudil na to, že mi je hrozne teplo, ako vždy.

SOBOTA

Sobotné dopoludnie som statočne odignoroval meditáciou v stane a naberaním energie na ďalší priebeh dňa, rozumej bezvládny jak hovno som tam ležal asi do jednej. Čo je škoda, lebo tradične v sobotu sa vtedy koná break dance battle, čo je môj šialok kávy ale tak bohužiaľ.

O druhej sa v literárnom stane konala LiteRAPtúra, čo znamená, že na pódium nabehli Zverina, Tono S, Supa a Prezident Lourajder, recitovali svoje rapové texty bez podmazu a medzi ich vystúpeniami nakladal beatbox jak vínko Strýček Nicholas. Desať rúk hore z desiatich a big up pre prezidenta, ktorý dal aj text od Supercrooo.

Do šiestej som robil neviem čo, lebo fotiek a poznámok mám žalostne málo (inak by som si nepamätal vôbec nič), ale viem, že som nebol na žiadnom koncerte ako aktívny pozerajúci sa. O šiestej hral Omar Souleyman zo Sýrie, ktorého som si aj chcel pozrieť, ale skončili sme na vodnej fajke a hummuse, takže sme to aspoň vyvážili adekvátnym programom z podobnej kultúry.

O ôsmej išla na rad Bjőrk, ktorá spievala pekne, projekciu mala peknú, sláčiky pekné, farebné dymy a ohňostroje pekné, ale človek jednoducho nie je každú chvíľu svojho života pripravený na jedenapolhodinový koncert Bjőrk. No a vtedy som nebol. Najhoršie obstál očividne skalný fanúšik, ktorého neskutočne vytáčali naokolo stojaci a hučiaci ľudia a z pier a polohlasného pichungu som mu vyčítal vetu „To sa nedá, keď tu rozprávajú jak k()koti stále…“ Odišiel som z davu a išiel si sadnúť niekam na trávičku. Sadol som si, od vedľa sediacich žien zacítil vonnú tyčinku, skoro sa dogrcal a išiel radšej hľadať kamošov.

Jeden z topov festivalu boli Korben Dallas s madafakin Orchestrom Slovenského rozhlasu. Meškali asi desať minút, čo bolo presne toľlko, koľko sme meškali my, takže ideál. Stojím tam, rozplývam sa nad koncertom a premýšľam, prečo soundtracky k filmom nahráva Darinka Drblins a nie napríklad títo páni. To mi došlo v nedeľu, keď som sa dozvedel o poprepichovaných pneumatikách na parkovisku. Šak Slovensko.

Celé to potom malo už rýchly spád. Roni Size Reprazent dali polovičku show taký lalala ňuňuňu dramáč, v druhej polovici išli back to the roots do temnejších a starších rytmov, takže zaplesalo aj moje temné srdiečko. Hybrid Minds niečo podobné, taký liquid dramáč. Pre nás, vyznávačov plechov a hrncov v 190 BPM už nie je nič dosť tvrdé, ale nehaním, len som sa až tak nebavil.

Potom som vypadol na Kiasmos, čo radím za najväčšie prekvapko festu, ktoré som nepoznal. Dokonca som ani nevedel, že tam hrá Oláfur Arnalds, ktorého vlastne poznám. Islanďania ma rozsekali gradujúcimi elektronickými skladbami a pokojne by som ich dal v súkromnom rebríčku pred Die Antwoord. Ta čo už.

Zbytok noci a začiatok rána už len dramáč: Koven a na svitaní B-Complex, ktorý zahral o dosť tvrdšie, ako som čakal a mohli sme ísť na cigánsky bašável a vítanie slnka so Sendreiovcami. Ak by si v publiku čakal zopár fetiek, ktoré si z posledných síl idú čapáše, mýliš sa silno, lebo tam bolo viac ľudí, ako na všetkých koncertoch Bacila a Rakbyho dokopy krát dvanásť.

Išli sme si ľahnúť o pol siedmej za zvukov dvoch chrápaní, zima už nebola a vyplo nás takmer hneď.

NEDEĽA

 

Pri balení stanu som si asi 10 minút myslel, že mi ukradli peňaženku, lebo som debil a nevšimol som si, že je vo vrecku na bočnej stene stanu. Ekumenickú bohoslužbu sme nejako nestihli, ale poďakoval som pánbožkovi, že tie doklady vybavovať netreba.

Najlepší nápad bol ešte vo štvrtok si kúpiť miestenky na cestu domov. Kto niekedy cestoval z Pohody bez miestenky, vie, o čom hovorím a kto nie, tak to nechce zažiť.

Cestou domov sme sa zhodli, že Pohoda je ako skautský tábor, ibaže sú tam aj koncerty a drogy. V Bratislave sme sa hneď zastavili na palacinkách v Lacinke, potom na pive v Kop Saloone, kde vypichnem iba jeden dialóg od stola štamgastov pri sledovaní Tour de France:

„Kukaj, ten má aké vajcá!“

„To je suspenzor, ty k()kot!“

Záver

Prečo všetci tak vychvaľujú Pohodu? Viacerí mi vraveli, že si predstavujú, že by celá krajina fungovala tak, ako tie štyri dni na letisku. Bez oyebov, slušne, priateľsky. Jasné, hlupáci boli aj tam, ale mizivé množstvo. A hej, vedel by som si to predstaviť.

A, samozrejme, nebol som na mnohých vynikajúcich koncertoch, tak mi to nezabudnite vypichnúť v komentároch.