Čo sa stane, keď skrížiš Demotiváciu a mladého hejtera? Tento rozhovor

Čo sa stane, keď skrížiš Demotiváciu a mladého hejtera? Tento rozhovor

Toto je len prvá časť.

Meeting of the year nám dohodol človek, ktorý každého pozná a ktorého meno pozná každý, our beloved šéfredaktor Fičí, Peťo.

Už vtedy som vedel, že bude sranda.

Stretko sme si dohodli na najštandardnejšom mieste v Bratislave, pred Eurivejou, o štvrtej, nech všetci vidia. Nedohodli sme sa ale, kde presne a o 15:56 sa mi vybil telefón jak poslednému tragédovi. Srdiečka sme si ale naladili na jednu vlnu podľa tutorialu od Šuvadovej a čávo ma prezieravo čakal pred hlavným vchodom.

Dali sme si preskosmliekomacukrom, zapol som diktafón, navzájom sme sa spovedali a takto sme vyhodnotili súčasný svet:

"Nadpis článku daj: Internetový fame je ako byť milionárom v Monopoly."

Demotivácia

O BRATISLAVČANOCH

D: Je to celé take srandovné. Je tu päť a pol Bratislavčanov a tých päť a pol ani nevie, kde býva a nepozná nič, len svoje dve ulice, Tesco a Aupark.

H: Ja keď sa niekedy pýtam na cestu, tak väčšinou mi odpovedia: „Ja neviem, ja som z Petržalky, ja tu bývam druhý týždeň...“

O ANONYMITE

H: Koľko ľudí vie, že robíš to, čo robíš?

D: Nechcem, aby ma ľudia poznali. Keď som to začal robiť, ani som nečakal, že to dopadne takto. Snažím sa krotiť kamošov, aby ma nasilu nepredstavovali ako toho, čo robí Demotiváciu. Ale ty vraj vykrikuješ po KC Dunaj, že si to ty.

H: Ale no, nevykrikujem doslova, len keď ma kamoši predstavia niekomu cudziemu, tak na to niekedy dôjde reč.

O REKLAME

D: Väčsina firiem absolútne nerozumie sociálnym médiám. A 350 agentúr, ktoré robia sociálne médiá, začali a skončia pri Facebooku a mŕtvom Twitteri. Keď máš cieľovku 17 ročných, nemôžeš tam dať súťaž Jazdite autom! alebo sa prihovárať jazykom jak košický dabing z 85-eho.

„Buďte cool a in!“

H: „Máte radi zábavu? Aj vy potrebujete...? Stalo sa vám niekedy, že..? Tak vyskúšajte...!“

O NÁRODE

D: Skús ale odpovedať na túto otázku: Tento národ je buď geneticky poškodený, alebo nám niečo Fico leje do vody a testoval to najprv na severe, potom na východe a ide ďalej. Lebo toto nie je možné, čo sa tu deje.

O BUDÚCNOSTI

D: Čo z teba bude, keď budeš veľký?

H: Zrejme sa budem motať okolo internetu, médií, reklamy, ako doteraz. A s kamošom chceme robiť svoje vlastné triká.

D: Prečo všetci zrazu chcú vyrábať triká?

H: Neviem, ale takmer všetci ich robia napi*u.

D: Teraz si urazil pol hipsteskej komunity.

H: To mi je úplne ukradnuté. Všetci sú teraz buď all black alebo majú biele nápisy rímskymi číslicami a gréckou abecedou na čiernych tričkách. Je to celé nechutne uniformné. Poviem ti to ako najväčšie klišé: Chceme robiť tričká, ktoré chceme sami nosiť.

D: Presne tú vetu som už raz použil aj ja. Chceš logo? Sprav taký krížik. Zo šípov. Dole daj Est. 2015. Alebo potom niečo také akože kaligrafické. Písané písmo. Také oblé a hrozne napi*u. Keď chceš vedieť, ako sa predávajú tričká, opýtaj sa Rytmusa.

H: On je génius. Na každú nadávku spravil skladbu alebo dve.

O ŠŤANDÁCH NA INSTAGRAME

D: Čo ti najviac lezie na nervy čo sa týka tvojej FB stránky?

H: Ľudia ti niekedy v komentári začnú nakladať ako urvatí z reťaze. Ty im slušne pekne odpíšeš na každý jeden point, a odrazu sú pokojnučkí a „Ja som to vlastne takto nemyslel...“ a už upokojí rétoriku. Ľudia sú strašne sebavedomí. Cítia sa na tvojej FB pagi ako doma, si myslia, že môžu robiť čo chcú.

D: Každý si myslí, že na jeho názore záleží najviac. A že to niekoho zaujíma. Skombinuj to s tým, že sa ľudia nevedia vyjadrovať, sleduj to množstvo preklepov a chýb. Mám svoj názor a hotovo, nezaujíma ma nič iné.

H: "Tvoj názor ti neberiem, ale si k()kot. Peace. #nohate"

D: Ja toto sčasti pripisujem tým súčasným reperkom. Oslovujú mladých 16-17 ročných ľudí. Na jednej strane povedia: "Buďte sebavedomí, choďte za svojim cieľom, utvorte si názor..."

H: ... Ale nevedia to tie decká použiť...

D: ... A nedopovedia to B, že ten názor nemusí byť vždy správny. Ľudia, nechajte si poradiť, nebuďte je*nutí.

H: Niekedy sa môžeš dokonca aj mýliť!

D: Akoby sa tu strašne rozmohol postoj „Ja som niekto, mám právo na názor.“

H: „Môj názor je rovnocenný!“

D: Všetci by chceli mať právo, ale nikto zodpovednosť. Ja chcem a ja potrebujem a ja musím. Ale zrazu, keď ťa neprijmú do práce, vyhodia zo školy alebo ti nadávajú do debilov, zrazu sa deje niečo, na čo ešte nie si zvyknutý.

Vezmi si, prečo sú všetky tie trochu krajšie šľ... dievčatá také sebavedomé. Je to hrozná masáž na ego, keď ti denne príde 30 správ, aká si krásna, pritom ťa vôbec naživo nevideli. A môžeš urobiť defacto hocičo a vždy sa nájde niekto, kto ti povie, že to robíš dobre. Takže si dennodenne masírovaný tým, aký si super, ako robíš veci super. A sa nedivím, že ak si 13tka urobí Instagram a nevyzerá úplne zle, tak do 18tky má ego ako Obama.

Toto tam napíš, nech to tí 18roční chuji pochopia. „Prečo mi neodpisuje, prečo ma hejtuje?“

H: Lebo si jeden zo sto. Len v ten deň.

O KOMUNIKÁCII S FANS

H: Už si si niekedy s niekým písal cez page a potom ste si začali písať aj v reálnom živote?

D: Napíš tam, že áno. Vlastne áno, s tebou!

Jedna z vecí, ktorú som si ale povedal na začiatku, bolo, že chcem mať kontakt s tými ľuďmi. Naozaj ma reálne zaujíma, ako tí ľudia premýšľajú. Takže na správy odpisujem každému.

H: Tiež som si povedal, že tak ako ja by som bol rád, keby mi moja obľúbená pejdža odpísala, takže odpisujem aj ja, teší ma to. Minule mi jedna maturantka písala, že si vypracovávala zadanie a namiesto Werthera napísala hejtera...

D: Ja to lúbim. „Diky, nič nepotrebujem, len som ti chcela napísať, že si super.“ Super, ďakujem pekne! Kopec ľudí sa ma pýta na grafiku, fonty, nemám s tým problém pomôcť im. A tým pádom je tu 50 stránok, ktoré to kopírujú, haha. Ale nech si to robia, absolútne mi to žily netrhá.

No stále ma vytočí niečo ako: „To som už videl!“ Dobre, a? Nie každý to videl. Tvoja mama to nevidela, tvoja sestra to nevidela, tvoj dedo, čo nevie ani po slovensky, nieto po anglicky, to nevidel. Tak teraz to uvidia, tak čo? Tobôž, keď nikde nevyhlasujem, že som nejaký originálny, nepchám si copyrighty kde nemám, atď.

Nekazte nám zábavu!

O PRAVIDELNÝCH OTÁZKACH

D: Ktorá otázka ti prichádza najčastejšie? Tie pravidelne opakujúce sa.

H: Väčšinou „Čo ťa prinútilo písať, čo bol ten spúšťač? Ako vyzerá tvoj reálny život, keď na internete pôsobíš takto? Si naozaj taký vydepkovaný? Som sa našiel v tvojich textoch a som rád, že tu je ešte niekto príčetný.“ A negatívne komentáre píšu skôr rovno do komentárov. Nech vidia všetci.

No a prinútila ma Domča, veď vieš. Sedíme na intráku večer, kukáme na ten nový klip a hovorím si: Na toto musím napísať článok. Skôr ako Nemeš, aby som chytil čo najviac hajpu, muhaha. V tú noc som to napísal, založil page na FB, vyhodil na internet pred štvrtou ráno, tuším som to rozposlal zopár blízkym kamošom a na druhý deň to už bolo všade.

A k tej povahe, väčšinou im píšem, že na nete som drzý debil, vypíšem sa a zvyšok týždňa som dobrý chlapec. A či som smutný celý deň? Tak nie, smejem sa. Veľa. Takmer vkuse. Potom mi tak ostávajú ústa.

D: Mám ťa s Dominikou zoznámiť?

H: Kamoške predvčerom písali, či nechce účinkovať v jej novom klipe, chvíľu som rozmýšľal, či sa tam nejako nezapojím. Si to predstav, čo by to bolo...

D: Mňa sa pýtajú, koľko mám rokov. A nevedia pochopiť, že sa to nedozvedia. 40 otázok, na všetky odpoviem verejne, neverejne, súkromne, graffiti nastriekam na stenu a nevedia to pochopiť. Nepoviem. Ešte sa ma pýtajú „Kto vymýšľa tie obrázky?“

H: Mňa sa pýtajú: „Vy to píšete viacerí?“

D: Dobre moja, ale načo sa to vlastne pýtaš? A čo sa zmení v tvojom živote, keď to zistíš? Čo bol spúšťač? A čo bol tvoj spúšťač, že si si dala ten prije*aný status na facebooku?

Či som taký? Hej, som, robím si pi*u zo všetkého. Držím to ale na úrovni, zatiaľ som poriadne na hubu nedostal.

H: Mne píšu, že vraj ma chce zbiť Mirgovej frajer.

D: Mne ženské píšu: „Ty si môj bývalý?“ Niekedy to asi vyzerá, že sa vyvršujem na niekom, kto to vidí.

H: Ale nie, nie je to tak, deti, on si len dôkladne všíma veci a vzťahy okolo seba!

D: Tu sa vraciame k tomu egu. Ľudia sú presvedčení: „Toto musí byť o mne.“

To ma vždy bavilo, rozobrať si toho človeka, sleduješ ho ako a o čom rozpráva, ako sa správa, kedy je nervózny, nazbieraš si informácie a potom zaútočíš! Hrozná prdel. Ale nie je to pekné.

"Ľudia by mali viacej počúvať a menej kecať. To hovorí ten správny, hehe."

Demotivácia

O KARIÉRE

H: Čo budeš robiť, ak Demotivácia nejakým spôsobom skončí? Iný koncept, nejaký posun?

D: Nerozmýšľal som, absolútne. Mám fulltime robotu, ktorá ma našťastie baví. A deti, pamätajte, VŽDY robte takú robotu, čo vás baví. Potom to nebude robota, ale zábava.

O KNIŽKÁCH

H: Chcel by si niekedy napísať knihu ?

D: Teba sa to pýtajú asi viac. Inak, presne v tom období, keď vyšiel tvoj článok, som premýšľal, že by som začal písať aj ja články. Na jednej strane som bol ze dpč, ale potom že naaaah, OK.

H: Obrázky sa ale ľahšie šíria, nie?

D: Áno, ale pri článkoch máš kontinuálny virál. Zavesíš to na web a vždy si to niekto vie nájsť, to sa tam nestratí. Zatiaľ čo obrázky sú veľmi špecifické a väčšina z nich je zasadená do kontextu, ktorý musíš poznať a mení sa. Iné veci budú sraťľudí o rok. Ale ešte stále uvažujem nad nejakým typom článkov, aký ty nerobíš. Ale uvidím. Zatiaľ som lenivý.

H: Chcel by som niekedy napísať knižku. Vraveli mi, že mám vydať kompiláciu najlepších hejtov, ale to mi príde divné, nezdá sa mi, že si majú až takú kvalitu, že by si zaslúžili tvrdú väzbu a dodatočný hajp.

D: Tiež som dostal ponuku vydať kompiláciu obrázkov, ale môj postoj je: Na knihu treba vymyslieť niečo úplne iné.

H: Ale isto by som chcel niekedy niečo napísať. Nejaké poviedky, povedzme. Niečo vážnejšie. Nie z pohľadu postavy mladého hejtera, ale niečo úplne mimo toho.

D: Bude z teba druhý Samo Marec.

H: Hm... čo sa týka knižiek, skôr Ondřejíček, haha. Čo vravíš na Obludu?

D: Žeriem to úplne najviac. Má tú schopnosť napasovať tie vtipy na slovenské reálie, tak, ako by som to chcel ja.

O MÁRNIVOSTI A SLÁVE

D: Toto je tiež dobrá téma. Čo koho k*rva do toho, kam ľudia dávajú peniaze.

H: „Rytmus, mohol si dať 7 tisíc radšej mne, ako za to rozjebať nefunkčné BMW."

D: „Zarob si to!“

Alebo Kollár. „Hentam decká si kotí...“ Čia starosť to je? Tvoja?

Nerozumiem tej obsesii inými ľuďmi. Riešim, čo ten druhý má, ako žije, čo si myslí, čo si nemyslí. Prečo je k()kot a aj tak je k()kot. Prečo nie je ako ja? LEBO JA KEBY SOM BOL NA JEHO MIESTE. Ty keby si bol na jeho mieste, tak robíš úplne to isté, čo on teraz.

A inak, toto tam napíš tiež:

Internetová popularita na Slovensku je ako... Byť známym na 4 uliciach v Brooklyne.

Demotivácia

 

D: Zmenila ťa nejako tá „internetová popularita“? Vieš, ako sme sa bavili, že ti denne prichádzajú tie ego masáže, že si super a tak. Reaguje na teba okolie inak?

H: Slávny, no. Prejdem sa po ulici a ešte stále ma nezastavujú ľudia. Čo je úplne posledná vec, čo potrebujem. Ale inak, som rovnako prijebaný, akurát o tom ešte píšem aj na internet. Nie som slávny. Som slávny na internete. Pre 30 tisíc ľudí. Ani sám o sebe nehovorím každému: „To ja píšem Mladého hejtera, ak by si sa náhodou nepýtal.“

D: 23...

H: HAHA! Hej no, pamätám si, keď pri cca. 16k som mal o 50 fans viac. A potom si sa hecol.

D: Si v súkromí viac sebavedomý, alebo si dávaš na niečo extra pozor?

H: Práveže sa snažím Hejtera odo mňa úplne oddeliť. Nepotrebujem sa štylizovať do nejakej špeciálnej polohy. V podstate som rovnaký, ako to píšem. Žeby som si ulietal na sláve... Akože kde sme?

D: Ja som nad tým rozmýšľal tiež. Nemám ten pocit, že by som sa zmenil a týmto vyzývam moje okolie, že keď budú mať taký pocit, nech sa ozvú.

H: Vieš čo? Keď ma niekto zoznámi s jeho kamošmi a dozvedia sa, že to ja píšem Hejtera, zrazu sú takí utiahnutí, kontrolujú sa a hovoria: „Aále čo keď to tento tu zhejtuje...“ a podobne.

D: To mysleli zo srandy nie?

H: Aaale skôr tak polosrandovne. Akoby mali taký divný rešpekt pred akože autoritou, ktorá si z nich môže urobiť srandu. Veď ale to si spravím aj tak, ale zas nemysli si, že ťa poznám 3 minúty a už v hlave spriadam článok, v ktorom ťa zosmiešnim pred Bohom a národom. Alebo druhý pól je, že „Zhejtuj toto!“ Väčšinou pesničky. Nepíšem na objednávku, ale dostal som veľa podnetov, videí, ktoré boli super materiál na článok.

D: Ja som tiež vďačný za niekoľko ľudí z okolia, vďaka ktorým vlastne vznikli tie hashtagy.

H: Tie sú vymakané, úplne.

D: Stačí ísť na pivo, dve hodiny počúvať a vybavené. Mám zopár ľudí, čo žijú svoj život na internete a posielajú mi veci, ktoré sú fakt dobré. Za to som rád. Potom je tu okruh ľudí, ktorí chcú byť silno smiešni. Ktorí sa strašne veľmi udrbávajú na niečom... Čo je tykokod... No trápne. A vysvetli im, že... Nieee, prosím, nieee...

H: Najhoršie je, keď sa niekto snaží byť v komentári vtipnejší ako ty a nedarí sa.

D: Tak mne je to zase jedno. Nech sa ľudia bavia v komentároch. To, že je niekto trápny, je jeho problém, nie môj, haha. Ja som rád, keď si tam vymieňajú komenty. Alebo keď tagujú svoje kamošky. Alebo keď nahodíš nejakú udičku typu „otaguj k*rvu“ a cez 30 klikov sa dostaneš k svojej susedke.

H: Mám strašnú paranoju, že ten diktafón to nenahráva.

KONIEC PRVEJ ČASTI